Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/319/2016 z 30. 10. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. októbra 2017, sp. zn. 9Co/319/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2115220641.1 Krajský súd Trnava | 9Co/319/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2115220641.1 | 2017-10-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 112 OZ, § 387 ods. 1 CSP, CSP, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 101 OZ, § 100 OZ, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 162 CSP, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/55beb10c-747b-4930-80f8-abb3486a88fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2115220641.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/319/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115220641
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115220641.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak
Credit Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, IČO: 35 886 013, zastúpený Advokátskou
kanceláriou KUHAJDA, s.r.o., so sídlom Karadžičova 47, Bratislava, IČO: 35 886 013, proti žalovanej:
S. T., narodená XX.XX.XXXX, naposledy bytom W. XXX, o zaplatenie 247,46 eura s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 14C/380/2015-26 zo dňa 13. apríla
2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov
prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie tohto konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 59,38
eura s úrokom z omeškania 8,75% ročne od 28.08.2012 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal (výrok III.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka
(OZ - zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 3 písm. a), § 4, § 489, § 517, § 100, §
101), Zákona o elektronických komunikáciách (zákon č. 351/2011 Z.z. - 44 ods. 1), Zákona o ochrane
spotrebiteľa (ZoOS - zákon č. 250/2007 Z.z. - § 5b), Občianskeho súdneho poriadku (OSP - zákon č.
99/1963 Zb. - § 57 ods. 2, 3, § 82 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1).
1.1. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že účastníci konania platne uzavreli zmluvu o
poskytovaní verejných telekomunikačných služieb o pripojení, ktorá je svojim charakterom zmluvou
spotrebiteľskou a preto nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tzv. neprijateľné podmienky. V
konaní nebolo sporné, že žalovanej boli poskytované telekomunikačné služby, za ktoré nezaplatila
riadne dohodnutú cenu a dostala sa do omeškania. Súd prvej inštancie nárok na zaplatenie stanovenej
ceny poskytnutých telekomunikačných služieb považoval za dôvodný len čiastočne a to v sume 59,38
eura, fakturovanú faktúrou č. 1038341930, splatnou dňa 27.08.2012, v ktorej časti súd žalobe
vyhovel a priznal žalobcovi spolu s istinou i príslušný úrok z omeškania (§ 517 OZ). Vo zvyšnej časti
uplatnená pohľadávka 114,10 eura a 74,65 eura, spolu 188,08 eura, (ktorá bola vyfakturovaná faktúrou
č. 1035161462 so splatnosťou dňa 29.06.2012 v sume 114,10 eura a faktúrou č. 1037122284, so
splatnosťou dňa 30.07.2012 v sume 74,65 eura, keď táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná),
nie je dôvodná. Žalobca podal žalobu na súd dňa 14.08.2015, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej



premlčacej doby, pokiaľ ide o pohľadávku v zmysle vyššie uvedených faktúr, pričom táto pohľadávka
vznikla na základe spotrebiteľského vzťahu. S účinnosťou od 01.05.2014 bolo do zákona č. 250/2007
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 o priestupkov, zákonom č. 102/2014 Z.z.
zakomponované ustanovenie § 5b, na základe ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a teda odo dňa 01.05.2014 súd ex offo prihliada na premlčanie
práva v spotrebiteľských vzťahoch a to bez ohľadu na to, či bola žaloba podaná na súd pred alebo po
tomto termíne. Súd prvej inštancie zohľadnil inštitút premlčania, ktorý má pôsobiť na subjekty občiansko-
právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby
povinné osoby neboli po časovo neprimeranú dobu nútené splniť si svoje povinnosti. Na základe vyššie
uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, že ex offo prihliadol na premlčanie pohľadávky uplatnenej
na základe faktúry so splatnosťou dňa 29.06.2012 v sume 114,10 eura a faktúry so splatnosťou dňa
30.07.2012 v sume 74,65 eura a žalobu v tejto časti zamietol (v sume 188,08 eura), keď táto povinnosť
prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti bola súdu uložená vyššie citovaným ustanovením § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. S poukazom na ustanovenie § 154 ods. 1 OSP je pre rozsudok rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia. Preto súd bol toho názoru, že ak v čase jeho rozhodovania bol § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. účinný, bolo potrebné, aby súd aj pri rozhodovaní o žalobe podanej na súd pred
touto účinnosťou postupoval v súlade s ním a to v danej veci s prihliadnutím na zabezpečenie ochrany
spotrebiteľa. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 s použitím § 151 ods. 1 OSP, keď žalobca
bol v konaní úspešný v rozsahu 24%, žalovaná v rozsahu 76%, takže čistý celkový úspech žalovanej
predstavuje 52% a preto súd vyslovil, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva najmä s prihliadnutím
na to, že náhradu trov konania si neuplatnila.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý s ním nesúhlasil.
2.1. Svojim odvolaním napadol výrok rozsudku v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá. Argumentoval, že
žalobca vzhľadom na to, že žalovaná neuhrádzala riadne a včas predmetné faktúry ku dňu 12.09.2012
od zmluvy odstúpil, pričom určil žalovanej dodatočnú lehotu na plnenie do 05.09.2012.
Súd prvej inštancie zamietol nárok v časti sumy 188,08 eura, nakoľko ho považoval za premlčaný z
dôvodu, že ide o spotrebiteľský právny vzťah a na tento je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka vrátane premlčania. V danom prípade však žalobca v zmysle § 44 ods. 12 zákona č. 351/2011
Z.z. o elektronických komunikáciách od zmluvy odstúpil ku dňu 12.09.2012 a premlčacia doba potom
začala plynúť odo dňa 13.09.2012 a žalobcovo právo by sa premlčalo dňa 13.09.2015. Žaloba pritom
bola podaná na súd dňa 03.07.2015, preto nárok nie je premlčaný.
2.2. Ak by odvolací súd si neosvojil tento záver, žiadal, aby odvolací súd predmetné konanie
prerušil. Poukázal na to, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je
účinné od 01.05.2014 a právna úprava do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľovi brániť sa proti
pohľadávke po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. V zmysle citovaného § 5b
zákona orgány rozhodujúce o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy vrátane súdov, sú povinné ex offo
prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi
vrátane jeho premlčania, alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v
prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného
režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Poukázal na Ústavu Slovenskej republiky (článok 1,
článok 46 ods. 1, článok 125 ods. 1 písm. a), článok 152 ods. 4), ktorá priznáva každému z účastníkov
súdneho konania rovnaké postavenie. Zákonodarca prijatím citovaného zákonného ustanovenia de
facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka, čím porušil Ústavou SR a medzinárodnými
zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a tiež zásadu rovnosti účastníkov konania,
ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraní rovnakých procesných podmienok a procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občiansko-právny súd. Nedovoleným
spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Obdobný názor zaujal aj Okresný súd Košice
II, ktorý dňa 08.09.2015 podal na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. s článkom 1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Preto žiadal v zmysle §
109 ods. 2 písm. b), c) OSP predmetné konanie prerušiť, keďže prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka majúca význam pre dané rozhodnutie. Navrhol, aby sa odvolacie konanie prerušilo do ukončenia
konania vedeného na Ústavnom súde SR sp. zn. RVP 12672/2015 a do ukončenia tohto konania § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa neaplikoval.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.



4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ďalej len OSP, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt.
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho odvolací
súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP vo veci samej, vrátane závislého výroku o trovách
konania pred súdom prvej inštancie potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom
hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj
CSP), ktorým bol zrušený predchádzajúci procesný predpis o konaní pred súdom - Občiansky súdny
poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.). V danom prípade bolo odvolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol
účinnosť nový civilný procesný kódex. Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30.
júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého,
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016,
podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania
odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa
§ 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež
zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného
práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem
vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP).

6. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14C/380/2015 je nárok
žalobcu na zaplatenie 247,46 eura s príslušenstvom.

7. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a priznal mu istinu 59,38 eura s príslušným
úrokom a vo zvyšku, t.j. v časti istiny 188,08 eura s príslušenstvom ju zamietol, keď prihliadol v zmysle
§ 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na premlčanie nároku žalobcu.

8. Žalobca v odvolacom konaní predovšetkým nesúhlasí s tým, že posúdenie premlčania bolo vykonané
správne, keďže žalobca ku dňu 12.09.2012 od zmluvy odstúpil, preto je potrebné premlčanie nárokov
žalobcu posudzovať k uvedenému dňu a keďže žaloba bola podaná na súd 03.07.2015, je nárok
uplatnený včas.

9. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie, v jeho rozhodnutí a zistení rozhodných
skutočností pre posúdenie veci žiadne relevantné pochybenia, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec posúdil
správne i po právnej stránke a preto bolo dôvodné v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP toto rozhodnutie ako
vecne správne potvrdiť, osvojujúc si i jeho dôvody.

10. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného stavu veci alebo jeho právneho hodnotenia. Ani takými, o ktorých by súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní nemal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom



prvej inštancie, resp. i pred odvolacím súdom iný, než napadnutým rozhodnutím vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci
a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Odvolací súd preto ustálil vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len
nasledovné:

11. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď aplikoval § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Tým nastolil otázku, či ust. § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z.z. je možné aplikovať
i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014. Zodpovedanie tejto
otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem.

12. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, ktorou bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa
článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014.
V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014,
nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Rozdiel medzi časovou pôsobnosťou
hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje
spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne.

13. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych
konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne
obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadol; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na
podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

15. Pritom ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu
rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a
to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje
žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo
okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,
má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia
začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvostupňový
súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo citované



ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval(viď čl. doc. JUDr. Mareka Štefčeka, PhD.
„Zákon a sudcovia“; k výkladu ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, zverejnený v Justičnej revue).

16. Z obsahu spisu v predmetnej veci nepochybne vyplýva, že žalobca si uplatňuje nárok na plnenie
rozložený do troch faktúr, pričom u faktúry na sumu 114,10 eura je uvedená splatnosť 29.06.2012 a
u faktúry na sumu 74,65 eura splatnosť dňa 30.07.2012. Je nepochybné, že u faktúry splatnej dňa
29.06.2012 trojročná premlčacia doba uplynula dňa 29.06.2015 a pokiaľ faktúra na sumu 74,65 eura
bola splatná 30.07.2012, trojročná premlčacia doba uplynula dňa 30.07.2015 (§100,101 OZ). Nie je
možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 03.07.2015, keďže
z prezentačnej pečiatky Okresného súdu Trnava obsiahnutej na prvej strane žaloby vyplýva, že súdu
bola doručená dňa 14.08.2015, kedy nastalo uplatnenie práva žalobcu na príslušnom orgáne, t.j. na
súde a nastalo spočívanie existujúcich premlčacích dôb, no k spočívaniu nemohlo dôjsť u tých, ktoré
už márne uplynuli (§ 112 OZ). Skutočnosť, že žalobca odstúpil od zmluvy listom zo dňa 13.08.2012
(porovnaj č.l. 10 spisu), ku dňu 12.09.2012 už nemohla mať žiaden pozitívny vplyv na tie premlčacie
lehoty, ktoré už začali plynúť a ani odstúpením od zmluvy ku dňu 12.09.2012 sa ich plynutie neprerušilo,
resp. nepredĺžilo, keďže premlčacia doba tu plynúť začala a môže byť najdlhšie tri roky.

17. Premlčacia doba je len tri roky a tá, ktorá začala plynúť pred odstúpením žalobcu od zmluvy, sa
nemohla týmto úkonom dodávateľa predĺžiť už o dovtedy uplynutú premlčaciu dobu a začať plynúť
odznova, ale tieto plynuli samostatne a nezávisle na odstúpení dodávateľa od zmluvy. Právne účinky
odstúpenia vo vzťahu k premlčaciu mohli nastať iba do budúcna, nie aj do minulosti.

18. Je potrebné zdôrazniť, ako bolo uvedené vyššie, že žaloba bola doručená súdu 14.08.2015, i keď
bola vyhotovená 03.07.2015, spočívanie premlčania teda nemohlo nastať ku dňu jej vyhotovenia, ale
len ku dňu jej doručenia súdu (§ 112 OZ).

19. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie preto dobu premlčania uplatneného
nároku posúdil vecne správne a odvolací súd v tomto postupe nezistil žiadne pochybenia.

20. Preto odvolací súd konštatujúc, že v postupe súdu prvej inštancie, vedúcom k samotnému
rozhodnutiu vo veci, kde nad prisúdenú istinu 59,38 eura s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu
pre premlčanie nároku žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd toto rozhodnutie
v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, osvojujúci si tiež dôvody tohto rozhodnutia, ako vecne správe potvrdil.

21. Žalobca sa v odvolacom konaní domáhal prerušenia konania. V odvolaní poukázal na rozpor
ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR a na to, že Okresným súdom Košice II bol
podaný návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu uvedeného ustanovenia s
Článkom 1, ods. 1 a Článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

22. Súčasne v dôsledku toho žiadal neaplikovať citované ustanovenie zákona a odvolacie konanie
prerušiť do rozhodnutia Ústavného súdu SR o protiústavnosti uvedeného aplikovaného zákonného
ustanovenia.

