Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/257/2015 z 24. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2017, sp. zn. 4Co/257/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1113241753.1
Krajský súd Bratislava | 4Co/257/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1113241753.1 | 2017-10-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/57ee8427-3459-4a74-92c5-131b4adcb360
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1113241753.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/257/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113241753
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113241753.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: K..
S. O., D. J. XX, D., zast. JUDr. Ludmila Lorencová, s.r.o., so sídlom Metodova 7, Bratislava proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 9. februára 2015 č.k. 4C 233/2013-96 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh (žalobu) žalobcu, ktorou sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia 19 052,40 Eur titulom náhrady škody a 10 000 Eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.
Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo skutkového odôvodnenia žaloby, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV
sp.zn. 6C 260/1997 došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli konštatované v Náleze Ústavného súdu SR
č.k. IV. ÚS 218/09 zo dňa 21.10.2009, pričom konanie bolo vedené so zbytočnými prieťahmi aj po vydaní
predmetného nálezu. Nesprávny úradný postup podľa neho spočíval v zbytočných prieťahoch v konaní
v období od podania žaloby na súd až do vyhlásenia konečného rozhodnutia vo veci. Konštatoval, že
žalobou vo si uplatnil náhradu škody vo výške 18 723 Eur spočívajúcej v rozdiele nákladov potrebných
na dokončenie stavby rodinného domu v čase začatia konania a nákladov, ktoré by musel vynaložiť na
dokončenie stavby v súčasnosti, nakoľko nehnuteľnosť bola predmetom vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva a v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní ju nemohol dostavať. Nárok na
náhradu škody mal pozostávať aj zo sumy 329,40 Eur, ktorá mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 248/2011-915 zo dňa
19.1.2012, a ktoré bolo zrušené dovolacím súdom. Vzhľadom k tomu, že jeho bývalá manželka plnila
na základe uvedeného rozsudku (ktorý bol neskôr zrušený), uvedenú sumu, ktorá predstavuje úrok z
omeškania, si započítala voči jeho pohľadávke voči nej z titulu nového rozhodnutia vo veci - uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 155/2013-940. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur
si žalobca uplatnil z dôvodu spôsobenej traumy z dlhotrvajúceho sporu.

3. Vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi založenými v spise, a to: nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 218/09-29 zo dňa 21.10.2009, žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.4.2009, 29.9.2011 a 4.12.2013, odpoveďou



Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 2.12.2010 a 30.5.2014, výpočtom rozdielu
nákladov na dokončenie stavby, uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 155/2013-940 zo dňa
20.6.2013, listom o jednostrannom započítaní pohľadávok zo dňa 30.8.2013.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol účastníkom konania o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom na Okresnom súde Bratislava IV,
sp.zn. 6C 260/1997, ktoré začalo 12.3.1997 a bolo právoplatne skončené uznesením Krajského súdu
v Bratislave, č.k. 9Co 155/2013-940 zo dňa 20.6.2013 schválením súdneho zmieru (právoplatné dňa
29.7.2013).

5. Zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. IV. ÚS 218/09-29 zo dňa 21.10.2009 vyslovil,
že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom
pod sp.zn. 6C 260/97 porušené. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že okresný súd v označenej veci
sťažovateľa (návrh bol podaný na okresnom súde 12.3.1997) po období počiatočnej nečinnosti (10
mesiacov) v ďalšom období počas rokov 1998-1999 nariadil 7 pojednávaní, často v rýchlom slede,
nepripravených a trikrát odročených na neurčito (pojednávania uskutočnené 24.3.1998, 22.10.1998,
3.12.1998, 18.3.1999, 20.5.1999, 8.6.1999 a 17.6.1999). Okresný súd aj ďalej mal konať nesústredene,
neefektívne a so zbytočnými prieťahmi, predovšetkým pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutie
(uskutočnené pojednávania 15.2.2001, 28.6.2001, 18.9.2001 a 7.11.2002). Od novembra 2002 až do
marca roku 2006 bez nariadenia pojednávania neúčinne a zdĺhavo zabezpečoval znalecké dokazovanie.
Po dvoch odročených pojednávaniach v priebehu roku 2006 (7.3.2006 a 4.5.2006) vyhlásil 11.5.2006
rozsudok, proti ktorému žalovaná podala 20.7.2006 odvolanie. Rozsudok okresného súdu z 11.5.2006
bol zrušený krajským súdom ako odvolacím súdom uznesením z 22.2.2008 pre účely doplnenia
dokazovania. Po vrátení veci okresný súd vykonával ďalšie znalecké dokazovanie a nariadil ďalšie
pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 20.1.2009 a ktoré bolo odročené na neurčito. Zo spisu ďalej vyplýva,
že okresný súd vyzval 18.6.2009 znalca na doplnenie znaleckého posudku. Znalec 2.10.2009 doručil
okresnému súdu doplnok č. 1 k znaleckému posudku a ospravedlnil sa za nedodržanie lehoty na jeho
vypracovanie. Konanie vedené na okresnom súde ani v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
žalobcu, po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie
konanie nie je po viac ako dvanástich rokoch právoplatne skončené. Vykazuje také znaky neefektívnej
činnosti, ktoré ústavný súd viedli k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom.
Uvedený nález žalobca prevzal dňa 20.11.2009.

6. Mal preukázané, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody žiadosťou zo dňa 13.4.2009 (nárok na náhradu škody vo výške 50 000 Eur a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 Eur), žiadosťou zo dňa 29.9.2010 (nárok na náhradu škody vo
výške 60 000 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 Eur) a žiadosťou zo dňa 4.12.2013 (nárok na
náhradu škody vo výške 18 723 Eur a 329,40 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 Eur). Ministerstvo
spravodlivosti SR listom zo dňa 2.12.2010 nevyhovelo žiadosti žalobcu zo dňa 23.4.2009 a jej dodatku
zo dňa 29.9.2010, rovnako nevyhovelo ani jeho žiadosti zo dňa 4.12.2013, a to listom zo dňa 30.5.2014.

7. Zistil, že bývalá manželka žalobcu a účastníčka konania vo veci Okresného súdu Bratislava IV,
sp.zn. 6C 260/1997 v pozícii žalobcu si listom zo dňa 30.8.2013 jednostranne započítala voči žalobcovi
pohľadávky, okrem iného aj pohľadávku vo výške 329,40 Eur, ktorá spočívala v úroku z omeškania
zo sumy 12 227,66 Eur od 12.3.2013 do 29.8.2013 z toho dôvodu, že plnila žalobcovi na základe
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 248/2011-915 zo dňa 19.1.2012, ktoré bolo zrušené
uznesením Najvyššieho súdu SR, č.k. 6Cdo 128/2012 zo dňa 30.1.2013.

8. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,2, § 9 ods. 4, § 17 ods. 1, 2 a
3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov a na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že
návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

9. Konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia
nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vychádzal



z nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení zásady rýchlosti konania v súdnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava IV a z nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 9Co 248/2011-915 zo dňa 19.01.2012.

10. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup namietaný žalobcom, vyvodil, že tento je potrebné rozdeliť
do dvoch časových období, a to do účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (1.7.2004) a po jeho účinnosti.
Vyslovil, že žalobcom namietané prieťahy v konaní na okresnom súde od začiatku konania (12.3.1997)
až po jeho ukončenie (29.7.2013) je potrebné aplikovať na namietaný nesprávny úradný postup
ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. na prieťahy vzniknuté do 1.7.2004 (do účinnosti zákona č. 514/2003
Z.z.) a ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. na prieťahy vzniknuté po 1.7.2004. Uviedol, že pojem
"nesprávny úradný postup" zákon č. 58/1969 Zb., bližšie nevymedzuje. Vo všeobecnosti pod ním treba
rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie
rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. Až nový
zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci (514/2003 Z.z.) bližšie upravuje, čo je možné
považovať za nesprávny úradný postup.

