Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/118/2019 z 15. 1. 2020
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 15. januára 2020, sp. zn. 17Co/118/2019, ECLI:SK:KSPO:2020:8119202873.1
Krajský súd Prešov | 17Co/118/2019 | ECLI:SK:KSPO:2020:8119202873.1 | 2020-01-15 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/adc33bbf-d60e-4265-bb11-62198430c3f1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8119202873.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/118/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119202873
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119202873.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov JUDr.
Moniky Juskovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobkyne: L. Y.Ž., O.. XX.XX.XXXX, V. Č. X. XX, XXX
XX F., právne zastúpená JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom Železničná 4A, 920 01
Hlohovec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany,
IČO: 36234176, právne zastúpený Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom
Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47234679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške
200 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 32Csp/34/2019-75 zo dňa
17.07.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov  (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol:
I. Žalovaný j e  p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 200 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyňa m á   n á r o k  na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 3, 5, § 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a ž 3, § 53 ods. 5, § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník).
V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 12Csp/136/2017 zo dňa 10.04.2018,
v ktorom sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia rozhodol tak,
že uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 222,57 eura s 5 %
úrokom z omeškania ročne od 29.10.2016 do zaplatenia. Zároveň priznal žalobkyni voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 9Co/103/2018
- 89 zo dňa 15.11.2018 potvrdil predmetný rozsudok ako vecne správny. Z odôvodnenia rozsudku sp.
zn. 12Csp/136/2017 zo dňa 10.04.2018 vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni na základe zmluvy
o úvere č. 60OU 10105 G zo dňa 09.06.2015 spotrebiteľský úveru vo výške 3.000,- eur, s úrokovou
sadzbou 22,09 %, RPMN vo výške 24,7 %, odplatou 22,09 %, priemernou hodnotou RPMN 16,33 %,
pričom celkovo mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému sumu 5.013,- eur v 60-tich mesačných splátkach po
83,55 eura. Termín konečnej splatnosti bol uvedený 60. mesiacov od poskytnutia úveru, a to do 15. dňa
v poslednom mesiaci. Žalobkyňa doposiaľ zaplatila 3.222,57 eura. Prvoinštančný súd po preskúmaní
zmluvy zistil, že zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru. Lehota splatnosti je určená len
všeobecne 60-tým mesiacom a 15-tým dňom v poslednom mesiaci, čo je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSÚ, zmyslom ktorého je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je
povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy. Z tohto dôvodu považoval úver za bezúročný
a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ, čo viedlo k dôvodnosti uplatneného nároku o zaplatenie
sumy 222,57 eura.
Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy.



Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 12Csp/136/2017 zo dňa 10.04.2018 žalovaný
preukázateľne porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľky vyplývajúce jej z  ust. § 53 ods. 1-3, 5
Občianskeho zákonníka § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. Nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná tým,
že dodávateľ sa nachádza vo fakticky výhodnejšom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily a
úrovne informovanosti. Súd preto považoval nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie za
dôvodný a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, súd považoval za spravodlivé priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 200 eur, ktorú žalobkyňa požadovala, pričom vychádzal z intenzity porušenia
spotrebiteľských práv zohľadňujúc časový aspekt závadného konania žalovaného. K porušeniu
spotrebiteľských práv došlo v dôsledku neuvedenia všetkých náležitosti úverovej zmluvy v zmysle
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľka sa musela svojich práv domáhať na súde, pričom v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia bola úspešná. Uplatnená výška primeraného finančného
zadosťučinenia je porovnateľná so sumou, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil.
Prijatím peňažných prostriedkov veriteľom, na ktoré nemal nárok došlo k zásahu do majetkovej sféry
žalobkyne a tá bola nútená podať žalobu na súde. V prípade, ak by neiniciovala konanie vedené
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12Csp/136/2017, nedomohla by sa vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 222,57 eura.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP) .

2.  Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uviedol, že predpokladom toho, aby súd mohol priznať
primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja
iniciatívu, ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Žalobca sa obmedzil
na konštatovanie, že uzatvorená úverová zmluva nemá náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona  č
129/2010 Z. z., čo nemožno považovať za porušenie práv a povinností, ktoré by mali za následok
poškodenie spotrebiteľa. Namietal aplikáciu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia a ust. §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., že spotrebiteľovi žiadna škoda nevznikla. Naopak získal výhodu
bezúročného a bez poplatkového úveru.
Vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na judikatúru Krajského súdu v
Prešove a uviedol, že iná ujma, ako tá čo bola nahradená v konaní sp. zn. 12Csp/136/2017 nevznikla a
žalobca ju v žalobe ani neuviedol, ani inak nešpecifikoval. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby rozhodnutie zmenil
tak, že žalobu zamieta a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

