Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/16/2018 z 21. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. februára 2018, sp. zn. 2Sa/16/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7018200236.1 Krajský súd Košice | 2Sa/16/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7018200236.1 | 2018-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 1 ods. 1 písm. a) SSP, § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b412603d-a2f3-4f2e-8ae6-3b17769db85f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200236.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/16/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200236
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200236.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: U. V. T., B..
XX.XX.XXXX štátna príslušnosť N. G., O. X. N., bez cestovného dokladu, zastúpená: JUDr. Marianna
Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie
cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, za účasti maloletých detí žalobkyne: G. H. X., B..
XX.XX.XXXX, G. H. X., B.. XX.XX.XXXX, H. H. X., B.. XX.XX.XXXX H. U. H. X., B.. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť N. G., O. N., bez cestovného dokladu, všetci toho času v Ú. L. Z. L. S. U.C., X. XX, U., o
správnej žalobe zo dňa 30.1.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.1.2018 č. PPZ-
HCP-BB7-94-014/2018-AV, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Košiciach ako správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia Policajného
zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská
Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, zo dňa 23.1.2018 č. PPZ-HCP-
BB7-94-014/2018-AV, týkajúce sa žalobkyne U. V. T., B.. XX.XX.XXXX a jej maloletých detí G. H. X., B..
XX.XX.XXXX, G. H. X., B.. XX.XX.XXXX, H. H. X., B.. XX.XX.XXXX H. U. H. X., B.. XX.XX.XXXX, všetci
štátna príslušnosť N. G., trvale N., bez cestovného dokladu.

II. N a r i a ď u j e , aby boli žalobkyňa U. V. T., B.. XX.XX.XXXX a jej maloleté deti G. H. X., B..
XX.XX.XXXX, G. H. X., B.. XX.XX.XXXX, H. H. X., B.. XX.XX.XXXX H. U. H. X., B.. XX.XX.XXXX, všetci
štátna príslušnosť N. G., trvale N., bez cestovného dokladu, toho času umiestnení v Ú. L. Z. L. S. U.,
bezodkladne prepustení zo zaistenia.

III. Žalobkyni p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podala prostredníctvom právnej zástupkyne proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa
23.01.2018, č.: PPZ-HCP-BB7-94-014/2018-AV na tunajší súd včas správnu žalobu vo veci zaistenia
žalobkyne a jej maloletých detí označených v záhlaví tohto rozsudku a žiadala zrušiť rozhodnutie
žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície
PZ Žilina, Kuzmányho č. 26, 012 23 Žilina, zo dňa 23.01.2018, Č.: PPZ-HCP-BB7-94-014/2018-AV,
týkajúce sa žalobkyne: U. V. T., B.. XX.XX.XXXX, a jej maloletých detí: G. H. X., B.. XX.XX.XXXX, G. H.
X., B.. XX.XX.XXXX, H. H. X., B.. XX.XX.XXXX H. U. H. X., B.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť:
N. G., trvale bytom: N., bez cestovného dokladu, a vec vrátiť na ďalšie konanie a nariadiť, aby boli
žalobkyňa a jej maloleté deti, toho času umiestnení v Ú. L.V. Z. L. S. U., bezodkladne prepustení zo
zaistenia a žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania.



2. Žalobkyňa nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že
žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný zároveň nerešpektoval právne záväzný názor Krajského súdu v
Košiciach č. k. 10Sa/l/2018-40 zo dňa 11.01.2018 vyslovený v predošlom priebehu konania v predmetnej
veci.

3. Uviedla, že žalovaný napadnuté rozhodnutie vydal podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.
z. a žalobkyňu a maloleté deti, ktorým je zákonným zástupcom, zaistil na účel výkonu prevozu podľa
osobitného predpisu dňom 23.01.2018, podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. na čas nevyhnutne
potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013"), najdlhšie však
do 20.03.2018 a v zmysle § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. ich umiestnil v Ú. L. Z. L. S. U.. Na
základe samostatného rozhodnutia žalovaného sa v zaistení nachádza aj manžel žalobkyne: X. H. T.,
B.. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa namietala tieto žalobné dôvody: - žalovaný nedostatočne zistil skutkový
stav veci, - napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - rozhodnutie
žalovaného zároveň nerešpektuje právny názor uvedený v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
10 Sa 1/2018 z 11.1.2018.

4. Žalobkyňa poukázala na ustanovenia § 3 a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorého správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania a podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny
orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

5. Podľa žalobkyne, z textu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný
sa nevysporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú
navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa) ako aj Nariadením
Dublin III. Namietala, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s citovanými
článkami Dohovoru o právach dieťa. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o
pozbavenie osobnej slobody žalobkyne a maloletých detí, a teda napadnutým rozhodnutím a postupom
žalovaného boli dotknuté aj práva maloletých, bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor
o právach dieťaťa, ale tiež v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s postavením detí v
konaní žalovaný vysporiadal. Žalovaný sa obmedzil na hodnotenie miesta zaistenia, inak sa právami
detí individuálne nevysporiadal, čím vážne pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie
je nepreskúmateľné.

6. Podstatným argumentom žalobkyne bolo, že podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa
záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už
vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi. Podľa článku 22 bod l Dohovoru o právach dieťaťa Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto
Dohovoru, musia prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o postavenie
utečenca alebo, ktoré je v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom
považované za utečenca, či už je v doprovode svojich rodičov, iných osôb alebo bez doprovodu, dostalo
potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv stanovených týmto Dohovorom a inými
dokumentami v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, kde sú uvedené štáty
zmluvnými stranami.

7. V súlade s článkom 13 Dublinského nariadenia III V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených
národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri
uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní
najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj,
bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej
situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre
ne stanoviť osobitné procesné záruky.



