Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/6/2018 z 18. 6. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 18. júna 2018, sp. zn. 4Co/6/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8116222817.1 Krajský súd Prešov | 4Co/6/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8116222817.1 | 2018-06-18 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97afcf04-6c97-4e47-b4f5-b618d4b943b1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8116222817.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/6/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116222817
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116222817.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne: E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. X, XXX XX U., právne zastúpená JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Námestie SNP
7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii. Mlynské nivy 49, Bratislava 2, 821 09,
IČO: 35 805 731, právne zastúpený De minimis, spol. s. r.o., advokátska kancelária so sídlom Lovinského
22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 85,04 eura, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15Csp/153/2016-48 zo dňa 12.10.2017
takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobcu žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 108,58 eura zamietol. Uložil žalobkyni povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté v písomnom rozhodnutí
po právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah pripojených listinných dôkazov, a to zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
12.05.2007, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového úveru v pôvodnej výške 10.000,- Sk
so záväzkom dlžníka zaplatiť žalovanému v súvislosti s úverovom celkové náklady vo výške 7.600,-
Sk, celkovú čiastku, ktorú bol povinný dlžník uhradiť predstavuje úver a celkové náklady vo výške
17.600,- Sk v 55 týždňových splátkach po 320,- Sk s tým, že dlžník sa zaviazal zaplatiť aj úrok vo
výške 15 % a administratívny poplatok. Z karty splátok predloženej žalobkyňou vyplýva, že žalobkyňa
splatila úver dňa 22.08.2008 a bola jej poskytnutá zľava 4.329,- Sk, žalobkyňa teda celkom uhradila
440,52 eura. Vo vzťahu k úhradám žalovaný tvrdenia žalobkyne nenamietal. Súd citoval ust. § 451
ods. 1, 2, § 456, § 107 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 Občianskeho zákonníka a uviedol,
že z výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa
12.05.2007 zmluvu povahou spotrebiteľskú s poukázaním na postavenie subjektov, ktoré zmluvu
uzatvárali. Úver bol poskytnutý žalobkyni vo výške 331,94 eura žalovaným ako subjektom podnikajúcim
v oblasti poskytovania úverov, ktorý sa žalobkyňa zaviazala uhradiť, ktorý jej bol poskytnutý na osobnú
potrebu. Celkom žalobkyňa uhradila 440,52 eura, a to poslednú splátku dňa 22.02.2008. Úhradou tejto
splátky zmluvný vzťah skončil. Predmetom žalobkyňou uplatneného nároku je vydanie sumy 108,58
eura, ktorá predstavuje sumu zaplatenú nad rámec reálne poskytnutého úveru vo výške 331,94 eura,
ktorý predstavuje neprijateľný administratívny poplatok, ktorý bol súdmi vyhodnotený ako neprijateľná
zmluvná podmienka. V rozpore s tvrdením v žalobe žalobkyňa uvádzala, že administratívny poplatok
s ňou žalovaný vyjednával individuálne a nemala vedomosť o tom, za čo ho platí. Z uvedeného
dôvodu súd nemohol prijať záver, že medzi zmluvnými stranami nebol administratívny poplatok
individuálne dojednaný. Aj s poukázaním na formuláciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že



