Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/265/2015 z 27. 4. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Košice z 27. apríla 2016, sp. zn. 5Co/265/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7111219221.1 Krajský súd Košice | 5Co/265/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7111219221.1 | 2016-04-27 | Rozhodnutie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc0f436c-02b6-468a-9db6-12e3cc0a09dd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7111219221.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/265/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111219221
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7111219221.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu OSIVEX ZÁHRADKÁR, s.r.o., Košice,
Štúrova 33, IČO: 36 787 124, zastúpeného JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom, Advokátska kancelária,
Bardejov, Na hradbách 5, IČO: 42 246 237, proti žalovanej F. K., Š., V. O. XX, zastúpenej Advokátska
kancelária - Mgr. Šiagyová, s.r.o., Šaľa, Jánošíkova 2, IČO: 36 868 817, o zaplatenie 1 261 € istiny s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 37C/347/2011-47 z 11.9.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca žalobou z 30.6.2011 domáhal, čím svoju žalobu
odôvodnil, čo uviedla žalovaná vo svojom vyjadrení z 1.12.2011, čo uviedol žalobca vo svojom vyjadrení
z 30.4.2012, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a s vyjadrením žalobcu, s vyjadrením
žalovanej, so spisom Okresného súdu (ďalej len OS) Košice I 3T/103/2010 a s ďalšími listinnými dôkazmi
predloženými účastníkmi a zistil nasledovný skutkový stav, konkrétne čo zistil z tr. rozkazu OS Košice
I 3T/103/2010 a zo žiadosti o dohodu z 27.7.2010. Vychádzajúc z § 179 ods.1,§ 182 ods.1,2,§ 186
zák.č.311/01 Z. z. Zákonníka práce, § 191 (v znení účinnom do 31.8.2011),§ 1 ods.1,4 (v znení účinnom
do 31.8.2011),36 ZP (v znení účinnom do 31.8.2011),§ 100 a § 106 ods.1,2 O. z. (ich znenie citoval),
v prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu škody zo
strany žalovanej. Pojem premlčanie a pojem preklúzia Z. p. neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy
treba použiť v súvislosti s vymedzením uvedených pojmov O. z. (§ 1 ods.4 Z. p.). O. z. v súvislosti s
premlčaním používa pojem premlčacia doba. Z. p. však aj naďalej používať termín premlčacej lehoty.
Podľa § 1 ods.2 Z. p. má pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov prednosť používanie termínu premlčacia
lehota. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno
odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo
nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak
uplynula zák. ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom „u príslušného“
orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a
tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať „u súdu“ svojho práva. Pri
premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna
a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto 2 premlčacie doby začínajú plynúť, plynú
a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich,
právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napr. ak



odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva
na náhradu škody uplynie čas uvedený v § 106 ods.1 O. z. a škodca v súdnom konaní vznesie
námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu
už do úvahy objektívna 10 ročná premlčacia doba podľa ods.2 cit. ust. Podobne je to aj v prípade, ak
by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale by už uplynula objektívna
premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemôže presiahnuť. Subjektívna premlčacia doba je 2 ročná a na začatie jej plynutia vždy
treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho a) vedomosti o škode (teda nie
o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého
druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol
svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného
o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním.