11. Vychádzal z právneho názoru, že podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody
za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní, môže byť iba konštatovanie prieťahov
v konaní zákonom určeným orgánom, a to predsedom súdu v rámci sťažnostného režimu zákona č.
757/2004 Z.z. alebo Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach pre porušenie práva podľa
zákona č. 38/1993 Z.z., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch. Uvedenému
názoru svedčí aj novela zákona č. 514/2003 účinná od 1.1.2013, ktorá však neobsahuje prechodné
ustanovenia. Bol však toho názoru, že uvedený právny názor je potrebné aplikovať aj na posúdenie
nesprávneho úradného postupu vzniknutého za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko všeobecný
súd nemá v rámci konania o náhradu škody kompetenciu posudzovať vznik prieťahov v súdnom konaní,
keď napokon aj za účinnosti uvedeného právneho predpisu existovala právna úprava umožňujúca
účastníkovi konania dosiahnuť konštatovanie zbytočných prieťahov v konaní príslušným orgánom. V
danom prípade mal za zbytočné prieťahy konštatované v náleze Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS
218/09-29 zo dňa 21.10.2009, a to v období od 12.3.1997 (začatie konania) do marca 2006. V súlade
s vyššie uvedeným právnym názorom považoval nárok žalobcu v súvislosti s iným obdobím, v ktorom
malo dôjsť k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní za nedôvodný, nakoľko v tomto smere nebol
konštatovaný prieťah v konaní zavinený súdom príslušným orgánom, a teda nemal právny podklad
pre vyvodenie nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný postup po marci 2006 z uvedeného
dôvodu považoval za nepreukázaný.

12. Súd prvej inštancie uplatnil celkovo tri nároky: nárok na náhradu škody vo výške 18 723 Eur (1/) ako
rozdiel nákladov na dokončenie nehnuteľnosti v čase začatia konania na okresnom súde o vyporiadanie
BSM a nákladov, ktoré by musel vynaložiť v súčasnosti a nárok na náhradu škody vo výške 329,40
Eur (2/) ako pohľadávku, ktorú si započítala jeho bývalá manželka voči nemu, ktorá vznikla na základe
nezákonného rozhodnutia krajského súdu. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 10 000 Eur (3/), ktorá vznikla na základe traumy z dlhotrvajúceho sporu.

13. Pri prvom nároku žalobcu vychádzal súd prvej inštancie z nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v prieťahoch v konaní. Na žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku vzhľadom
k tomu, že nález ústavného súdu bol žalobcovi doručený dňa 20.11.2009 a už v tomto čase vedel
určiť výšku škodu, pričom táto sa dá dodatočne ustáliť znaleckým posudkom na základe ustáleného
nesprávneho úradného postupu v období od 12.3.2009 do marca 2006, ktorý bol konštatovaný v náleze
doručenom žalobcovi dňa 20.11.2009, dospel k záveru, že dňom doručenia nálezu ústavného súdu sa
žalobca dozvedel o nesprávnom úradnom postupe a zároveň týmto dňom sa dozvedel o škode, ktorá
mu vznikla a ktorej výšku mohol v tomto čase aj určiť. Vyslovil názor, že pri posudzovaní momentu,
kedy sa poškodený dozvedel o škode je treba vychádzať z vedomosti poškodeného o vzniknutej škode,
t.j. kedy sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno vyčísliť v peniazoch.
Počiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty nezávisí na tom, či a kedy si poškodený opatrí dostatok
dôkazov, alebo kedy si pre seba vytvorí priaznivejšiu procesnú situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti,
o ktorých má vedomosť mohol v súdnom konaní preukázať. Vzhľadom k uvedenému skonštatoval,
že nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 18 723 Eur je premlčaný, a vzhľadom na úspešne
vznesenú námietku premlčania žalovaného nie je možné ho priznať. Uviedol, že premlčacia lehota v
danom prípade začala plynúť 21.11.2009 (deň po doručení nálezu ústavného súdu) a uplynula dňa