8. Aj v zmysle bodu 20 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III Zaistenie žiadateľov by sa malo
uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nie je možné zaistiť len z toho dôvodu, že
žiada o medzinárodnú ochranu. Zaistenie by malo byť na čo najkratšiu dobu a mala by sa naň vzťahovať
zásada nevyhnutnosti a proporcionality. Zaistenie žiadateľov musí byť predovšetkým v súlade s článkom
31 Ženevského dohovoru. Konania stanovené na základe tohto nariadenia, ktoré sa týkajú zaistenej
osoby, by sa mali viesť ako prioritné a v rámci čo najkratších lehôt. Pokiaľ ide o všeobecné záruky
vzťahujúce sa na zaistenie, ako aj podmienky zaistenia, mali by členské štáty podľa potreby uplatňovať
ustanovenia smernice 2013/33/EÚ aj na osoby zaistené na základe tohto nariadenia.

9. Žalovaný neuviedol, že na zaistenie maloletých detí je nutné aplikovať ustanovenia zákona o pobyte
cudzincov o zraniteľných osobách a v tomto zmysle následne náležite neodôvodnil zaistenie zraniteľných
osôb. Žalovaný svojim postupom zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody
a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. V tejto súvislosti žalobkyňa
poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva
opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými
deťmi.

10. Žalobkyňa odkázala na pomerne bohatú judikatúru súdov, v prvom rade na vec Muskhadzhiyeva a
ďalší proti Belgicku.

11. V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s posudzovaním otázky súladu, umiestnenia
maloletých sťažovateľov vo veku 7 mesiacov, 3 a pol roka. 5 rokov a 7 rokov, do detenčného zariadenia
pre cudzincov s čl. 3 Dohovoru zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že predmetné zariadenie nebolo
uspôsobené k prijatiu a pobytu detí. Je pritom nutné zdôrazniť, že tento záver ESĽP prijal navzdory
skutočnosti, že zariadenie malo vytvorené špeciálne krídlo pre pobyt rodín s deťmi. Napriek tomu ESĽP
uznal, že podmienky pre pobyt detí sa nijako nelíšili od podmienok pre pobyt dospelých. ESĽP preto
uznal v prípade maloletých sťažovateľov porušenie čl. 3 Dohovoru. K rovnakému záveru dospel ESĽP
aj v prípade Popov proti Francúzsku, ktorý sa týkal zaistenia rodičov s deťmi vo veku 5 mesiacov a
2 roky v detenčnom centre Rouen-Oissel za účelom vyhostenia. ESĽP aj v tomto prípade konštatoval
porušenie čl. 3 Dohovoru v dôsledku zaistenia detí v detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s
rodičmi. Aj napriek tomu, že rodina bola ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov. ESĽP
uznal, že materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí. ESĽP prihliadol k psychickému
dopadu zaistených rodín s deťmi v podmienkach imigračného zaistenia, konkrétne k pocitom úzkosti,
stresu a zhoršeniu obrazov rodiča v očiach detí. ESĽP dospel k záveru, že zaistenie maloletých detí po
dobu 15 dní v prostredí pre dospelých, za prítomnosti polície, bez aktivít, ktoré by ich zamestnávali, v
ťažkej situácii rodičov, bolo zjavne neprimerané ich veku. Francúzske úrady pochybili, keď nevzali do
úvahy nevyhnutne škodlivé následky zaistenia na maloleté deti. Zaistenie detí za týchto podmienok teda
prekročilo hranice závažnosti čl. 3 Dohovoru.

12. Obdobne žalobkyňa poukázala na rozhodnutia ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A.M. v France (no.
56324/13), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.C.
and V.C. v. France (no. 76491/14), R.K. and Others v. France (no. 68264/14), R.M. and Others v.
France (no. 33201/11). Odkázala na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016, kde tento
súd uviedol, že kasačný súd musí konštatovať, že na obidve maloleté deti sťažovateľky sa vzťahuje
režim zraniteľných osôb, zakotvený v § 2 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z. z.. Z toho vyplynula pre krajský súd
povinnosť preskúmať aj argumentáciu žalovaného, prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky
na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí v zmysle § 88 ods. 8 zák. č. 404/2011 Z. z., ako aj
či zaistenie do 24.12.2016 spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo
najkratší čas (rozsudok NS SR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016). Odvolací súd na tomto mieste
zdôraznil, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to
bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. ESĽP rozhodol vo viacerých
prípadoch, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl.3
Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákon o pobyte cudzincov
neumožňuje zaistiť deti bez sprievodu alebo odlúčené od rodičov (podľa §88 ods.8 ZoPC Ustanovenie
odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu). Hoci zákon o pobyte
cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (podľa §



94 ods. 3 ZoPC Rodina sa umiestní v zariadení spolu). Ak zariadenie rozhodne o rozdelení rodiny, musí
vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom. Správny orgán musí
s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie
pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej
sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri
úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt,
na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania
na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho
záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov
opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o
ľudských právach. Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s
rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré
sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú
v postavení žiadateľov o azyl a deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť
svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že
deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez
potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce
správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti
rozsudok ESĽP zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a
39474/07, poukazuje tiež na rozsudok ESĽP zo dňa 12. október 2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a
Kaník Mitunga v. Belgicko, sťažnosť č. 13178/03., vo veci Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko (č. 41442/07),
rozsudok 19. januára 2010. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP odvolací súd vyhodnotil
námietku navrhovateľky, že odporca nepostupoval obozretne pri zaistení navrhovateľky a jej umiestnení
v útvare policajného zaistenia spolu s troma maloletými deťmi za dôvodnú.