3.   Žalobkyňa sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4.  Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contratio, pričom dospel k záveru, že
rozhodnutie je potrebné  zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.  Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie rozhodnutia je tou časťou, v ktorej súd
vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon stanovuje
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP) tak, aby z neho bola
zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť, spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z
pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní
opravných prostriedkov. Je nevyhnutné, aby text odôvodnenia nebol len popisný a formálny, ale aby
naopak obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom si neodporujú.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia a uplatnenými odvolacími námietkami, odvolací súd zistil,
že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP, lebo výška priznanej náhrady primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200
eur nie je preskúmateľná. Odvolací súd nespochybňuje základ nároku žalobkyne na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V tejto časti



odvolací súd nepovažoval uplatnené námietky vznesené žalovaným za dôvodné. Je nesporné, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12Csp/136/2017 žalobkyňa úspešne uplatnila
svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 222,57 Eur. V odôvodnení rozhodnutia č.k.
12Csp/136/2017-56 zo dňa 10.04.2018 súd konštatoval, že: „V konaní bolo preukázané, že žalobca
poskytol žalobkyni na základe zmluvy o úvere zo dňa 9. 6. 2015 spotrebiteľský úver vo výške 3.000 EUR.
Zmluva obsahuje údaj o počte splátok 60, výške mesačnej splátky 83,55 EUR, RPMN 24,70 %, ročnú
úrokovú sadzbu vo výške 22,09 %, priemernú hodnotu RPMN 16,33 % a v celkovej čiastke splatnej
spotrebiteľom vo výške 5.013 EUR. Po preskúmaní zmluvy o úvere súd zistil, že zmluva neobsahuje
v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Lehota splatnosti je určená iba určením všeobecne 60. mesiacom a 15. dňom v poslednom mesiaci, čo
nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ
je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje
presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj
gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem
„termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Súd akceptoval len túto námietku žalobkyne vo
vzťahu k predbežnému posúdeniu, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkový podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo bez ďalšieho na viedlo následne k
dôvodnosti uplatneného nároku o zaplatenie sumy 222,57 EUR (3.222,57 - 3.000). Suma 222,57 EUR
predstavuje na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný získal plnením bez právneho
dôvodu, nakoľko súd úver posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový. Súd prvej inštancie správne uviedol,
že došlo k porušeniu jej spotrebiteľských práv a prijatím peňažných prostriedkov, na ktoré žalovaný
nemala nárok, došlo k zásahu do jej majetkovej sféry a preto bola nútená za účelom ochrany svojich
práv podať žalobu na súde. Z odôvodnenia rozhodnutia č.k. 12Csp/136/2017-56 zo dňa 10.04.2018 je
preto zrejmé, že žalovaný ako dodávateľ sa v zmluvnom vzťahu so žalobkyňou dopustil porušenia jeho
povinností vyplývajúcich mu z ust. § 53 ods. 1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o zákonné ustanovenia zamerané na ochranu
spotrebiteľa.
Z obsahu odôvodnenia priznanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia však nie je zrejmé,
z akých dôkazov a zistených skutkových okolností súd vychádzal pri posudzovaní rozsahu nároku
žalobkyne. Z obsahu odôvodnenia nevyplýva, akými právnymi úvahami sa súd riadil, keď žalobe vyhovel,
a to čo do žalobkyňou uplatnenej sumy 200 Eur. Súd prvej inštancie síce uviedol, že pri úvahe o
výške primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv
zohľadňujúc časový aspekt závadného konania avšak z  odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, či a ako
žalobkyňa pociťovala ujmu spôsobenú žalovaným, z ktorého tvrdenia by vyplývala intenzita a časový
aspekt škodlivého konania. Súd nijako bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval skutočnosti, na základe
ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na sumu v rozsahu, aký si uplatnila, ani intenzitu
zásahu do práva žalobkyne, ktorú pre určenie rozsahu jej nároku na primerané finančné zadosťučinenie
považoval za rozhodnú.
Z hľadiska výšky priznávaného primeraného finančného zadosťučinenia v prvom rade žalobkyňa musí
tvrdiť a označiť dôkazy na individualizáciu nároku. Pre určenie výšky nároku musí objektívne, vzhľadom
na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku preukázať, ako ho pociťovala
a prežívala. Následne prvoinštančí súd pri stanovovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy odôvodní
priznanú výšku presvedčivo, lebo výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri
stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane
žalobkyne ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobkyne. Pri určení výšky
finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, resp.
ktorá jej vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie
sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

6.  Keďže rozsudok je nepreskúmateľný, odvolací súd ho vrátane výroku o trovách konania postupom
podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).
7.  V ďalšom konaní preto bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať výškou
uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu a
svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám vyjadreným v ust. § 220 ods. 2



CSP. V prípade, pokiaľ žalobkyňa preukáže zlý zámer na strane žalovaného, súd by mal tieto okolnosti
vyhodnotiť v úvahe o primeranú výšku nároku.
8.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v rozhodnutí
vo veci samej (§ 396 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP).

9.  Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a)  dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.