Vedomosť o škode nemožno totiž zamieňať s dozvedením sa iba o škodnej udalosti alebo o protiprávnom
úkone, ktorý škodu spôsobil. Nestačí teda iba dozvedenie sa o púhej právnej skutočnosti, z ktorej
vznikla škoda. Pojem dozvedel sa o škode vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom
úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého
druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch), aby mohol poškodený
svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii
škody, ale aj o jej výške, t.j. o rozsahu v peňažnom zmysle; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú
škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca,
ktorý ju spôsobil. V niektorých prípadoch však za škodu môže zodpovedať aj iná osoba, napr. ak
škodu spôsobili zamestnanci právnickej osoby či fyzickej osoby (§ 420) alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť
následky svojho konania (§ 422 ods.1) a p. Princíp prezumpcie neviny je vlastný tr. právu, avšak pri
posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci
okamih, kedy zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nejde tu
teda vôbec o to, či sa škodca dopustil konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z tr. činov,
ale len o to, či svojim (zavineným) konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného. Námietka, že
subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti tr. rozkazu, teda
nie je dôvodná (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13.11.2008, 21Cdo 2958/2007). Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že žalovaná bola v rozhodnom období v pracovnom pomere u žalobcu, že podpísala
dohodu o hmotnej zodpovednosti a takisto nebolo sporné, že inventarizácia bola vykonaná pri skončení
jej pracovného pomeru u žalobcu 15.9.2008. Na základe uvedeného mal za to, že žalobca sa o tom,
že vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá dozvedel 15.9.2008, kedy bola vykonaná inventarizácia,
teda týmto dňom začala plynúť subjektívna 2 ročná premlčacia lehota na podanie žaloby (uplatnenie
nároku), ktorá uplynula 15.9.2010, pričom žalobca podal žalobu na súd až 19.7.2011, teda po uplynutí
subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehoty. Citoval právnu vetu judikátu R 29/1983. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody zo strany žalovanej ako dlžníka, považoval
žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za premlčaný. Z tohto dôvodu bližšie neskúmal existenciu
subjektívneho práva žalobcu a žalobu zamietol. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaná uznala
svoj dlh, konštatoval, že podľa § 20 ods.1 Z. p. práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov
možno zabezpečiť dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením alebo zriadením záložného práva, teda na
rozdiel od možností poskytovaných občianskoprávnymi predpismi, Z. p. ako špeciálny právny predpis
pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov pripúšťa iba tieto 3 spôsoby zabezpečenia práv a povinností.
V nadväznosti na § 18 Z. p., ktorý umožňuje v pracovnom práve uzatvárať len zmluvy upravené v
pracovnoprávnych predpisoch, sa § 20 ods.1 Z. p. považuje v pracovnoprávnej literatúre za kogentné
vymedzenie druhov zmluvných zabezpečovacích prostriedkov. Je vo vzťahu k právnej úprave zmluvných
zabezpečovacích prostriedkov O. z. osobitnou úpravou. Od 1.1.2009 nie je možné O. z. subsidiárne
použiť na zmluvné zabezpečenie záväzkov v pracovnom práve aj z dôvodu, že subsidiárna pôsobnosť
O. z. vo vzťahu k prvej časti Z. p. od 1.1.2009 bola obmedzená len na všeobecné ust. O. z. (§ 1-§ 122
O. z.), obsahom ktorých nie sú zmluvné zabezpečovacie prostriedky. Zák. tu expressis verbis pozitívne
vymenúva iba 3 spôsoby zabezpečenia. Z toho treba vyvodiť, že iné formy zabezpečenia sú zakázané.
Pri zabezpečení práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch preto neprichádza do úvahy aplikácia
tých ust. O. z., ktoré upravujú zabezpečenie záväzku, napr. formou dohody o zriadení záložného práva
k hnuteľným veciam zamestnanca, resp. uznaním dlhu ako je to v prejednávanej veci. Ďalej považoval
za potrebné uviesť, že podľa § 558 O. z. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Uznanie dlhu je samostatným
zabezpečovacím inštitútom upraveným až v ôsmej časti O. z.; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že



zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon
dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a
n. O. z.) je k jeho platnosti potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenia dôvodu
dlhu a jeho výšky, čiže ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne dôsledky uvedené v § 558
O. z. (t. j. dôsledky v podobe pretrhnutia premlčania), je potrebné, aby došlo k uznaniu práva ako čo
do dôvodu, tak čo do výšky. Pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí síce byť tento dôvod
vždy v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne dôvoditeľný, napr.
