{"guid": "0b646f7a-ce6e-4a52-98dc-5b664f7cc981:59452e3b-a166-46af-bc5b-6aca2e8afbbb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1", "spisova_znacka": "2Co/164/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/164/2015 z 24. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. januára 2016, sp. zn. 2Co/164/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1", "identifikacne_cislo": "8114211300", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Mariana Muránska", "sudca_id": 796, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-muranska-796", "datum_vydania": "2016-01-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/59452e3b-a166-46af-bc5b-6aca2e8afbbb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/164/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211300
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114211300.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu CD Consulting s. r. o., so sídlom
Nagano Office Center, K červenému dvoru 25/a, Praha 3, Česká republika, zastúpeného Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej B. N., nar. XX. XX. XXXX, R. N. XX, S., o
zaplatenie XXX,XX Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.
11. 2014, č. k. XXC/XXX/XXXX-XX jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Zdôraznil, že predmetom konania je spor zo zmenky. Zmenka bola vystavená podľa slovenského práva
s miestom vystavenia i platobným miestom nachádzajúcim sa na území SR. Z návrhu vyplýva, že
predložená zmenka je vista zmenkou. Súd preskúmal zmenku z hľadiska jej splatnosti a dospel k záveru,
že ide o vlastnú zmenku, ktorá má dve možnosti splatnosti, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť z dôvodu
neurčitosti. Neurčitý údaj splatnosti zmenky je spôsobený zápismi údajov na zmenke, keď do zápisu
„zaplatím túto zmenku pri predložení“ je uvedená platnosť na nahliadnutie a z údaju „na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia“ je uvedená splatnosť na určitý čas. Súd nemohol považovať tento
údaj za predlženie lehoty v zmysle ust. § 34 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.. Tento údaj vzbudzuje
pochybnosti o druhu splatnosti zmenky. Zo spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 83Er/978/2012 súd
prvého stupňa zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.
r. o., Bratislava c/a B. N. o vymoženie 689,19 Eur s prísl.. Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá,
keď je zrejmé s ohľadom na existenciu zmluvy o úvere, že ide o spotrebiteľský vzťah, o čom rozhodol
už exekučný súd. Predmetom konania je zmenka, ktorá slúžila na zabezpečenie, ale na uhradenie dlhu
vzniknutého zo zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľským úverom. Na tento právny vzťah je potrebné
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve, ako aj ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch a iné spotrebiteľské právne normy EÚ a SR. Zmenka je založená na prísnej
formálnosti zmenkových vzťahov a vo všeobecnosti sa pri zmenke neskúma kauza pôvodného právneho
vzťahu. Výsledkom však môže byť, že dôjde  k porušeniu rovnosti účastníkov a zneužitím tohto inštitútu,
a to bez možnosti súdnej kontroly. Zdôraznil, že žalobu je potrebné zamietnuť, keďže zmenka vyhlasuje
vady vyššie uvedené a jednak dohoda o vyplnení zmeniek uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v



právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľského úveru v neprospech spotrebiteľa a je z tohto
dôvodu neplatnou. Bez takejto platnej dohody je preto absolútne neplatná aj zmenka, na základe ktorej
si žalobca uplatňuje žalovanú pohľadávku. Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke, ako aj zmenka sú
neplatné podľa ustanovení spotrebiteľského práva a keďže si žalobca uplatnil výslovne právo zo zmenky,
súd jeho návrh zamietol. Vysvetlil, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať čl. 2 písm. a) Smernice
93/13/EHS. Má za to, že je potrebné rozlišovať neplatnosť zmenky ako cenného papiera podľa zákona
o zmenkách a šekoch, ale tiež je potrebné rozlišovať neplatnosť dojednaní o vystavení, resp. vyplnení
zmenky a následne neplatnosť samotnej zmenky vystavenej podľa týchto jednaní, ak sú v rozpore so
spotrebiteľskými právnymi normami, a to či už pre neprijateľnosť zmluvných podmienok alebo pre rozpor
s dobrými mravmi. Súd posúdil ako absolútne neplatné dojednanie o vyplnenie zmenky a následne
vystavenú zmenku za neprijateľné zmluvné podmienky, pretože ide o podmienku, ktorej účinkom a
dôsledkom by bolo priznanie za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokého
príslušenstva pohľadávky - zmenkového úroku 0,25 % denne. Zároveň ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa ust. § 52 a nasl. OZ. Úverová zmluva neobsahuje ani RPMN a úrokovú sadzbu a
podľa zákona č. 129/2010 tak ide o úver bezúročný a bez poplatkov, čo už konštatovali exekučné súdy
v právoplatných rozhodnutiach, v ktorých zamietli žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcií na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu. Pohľadávka žalobcu
uplatnená v tomto konaní je v rozpore so spotrebiteľským právom, je teda zjavne neopodstatnená a
neprípustná. Preto aj s poukazom na postup podľa čl. 5a bodu 3 preambuly Nariadenia a čl. 4 ods. 1
tento návrh zamietol.

O trovách konania účastníkov rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba bolo vyhovené a uplatnil si  náhradu trov konania. Poukazuje na to, že súd prvého
stupňa v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie, okrem iného oboznámením
sa s úverovou zmluvou, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, exekučným spisom a ďalšími
listinnými dôkazmi. Žalobca a pokiaľ vie, tak ani žalovaný dokazovanie vo veci nenavrhli. Podľa ust.
§120 O. s. p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd
vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli.
Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky
formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom zmenkový a šekovým, dokázal jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu
zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutých pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie
dôkazy musí vyplynúť z doterajšieho dokazovania a doterajších prednesov účastníkov. V danej veci
mohol súd rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vedeného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy.
Svoj postup tak súd v tomto smere nezdôvodnil. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6
Nariadenia vzniesť námietku voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd vychádzal,
podľa neho z nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s. r. o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania
je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti
však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné.
Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd
mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd na základe týchto údajne nesporných skutočností
založil svoje meritórne rozhodnutie, toto je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť.
Žalobca ďalej tvrdí, že zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je
možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou
ustanovení zákona zmenkového a šekového nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je síce prípustné za
určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená
zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácií nesie dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba proti vôli žalovaného prevzal súd a
suploval aktivitu žalovaného. Tieto  námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania
rovnosti strán súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Následkom bolo nesprávne



rozhodnutie vo veci, keď súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O. s. p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
vykonané bez návrhu. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ako aj
rozhodnutia súdov v SR.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vvyjadrených v ust. § 212 ods. 1 a 2 O.
s. p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade  žalobcom predložená  zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

V zmluve o úvere zo dňa 20.9.2010 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno
a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu), iné údaje
uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu
svojej obchodnej  alebo inej podnikateľskej činnosti vyplnené neboli. Z iných konaní je známe, že
právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako
živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným
identifikačným číslom. Preto záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo
vykonanom dokazovaní.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.



Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie  obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa.  Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.



Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.  Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalovaného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa  treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na
povahu tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné
postavenie. Potreba vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre
žalovaného priamo vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne
významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého  zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné
podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust.§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O. s. p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:acb34a23-ad96-455c-8352-e3d59cf9266a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.577.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 577/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 577/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.577.2016.1"}]}