{"guid": "0bde12d4-12b2-405b-9e13-7f12d2a7df34:7c0df1b7-ad65-4813-919d-766aa93e8a8b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1", "spisova_znacka": "25Co/83/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/83/2013 z 3. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 3. júna 2014, sp. zn. 25Co/83/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1", "identifikacne_cislo": "2712206209", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Sopoliga", "sudca_id": 1287, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-sopoliga-1287", "datum_vydania": "2014-06-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c0df1b7-ad65-4813-919d-766aa93e8a8b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/83/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712206209
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712206209.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného spoločnosťou: ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA GUNIŠ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Klincová 37/B, IČO: 36 862 657, proti
odporkyni: U. L., nar. XX.X.XXXX, bytom P., P. XXXX/XX, o zaplatenie 70,73 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 6.8.2013 č.k. 2C/447/2012-54
- v zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd vo zvyšku návrh zamietol,
p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 70,73 Eur
spolu s 9% ročným úrokom z dlžnej sumy od 17.3.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, ktoré
predstavujú trovy právneho zastúpenia v sume 58,16 Eur a iné trovy v sume 16,60 Eur a to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 708,
§ 709 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi
navrhovateľom a odporkyňou bola uzavretá zmluva o bežnom účte na základe ktorej navrhovateľ zriadil
a viedol pre odporkyňu bežný účet, na ktorom odporkyňa vykonávala príslušné bankové operácie. Medzi
účastníkmi tak platne vznikol právny vzťah na základe § 706 a nasl. Obchodného zákonníka. Práva
a povinnosti zmluvných strán upravovali všeobecné obchodné podmienky, v časti III. čl. A bod 15.
sa odporkyňa zaviazala dodržiavať kladný zostatok minimálne vo výške splatných poplatkov v zmysle
Sadzobníka za služby poskytované bankou. Odporkyňa si túto povinnosť nesplnila vznikol jej na účte
nepovolený debetný zostatok, ktorý aj napriek výzve navrhovateľa nevyrovnala. Navrhovateľovi tým
vzniklo podľa časti III. čl. A bod 36 všeobecných podmienok právo na odstúpenie od zmluvy a za
zaplatenie nepovoleného debetu. Dlžná suma odporkyne tak predstavovala nepovolený debet vo výške
70,73 Eur. Na základe toho potom súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie tejto sumy. Súd zároveň
zaviazal odporkyňu aj na zaplatenie úroku z omeškania z danej sumy podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a to od 17.3.2010, kedy sa odporkyňa
dostala do omeškania. Navrhovateľ si v návrhu uplatnil úrok z omeškania vo výške 20% ročne a však
tento mu súd nepriznal vzhľadom na to, že v zmluve nebol sankčný úrok dohodnutý a preto mu súd
mohol priznať len úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Výška sankčného úroku je



síce uvedená v Sadzobníku poplatkov, avšak tento nebol riadne dohodnutý v zmluve, ide o spotrebiteľský
vzťah a ustanovenie o výške sankčného úroku nebolo individuálne dojednané. Preto súd návrh vo zvyšku
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal neúspech
len v nepatrnej časti priznal náhradu trov v sume celkom 74,66 Eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného
súdneho poplatku za návrh vo výške 16,50 Eur a za trovy právneho zastúpenia vo výške 58,16 Eur
vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. za dva úkony právnej služby po 19,92 Eur a 2x režijný paušál
po 9,16 Eur, zvýšené o 20% DPH.

Proti uvedenému rozsudku, výlučne iba v zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov
konania, podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s tým, že sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b) a d) O.s.p. V úvode poukázal na niektoré ustanovenia čl. I. a
III. VOP, ktoré sa stali súčasťou zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, z ktorých vyplýva, že banka je
oprávnená za poskytovanie bankových produktov/služieb a úkony s nimi súvisiace, ako i za vedenie
účtov/vkladných knižiek a vykonávanie úkonov s nimi spojených, účtovať poplatky podľa Sadzobníka.
Sadzobník poplatkov obsahuje v časti E bod 1.E.4 Sankčnú úrokovú sadzbu pri nepovolenom debete
na osobnom účte vo výške 20% p.a. Vzhľadom na to je navrhovateľ toho názoru, že nárok na sankčný
úrok je oprávnený. Žiada preto, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sankčný úrok vo výške
20% ročne zo sumy 70,73 Eur od 17.3.2010 do zaplatenia.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom  prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania - teda v zamietajúcej časti včítane
závislého výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2  O.s.p.) a v elektronickej podobe na
webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a
dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre potvrdenie napadnutej časti prvostupňového rozsudku v zmysle § 219 O.s.p.