13. Žalobkyňa argumentovala, že v rozsudku NS SR sp. zn. 1Szak/14/2016 z 4.11.2016 súd uviedol, že v
uvedenej veci zaistenia (umiestnenia) maloletých detí s matkou a obozretného súdneho prieskumu tohto
právneho stavu už Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku judikoval svoj právny názor (rozsudok sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016), s právnymi
názormi ktorého sa kasačný súd stotožňuje s precedenčnými následkami uvedenými v ustanovení § 3
ods. 3 spolu s § 139 ods. 2 a 3, § 440 ods. 1 písm. i/, § 464, ako aj § 469 S. s. p., ako aj so sankčnými
dôsledkami podľa § 80 ods. 1 písm. c/ S. s. p..

14. Rovnako v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/18/2016 z 24.08.2016 tento uviedol, že
v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté
deti navrhovateľky, bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto
skutočnosťou. Teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu zo strany odporcu z hľadiska
medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie ich postavenia ako zraniteľnej
osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív
zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok, nevyplýva, že sa odporca aj
zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí
zohľadnil.

15. Aj v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016 súd hodnotil ako dôvodnú
námietku žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyporiadal s dopadom jeho
rozhodnutia na záujmy maloletých detí a nevyporiadal sa s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa
ochrany práv maloletých detí a to vrátane záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z ratifikovaných
medzinárodných dohovorov o právach detí. V správnom konaní je nepochybne nutné zohľadniť
postavenie maloletých detí ako zraniteľnej osoby v zmysle 7 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ako aj
zdôvodniť vo vzťahu k maloletým deťom možnosti týkajúce sa alternatív ich zaistenia. V tomto smere
odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné,
keď žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk
neposudzoval, čo predstavuje zásadnú vadu preskúmaného rozhodnutia.

16. Rovnako tak v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 10Sa/27/2016 z 23.11.2016) k
námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín
cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, považoval za dôležité zdôrazniť, že



z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na
to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu a to s poukazom na ostatnú rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo
dňa 14.6.2016. /.../V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok
dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov
neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného
rozhodnutia. Keďže aj v danom prípade išlo aj o zaistenie maloletých detí žalobkyne, súd musí
konštatovať, že žalovaný v danom smere nedostatočne odôvodnil, prečo v danom prípade pristúpil
k stanoveniu maximálnej dĺžky doby zaistenia, t. j. 6 mesiacov. Preto je jeho rozhodnutie ohľadne
stanovenia dĺžky doby zaistenia nepreskúmateľné, keďže svoju správnu úvahu nerozvíjal tým smerom,
že v danom prípade sa zaistenie týka aj záujmov maloletých detí chránených Dohovorom o právach
dieťaťa. Z rozhodovacej praxe NS SR vyplýva, že pokiaľ boli spolu so svojim zákonným zástupcom
zaistené aj maloleté deti, tak na tieto sa vzťahuje režim zraniteľných osôb zakotvený v § 2 ods. 7 ZoPC a
preto bolo povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť, prečo mal preukázané, že
boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí a prečo ich zaistil na stanovenú
dobu a či dané zaistenie spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo
najkratší čas (§ 88 ods. 8 ZoPC). Preto súd danú námietku považoval za dôvodnú vzhľadom na zaistenie
maloletých detí.

17. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa
zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade. Medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v
každom správnom či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských
transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu
cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr.
špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť
ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia).

18. V posudzovanom prípade podľa žalobkyne žalovaný náležite neodôvodnil z pohľadu vyššie uvedenej
judikatúry jednotlivé aspekty záujmov maloletých detí žalobkyne zaistených spoločne s ňou.

19. Žalovaný dňa 23.01.2018, v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodnutím
č. PPZ-HCP-BB7-94-014/2018-AV (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného") podľa § 88 ods. 1
písm. c) zákona rozhodol o zaistení žalobkyne dňom 23.01.2018, na čas nevyhnutne potrebný, najviac
však do 20.03.2018, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa osobitného predpisu,
ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III"). Žalovaný napadnutým rozhodnutím
rozhodol o umiestnení žalobkyne do Ú. L. Z. L. S. U. s jej maloletými deťmi: G. H. X., B.. XX.XX.XXXX,
G. H. X., B.. XX.XX.XXXX, H. H. X., B.. XX.XX.XXXX H. U. H. X., B.. XX.XX.XXXX.

20. Rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobkyňa so zúčastnenými maloletými cudzincami dňa 23.01.2018
o 13.00 hod. boli kontrolovaní pred Ú. L. Z. L. S. U., D.. X. XX, U. z dôvodu podozrenia z neoprávneného
pobytu na území Slovenskej republiky a následne boli predvedení na Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej len „Ú. U.")
z dôvodu, že vzniklo podozrenie, že sa dopustila priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona č.
404/2011 Z. z., pre ich neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu, víza
alebo povolenia na pobyt, ktoré by ich oprávňovali na vstup a pobyt.

21. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru zistil, že žalobkyňa a jej maloleté deti
na území Slovenskej republiky nemajú udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný resp.
tolerovaný) ani iné právo na pobyt a taktiež nie sú v súčasnosti žiadateľmi o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky. Lustráciou v informačnom systéme Migra (Eurodac) bola zistená pozitívna zhoda
s G. G. a konaním o azyle.

22. Uvedené osoby boli zaistené dňa 14.11.2017 ako aj 04.12.2017 podľa § 88 ods. 1 písm. b) a c)
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a dňa 23.01.2018 prepustené zo zaistenia na základe



právoplatného rozsudku súdu, ktorý rozhodnutie o zaistení zrušil a nariadil účastníka konania spolu so
zúčastnenými maloletými cudzincami bezodkladne prepustiť na slobodu.

23. Na Dublinskom stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené,
že žalobkyni bolo pridelené identifikačného číslo dublinského konania MU-DS-454/2017-DŽ, na
základe ktorého bolo vydané rozhodnutie o ich odovzdaní do iného členského štátu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.12.2017.