predmet plnenia je vymedzený určitým spôsobom, dostatočne veľkým písmom a je súčasťou hlavného
predmetu plnenia. Z pohľadu súdu nemôže byť predmetom prieskumu administratívny poplatok ako
neprijateľná podmienka aj s poukázaním na charakter plnenia ako hlavného predmetu plnenia a
tiež s poukázaním na vyjadrenie žalobkyne, ktorá pred súdom výslovne uviedla, že administratívny
poplatok s ňou bol individuálne vyjednaný a o tomto vedomosť mala. Žalovaný vzniesol námietku
premlčania, a preto sa súd z dôvodu procesnej ekonomiky prioritne vysporiadal s touto námietkou.
Uviedol, že v danom prípade k bezdôvodnému obohateniu by došlo po tom, ako žalobkyňa vyplatila
žalovanému úver nad poskytnutú sumu, t.j. dňa 22.02.2008. V zmysle ust. § 107 Občianskeho
zákonníka pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná premlčacia lehota, subjektívna
2-ročná a objektívna 3-ročná. V prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia platí objektívna 10-
ročná premlčacia doba. Podľa názoru súdu prvej inštancie, v danom prípade subjektívna premlčacia
doba uplynula 22.02.2010 a objektívna premlčacia doba 22.02.2011 a objektívna 10-ročná premlčacia
doba 22.02.2018. V danom prípade by bola zachovaná len premlčacia doba za predpokladu, že zo
strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. Súd prvej inštancie považoval uplatnený
nárok žalobkyne za premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej doby dňom 22.02.2010. Zdôraznil,
že vo vzťahu k vedomosti o obsahu práva platí zásada neznalosť práva neospravedlňuje. Znalosť
práva sa o adresátoch nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania
východísk pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku vedomosti o obsahu práva je
potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. V neposlednom rade pre posúdenie vedomosti
žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia je významný okamih, kedy žalobkyňa začala žalovanému
uhrádzať platby nad výšku poskytnutej istiny úveru dňa 22.02.2008. Keďže splátky boli uhrádzané
samotnou žalobkyňou, je nepochybné, že táto mala vedomosť aj o skutočnej výške uhrádzaných súm.
Súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2581/98,
30Cdo/2758/2016. Vo vzťahu k namietanej dĺžke premlčacej doby aplikáciou 10-ročnej premlčacej
doby žalobkyňou pre úmyselné bezdôvodné obohatenie uviedol, že pri úmyselnom bezdôvodnom
obohatení musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy
smerovaný k bezdôvodnému obohateniu sa a musí existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a následne by si ho príjemca
úmyselne ponechal. Poukázal na definíciu úmyslu v zmysle ust. § 15 Trestného zákona s tým, že uviedol,
že o nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním môže
získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane bol s týmto uzrozumený. Takéto úmyselné
konanie musí byť posudzované na každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti
uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy. Pokiaľ sa žalovanému vyčíta, že ako subjekt podnikajúci v oblasti
poskytovania úverov nebankovým spôsobom mal mať vedomosť o tom, akým právnym predpisom je
potrebné sa riadiť, mal tento poznať a mal ho dodržiavať v tomto prípade aj žalobkyňa mala poznať
zákony. Vychádzajúc zo zákonnej fikcie neznalosť práva neospravedlňuje, mohla vedieť, že úverová
zmluva je neúplná a žalovanému má uhradiť len reálne vyplatenú sumu. Nároky z bezdôvodného
obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, a preto sa nežiada prístup zohľadňujúci záujem slabšej
strany, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. Súd neakceptoval tvrdenie žalobkyne, že sa o
bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedela v júni 2015, pretože toto tvrdenie nemá žiaden vplyv
na plynutie premlčacej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezávisí od správania sa žalobkyne
ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci advokáta. Pre plynutie premlčacej doby sú rozhodujúce
skutočnosti nezávisle od vôle subjektov. O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa žalobkyňa
mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto si hájiť práva. Súd bol toho názoru, že v čase
uzavretia zmluvy nemohol žalovaný predpokladať vývoj rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky
vychádzajúcej z bohatej legislatívnej činnosti v záujme ochrany práv spotrebiteľa. V neposlednom rade
je rozhodovacia prax veľmi rozmanitá. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovaného, že nárok
je premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, a preto nepriznal žalobkyni plnenie v zmysle ust.
§ 298 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemal v zmysle zákonných ustanovení obligatórnu povinnosť
vyhlasovať neprijateľné zmluvné podmienky. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust.
§ 262 v spojení s § 251 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že okrem citácie ustanovení
zákona, iné dôvody rozhodnutia neuviedol.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobkyne. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci, ako aj, že nesprávnym procesným postupom súdu boli znemožnené
žalobkyni jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
ďalej z dôvodu, že právoplatné uznesenie súdu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má
vadu z titulu nesprávneho právneho posúdenia, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Vo



vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku uviedol, že záver súdu o
premlčaní uplatneného nároku nepovažuje za dôvodný. Zdôraznil, že žalobkyňa nemá právnické ani
ekonomické vzdelanie a ako priemerný spotrebiteľ nemala ani tušenie o tom, že existuje dôvod, pre
ktorý je nevyhnutné považovať celkové náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Poukázal na
výklad ust. § 107 Občianskeho zákonníka týkajúci sa uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia a premlčacej lehoty. Zdôraznil, že žalobkyňa zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvárala v
dobrej viere a dôvodne očakávala, že žalovaný ako profesionál na finančnom trhu koná so znalosťou
možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní. O tom, že žalobkyni
vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože výška nákladov úveru je objektívne neobhájiteľná sa skutočne
dozvedela od Združenia HOOS, Prešov v júni roku 2015. Ďalej namietal nesprávny názor súdu o uplynutí
subjektívnej premlčacej lehoty, ktorý vyplýva z bodov 23, 24 odôvodnenia rozhodnutia. Poukázal na to,
že ako odporujúce dobrým mravom súd nevyhodnotil a taktiež sa tým nezaoberal ani výškou ročnej
percentuálnej miery nákladov (ďalej len RPMN), ktorá je na extrémnej úrovni 220,94 % v hrubom
rozpore s dobrými mravmi, ďalej pri posudzovaní úmyslu, súd prvej inštancie upriamil pozornosť iba
vo vzťahu k určitosti, resp. neurčitosti administratívneho poplatku, avšak nezaoberal sa podstatnými
náležitosťami preukazujúcimi úmysel minimálne nepriamy, na ktorý žalobkyňa podrobne poukázala
vo svojom vyjadrení zo dňa 21.08.2017, a teda sofistikovaným rozkladaním neprimeraných úrokov
administratívneho poplatku, čím sa snažila dosiahnuť v očiach spotrebiteľa umelo atraktívnu, nízku,
úrokovú sadzbu. Zdôraznil, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere výška RPMN nebola uvedená, a
preto úver je bezúročný a bez poplatkov. Údaj o RPMN bol uvedený len v bode 11 na strane 2,
ktorá nie je stranou sporu podpísaná, navyše je tam uvedená v alternatívach. Ďalej namietal záver
súdu, že nárok z bezdôvodného obohatenia nie je spotrebiteľským vzťahom, a preto nemožno naň
zohľadniť záujem slabšej strany. Poukázal na to, že táto argumentácia je v rozpore s princípom ochrany
spotrebiteľa. Žalobkyňa v konaní poukázala na nekalé obchodné praktiky a úmysel sa spravidla dokazuje
len nepriamo z okolností, z ktorých je možné túto formu zavinenia usudzovať podľa zásad správneho
logického myslenia a uvažovania. Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov s tým,
že dodávateľ v súvislosti s používaním neprijateľných zmluvných podmienok vždy koná prinajmenšom
v nepriamom úmysle, pretože je uzrozumený s dojednanou zmluvnou podmienkou a jej účinkami v
spotrebiteľskom vzťahu. Právny zástupca žalobkyne ďalej poukázal na prejudiciálne konanie, ktoré
bolo vedené na Súdnom dvore Európskej únie vo veci sp. zn. C-372/2014, ktoré otázky sa týkali
jasnosti, zrozumiteľnosti a výšky administratívneho poplatku, ako aj doplnkovej služby o zabezpečení
splátok úveru. Ďalej namietal nesprávny procesný postup v dôsledku čoho došlo postupom súdu k
porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces, a to v súvislosti s nepripustením zmeny žaloby
s tým, že zistenie, že spotrebiteľská zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku má zásadný
vplyv na posúdenie aj vznesenej námietky premlčania žalovaným. Ďalej poukázal na povinnosť súdu
ex offo v zmysle ust. § 298 Civilného sporového poriadku, ako aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vždy posudzovať a vyhlasovať neprijateľné zmluvné podmienky v spore so slabšou
zmluvnou stranou. Ďalej namietal, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená výška poplatku
a spotrebiteľ si ju mal matematickými operáciami odvodiť a presne vypočítať. Po matematických
výpočtoch predstavuje administratívny poplatok 60,18 % zo sumy poskytnutého úveru, čo spôsobuje
jeho neprijateľnosť, a teda absolútnu neplatnosť nielen z dôvodu neurčitosti v otázke obsahu (§ 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka), ale rozhodne je neprijateľný aj pre zjavne úžernú výšku podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za nepodstatnú preto považoval argumentáciu súdu
uvedenú v bode 7 napadnutého rozhodnutia s tým, že podotkol, že administratívny poplatok ako vedľajší
predmet plnenia v zmluve nie je ani jedinou vetou špecifikovaný a jeho obsah je neodhaliteľný. Zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v danej veci vyplývajú celkové náklady presahujúce 70 % výšky úveru
a dosahujúce výšku RPMN 220,94 %, čo v celku možno považovať za neprimerané, neodôvodnené
a neslušné, a preto súd nemohol poskytnúť súdnu ochranu ako celku žalovanému. Zároveň namietal
trovy konania s tým, že pri vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie čo nepripúšťa by boli dané
dôvody hodné osobitného zreteľa pre rozhodnutie o trovách konania. Žalovaný je veľkou nadnárodnou
nebankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento spor finančne zanedbateľný. Súd prvej inštancie sa i
napriek postaveniu žalobkyne v spore ako spotrebiteľky, ktorá zaplatila náklady v rozpore s dobrými
mravmi (RPMN na úrovni 220,94 %) existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa na jej strane
nezaoberal. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť alternatívne zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím námietkam uviedol, že súd prvej