Zmluvný vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy podľa obsahu o bežnom účte zo dňa
22.4.2008. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje
ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Keďže navrhovateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že odporkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa. Bez ohľadu na to, že zmluva
o bežnom účte je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.



Napriek tomu, že v prípade zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, ide o
tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), jedná sa, ako už bolo uvedené
vyššie, o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, čím je založený občianskoprávny charakter daného zmluvného vzťahu.
Z uvedeného vyplýva, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy zmluvy o bežnom účte,
zmluvy o úvere, či úrokov z omeškania) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave majúcej prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch
vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi do úvahy (1. Zákon o ochrane
spotrebiteľa, 2. Občiansky zákonník a 3. Obchodný zákonník) tak v prípadoch naznačených vyššie
panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (Zákon o ochrane spotrebiteľa) a ak tento
určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava,
ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že
Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku
a vo vykonávacích predpisoch k nemu).

Vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo vyriešiť
otázku, či navrhovateľovi vznikol nárok na zaplatenie tzv. sankčného úroku z omeškania uplatneného v
návrhu vo výške 20% ročne zo sumy 70,73 Eur od 17.3.2010 do zaplatenia, v ktorej časti bola žaloba
navrhovateľa preskúmavaným rozsudkom zamietnutá.

V petite žaloby navrhovateľ tento nárok označil ako úrok z omeškania vo výške 20% ročne zo sumy
70,73 Eur od 17.3.2010 do zaplatenia. Odvolával sa pritom na všeobecné obchodné podmienky Dexia
banky platné od 17.3.2008, ktoré boli v zmysle čl. 7 zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb uzavretej medzi účastníkmi dňa 22.4.2008 a podľa čl. I. bod 2 VOP vyhlásené
za súčasť zmluvy. V bode I.6. všeobecných obchodných podmienok je obsiahnutý text podľa ktorého
za poskytovanie bankových produktov/služieb a úkony s nimi súvisiace je banka oprávnená účtovať
si poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov banky v platnom znení. Banka má právo meniť
Sadzobník... Podľa bodu III.B. bod 38 za vedenie účtov/vkladných knižiek a vykonávania úkonov s nimi
spojených banka účtuje poplatky podľa Sadzobníka. Podľa sadzobníka poplatkov platného od 1.3.2010
1. časť - fyzické osobe (občania) E (depozitné produkty - ostatné poplatky) bod 1.E.4. sankčná úroková
sadzba pri nepovolenom debete na osobnom účte je 20% p.a.