24. Z dôvodu, aby sa predišlo ich zámene, správny orgán vykonal ich opis, ktorý je súčasťou tohto
rozhodnutia a tiež je zaevidovaný v administratívnom spise. Žalobkyňa sa spolu so zúčastnenými
maloletými cudzincami nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene z dôvodu, že nedisponujú
fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ich oprávňovali na
vstup a pobyt. Konštatoval, že nie sú oslobodení od vízovej povinnosti v zmysle zákona číslo 404/2011
Z.z., ako aj v zmysle Nariadenia Rady (ES) číslo 539/2001, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) číslo 399/2016, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb
cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a k pobytu na území Slovenskej republiky musia spĺňať
vyššie uvedené podmienky, mať platný cestovný doklad opatrený platným vízom, alebo povolením na
pobyt v jednotnom formáte.

25. Na základe zistenia, že žalobkyňa so zúčastnenými maloletými cudzincami požiadala prvotne o
pridelenie štatútu azylanta na území G. G., príslušný správny orgán Slovenskej republiky začal konanie
za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, keďže G. G. je
príslušná na konanie o ich žiadosti o udelenie azylu.

26. Dňa 23.01.2018 po predvedení bola so žalobkyňou spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia v zmysle
§ 22 ods. 1 správneho poriadku, za prítomnosti tlmočníka. Žalobkyňa uviedla do zápisnice, že cestovala
aj s manželom X. H. T., B.. XX. XX.XXXX a štyrmi deťmi X. H. G., B.. XX. XX. XXXX, N., X. H. G., B..
XX. XX. XXXX, N., X. H. H., B.. XX. XX. XXXX, N., X. H. U., B.. XX. XX. XXXX, N.. K veci uviedla, že
z N. cestovala do O. asi pred troma mesiacmi autom, spolu s prevádzačom. V N. sa zdržali okolo 20
dní. Odtiaľ išli do G. na 18 metrovej lodi. Cestu im sprostredkovala rodina žalobkyne už v N., povedali
kam a kedy majú ísť. Počas cesty ich zastihla na mori búrka a prišli veľké vlny. Jeden človek spadol
do mora a utopil sa. Potom volali G. policajtov, ktorí im pomohli sa dostať na pevninu G.. Policajti ich
zobrali do mesta W., kde boli v tábore 3 dni. Odtiaľ išli do ďalšieho tábora v meste R. a tam boli skoro
mesiac. Tam jej vystavili doklady aby sa mohli pohybovať po území. Keď sa po území mohli pohybovať,
tak išli vlakom do mesta O.. V O. ich čakali 2 autá - dodávky, s ktorými išli asi hodinu. Po tejto ceste
vystúpili z áut a čakali ich 2 kamióny, do ktorých nasadli. Kamiónmi cestovali asi 4 hodiny a potom
bola prestávka tiež asi 3-4 hodiny, pričom ostali v kamióne. Potom cestovali ďalej kamiónom cca 13-14
hodín. Potom ich zastavili policajti. Chcela ísť so svojimi deťmi do Nemecka. Je si vedomá, že sa na
území Slovenskej republiky spolu so zúčastnenými maloletými deťmi zdržiavajú neoprávnene, nežiadala
o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny, nežiadala o informovanie o ich situácii domovský
štát, ani mimovládnu organizáciu a Centrum právnej pomoci a vzala na vedomie, že správny orgán začal
konanie vo veci jej zaistenia spoločne so zúčastnenými maloletými deťmi a že G. G. je krajinou, kde
prvotne požiadali o udelenie azylu.

27. Žalovaný právne odôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle kapitoly III. článku 7 ods. 2 Nariadenia Rady
(ES) č. 604/2013, podľa ktorého „členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa
určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranu v členskom štáte.". Pokladal za nespochybniteľné na základe výsledku lustrácií v informačnom
systéme Policajného zboru a pozitívnej zhody s konaniami o udelenie azylu v G. G., že žalobkyňa podala
prvú žiadosť o azyl na území G. G. a boli im tam aj odobraté odtlačky prstov (dôkaz: pozitívna lustrácia
Migra, výpoveď účastníka konania), preto bola povinná sa so zúčastnenými maloletými cudzincami
zdržiavať na území G. G., kde požiadali o udelenie azylu a nevycestovať na územie iného štátu Únie
bez príslušných oprávnení.

28. Žalovaný poukázal na kapitolu VI, oddielu III, článku 24 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013
„Ak sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ktorej žiadosť o medzinárodnú
ochranu bola v jednom členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím, zdržiava na území iného
členského štátu bez povolenia na pobyt, tento iný členský štát môže buď dožiadať prvý členský štát, aby



prijal dotknutú osobu späť, alebo uskutočniť konanie o návrate v súlade so smernicou 2008/115/ES",
ako aj kapitolu V, článku 18 ods. 1 písm. d) Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 „Členský štát zodpovedný
podľa tohto nariadenia je povinný: za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť
štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté
a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu
bez povolenia na pobyt. G. G. je prvotnou krajinou kde účastník konania spoločne so zúčastnenými
maloletými cudzincami požiadali o azyl, na základe vyššie uvedených článkov v Nariadení Rady (ES)
č. 604/2013 a je potrebné, aby G. G. prijala účastníka konania spoločne so zúčastnenými maloletými
cudzincami späť.

29. V informačnom systéme Migra žalovaný zistil, že dňa 11.12.2017 bol Migračnému úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho inšpektorátu
pre migráciu Ministerstva vnútra G. G., ktorým G. G. prijala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o
azyl účastníka konania a zúčastnených maloletých cudzincov, prijme a súhlasí s transferom účastníka
konania a zúčastnených maloletých cudzincov do G. G..