poukazom na upomienku o zaplatení dlhu, v ktorej je dôvod dlhu výslovne obsiahnutý. Rovnako tak
uznanie práva čo do jeho výšky musí byť vyjadrené tak, aby výška bola objektívne určiteľná. Pretože
uznanie dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma (§
40 ods.1 O. z.), musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny,
na ktorej je zaznamenaný; nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi,
ktorému bol tento úkon adresovaný, bol jasný ako dôvod uznávaného dlhu, tak jeho výška, ak to nie
je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a taký prejav
vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Určitosť prejavu vôle
uznať právo čo do dôvodu a výšky musí byť daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný; inak
povedané dôvod a výška uznaného práva, musí byť i pre tretiu osobu poznateľné z listiny, na ktorej
je takýto prejav vôle zachytený. V nadväznosti na to konštatoval, že žiadosť žalovanej o dohodu z
27.7.2010 neobsahuje náležitosti uznania dlhu predpokladané zák., keďže je adresovaná Obvodnému
oddeleniu Policajného zboru Košice - Staré Mesto a nie žalobcovi ako veriteľovi, pričom z jej obsahu
navyše nie je zrejmý dôvod dlhu. Absencia týchto podstatných náležitostí uznania dlhu podľa § 558 O.
z. spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť (§§ 37 a 39 O. z.). Nevykonal dôkaz výsluchom žalovanej z
dôvodu, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania z jej strany, považoval vykonanie tohto dôkazu
za nadbytočné a nehospodárne. O trovách konania rozhodol podľa prvej vety § 142 ods.1 O. s. p.
v spojení s prvou vetou § 151 ods.1 a 2 O. s. p. (ich znenie citoval). Žalovaná mala plný úspech v
konaní, preto jej pri vyhlásení rozsudku priznal náhradu trov konania, pričom o výške trov rozhodol až
v písomnom vyhotovení rozsudku, keďže bolo toto rozhodnutie vyhradené až na písomné vyhotovenie.
Keďže si však žalovaná nevyčíslila náhradu trov konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia
tohto rozsudku, namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania jej uviedol v písomnom
vyhotovení rozsudku výrok o nepriznaní trov konania. Tomu nebráni ani skutočnosť, že výrok prisudzujúci
(nevyčíslené) trovy konania bol vyhlásený v rámci rozsudku, pretože rozhodnutie o trovách konania má
v takomto prípade povahu uznesenia. Ide o výnimku z § 170 ods.1 O. s. p. (aj jeho znenie citoval).
Táto výnimka umožňuje súdu v písomnom vyhotovení uviesť namiesto vyhláseného výroku o priznaní
náhrady trov konania, výrok o nepriznaní náhrady trov konania.
Proti tomuto rozsudku, a to proti I. a II. výroku napádaného rozhodnutia, podal žalobca v zák.
stanovenej lehote odvolanie, nakoľko má za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a súd tiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súčasne vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, preto sú na jeho strane dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. b/,c/ a f/
O. s. p. Uviedol: Dôvody zamietnutia žaloby zhliadol súd v námietke premlčania vznesenej žalovanou
voči jeho nároku na zaplatenie dlžnej sumy. V konaní preukázal svoj nárok ako nepremlčaný, a to s
poukazom na to, že uznaním dlhu žalovanou v rámci tr. konania, ktoré predchádzalo tomuto konaniu,
došlo v zmysle § 558 O. z. k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods.1 druhá veta
O. z. Z výsledkov doterajšieho konania vyplýva, že žalovaná sa obrátila 27.7.2010 so žiadosťou o
úhradu dlžnej sumy formou splátok na Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice - Staré mesto,
čím vyjadrila relevantnú vôľu, v zmysle ktorej nespochybnila ani dôvod ani výšku škody uplatnenej v
tr. konaní a následne žalobou v tomto konaní. Žalovaná svoj návrh na zmier učinila v dobe, kedy bola
voči „je“ osobe vznesené obvinenie zo spáchania tr. činu sprenevery v zmysle § 213 ods.1 Tr. zák. Za
skutok, ktorý sa jej kládol za vinu bola odsúdená tr. rozkazom z 8.10.2010, 3T 103/2010-59, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 6.11.2010. Poukázal najmä na to, že priebeh konania je poznačený vadou, a
to v situácii, ak nebola vzatá v úvahu tá skutočnosť, že v tr. konaní nebolo rozhodnuté o jeho náhrade
škody v dôsledku procesnej chyby tr. súdu. Procesné pochybenie tr. súdu spočívalo v tom, že si už v
prípravnom konaní ako poškodený uplatnil pri výsluchu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej, a
to 26.7.2010. Jeho nárok ostal v konečnom dôsledku bez povšimnutia a nebol zahrnutý do výroku tr.
