Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Co/137/2015 z 28. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 28. decembra 2015, sp. zn. 1Co/137/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4612209253.1 Krajský súd Nitra | 1Co/137/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4612209253.1 | 2015-12-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec92b950-85a8-4637-b887-d1f519e5f3a7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4612209253.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/137/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209253
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612209253.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 9C/606/2012-99 zo dňa 18.
februára 2015 a uzneseniu Okresného súdu Levice č.k. 9C/606/2012-116 zo dňa 20. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 9C/606/2012-99 zo
dňa 18. februára 2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č.k. 9C/606/2012-116 zo
dňa 20. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Konštatoval, že žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 175,- eur z titulu majetkovej škody a 331,92 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 17 ods. 1, 2, 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods.
1, 2, § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku, § 142 ods. 1 OSP. Súd pri rozhodovaní neprihliadol na
námietku premlčania vznesenú žalovaným a taktiež nepovažoval za dôvodné postupovať podľa § 43
ods. 2 OSP a vyzývať žalobcu na odstraňovanie vád podania, nakoľko žaloba mala potrebné
náležitosti. Ďalej konštatoval, že šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, už uplynula, a preto bolo možné v súdnom konaní o tejto žalobe rozhodnúť.
Z pripojenej fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Partizánske pod sp. zn. 2Er/1309/2008 mal
súd preukázané, že Okresný súd Topoľčany vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 02.08.2006.
Čiastočne uznesením z 02.08.2006 č. k. 12Er/469/2006 - 19 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Nitre z 30.01.2007 č. k. 15Co E 1/2007 - 25 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V exekučnom konaní ďalej
pokračoval Okresný súd Partizánske pod sp. zn . 2Er/1309/2008. Exekútor vedie spis pod sp. zn. EX
228/2006. Dňa 30.09.2010 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekučného konania z dôvodu
nemajetnosti povinného. Exekučný súd uznesením z 04.03.2011 č. k. 2Er/1309/2008 - 41 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 22.06.2011 č. k. 5CoE/211/2011 -57 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15.08.2011.



Predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatňuje z
dôvodu, že exekučný súd nerozhodol v 30 dňovej lehote o návrhu na zmenu exekútora. Dokazovaním
bolo preukázané, že exekučný súd o zmene exekútora nerozhodoval, nakoľko exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a exekučné konanie zastavil uznesením, právoplatným 15.08.2011. Lehota, v ktorej
má súd rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne konanie zastaviť nie je upravená
zákonom, Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo lehotu, v ktorej má súd o tom
rozhodnúť. Možno preto konštatovať, že súd rozhodol v primeranej lehote. Vychádzajúc z uvedeného
žalobca nepreukázal, že v danej právnej veci súd nesprávne úradne postupoval, čím mal zapríčiniť
žalobcovi škodu v žalovanej výške, a že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym
postupom a vznikom škody. Súd zastavil exekúciu, keď ju vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že považoval
hmotnoprávny úkon (uznanie dlhu), ktorý je obsahom notárskej zápisnice v rozpore s dobrými mravmi,
za neplatný. Doposiaľ nie je ani preukázané, že by žalobcovi skutočne vznikla nejaká škoda v súvislosti
s rozhodovaním súdu. Nebolo preukázané, akým nesprávnym úradným postupom vznikla žalobcovi
škoda, že nesprávnym úradným postupom súdu mu vznikla majetková škoda a nemajetková ujma v
žalovanej výške, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len, týmto postupom,
čiže postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca nepreukázal, že by mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla škoda a že vznik škody je v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Predložil súdu znalecký posudok č. 1/2014, z
ktorého je možné zistiť, že znalecký posudok sa zaoberá rozborom celkových nákladov žalobcu, ktoré
mu mali vzniknúť v súvislosti s vymáhaním svojich pohľadávok v exekučnom konaní, nezaoberá sa ale
konkrétne predmetnou exekučnou vecou. Nakoľko však súd nepostupoval nesprávne, je vyčíslovanie
údajnej škody v danej veci bezpredmetné. Súd preto žalobu zamietol v celom rozsahu. Náhradu trov
konania súd žalovanému nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za



prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.

Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou
a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie žalobca zadal ešte dňa 01.03.2012. Skutočnosť, že vypracovanie tohto
posudku trvalo viac ako rok žalobca nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody. Podľa
názoru žalobcu boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

Záverom namietal, že žalobca pred pojednávaním v danej veci podal návrh na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR. Teda súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením č.k. 9C/606/2012-116 zo dňa 20. apríla 2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. Zároveň
žalobcu poučil, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 3. 2007, sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť
za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným zákonom
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah
do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na
čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. V danom prípade bola
žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom od
poplatku vecne oslobodené. Domáhal sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP a vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s



verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru,
že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.



Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej
veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Žalobca však nešpecifikoval žiadne skutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa
sa s týmto znaleckým posudkom oboznámil, čo jednoznačne vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania
uskutočneného na súde prvého stupňa, konaného dňa 18.02.2015, ako aj z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať prípadné nevykonanie, respektíve v tomto prípade nevyhodnotenie
znaleckého posudku podľa predstáv žalobcu.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Žalobca sa na pojednávaní nezúčastnil, svoju neúčasť však ospravedlnil mailom doručeným súdu
dňa 16.02.2015, teda dva dni pred konaním pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne,
keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.
Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2Er/1309/2008 (predtým
konanie vedené na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. 12Er/469/2006) exekučné konanie v predmetnej
veci začalo dňa 27.01.2006, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Eve
Šteinerovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu Topoľčany
dňa 01.02.2006. Exekučným titulom bola notárska zápisnica napísaná v Bratislave notárom JUDr.
Ondrejom Ďuriačom dňa 17.12.2005 číslo N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, NCRLs XXXXX/XXXX.
Okresný súd Topoľčany vydal dňa 02.08.2006 súdnemu exekútorovi JUDr. Eve Šteinerovej poverenie
na vykonanie exekúcie. Uznesením č. k. 12Er/469/2006-19 zo dňa 02.08.2006
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15CoE/1/2007-25 zo dňa 30.01.2007 čiastočne
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V exekučnom konaní
ďalej pokračoval Okresný súd Partizánske pod sp. zn. 2Er/1309/2008. Dňa 30.09.2010 podal súdny
exekútor návrh na zastavenie exekučného konania z dôvodu nemajetnosti povinného. Následne si súdny
exekútor dňa 12.10.2010 vyčíslil trovy exekúcie a dňa 20.12.2010 zaslal exekučnému súdu originál
exekučného spisu. Exekučný súd následne uznesením č. k. 2Er/1309/2008-41 zo dňa 04.03.2011
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie.
Krajského súdu v Trenčíne ako odvolací súd uznesením č. k. 5CoE/211/2011-57 zo dňa 22.06.2011
napadnuté uznesenie potvrdil. Uznesenie Okresného súdu Partizánske č. k. 2Er/1309/2008-41 zo dňa
04.03.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5CoE/211/2011-57 zo dňa 22.06.2011
nadobudlo právoplatnosť 15.08.2011.

Podľa § 58 ods. 1 cit zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 2 cit zákona, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákona.



Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ cit zákona, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V danom prípade exekučný súd nerozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
pretože takýto návrh zo strany oprávneného s poukazom na obsah exekučného spisu ani podaný
nebol. Poverený súdny exekútor svojim podaním doručeným exekučnému súdu dňa 30.09.2010
navrhol zastaviť exekúciu z dôvodu nemajetnosti povinného. Exekučný súd následne skúmal, či sú
splnené podmienky na zastavenie exekúcie a po ich vzhliadnutí exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvého stupňa, že zákon nepozná lehotu na vydanie takéhoto rozhodnutia, a preto sa plne
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho
úradného postupu. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu
povinnosti rozhodnúť o návrhu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť. Navyše treba uviesť, že samotný
návrh na zastavenie exekúcie, pokiaľ nie je spojený s návrhom na odklad exekúcie, nie je prekážkou
vykonávania (pokračovania) exekúcie povereným súdnym exekútorom. Aj z uvedeného dôvodu, preto
nemohlo dôjsť ku škode tak, ako si ju žalobca uplatnil vo svojej žalobe.

K žalobcom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa nerozhodol o prerušení predmetného konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že takýto odvolací dôvod nevzhliadol, nakoľko z obsahu celého
spisu nevyplýva, že by žalobca v priebehu konania predmetný návrh podal. Vzhľadom k tomu je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda v znení
účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto nemá
žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.

Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z.z., z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
čo by mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom
konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Novela § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- eur, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. súdny poplatok.
Zároveň žalobcu poučil, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí postupoval v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov, ako aj § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 01. októbra 2012).

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti, ako aj jej výšku a taktiež určuje, podľa akej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento typ



rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20,- eur (zákon č. 286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená).

Námietka žalobcu, že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom k §
6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v predmetnej veci splnená,
nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil vznik poplatkovej povinnosti
žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18ca, ktoré je potrebné vykladať tak, že ak bol
poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 30.09.2012, vyberajú sa súdne poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012. V predmetnej veci však žalobca podal odvolanie po 30.09.2012
(dňa 20.03.2015) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred 30.09.2012, použije sa
právny stav podľa zákona účinného po 30.09.2012, (pretože poplatok sa vyrubuje za odvolanie ako za
konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom
navrhnutým alebo konaniam začatým pred 30.09.2012.

Neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo
39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu konaniu,
a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase vzniku
poplatkovej povinnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.