30. Žalovaný dôvodil, že zodpovedný štát, G. G., je povinný v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. d)
Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej
príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorí
sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt a že v zmysle § 88 ods.
1 písm. c) zákona č. 404/2012 Z.z. „Policajný útvar je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej
krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu". V tomto
prípade osobitným predpisom sa rozumie Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013 (Ú.v. EU L 180,29.6.2013).
Nevyhnutný podklad pre zaistenie a pre vydanie uvedeného rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods.
1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. bol preukázaný v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. G.
G. je štátom, kde účastník konania spolu so zúčastnenými maloletými cudzincami prvotne požiadali o
azyl. Žalobkyňa opustila územie štátu, v ktorom požiadala o udelenie azylu a vycestovala z územia
hostiteľskej krajiny na územie Slovenskej republiky, kde bola zadržaná v úkryte nákladného automobilu.
Nedodržala podmienky azylového konania a neoprávnene vycestovala do inej krajiny bez oprávnenia
a bez zaistenia nie je možné žalobkyňu vrátiť spoločne sú zúčastnenými maloletými deťmi do krajiny,
kde prvotne požiadali o udelenie azylu, tým je daný účel naplnenia Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013
a procesu ich odovzdania zodpovednej krajine.

31. Podľa žalovaného v zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 „Ak existuje
značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o
odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je
zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie
opatrenia". Na základe doteraz vykonaných úkonov, dokazovaní a na základe spísanej zápisnice o
podaní vyjadrenia účastníka konania zo dňa 23.01.2018 na správnom orgáne bolo zistené, že požiadala
o udelenie azylu na území G. G., po určitej dobe túto krajinu opustili za pomoci prevádzača a následne po
svojvoľnom opustení krajiny v ktorej požiadali o udelenie azylu, nelegálne vstúpili na územie Slovenskej
republiky, kde boli zadržaní.

32. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva riziko ich úteku, pred ukončením konania v zmysle článku 28
ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Naviac pre neschopnosť vlastnej starostlivosti o maloleté deti
po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných
prostriedkov, sa žalobkyňa nedokáže na územie G. G. vrátiť späť sama, a preto je potrebné ju spoločne
so zúčastnenými maloletými deťmi zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť návrat do štátu, kde prvotne
požiadali o udelenie azylu. /Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013/. V posudzovanom prípade nie je možné
uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia a aj samotný proces postupu v zmysle Nariadenia Rady
(ES) č. 604/2013 trvá určitú dobu a nie je ho možné vykonať okamžitým odovzdaním osôb.

33. Žalovaný v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., ako aj na základe
odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013
stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 20.03.2018. Uvedená doba je podľa jeho správnej úvahy
a skúseností Dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí
k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Pri rozhodovaní o nevyhnutne
potrebnom čase zaistenia bral do úvahy skutočnosť, že dňa 24.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle



vyššie uvedeného Nariadenia Rady (ES), ktoré v súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho
realizácii.

34. Správny orgán v rámci skúmania realizovateľnosti účelu zaistenia zisťoval, či G. G. je ochotná
a schopná účastníka konania spoločne so zúčastnenými maloletými cudzincami prijať. Vyplýva to z
listu, ktorý bol Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručený dňa 11.12.2017.
Správny orgán skúmal aj podmienky v G. G., či vrátením nedôjde k porušeniu absolútneho zákazu zlého
zaobchádzania so žiadateľmi o azyl a porušenia princípu „non-refoulement", ako aj čl. 3 Dohovoru o
ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo
102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor") a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

35. V rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v G. G. správny orgán dožiadal Veľvyslanectvo
Slovenskej republiky v X., Úrad policajného pridelenca v X. a Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v G. G., ako aj možnému porušeniu
absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.

36. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v X. vo svojej odpovedi uviedlo: „bezpečnostná situácia v G. je
štandardná. G. je už 10 rokov členskou krajinou EÚ, v ktorej je dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (Dohovor). Na Zastupiteľskom úrade SR v X. neboli doposiaľ zaznamenané
žiadne pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru".

37. Úrad policajného pridelenca v X. v odpovedi obdobne uviedol: „bezpečnostná situácia v G. G. je
štandardná. G. je už 10 rokov členskou krajinou EÚ a je tu dodržiavaný Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Na úrade policajného pridelenca v X., neboli doposiaľ zaznamenané žiadne
pochybnosti o dodržiavaní čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16
ods. 2 Ústavy SR v znení („Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.")" .

38. Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky v odpovedi k prijímacím podmienkam v azylových zariadeniach v G. G. uviedol: „Azylová
informačná databáza (AIDA) mapujúca azylové konania a prijímacie podmienky v Európe, situáciu v G.
nesleduje. Podobne ani mesačné správy o migrácii Agentúry EÚ pre základné práva (FRA) situáciu v
G. nepokrývajú. V auguste 2015 zverejnila AGERPRES článok o prijatí žiadateľov o azyl v G., podľa
ktorého: Prípadmi cudzincov, ktorí vstúpili legálnymi alebo ilegálnymi prostriedkami na územie G., sa
zaoberá Generálny inšpektorát pre imigráciu (IGI), ktorý spravuje 6 miestnych ubytovacích centier s
kapacitou vyše 1000 lôžok pre žiadateľov pre azyl v okresoch X., O., T., U., R. H. R.. Azylové centrá sú
vybavené lekárskymi zariadeniami a priestormi určenými na rekreáciu, šport a vzdelávacie účely.

39. Žalovaný zistil, že podľa G. zákona o azyle č. 122/2006 v znení neskorších predpisov žiadatelia o
azyl dostanú denne na osobu 3 I. na jedlo, 1,8 I. na ubytovanie a 0,6 I. na iné výdavky. Okrem toho majú
prospech z bezplatnej základnej zdravotnej starostlivosti a núdzovej nemocničnej starostlivosti, ako i
bezplatnej liečby v prípade akútnych alebo chronických ochorení.