23. Prerušenie má dva zásadné účinky, a to, že sa nevykonávajú procesné úkony a tie procesné lehoty,
ktoré už začali plynúť, sa prerušujú. Ak odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, súd pokračuje
v konaní aj bez návrhu, pričom ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. Okamihom
začiatku plynutia lehoty je deň doručenia uznesenia o pokračovaní v konaní (§ 238 ods. 3 CSP). Ak ide
o prerušenie podľa § 163 CSP, súd v konaní pokračuje len na návrh ktorejkoľvek strany, pričom ak sa
návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení
konania, súd konanie zastaví.

24. Civilný sporový poriadok rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením konania.
Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 CSP a osobitný prípad obligatórneho
prerušenia konania v ustanoveniach § 163 CSP. Fakultatívne prerušenie konania je upravené v
ustanovení § 164 CSP.

25. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,



b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

26. Prerušenie konania podľa § 162 CSP je upravené ako procesná povinnosť súdu. Prerušenie konania
prichádza do úvahy najmä vtedy, keď možno predpokladať, že prekážka odpadne.

27. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, ak Ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy, môže uznesením pozastaviť účinnosť napadnutých právnych
predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť
základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom
(ďalej len "základné práva alebo slobody"), ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny
nenapraviteľný následok.

28. Dôvodmi, ktoré možno podľa zákona o ústavnom súde použiť na podporu návrhu na pozastavenie
účinnosti napadnutých právnych predpisov nastávajú vtedy, ak podľa názoru navrhovateľov ich ďalšie
uplatňovanie "môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok".

29. Odvolací súd dotknuté ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v znení
účinnom od 01.05.2014 aplikuje v prípadoch, na ktoré uvedené zákonné ustanovenie dopadá, pretože
ústavný súd nepozastavil účinnosť napadnutého právneho predpisu. Z prehľadu právnych predpisov
dotknutých rozhodnutiami Ústavného súdu SR za rok 2015 a 2016 nevyplýva, že by došlo k vydaniu
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade sporného ustanovenia s príslušnými
článkami Ústavy Slovenskej republiky. Uznesením Ústavného súdu SR č.k. PL ÚS 11/2016 zo dňa 9.
11. 2016 Ústavný súd SR prijal návrh Okresného súdu Košice II na ďalšie konanie.

30. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že Civilný sporový poriadok pamätá vo zvýšenej
miere na spotrebiteľa, keďže v ustanoveniach §§ 290 až 306 priznáva spotrebiteľovi v rámci konania
pred súdom i také práva, ktoré druhej procesnej strane (ktorou je dodávateľ, veriteľ a podobne) nepatria.
Ochrana, ktorá sa spotrebiteľovi dostáva, má vyvažovať nedostatok informovanosti a právnej znalosti zo
strany spotrebiteľa, ktorý predpokladá poctivé konanie dodávateľa a nahrádza sa formálna rovnováha
rovnováhou faktickou, keďže okrem iného existuje tiež povinnosť súdu ex offo, t.j. z úradnej povinnosti
preskúmať a prihliadnuť na neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Všetky tieto skutočnosti
sú založené na nerovnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa v prospech spotrebiteľa, ktorému je
potrebné poskytnúť primeranú ochranu a v rámci nej i preskúmať včasnosť uplatnenia práv dodávateľa
voči spotrebiteľovi. Preto nemožno uvedené zákonné ustanovenie neaplikovať v čase jeho platnosti a
za stavu, že síce prebieha na Ústavnom súde SR konanie o jeho ústavnosti, no či ďalšie uplatňovanie
môže ohroziť základné práva alebo slobody, alebo ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny
nenapraviteľný následok, môže uzavrieť len ústavný súd, ktorý v kladnom prípade uznesením pozastaví
účinnosť napadnutého právneho predpisu postupom podľa § 38 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., ktorého
účinnosť pozastavená nebola.

31. Otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa §
193 CSP, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť (tzv. prejudicialita). Ak bolo o takejto
otázke rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení
rozhodnutia (pozri § 194 CSP).

32. Ustanovenie § 162 ods. 1 písmeno b) a c) CSP na prejednávaný prípad nedopadá.

33. Prerušenie konania do vyčkania rozhodnutia Ústavného súdu SR neslúži účelu racionálnej
organizácie postupu konania pred súdom, pretože uvedené zákonné ustanovenie je súčasťou nášho



právneho poriadku, je platné a účinné, je dôvodné ho pri rozhodovacej činnosti aplikovať, dokiaľ nie je
preukázaný opak. Preto odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania ako nedôvodný
zamietol.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

37. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. V odvolacom konaní procesne úspešným účastníkom bola žalovaná, ktorej vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaná),
má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala
(žalobca). Preto odvolací súd priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

39. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).