Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 17CoE/596/2016 z 27. 2. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. februára 2017, sp. zn. 17CoE/596/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7607202512.1 Krajský súd Košice | 17CoE/596/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7607202512.1 | 2017-02-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f23687a1-637a-4361-a0b9-640514bb41af Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7607202512.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 17CoE/596/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607202512
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7607202512.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa členov senátu JUDr.
Dany Bystrianskej a JUDr. Mareka Kotoru v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: P. P., N.. XX.XX.XXXX, A. Ľ.. W. XXX/XX, B.,
o vymoženie 1.341,37 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská
Nová Ves sp. zn. 7 Er 105/2007 - 48 z 09. mája 2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením 7 Er 105/2007 - 48 z 09. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) súd prvej
inštancie exekúciu zastavil a zároveň uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr.
Ing. Radoslavovi Kešeľakovi, Exekútorský úrad Spišská Nová Ves, Mlynská 2 trovy exekúcie vo výške
47,69 €. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 2495/06 z
26. septembra 2006. Súd mal preukázané, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 7160473, pričom Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahovali v čl. 17 rozhodcovskú
doložku.

2. Následne súd citoval ust. § 52 - 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ“), § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
a uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je
spotrebiteľskou zmluvou.

3. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka zakotvená v obchodných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola dojednaná individuálne a umožňuje riešiť spory len pred
rozhodcom v rozhodcovskom konaní, čo je zjavným obmedzením práva spotrebiteľa ako slabšej strany.
Povinný tak mal obmedzenú možnosť výberu súdu, ktorý rozhodoval spor zo zmluvy, čo spôsobilo
značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán na strane povinného.

4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
- osobitne oprávnenému- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská



k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
18.4.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013
sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku,
v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa
s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo
účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť
svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho
práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe
strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný,
je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a
c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu



podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na
strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému
v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému
vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu
veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil
svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol
riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V
podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný
súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné
strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov. Z dôvodu toho, že v zmysle § 470 CSP ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti bol Krajský súd v
Košiciach ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako
nový procesný predpis.

6. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané
odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.



7. V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol
právoplatnosť 24. júla 2006 a vykonateľnosť 27. júla 2006. Vychádzajúc z odôvodnenia exekučného
titulu právomoc rozhodcu vo veci konať a vydať predmetný rozsudok zakladala rozhodcovská doložka
uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v čl. 17, ktoré boli súčasťou Zmluvy o úvere
zo dňa 23. júna 2005. V zmysle tejto zmluvy oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 26.000,-Sk
(863,04 Eur), ktoré sa povinný zaviazal splatiť v jedenástich mesačných splátkach po 4.500,-Sk (149,37
Eur) .

8. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Odvolací
súd je toho názoru, že je pre neho smerodajný jedine oficiálny preklad rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ. V uvedenom rozsudku bola zdôraznená povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú
doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, ďalej, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

9. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

10. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

11. Pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza,
že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumnej právomoci exekučného súdu už aj v štádiu rozhodovania
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

12. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie



platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

13. V posudzovanom prípade bola rozhodcovská doložka uzatvorená vo forme rozhodcovskej doložky
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré boli súčasťou Zmluvy o úvere. V rozhodcovskej
doložke sa zmluvné strany dohodli na tom, že všetky majetkové spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy , vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky

14. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

15. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

16. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

17. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

18. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

19. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.
Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka síce dáva možnosť
voľby medzi rozhodcovským a súdom podľa O. s. p. avšak možnosť voľby má žalobca, ktorým bude
vo väčšine prípadov dodávateľ. Rozhodcovská doložka tým znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako



neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je
skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal
žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

20. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve v prejednávanom prípade
koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými obchodnými podmienkami, nesvedčí o
individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, ale o zámernom predkladaní
zmluvných podmienok, ktorým oprávnený sledoval vylúčenie tohto dojednania spod režimu súdnej
kontroly. Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky resp., že by si povinný
osobitne vymienil jej dojednanie. Naopak ide o formulárovú zmluvu, ktorú povinný nemohol nijako
ovplyvniť a mohol len rozhodcovskú zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, pričom je pravdepodobné, že nepodpísaním
rozhodcovskej zmluvy by nedošlo ani k podpisu zmluvy o úvere. Z týchto dôvodov je záver súdu o
neplatnosti rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve vecne správny.

21. V zmysle rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru teda
reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa
(dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva
na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je
táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

23. V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako materiálne
nevykonateľný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku a preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

24. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 387
ods. 1 CSP.

25. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný a
povinnému žiadne trovy konania nevznikli.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa navrhovateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).