inštancie správne posúdil dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, s ktorým posúdením sa stotožnil.
Poukázal na iné rozhodnutia všeobecných súdov týkajúci sa posúdenia začiatku okamihu plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty s tým, že zdôraznil, že žalobkyňa nikdy netvrdila, že by akúkoľvek
skutkovú (nie právnu) okolnosť potrebnú pre uplatnenie jej nároku nepoznala, alebo, že by sa ju
dozvedela až niekedy neskôr. Vo vzťahu k posúdeniu 10-ročnej premlčacej lehoty uviedol, že posúdenie
otázky úmyslu musí vychádzať z vykonaného dokazovania, ktoré sa netýka len konania samotného,
ale aj vôľovej zložky, pričom tvrdené skutočnosti o úmyselnom konaní žalovaného neboli preukázané.
Taktiež poukázal na iné rozhodnutia všeobecných súdov v súvislosti s posúdením zákonných podmienok
pre aplikáciu 10-ročnej premlčacej lehoty pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností zaťažuje žalobkyňu.
Namietal, že predmetom odvolacieho konania nie je právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu na
zmenu žaloby. Argumentáciu k tejto otázke uvedenú v odvolaní považoval za nadbytočnú. Vo vzťahu
k výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému poukázal na to, že právny zástupca
žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
na ktoré by bolo potrebné prihliadať. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Uplatnil si nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