40. K azylovému konaniu po tzv. Dublinskom návrate Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uvádza: „Azylová informačná databáza
(AIDA) neposkytuje informácie o azylovom konaní v G.. V marci 2017 vydalo ministerstvo zahraničných
vecí USA výročnú správu o stave dodržiavania ľudských práv v G., ktorá o prístupe k azylovému
konaniu v G. uviedla: Zákon poskytuje prístup ku azylovej procedúre cudzincom a osobám bez štátnej
príslušnosti, ktorí vyjadria túžbu po ochrane; tá môže byť vo forme azylu alebo dočasnej ochrany (v
EU tzv. doplnkovej ochrany). Azylový zákon zakazuje vyhostenie a extradíciu alebo nútené návraty
akéhokoľvek žiadateľa o azyl z hranice alebo územia krajiny, ale nie bez výnimky, obzvlášť v prípadoch
spadajúcich pod zákon o terorizme. Žiadosť o medzinárodnú ochranu musí byť vyplnená s príslušníkom
hraničnej polície okamžite pri vstupe alebo výstupe z krajiny. V takomto prípade sú žiadosti postúpené
do "procedúry na hranici", ktorá je vedená zodpovednou autoritou (orgánom) v oblasti azylu "General
Inspectorate for Immigration's Directorate for Asylum and Integration". (...) UNHCR nezaregistrovala v
priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe ku azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými
populáciami. (...)



41. O možnom obmedzení slobody pohybu rovnaký zdroj uvádza:(...) Tretie reštriktívne obmedzenie
umožňuje úradom umiestniť žiadateľa do "špeciálne zariadených uzavretých oblastí" najviac na 60 dní,
buď kvôli vykonaniu azylového konania (obzvlášť ak existuje riziko úteku), alebo ak žiadateľ o azyl
je považovaný za nebezpečného pre národnú bezpečnosť. Od 20. apríla kedy opatrenie nadobudlo
účinnosť sa vyskytol len jeden prípad umiestnenia do špeciálne zariadených uzavretých oblastí. Úrady
tiež môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu administratívne zadržať v centre verejnej väzby, ak
je predmetom rozhodnutia o transfere do iného CS EÚ podľa Dublinského nariadenia III, alebo bol
vyhlásený za "nežiaduceho" pre dôvody národnej bezpečnosti a čaká na vyhostenie z krajiny. Centrá
verejnej väzby sú bežne používané na zadržanie neregulárnych migrantov.

42. Obdobné informácie o azylovom konaní uvádza aj Global Detention Project, ktorý tiež dopĺňa: „G.
ratifikovalo dohovor OSN o utečencoch a jeho protokol. Ustanovenia o azyle sú obsiahnuté v Zákone
o azyle v G. (2006) (...)Žiadatelia o azyl majú nárok, ale nie je od nich vyžadované, bývať po dobu
azylového konania v neuzavretom "prijímacom a ubytovacom centre", ktoré prevádzkuje RIO (čl. 17
(1k)). Žiadatelia o azyl musia dodržiavať určité povinnosti, vrátane zotrvania v im určenom mieste
bydliska, pokiaľ im nie je vydané RIO (predtým National Refugee Office) povolenie na odchod (Zákon
o azyle, čl. 19)."

43. Vyhodnotením získaných relevantných informácii dospel žalovaný k záveru, že G. G. je bezpečnou
krajinou a transferom účastníka konania a zúčastnených maloletých cudzincov do G. G. nedôjde k
porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neexistujú prekážky na ich
vrátenie do G. G., kde požiadali o udelenie azylu.

44. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného
života účastníka konania v zmysle v článku v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl.8 ods. 1 Dohovoru
a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Pri umiestňovaní maloletých do Ú. L. Z. U. sa
zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, Ústavou Slovenskej republiky, ako aj ustanovenia § 90
ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého /„Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia"/ žalovaný konštatoval, že v súčasnosti
je nevyhnutné zaistenie žalobkyne spoločne s maloletými deťmi. Účel zaistenia trvá, pretože je potrebné
ich odovzdať do krajiny, kde prvotne požiadali o udelenie azylu a touto krajinou je G. G., preto je potrebné
zaistenie naplniť a vykonať úkony v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013.

45. Konštatoval, že so žalobkyňou a zúčastnenými maloletými deťmi sa zaobchádza humánne a
dôstojne a rešpektujú sa ich základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú
taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Počas zaistenia
v Ú. U.. Ú. U. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov aj s maloletými deťmi, ktorí sú zaistení za
účelom výkonu administratívneho vyhostenia, výkonu trestu vyhostenia, realizácie readmisie z územia
SR do iného členského štátu EÚ, prípadne inej tretej krajiny, realizácie dublinského transferu podľa
dublinského nariadenia. Žalovaný nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania
rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy
maloletého dieťaťa, v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj keď umiestnenie maloletého dieťaťa v Ú.
U. spolu s jeho matkou je podľa názoru žalovaného v záujme maloletých detí. Je v ich záujme, aby
deti zotrvali so svojim rodičom a neboli od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom napr. sociálnej
kurately, čo by bolo horším zásahom do jeho práv a to s poukazom na to, že žalobkyňa nemá finančné
prostriedky. Na základe získaných informácií od Ú. U. žalovaný dôvodil, že Ú. U. je zariadením, v ktorom
sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi zaistenými v súlade so zákonom č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov. Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady
č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu) podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie
transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie.

46. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je
deťom poskytovaná 5x denne. Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečený
pobyt na čerstvom vzduchu, pričom tento sa zabezpečuje formou vychádzky na detskom ihrisku,
kde majú možnosť venovať sa záujmovým aktivitám vrátane herných a rekreačných aktivít, ktoré sú



primerané ich veku. V Ú. U. je pre maloleté osoby k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a
reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení, pričom spolupracuje s
mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, primárne najmä pri zabezpečovaní sociálneho
a psychologického poradenstva a starostlivosti, s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a
sekundárne pri vzdelávaní a jazykovej príprave, ktorú zabezpečuje učiteľ slovenského jazyka maloletých
štátnych príslušníkov tretích krajín - zamestnanec uvedenej organizácie. Tieto a ďalšie aktivity, ktoré
zodpovedajú postaveniu a vekovej skupine osôb sú realizované v rámci projektu č. SK 2016 AMIF SC3.2.

47. Dokazovaním a na základe získaných podkladov žalovaný považoval za preukázané, že sú splnené
podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., pretože zaistenie je potrebné
na účel výkonu ich prevozu podľa osobitného predpisu ako aj z dôvodu značného rizika úteku a aby
mohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, podľa § 88 ods. 1 písm.
c) zákona č. 404/2011 Z. z. Podľa žalovaného postupoval v súlade so základnými zásadami správneho
konania a interpretačnými pravidlami podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku a vyslovil, že zmluvné štáty
majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Ústava SR v článku 17 zaručuje
osobnú slobodu, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením, podľa článku
17 ods. 2 prvá veta, je zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a Nariadenie Rady (ES) č. 604/2013, z
26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III").

48. Vo vyjadrení žalovaný dňa 7.2.2018 uviedol argumenty ako v odôvodnení svojho rozhodnutia, najmä,
že existuje značné riziko úteku (svojvoľný odchod na územie iného štátu, vyjadrenia účastníka konania v
zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný
účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné ho mať k
dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Dodal, že na základe dostupných
informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že G. G.Q. nie je bezpečnou krajinou.
Ide o demokratický a právny štát, členský štát EÚ, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody.
Podrobne uviedol všetky poznatky o hodnotení G. G., z pohľadu jej vzťahu k povinnostiam v oblasti
migrácie. Podmienky zaistenia žalobkyne a maloletých detí umiestnených v zariadení v U. hodnotil ako
veľmi vyhovujúce až optimálne pre rodiny s deťmi zaistencov a venoval ich opisu rozsiahlejší priestor.

49. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

50. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

51. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

52. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

53. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.



54. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

55. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

56. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

57. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

58. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

59. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

60. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

61. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

62. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

63. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, V súlade s Dohovorom Organizácie
Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by
členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri
posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny
rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť, vrátane jej
osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu
mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

64. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.



65. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

66. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

67. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho
práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.

68. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

69. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

70. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

71. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Námietky žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného súd právne hodnotí takto:

72. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-94-014/2017-AV zo dňa 23.1.2018, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil
žalobkyňu a maloleté deti a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v
zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 20.3.2018 s tým, že ich umiestil v Ú. L. Z. L. S. P. U..

73. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

74. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území G., čím táto
krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

75. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území
G. G., pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 14.11.2017 Dublinskému stredisku ako dôvod
na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

76. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle



kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je G., kde
žalobkyňa požiadala o azyl. Možno preto súhlasiť so záverom žalovaného, že sa mala zdržiavať na jeho
území počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie
bez príslušných oprávnení.

77. Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR však už viackrát zdôraznili, že medzi zaistením a jeho
účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná
nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a
dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014,
1SZa/6/2016, 1Sza/8/2015, 10Sza/2/2015 alebo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
147/2013-50 z 09.10.2013).

78. K námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania
rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd považuje za dôležité
zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to
bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu a to s poukazom na ostatnú
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Košiciach ako sú
uvedené v príslušnom bode tohto rozsudku.

79. Správny súd vo vzťahu k žalobnej námietke povinnosti obozretného posudzovania prípadov
zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi takto:

80. V danom prípade bolo treba zohľadniť najmä záujmy maloletých detí, ktoré sú zaistené spoločne so
žalobkyňou aj vzhľadom na vek detí a v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality ich zaistenie
v Ú.O. L. Z. L. S., U. v porovnaní s ich právami zaručenými Dohovorom o právach dieťaťa a judikatúrou
ESĽP a slovenských súdov v oblasti ochrany maloletých zaistencov.

81. Žalovaný svojim postupom nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a
Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody
a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu, vzhľadom na ich práva garantované Dohovorom
o právach dieťaťa, ako aj Nariadením Dublin III a v súlade s článkom 13 Dublinského nariadenia
III v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou
základných práv Európskej únie a štáty by pri ich uplatňovaní mali predovšetkým zvažovať najlepšie
záujmy dieťaťa.

82. Žalobkyňa poukázala na to v článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a preto správne
odkázala v tejto súvislosti na vec Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, poukázala na rozhodnutia
ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A.M. v France (no. 56324/13), A.B. and Others v. France (no.
11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R.K. and
Others v. France (no. 68264/14), R.M. and Others v. France (no. 33201/11), odkázala na rozsudok
NS SR sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016, rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/14/2016 z 4.11.2016
zaistenie (umiestnenia) maloletých detí s matkou, právny názor z rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo
dňa 14.06.2016, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/18/2016 z 24.08.2016, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016), rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
10Sa/27/2016 z 23.11.2016).

83. Žalovaný vo svojom odôvodnení zaistenia žalobkyne spolu s maloletými deťmi vec neposudzoval
individuálne, nevyhodnotil a ani v rozhodnutí ani v zápisnici o výsluchu žalobkyne sa nezmienil ani
neopýtal žalobkyne, alebo otca detí na stav a psychické zdravie detí žalobkyne a týmto postupom
zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva, v zmysle ktorej deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a trpieť za nelegálny pobyt
svojich rodičov. Medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom
či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je
zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa
o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované



ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl.
28 ods. 2 Dublinského nariadenia).