Z vyššie uvedeného prehľadu je zrejmé, že sama banka ako navrhovateľ nemá jasno, čo má
tento sankčný poplatok predstavovať. V petite žaloby ho totiž označuje ako „úrok z omeškania“,
vo všeobecných ustanoveniach všeobecných obchodných podmienok sa označuje ako poplatky, v
sadzobníku je uvedený ako sankčná úroková sadzba (pri nepovolenom debete na účte) a v odvolaní
navrhovateľ používa ďalší pojem sankčný úrok. Úrok a úrok z omeškania sú pritom podstatne odlišné
pojmy - inštitúty, keď úrok z omeškania je plnenie, ktoré má veriteľ právo požadovať od dlžníka,
ak mešká s plnením peňažného dlhu  (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka) a na rozdiel od toho úrok je určitá forma odplaty, ktorú možno dohodnúť
pri peňažnej pôžičke (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka i § 497 Obchodného zákonníka). Pre
prípad porušenia zmluvnej povinnosti, teda i jej oneskorenej úhrady, možno medzi zmluvnými stranami
dojednať i zmluvnú pokutu (§ 544 Občianskeho zákonníka i § 300 Obchodného zákonníka). Z textu
citovaného ustanovenia Sadzobníka poplatkov, ani v spojení s príslušnými ustanoveniami všeobecných
obchodných podmienok, ani v spojení s obsahom predmetnej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi, nie je ale možné dospieť k jednoznačnému záveru, ktorý z vyššie uvedených do úvahy
prichádzajúcich právnych inštitútov daný úrok/poplatok/sadzba predstavuje. Ak sa prijme, že medzi
zmluvnými stranami akceptáciou všeobecných obchodných podmienok v spojení so Sadzobníkom
odporcom v rámci uzavretia predmetnej zmluvy došlo i k dohode o predmetnej platbe, je potom
nevyhnutné uzavrieť, že predmetné dojednanie nebolo uzavreté zrozumiteľne ani určito, keďže jeho
obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladového pravidla v zmysle § 35 ods. 2 a
3 Občianskeho zákonníka nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť, obsah tohto dojednania je
tak nejasný, že existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno
prostredníctvom týchto výkladových pravidiel odstrániť. Uvedené potom spôsobuje v časti dojednania
sankčnej úrokovej sadzby pri nepovolenom debete na osobnom účte, keďže túto časť možno oddeliť od
ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), absolútnu neplatnosť predmetného právneho



úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže potom sankčná úroková sadzba/úrok/úrok
z omeškania/poplatok vo výške 20% ročne nebol platne dojednaný, odporkyni nevznikla povinnosť ho
hradiť a preto bolo dôvodným žalobu navrhovateľa v tejto časti zamietnuť.

V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky  sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Dlžník, ktorý nesplní svoj dlh riadne a včas, je v zmysle ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len \"Nariadenie vlády\").

Odvolací súd v tejto súvislosti iba podporne poukazuje aj na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka  v znení účinnom až od 15.01.2009, teda po vzniku daného  právneho vzťahu, podľa ktorého
ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej
zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej
podľa predpisov občianskeho práva.

Zmluvne dojednaná a ani zákonná výška úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve s poukazom na
vyššie uvedené nemôže byť vyššia, než výška úrokov podľa Občianskeho zákonníka. Výška úrokov
z omeškania je upravená v § 517 Občianskeho zákonníka a v nadväznom súdom prvého stupňa
aplikovanom Nariadení vlády SR č. 87/1995 Z.z.

Súdy opakovane judikovali, že z povahy ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že v občianskoprávnych vzťahoch je kogentne stanovená
horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (napríklad uznesenie NS SR z
27.10.1998 sp. zn. 1Cdo 58/1998). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ účastníci v  zmluve dohodli
úrok z omeškania vyšší ako horná hranica kogentne upravená v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., spôsobilo to absolútnu neplatnosť tohto
dojednania pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v časti, ktorou dojednanie
presahovalo kogentne stanovenú hornú hranicu úroku z omeškania.

Ak by sa teda predmetný poplatok/sankčná úroková sadzba/sankčný úrok podľa obsahu považoval za
úrok z omeškania, potom prvostupňový súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu správne
priznal tento úrok z omeškania iba vo výške podľa citovaných predpisov občianskeho práva v rozhodnom
období 9% ročne a vo zvyšku návrh zamietol.

Odhliadnuc od uvedeného, keďže predmetný poplatok má charakter sankcie - zmluvnej pokuty dopadá
naň i záver  Ústavného súdu ČR v rozsudku I.ÚS 3512/11, kde súd uzavrel, že v rámci spotrebiteľských
zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu
byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba  spotrebiteľskej zmluvy samotnej, listiny,
na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis. Výnimku predstavujú iba špecifické prípady na danú vec sa
nevzťahujúce. I z tohto hľadiska je potom potrebné „dojednanie“ predmetnej sankcie zmluvnými stranami
vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, považovať za
absolútne neplatné.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej zamietajúcej časti, ako vo výroku vecne správny, s použitím ust.    § 219 O.s.p. potvrdil.



Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2C/447/2012", "guid": "77c5702c-d16b-4038-b856-231aa99c5998:354bdab1-f819-47c1-9131-874b130a4080", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}