4. Právny zástupca žalobkyne sa v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného
k odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej
len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP ) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, ako aj právnym posúdením uplatnených nárokov súdom prvej inštancie a
uplatnenými odvolacími námietkami žalobkyňou odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav veci týkajúci sa zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ktorý bol založený zmluvou
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.05.2007, na základe ktorej žalobkyňa v konaní
namietala dojednanie administratívneho poplatku, a preto z dôvodu bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného sa domáhala zaplatenia sumy 108,58 eura. Vo vzťahu k posúdeniu náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie náležite neskúmal dojednané náležitosti vyplývajúce z ust.
§ 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 12.05.2007 s tým, že sa
následne nevysporiadal ani s dôvodnosťou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z obsahu zmluvy (č.l. 3 spisu) vyplýva, že celkové náklady z titulu poskytnutého úveru vo výške 10.000,-
Sk a náklady vo výške 7.600,- Sk zahŕňajú úrok vo výške 15 % p.a. a administratívny poplatok. Výška
administratívneho poplatku nie je stanovená pevnou sumou. Navyše z obsahu zmluvy nevyplýva výška
RPMN, táto vyplýva až z druhej strany zmluvy o spotrebiteľskom úvere bodu 11 a je stanovená v
závislosti od počtu splátok. V danom prípade pri splátkach úveru v rozsahu 55 týždňov je stanovená
výška RPMN 220,94 %. Právny zástupca žalobkyne v tejto súvislosti správne v odvolaní poukázal na túto
skutočnosť, ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Navyše v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
g) zákona č. 258/2001 Z.z. údaj RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy, ktorý ak nie je uvedený, má
za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o RPMN vyjadruje
celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace
s úverom. Obsahuje ročný úrok, úrok z úrokov, výšku úrokovej sadzby určenú v percentách, poplatky,
ktoré sú spojené s úverom alebo pôžičkou, ktoré sú zvyčajne jednorázové (poplatok za poskytnutie
úveru, za sprostredkovanie, administratívny poplatok), poplatky pravidelné, ktoré sa platia spolu so
splátkou úveru v mesačnej/štvrťročnej periodicite, ktoré je potrebné pri každom úvere platiť, ktoré sa
musia zarátať do údaju RPMN. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochranu spotrebiteľa v civilnom sporovom



konaní možno vnímať ako novú procesnú zásadu, podľa ktorej sú sudy povinné ex offo prihliadať
na ochranu práv spotrebiteľa ohrozených alebo narušených aplikáciou rôznych nekalých podmienok,
ktoré do spotrebiteľských zmlúv vsunula zmluvná strana so silnejšou vyjednávacou pozíciou pri ich
uzatváraní (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Zehntner/Rakúsko). Uplatnená námietka
týkajúca sa nesprávneho posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku bola dôvodná. Navyše súd prvej
inštancie procesným uznesením nepripustil zmenu žaloby týkajúcu sa určenia, že zmluvná podmienka
uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.05.2017 - administratívny
poplatok je neprijateľná. Vzhľadom na uplatnenú námietku týkajúcu sa vady konania, ktorá mala vplyv na
rozhodnutie vo veci a tým porušenie procesných práv strany sporu - spotrebiteľa odvolací súd uvádza, že
ust. § 298 CSP umožňujú aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom
v spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je
neprijateľná. Súd prvej inštancie však v danom prípade na ochranu práv spotrebiteľa neprihliada, pokiaľ
vychádzal z tvrdenia žalobkyne, ktorá tvrdila, že mala vedomosť o administratívnom poplatku, ktorý
mal byť individuálne dojednaný. Uvedené však nevyplýva z obsahu spisu, lebo výška administratívneho
poplatku v zmluve nie je uvedená. Nešpecifikovanie konkrétnej výšky administratívneho poplatku má za
následok, že jeho dojednanie je nejasné, neurčité a najmä v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na zásadu výkladu obsahu spotrebiteľských zmlúv vyplývajúcu z ust. § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je v prospech spotrebiteľa.

7. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa posúdenia vznesenej námietky
premlčania žalovaným. Súd prvej inštancie správne citoval ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
skutočnú vedomosť o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil podľa jej vlastného vyjadrenia
sa o tom dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov v júni roku 2015 a
žaloba bola podaná 09.11.2016 (č.l. 33 spisu). I napriek preukázaniu získanej vedomosti o bezdôvodnom
obohatení na jej úkor, súd prvej inštancie považoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú,
pričom vychádzal z toho, že pre posúdenie vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia
je významný okamih, kedy žalobkyňa začala žalovanému uhrádzať platby nad výšku poskytnutej istiny
úveru, teda dňa 22.02.2008. Nárok preto považoval za premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej
doby dňa 22.02.2010. S týmto právnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd nesúhlasí.

Za rozhodujúci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná) nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (R25/1986). Aj pri
posúdení námietky premlčania v spotrebiteľskom vzťahu princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2002).

V danom prípade nesprávne právne posúdenie spočívalo v stanovení okamihu, kedy sa žalobkyňa
dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného, t.j. stanovenia začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k uplynutiu
objektívnej premlčacej doby súd uviedol, že mala uplynúť k 22.02.2011 a objektívna 10-ročná premlčacia
lehota k 22.02.2018. Žaloba bola podaná 09.11.2016. Odvolací súd nesúhlasí s posúdením súdom
prvej inštancie úmyselného konania zakladajúceho plynutie 10-ročnej premlčacej lehoty. Je nesporné,
že žalovaný je subjektom vystupujúcim na finančnom trhu poskytujúci spotrebiteľské úvery minimálne
od roku 2001, to zn., že pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv má vystupovať s náležitou odbornou
starostlivosťou pri rešpektovaní právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.

8. Za dôvodné považoval odvolací súd aj námietky týkajúce sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov
konania, ktorý bol priznaný žalovanému v rozsahu 100 % voči žalobkyni. Súd prvej inštancie vychádzal
zo zásady úspechu vyplývajúcej z ust. 255 ods. 1 CSP bez toho, že by vzhľadom na vedomosť o
predmete konania a postavenia žalobkyne ako spotrebiteľky sa zaoberal aplikáciou ust. § 257 CSP, t.j.
existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vzhľadom na dôvodnosť podaného odvolania vo veci
samej odvolací súd považoval za dôvodnú aj túto námietku proti výroku o trovách konania.



Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) a b) CSP
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo porušenie procesných práv strany sporu - žalobkyne
v súvislosti s návrhom na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky týkajúcej sa administratívneho
poplatku. Žalobkyňa ako spotrebiteľka má právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorej ochrany sa môže domáhať kedykoľvek (§ 3 ods.
3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z.). Ďalším dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne
právne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo vzťahu k neskúmaniu náležitostí spotrebiteľskej
zmluvy v zmysle ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 12.05.2007, ako aj nesprávne
právne posúdenie vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k posúdeniu okamihu začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty, vrátane úmyselného postupu žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských
zmlúv nerešpektovaním právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré je možno kvalifikovať
ako klamlivú obchodnú praktiku na ujmu spotrebiteľa.

9. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 108,58 eura, vrátane skúmania dojednaných zmluvných
podmienok v súlade s náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi z ust. § 4 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 12.05.2007
vo vzťahu k povinnej náležitosti zmluvy, a to výške RPMN, vrátane namietaného administratívneho
poplatku uvedeného v zmluve bez jeho vyčíslenia. Vo vzťahu k rozsahu dokazovania a tvrdeniu súdu,
že strany sporu nimi tvrdené skutočnosti nepreukázali odvolací súd poukazuje na osobitné ustanovenia
o dokazovaní v sporoch s ochranou slabšej strany vyplývajúce z ust. § 295, § 298 CSP s tým, že v
sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak
je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd dodáva, že žalovaný ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a
dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Svojej zodpovednosti za uzavretie
zmluvy bez uvedenia obligatórnych obsahových náležitostí sa nemôže zbaviť, ani s poukazom na princíp
neznalosť zákona neospravedlňuje uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej
možnej miere.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v novom
rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu
strany v spore (§ 255 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.