21.5.2013 (po 3 rokoch a šiestich mesiacoch s prihliadnutím na neplynutie lehoty počas predbežného
prerokovania nároku počas šiestich mesiacov), pričom žaloba bola podaná dňa 4.12.2013. Aj v prípade,
ak by nevyhodnotil námietku premlčania ako dôvodnú, priznaniu nároku by podľa neho bránila absencia
priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, keďže prieťahy v
konaní pred okresným súdom neboli dôvodom nemožnosti dokončenia stavby, ktorá bola predmetom
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Mal za to, že žalobcovi nič nebránilo v
dokončení stavby, pričom otázka vložených prostriedkov na dokončenie stavby, ktorá napokon pripadla
do vlastníctva žalobcu, by bola riešená priamo v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.

14. K druhému nároku žalobcu, uplatnenej náhrade škody vo výške 329,40 Eur, ktorá mu mala vzniknúť
na tom základe, že bývalá manželka žalobcu mu oznámila listom zo dňa 30.8.2013, že uvedenú
pohľadávku si započítala voči jeho nároku na základe konečného rozhodnutia súdu vo veci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V priebehu konania o vyporiadanie BSM bola bývalá
manželka žalobcu zaviazaná na vyplatenie mu sumy 12 227,66 Eur na základe rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 19.01.2012, č.k. 9Co 248/2011-915 (ktorú sumu mu aj uhradila). Uvedený
rozsudok bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2013, č.k. 6Cdo
128/2012. Napokon uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2013, č.k. 9Co 155/2013-940
bol schválený súdny zmier, na základe ktorého bola bývalá manželka žalobcu zaviazaná zaplatiť mu
sumu 15 275,56 Eur. Uvedená pohľadávka, ktorú si bývalá manželka žalobcu jednostranne započítala,
teda spočívala v úrokoch z omeškania zo sumy, ktorú vyplatila žalobcovi na základe neskôr zrušeného
rozsudku krajského súdu za obdobie od 12.3.2013 do 29.8.2013. Konštatoval tak, že nárok žalobcu
na náhradu uvedenej škody je predčasne podaný, nakoľko škoda ešte nevznikla. Uviedol, že žalobca
uznal pohľadávku bývalej manželky čo do dôvodu a výšky a voči započítaniu sa nijakým spôsobom
kvalifikovane nebránil. Otázku započítaného úroku z omeškania tak bolo potrebné vyriešiť vo vzťahu
k prípadnému bezdôvodnému obohateniu žalobcu, ktorému bolo plnené na základe neskôr zrušeného
rozsudku súdu. Nemožno však podľa neho úkon bývalej manželky žalobcu (započítanie pohľadávky)
pripísať na zodpovednosť žalovaného, ktorý nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť a dispozitívnym
úkonom napadnúť dôvod a výšku započítaného nároku. Iba žalobca mal možnosť brániť sa voči
takto uplatňovanému nároku, čo však neurobil. Bol toho názoru, že až po vyriešení opodstatnenosti
uvedeného nároku bývalej manželky v inom konaní možno prípadne ustáliť dôvod a výšku skutočnej
škody, ktorá mohla vzniknúť žalobcovi. Z uvedeného dôvodu aj tento nárok žalobcu zamietol.