rozkazu, a tak z uvedeného mal súd na túto skutočnosť prihliadať s náležitou starostlivosťou. Ako už
bolo uvedené počas doby tr. konania voči žalovanej ako obvinenej nemohla premlčacia doba plynúť.
Má za to, že akceptovaním dôvodov súdu, bolo odobrené to, že žalovaná svojím konaním uviedla ho do
omylu, a tento omyl je pre posúdenie jeho nároku podstatný. Žalovaná si riadne uplatnila svoje právo



dlžníka uznať svoj dlh voči nemu ako veriteľovi, čím sa chcela vyhnúť tr. represii, ale svojím konaním
súčasne ho uviedla do omylu. Uvedené je v rozpore s princípom právnej istoty. V rámci civilného procesu
regulovaného O. s. p. nie je možné uznávací prejav účastníka konania vziať späť, čo potvrdzuje aj
judikatúrou súdov, v čom práve sa odráža princíp právnej istoty. Žalovaná však v rámci tr. konania
svoj uznávací prejav bez riadneho zdôvodnenia zmenila, avšak on ako oznamovateľ a poškodený mal
za to, že účinky tohto jednostranného úkonu spĺňajúceho zák. požadované náležitosti, nie je možné
vylúčiť následným jednostranným úkonom. Podľa právneho názoru súdu uznanie dlhu žalovanou trpí
nedostatkom esenciálnych náležitosti kladených zák. na takýto prejav vôle, a z uvedeného ho robí
absolútne neplatným právnym úkonom. Podľa neho nesprávnosť právneho posúdenia veci tkvie v tom,
že konajúci súd nezobral v úvahu posúdenie prejavu vôle žalovanej uznať svoj dlh z hľadiska jeho
obsahu. Relevancia v prejave vôle žalovanej uznať svoj dlh voči nemu bola zjavne daná, a to v situácii,
kedy bolo proti nej začaté tr. stíhanie, pričom bola oboznámená s obsahom uplatneného nároku a teda
bol daný dôvod i výška, ktoré zák. vyžaduje pre platné uznanie konkrétneho dlhu. Má za to, že bolo nutné
sa zaoberať aj tým, že žalovaná neadresovala oznámenie akejkoľvek tretej osobe, ale orgánom činným
v tr. konaní, kde vystupoval v pozícii poškodeného. Podotkol, že žalovaná konala s jednoznačným
úmyslom uhradiť vzniknutý dlh z titulu náhrady škody spôsobnej tr. činom, a to aj z hľadiska racionálnej
požiadavky na prejav vôle, ktorý smeroval voči orgánu, ktorý prejednával jej skutok. Z obsahu písomných
prejavov žalovanej v tr. konaní je vedomosť žalovanej (obvinenej) o dôvodoch a výške dlhu v podobe
uplatnenej škody nepochybná. Rovnako tak bola splnená požiadavka na formu právneho úkonu, v
dôsledku čoho je uznávací prejav žalovanej právne bezchybný. Súd tak nesprávne právne posúdil
jednostranný úkon žalovanej ak poukázal na jeho absolútnu neplatnosť v zmysle § 37,§ 38 a § 39 O.