84. Žalovaný sa dôsledne nezaoberal dopadom zaistenia a stavom maloletých detí a vo svojom
rozhodnutí o zaistení nedostatočne posúdil ich zaistenie z pohľadu kritérií a štandardov definovaných v
uvádzaných rozhodnutiach súdov a či vzhľadom na vek detí, je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a
proporcionality ich zaistenie v Ú. L.V. Z. L. S. U. s poukazom na maloletých a ich záujmy z pohľadu kritérií
a štandardov definovaných v uvádzaných rozhodnutiach súdov a najmä rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého právne závery majú pozíciu judikovaných rozhodnutí,
ktoré sú v daných otázkach záväznými všeobecne, nie len pre účastníkov konania a sú prameňom práva.

85. Súd konštatuje, že princíp proporcionality je právny princíp využívaný v prípade konfliktu medzi
konkurujúcimi si subjektívnymi právami (k tomu dochádza najčastejšie v prípade ľudských práv). Ľudské
práva sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia.
Medzi základné ľudské práva patrí napríklad právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, prejavu,
svedomia, spolčovania, právo zhromažďovania a iné. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí,
nezávislé od jurisdikcie alebo iných faktorov ako sú etnický pôvod, národnosť, náboženstvo, pohlavie
a pod.

86. Ak žalovaný argumentoval verejným záujmom, ochranou a rešpektovaním zákonov Slovenskej
republiky, súd konštatuje, že princíp proporcionality je právny princíp využívaný aj ak nastane konflikt
medzi konkurujúcimi subjektívnymi práva (k tomu dochádza najčastejšie v prípade ľudských práv).
Hodnotnejšie z nich by malo byť chránené s minimálnym obmedzením menej hodnotného. Ľudské práva
sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. Medzi
základné ľudské práva patrí napríklad právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, prejavu, svedomia,
spolčovania, právo zhromažďovania a iné. Sú to univerzálne práva všetkých ľudských bytostí, nezávislé
od jurisdikcie alebo iných faktorov ako sú etnický pôvod, národnosť, náboženstvo, pohlavie a pod.

87. Žalobkyňa s maloletými deťmi bola na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného zaistená za
účelom prípravy a jeho následného odovzdania do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III.

88. Treba pripomenúť, že článok 3 Dohovoru bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný
tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s
ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou
garanciou. S výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania
verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej
migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne
záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane
ľudských práv, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.

89. Zaistenie žalobkyne a maloletých detí nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca
v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, súd okrem už
spomínaných rozhodnutí súdov opakovane tieto uvádza vo svojich rozhodnutiach s cieľom, aby žalovaný
s poukazom na ne sledoval najlepší záujem dieťaťa, podľa v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach
dieťaťa, zaručujúci dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie
pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej
sfére. Preto musí žalovaný postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare
policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť dbať na vyjadrenie hodnôt, na
ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, vzhľadom na judikatúru ESĽP a národných súdov.
Ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach
zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, sa opakovane konštatuje súdmi
porušovanie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

90. Ako vyplýva zo žaloby, otec maloletých detí bol zaistený osobitne. Podľa názoru súdu žalovaný pri
úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia mal zohľadniť, že deti, ktoré
sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú



v postavení žiadateľov o azyl, hoci nedeklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu
pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR.

91. Právo detí, ktoré by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že
ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi),
ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku, bolo konštatované v
rozhodovacej praxi ESĽP v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č.
39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v.
Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko
(č. 41442/07).

92. Súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil danú námietku žalobkyne o jej maloletých deťoch
ako dôvodnú a konštatuje, že v tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre
nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere záujmy maloletých cudzincov
nepomenoval a neprihliadal na hodnotenie ich postavenia z uvedených hľadísk, čo treba pokladať za
zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.

93. Vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu nemôžu byť
konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a
ani súdu a nahrádzať ich svojimi a vyvodzovať z nich závery. K týmto mal pri individuálnom posúdení
dospieť samotný žalovaný a mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia. Takáto aktivita nepatrí
do preskúmavacej právomoci súdu, lebo by zasahovala do sféry kompetencie žalovaného v agende
vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa
06.02.2015). Preto žalobné námietky považuje súd za dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

94. Na druhej strane treba konštatovať, že v rámci zisťovania aktuálnej situácie žiadateľov o azyl v
G. G. žalovaný bol dôslednejší a požiadal Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v X., Úrad policajného
pridelenca v X. a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej
situácie v G. G., ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o
azyl v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

95. Vyhodnotením získaných relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že G. G. je bezpečnou
krajinou a transferom účastníka konania a zúčastnených maloletých cudzincov do G. G. by nedošlo k
porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani č. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, lebo neexistujú prekážky na
ich vrátenie do G. G., kde požiadali o udelenie azylu. Tento čiastkový záver daný legislatívnym rámcom
Dublinského dohovoru III a zákonom o pobyte cudzincov však naráža na nutnosť výnimočného prístupu
žalovaného pri posudzovaní práv a záujmov maloletých detí žalobkyne, pri rozhodovaní o ich zaistení.

96. Pretože migrácia cudzincov z tretích krajín v krajinách Európskej únie problém zaistenia presahuje,
najbližšia budúcnosť bude vyžadovať zásah zodpovedných orgánov štátu tak, aby všetko úsilie
správnych orgánov bolo v zákonnom a judikovanom rámci aj spravodlivým z hľadiska chápania
spravodlivosti, ako najvyššej hodnoty, ktorú možno reálne požadovať v danom priestore a čase.

97. Správny súd vzhľadom na opodstatnenosť žalobných námietok v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v §
191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-94-014/2018-AV zo dňa 23.01.2018 zrušil.

98. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému,
aby žalobkyňa a zúčastnené maloleté deti - cudzinci boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

99. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2
SSP).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.