15. K nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v dôsledku traumy
z dlhotrvajúceho sporu. Aj v tejto časti žaloby skúmal nárok z pohľadu premlčania, nakoľko žalovaný
vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné považovať za premlčaný. Začiatok plynutia premlčacej lehoty ustálil na
deň doručenia nálezu ústavného súdu, pričom vychádzal z výpovede žalobcu, že ujmu začal pociťovať
po náleze ústavného súdu, keď stanovil, že sú prieťahy v konaní. Premlčacia lehota na uplatnenie
nároku tak podľa neho uplynula dňa 21.5.2013, rovnako ako pri prvom uplatnenom nároku. Poukázať na
skutočnosť, že po náleze ústavného súdu neboli konštatované prieťahy v konaní príslušným orgánom
a ani sám žalobca napokon kvalifikovaným spôsobom nenamietal prieťahy v konaní, preto konštatoval,
že nemožno vyvodiť, že ujma, ktorú pociťoval bezprostredne po vydaní nálezu ústavného súdu,
pokračovala aj po tomto období. Z uvedeného dôvodu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol
s odkazom na odôvodnenie pri prvom uplatnenom nároku. Dospel tak k záveru, že žaloba žalobcu nie
je dôvodná a v celom rozsahu ho zamietol.

16. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, plne úspešnému v konaní,
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko patrí si náhradu trov konania neuplatnil.

17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že si nezapožičal Spr. vedený na Okresnom súde
Bratislava IV o jeho sťažnostiach na prieťahy v súdnom konaní pod sp.zn. 6C 260/1997 a ani v rozsudku
neodôvodnil, prečo tento navrhnutý dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho považoval jeho rozhodnutie
za nepreskúmateľné a že došlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom. Uviedol, že sa sťažoval na
prieťahy v konaní aj po vydaní nálezu ÚS SR č. ÚS 218/09 zo dňa 21.10.2009 a súd prvej inštancie
sa nezaoberal výsledkom týchto jeho sťažností a nezdôvodnil prečo ním navrhnuté dôkazy nevykonal.
Považoval tak súdom prvej inštancie za nedostatočne zistený skutkový stav. Za nedostatočne zistenú a



preukázanú mal aj otázku premlčania jeho nároku, a to vzhľadom k tomu, že na MS SR podával žiadosť o
predbežné prejednanie nároku viackrát a počas ich prejednania premlčacia doba neuplynula, a to dvomi
žiadosťami o predbežné prejednanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, pričom MS SR mu odpovedalo len listom zo dňa 2.12.2010 č. XXXXX/XX-XXX/XX tak, že
jeho žiadosti nevyhovelo a súd prvej inštancie nezisťoval prečo, kedy a či vôbec došlo k vyriešeniu jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku. Z napadnutého rozhodnutia nemal za zrejmé, či súd
prvej inštancie na vec aplikoval jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
roku 2008, 2010, 2012, či aktuálne znenie zákona, keďže tento zákon bol niekoľkokrát novelizovaný
a prečo aplikoval aktuálne znenie zákona. Považoval za nesprávne aplikovanie na vec znenie § 9
ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., účinné k 25.3.2015, ktorú úpravu znenie ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012 neobsahovalo, preto mal za to, že súd prvej inštancie pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu v konaní sp.zn. 6C 260/1997, ktorý nastal do účinnosti aktuálneho
znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. môže a musí aj sám konštatovať, či došlo v súdnom konaní k
súdnym prieťahom. Túto otázku však neriešil a len bez ďalšieho uzavrel, že prieťahy v konaní po vydaní
predmetného nálezu neboli nikým konštatované. Považoval tak zamietnutie jeho nároku na náhradu
škody a nepriznanie nemajetkovej ujmy za nesprávne a predčasné, a to bez riadneho zisťovania, či v
konaní Okresného súdu Bratislava IV došlo od rozhodnutia ÚS SR č. IV ÚS 218/09-29 zo dňa 21.10.2009
do účinnosti aktuálneho znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. k prieťahom v konaní. Namietal tiež, že
došlo k premlčaniu jeho nároku, ako aj o neexistencii prieťahov v súdnom konaní sp.zn. 6C 260/1997 v
období po vydaní Nálezu ÚS SR č. IV ÚS 218/09-29 zo dňa 21.10.2009 len z dôvodu, že to predseda
súdu, či Ústavný súd SR nekonštatoval. Za predčasnú považoval aj konštatáciu súdu prvej inštancie o
nezistení príčinnej súvislosti medzi vznikom uplatneného nároku a nesprávnym postupom súdu prvej
inštancie v konaní sp.zn. 6C 260/1997, ako aj nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
č.k. 9Co 248/2011, nakoľko k tejto otázke neboli vykonané žiadne dôkazy a keby nebolo vydané toto
nezákonné rozhodnutie, z ktorého mu bývalá manželka plnila, nebolo by ako nezákonné zrušené,
nevzniklo by jej právo na úrok z omeškania za obdobie od 12.3.2013 do 29.8.2013. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie považoval za nedostatočne odôvodnené.

18. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, ani žiadny odvolací návrh nepodal.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“)
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom súdu prvej inštancie,
ktorý nepotreboval doplniť (§ 383 C.s.p.), keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním
vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom
podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

20. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).

22. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite vyhodnotil,
na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru a svoje rozhodnutie aj náležite po právnej i
skutkovej stránke odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa i odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Preto sa odvolací súd obmedzil len na následné skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na odvolacie dôvody žalobcu.

25. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení
každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo



nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

26. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok, a to: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu.
Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je
závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

27. Premlčanie práva na náhradu škody predstavuje inštitút, ktorý nie je všeobecne upravený iba
v Občianskom zákonníku, ale ktorý našiel svoje osobitné vyjadrenie aj v právnej úprave zákona č.
514/2003 Z.z. tak, ako je tomu aj pri všeobecnej občianskoprávnej úprave, aj zákon č. 514/2003
Z.z. v súvislosti s právom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom nepriamo (nevýslovne) rozlišuje medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou
lehotou. Subjektívna premlčacia lehota je 3 ročná a začína plynúť dňom, kedy sa poškodený subjekt
dozvedel o škode. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je teda rozhodujúce, kedy sa
poškodený subjekt dozvedel o vzniknutej škode (to znamená, nie o protiprávnom úkone či o škodovej
udalosti) a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený subjekt dozvedel
o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného subjektu o vzniknutej škode.
Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodený subjekt sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu
a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že je možné právo na jej náhradu
dôvodne uplatniť na súde.

28. Pre subjektívnu i objektívnu premlčaciu lehotu je typické, že tieto jednotne platia tak pre uplatnenie
nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní nároku ako aj pre uplatnenie nároku na náhradu
škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku však premlčacie lehoty neplynú, a to odo dňa
podania žiadosti (prípadne aj na nepríslušnom orgáne) do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie
však po dobu 6 mesiacov.

29. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie správne predovšetkým
skúmal otázku premlčania nároku žalobcu. Dospel k správnemu záveru, že nález ústavného súdu
bol žalobcovi doručený dňa 20.11.2009, kedy žalobcovi začala plynúť premlčacia lehota, keďže už
v tomto čase vedel určiť výšku škody, pričom táto sa dá dodatočne ustáliť znaleckým posudkom na
základe ustáleného nesprávneho úradného postupu v období od 12.3.1997 do marca 2006, ktorý
bol konštatovaný v náleze doručenom žalobcovi dňa 20.11.2009, dňom doručenia nálezu ústavného
súdu sa tak žalobca dozvedel o nesprávnom úradnom postupe a zároveň týmto dňom sa dozvedel o
škode, ktorá mu vznikla a ktorej výšku mohol v tomto čase aj určiť, a premlčacia lehota uplynula dňa
21.5.2013 (po 3 rokoch a šiestich mesiacoch s prihliadnutím na neplynutie lehoty počas predbežného
prerokovania nároku počas šiestich mesiacov), pričom žaloba bola podaná dňa 4.12.2013. Správne
nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 18 723 Eur považoval za premlčaný s tým, že vzhľadom na
žalovaným vznesenú námietku premlčania, nemožno žalobcovi tento nárok priznať. Námietka žalobcu
o nesprávnom posúdení otázky premlčania jeho nároku s uvedením, že sa sťažoval na prieťahy
v konaní aj po vydaní nálezu ÚS SR č. ÚS 218/09 zo dňa 21.10.2009 a súd prvej inštancie sa
nezaoberal výsledkom týchto jeho sťažností a nezdôvodnil prečo ním navrhnuté dôkazy nevykonal,
nebola vzhľadom na vyššie uvedené dôvodná. Súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že aj v
prípade, ak by nevyhodnotil námietku premlčania ako dôvodnú, priznaniu nároku by podľa neho bránila
absencia priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, keďže
prieťahy v konaní pred okresným súdom neboli dôvodom nemožnosti dokončenia stavby, ktorá bola
predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Možno súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, že žalobcovi nič nebránilo v dokončení stavby, pričom otázka vložených prostriedkov na
dokončenie stavby, ktorá napokon pripadla do vlastníctva žalobcu, by bola riešená priamo v konaní o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.