z. Nesprávne právne posúdenie veci teda spočíva aj v tom, že konajúci súd použil nesprávny výklad
právnej normy. V zmysle § 35 ods.2 v spojení s § 37,§ 38 a § 39 O. z. (ich znenie citoval), k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci došlo - podľa jeho názoru - aj v dôsledku neúplne zisteného skutkového
stavu veci. Takéto skutkové zistenia považuje za nedostatočné vzhľadom k tomu, že žalovaná mala byť
vypočutá k okolnostiam, prečo neadresovala dohodu o zmiery priamo jemu ako veriteľovi a v ďalšom tiež
bolo potrebné ju vypočuť či svojím návrhom mienila skutočne dlh uznať čo do dôvodu a výšky, nakoľko
z obsahu jej návrhu adresovanému orgánu činnému v tr. konaní je zrejmé, že takýto prejav vôle mal
relevanciu uznania dlhu. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe v celom
rozsahu vyhovieť a žalovanú zaviazať k náhrade trov konania.
Žalovaná zaslala vyjadrenie k odvolaniu s nasledovným skutkovým a právnym odôvodnením: Napadnutý
rozsudok súdu v predmetnej právnej veci z 25.3.2015 považuje za správny a zákonný, precízne
odôvodnený a správne aplikujúci normu hmotného práva na dostatočne zistený skutkový stav veci.
Podané odvolanie žalobcu považuje za účelové a nemajúce oporu v hmotnom práve. Z predloženého tr.
rozkazu (avšak nie z obsahu samotnej žaloby) vyplýva, že pri vykonanej inventúre u žalobcu 15.9.2008
bol zistený schodok na skladových zásobách vo výške 1 261 € (nárok, ktorého sa žalobca domáha).
Citovala znenie § 100 O. z. Z obsahu predloženého tr. rozkazu je zrejmé, že žalobca sa ako poškodený
dozvedel o vzniku škody, ako aj o osobe zodpovednej za vznik škody 15.9.2008 pri vykonanej inventúre
v prevádzke. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že subjektívna lehota na uplatnenie nároku žalobcu
na zaplatenie márne uplynula 15.9.2010, pričom žaloba na súd bola doručená 19.7.2011, z ktorého
dôvodu týmto vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku 1.12.2011. Po posúdení vypravenia
napadnutého rozsudku, ako aj postupu súdu, ktorý rozhodnutiu vo veci samej predchádzal má za to,
že súd postupoval v súlade so zák., správne vyhodnotil produkované dôkazy, správne aplikoval normu
hmotného aj procesného práva, z ktorého dôvodu vo veci zákonne a správne rozhodol. V celom rozsahu
sa stotožňuje so závermi súdu, ako aj so samotným rozhodnutím vo veci samej, z ktorého dôvodu navrhla
napadnutý rozsudok, podľa § 219 O. s. p., ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods.1,2
O. s. p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Inými vadami podľa § 205 ods.1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O. s. p. a tieto vady konania
postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie
účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti



s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len
vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v
konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje
otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v
dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka
o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol
účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi
poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1
prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia
pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník
preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods.1 písm. b) O.
s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v
súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá
ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný
v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).
Žalobca vadu konania vidí v tom, že súdom nebola vzatá do úvahy skutočnosť, že v tr. konaní nebolo
rozhodnuté o jeho náhrade škody v dôsledku procesnej chyby tr. súdu, hoci si už v prípravnom konaní
ako poškodený uplatnil pri výsluchu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej, a to 26.7.2010 a jeho
nárok ostal v konečnom dôsledku bez povšimnutia, nebol zahrnutý do výroku tr. rozkazu, a súd mal na
túto skutočnosť prihliadať s náležitou starostlivosťou.