30. Za premlčaný nárok vzhľadom na námietku premlčania žalovaným bolo treba považovať aj
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v dôsledku traumy z
dlhotrvajúceho sporu. Premlčacia lehota začala plynúť doručením nálezu ústavného súdu, keď žalobca
uviedol, že ujmu začal pociťovať po náleze ústavného súdu, ktorý stanovil, že sú prieťahy v konaní,
a premlčacia lehota uplynula dňa 21.5.2013, rovnako ako pri prvom uplatnenom nároku a námietka
žalobcu ohľadom posúdenia otázky premlčania nebola dôvodná. Po náleze ústavného súdu neboli
konštatované prieťahy v konaní príslušným orgánom a ani sám žalobca napokon kvalifikovaným
spôsobom nenamietal prieťahy v konaní, preto nebolo možné vyvodiť, že ujma, ktorú pociťoval
bezprostredne po vydaní nálezu ústavného súdu, pokračovala aj po tomto období.

31. Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 329,40 Eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku toho, že jeho bývalá manželka mu oznámila listom zo dňa 30.8.2013, že uvedenú
pohľadávku si započítala voči jeho nároku na základe konečného rozhodnutia súdu vo veci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom v konaní o vyporiadanie BSM bola bývalá zaviazaná
na vyplatenie mu sumy 12 227,66 Eur na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
19.01.2012, č.k. 9Co 248/2011-915, ktorú sumu mu aj uhradila, avšak tento rozsudok bol zrušený
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2013, č.k. 6Cdo 128/2012 a napokon
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2013, č.k. 9Co 155/2013-940 bol schválený súdny
zmier, na základe ktorého bola jeho bývalá manželka zaviazaná zaplatiť mu sumu 15 275,56 Eur.
Uvedená pohľadávka spočívala v úrokoch z omeškania zo sumy, ktorú mu vyplatila na základe neskôr
zrušeného rozsudku krajského súdu za obdobie od 12.3.2013 do 29.8.2013. Za tento dispozitívny
úkon bývalej manželky žalobcu (započítanie pohľadávky) nemôže niesť zodpovednosť žalovaný,
naopak len žalobca mal možnosť voči takto uplatňovanému nároku brániť, čo neurobil. Nebola tak
preukázaný nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie, tiež príčinná súvislosť a ani prípadná
škoda. Otázku započítaného úroku z omeškania tak bolo potrebné vyriešiť vo vzťahu k prípadnému
bezdôvodnému obohateniu žalobcu, ktorému bolo plnené na základe neskôr zrušeného rozsudku súdu
a až po vyriešení opodstatnenosti uvedeného nároku bývalej manželky v inom konaní možno prípadne
ustáliť dôvod a výšku skutočnej škody, ktorá mohla vzniknúť žalobcovi.

32. Odvolací súd t vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).