V pripojenom spise 3T/103/2010, ktorého súčasťou je vyšetrovací spis ČVS:ORP-2139/SM-KE-2010),
je na č.l.9 zaznamená výpoveď svedka Mgr. Pavla Malého (jedného zo spoločníkov žalobcu a jeho
konateľa), ktorý pred vyšetrovateľom potvrdil, že škodu, ktorú žalovaná pre žalobcu spôsobila, táto činí
1 261 €, ktorá bola žalovanej oznámená v rámci prerokovania škody podľa Z. p. a nesúhlasil so zmierom
ani s podmienečným zastavením tr. stíhania. Z obsahu jeho výpovede je zrejmé, že si náhradu škody
neuplatnil. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na výpoveď svedkyne F. O. z 30.7.2010 (vyšetrovací
spis, č.l.17), kde na str.2 zápisnice udáva, že pri inventúre bolo zistené, že chýbajú skladové zásoby v
hodnote 1 261 €, že majiteľ im dal týždeň na to, aby tovar, ktorý chýba dokúpili a, že tovar dokúpila ona.
Tvrdenie žalobcu, že v tr. konaní si uplatnil škodu je preto nepravdivé, preto o nej ani nemohlo byť v
tr. konaní rozhodnuté.
Žiadna iná skutočnosť v odvolaní neumožňuje záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z
uvedených vád.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Žalobca v odvolaní tvrdí, že v konaní mala byť vyslúchnutá žalovaná na okolnosti, prečo neadresovala
dohodu o zmiere priamo jemu a či svojim návrhom mienila skutočne dlh uznať čo do dôvodu a výšky. Z
obsahu odvolania nie je zrejmé, aký zmier má žalobca na mysli. Žalobca v konaní pred súdom prvého
stupňa bol riadne poučený podľa § 120 ods.4 O. s. p. a po tomto poučení žiadne ďalšie dokazovanie
nenavrhoval (zápisnica o pojednávaní z 11.9.2014). V tejto súvislosti je nutné uviesť, že neurčitosť
prejavu (ak nemožno zistiť aká vôľa bola prejavená) vyvoláva neplatnosť právneho úkonu a chýbajúce
náležitosti nemožno nahradiť výkladom, teda ani prípadným výsluchom. Interpretácia obsahu právneho
úkonu súdom podľa § 35 ods.2 O. z. však nemôže nahrádzať či meniť už vykonané prejavy vôle (použitie
výkladových pravidiel smeruje vždy len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý
účastník vykonal, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vykonaný
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo 3100/2007 z 25.11.2009).
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii



práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že právo patrí bdelým (vigilantibus
iura scripta sunt), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,
nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon
práv a ich praktické uplatnenie.
V prejednávanej veci nedošlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby v dôsledku uplatnenia si práva na
náhradu škody v tr. konaní a nedošlo ani k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu
plynutia novej 10 ročnej premlčacie doby (§ 110 ods.1 O. z.) v dôsledku uznania záväzku žalovanou.
Žalovanou neuznala podľa § 191 ods.3 Z. p. záväzok nahradiť škodu, lebo v čase podania žiadosti už
nebola zamestnankyňou žalobcu.
K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 O. z. sú potrebné náležitosti - ako ich súd správne vymenoval
- a za správny, výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedajúci, treba považovať i jeho záver, že
obsahom listu žalovanej (označeného ako Žiadosť, Vec: Žiadosť o dohodu) z 27.7.2010, adresovaného
Obvodnému oddeleniu PZ, Košice Staré mesto, ČVS: ORP- 2139/SM-KE-2010, nie je prejav jej vôle,
smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom uplatnenej žaloby podľa § 558 O. z., lebo táto žiadosť
neobsahuje ani prísľub žalovanej zaplatiť dlh.
Žalobca preto neopodstatnene namietal, že súd dospel k nesprávnemu záveru, keď tento list (časť jeho
obsahu) nepovažoval za jednostranný právny úkon uznania dlhu podľa § 558 O. z.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne
trovy uplatnila, preto jej ich náhrada nebola priznaná.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.