Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sp/49/2015 z 17. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 17. júna 2015, sp. zn. 10Sp/49/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7015200687.1 Krajský súd Košice | 10Sp/49/2015 | ECLI:SK:KSKE:2015:7015200687.1 | 2015-06-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250q ods. 2 OSP, § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ba9396b-b2c3-4c97-b4fa-354349bdd3a3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200687.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sp/49/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200687
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200687.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: E. F.,
W. XX.XX.XXXX, Š. T. E., F. Z. H., M. Č. G. U. Ú. T.Q. A. T. Z., F. XX, XXX XX L., zastúpený:
Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra
1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa
20.05.2015 takto

r o z h o d o l :

I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa 20.05.2015.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa 20.05.2015 účastníkovi
konania zaistenému dňom 12.01.2015 o 12.30 hod. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) na účel výkonu trestu vyhostenia, predĺžil dobu zaistenia o 6
mesiacov, t.j. od 20.05.2015 do 20.11.2015, podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania, nakoľko sa napriek vykonaným
úkonom, potrebným na výkon trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, tento výkon predĺži z
dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracuje a z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote. V zmysle § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov
výkon trestu vyhostenia zabezpečí Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len
„ÚPZC Sečovce“).

Podrobne rozpísal históriu pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky, kedy tento bol dňa
09.09.2014 kontrolovaný hliadkou v Q., kde počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať
svoju totožnosť, pričom bol lustrovaný v príslušných informačných systémoch, kde bolo zistené že na
územie Slovenskej republiky má zakázaný vstup do 11.06.2019, a to rozhodnutím o administratívnom
vyhostení z územia Slovenskej republiky, vydaným Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru
Bratislava sp. zn. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014 (právoplatné dňa 11.06.2014).
Následne bolo voči nemu vznesené obvinenie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a taktiež vykonané príslušné administratívne úkony pre súdne
konanie. Trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 0T/68/2014 zo dňa 12.09.2014 bol
navrhovateľ odsúdeným na trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom
a určením skúšobnej doby v trvaní 2 rokov a bol mu uložený trest vyhostenia na 3 (tri) roky.



Na základe týchto skutočností bola s účastníkom konania za prítomnosti tlmočníka spísaná zápisnica
o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny
poriadok), ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania č. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-57-008/2014, ktorým bol účastník konania zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC a
umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 účastník konania v ÚPZC Sečovce podal žiadosť o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Po podaní vyjadrenia v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku bol rozhodnutím č. č. PPZ-HCP-PO7-
ZVC-57-028/2014 zo dňa 22.11.2014 zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC na čas potrebný na
rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu na 60 dní - do 18.01.2015. Dňa 12.01.2015 bola správnemu
orgánu doručená informácia, že účastníkovi konania bolo toho istého dňa vyhlásené rozhodnutie
Migračného úradu č. ČAS: MU-274-17/PO-Ž-2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým bolo konanie o udelenie
azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, čím došlo ku skutočnosti,
že odpadol účel zaistenia účastníka konania a z tohto dôvodu správny orgán spracoval príkaz na
prepustenie účastníka konania.

Rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015 bol navrhovateľ
zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce na účel
výkonu trestu vyhostenia do 01.04.2015. Dňa 03.03.2015 boli na OCP PZ Michalovce z ÚPZC
Sečovce doručené podklady pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-040/2015
zo dňa 31.03.2015, voči ktorému podal navrhovateľ odvolanie. Dňa 23.04.2015 krajský súd vydal
rozsudok č. 10Sp/26/2015-53, ktorým zrušil rozhodnutie správneho orgánu o predĺžení lehoty zaistenia
a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, predmetný rozsudok sa stal právoplatným dňa
20.05.2015. Správny orgán dňa 20.05.2015 spracoval príkaz na prepustenie účastníka konania zo
zaistenia z ÚPZC Sečovce a zaslal tento príkaz prostredníctvom faxovej komunikácie do ÚPZC Sečovce
účastníkovi konania. Účastník konania bol prepustený dňa 20.05.2015 v čase o 10.30 hod.. Následne
bol predvedený na OCP PZ Michalovce podľa § 79 ods. 1 ZoPC v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia.
Toho istého dňa v čase o 08.30 hod. bol telefonicky kontaktovaný právny zástupca účastníka konania
pán Martin Škamla, aby sa pred vydaním rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania
vyjadril, resp. aby zaslal správnemu orgánu vyjadrenie, čo aj urobil. Rovnako sa vyjadril aj účastník
konania v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku z toho istého dňa.

Dňa 20.05.2015 bola spracovaná a zaslaná do ÚPZC Sečovce žiadosť o vyjadrenie, aké úkony
je potrebné vykonať s účastníkom konania k úspešnej realizácii výkonu trestu vyhostenia, pričom
správnemu orgánu bola doručená odpoveď evidovaná pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-055/2015, kde
sa uvádza: „dňa 01. apríla 2015 ÚPZC Sečovce telefonicky kontaktoval ÚPZC Medveďov ohľadne
stavu vybavenia žiadosti o NCD pre menovaného, kde nám bolo oznámené, že NCD k tomuto
dátumu vystavený nebol; dňa 20. mája 2015 ÚPZC Sečovce opakovane telefonicky kontaktoval ÚPZC
Medveďov ohľadne stavu vybavenia žiadosti o NCD pre menovaného, kde nám pracovník ÚPZC
Medveďov oznámil, že NCD k tomuto dátumu vystavený nebol a pracovník ZÚ E. ich informoval, že
aj keď je potvrdená identita vyššie menovaného vystavenie NCD závisí od skutočnosti, či má vyššie
menovaný záujem o návrat do krajiny pôvodu; z uvedeného je zrejmé, že menovaný odmieta akúkoľvek
formu spolupráce týkajúcu sa návratu do domovskej krajiny, navyše z informácií od zastupiteľského
úradu E.Ž. vyplýva, že menovaný neprejavuje záujem o návrat do krajiny pôvodu.“

Správny orgán rozhodol predĺžiť dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC účastníka konania o 6 mesiacov,
t.j. od 20.05.2015 do dňa 20.11.2015, s ohľadom na doteraz vykonané úkony s účastníkom konania, ktoré
potvrdzujú, že účastník konania dostatočne nespolupracoval pri vybavovaní náhradného cestovného
dokladu a taktiež z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote. Uvedené
skutočnosti potvrdzuje informácia doručená z ÚPZC Sečovce z 20.05.2015, ako aj informácia evidovaná
pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-028/2015 a obsah danej správy správny orgán vo svojom rozhodnutí
citoval.

Správny orgán považoval za dostatočne preukázané, že účastník konania dostatočne nespolupracuje
pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu, čo je potvrdené informáciami doloženými v spisovom
materiáli od iných štátnych orgánov a na základe tejto nespolupráce zo strany účastníka konania
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v zákonom predpokladanej lehote a preto na
základe týchto skutočností sa rozhodol predĺžiť lehotu zaistenia o ďalších šesť mesiacov a taktiež



bral do úvahy aj písomnosť od ÚPZC Medveďov evidovanú pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-007/2015
zo dňa 12.01.2015 v spisovom materiáli účastníka konania, kde sa uvádza, že ak štátny príslušník
E. nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu, samotný proces realizácie
výkonu vyhostenia je zdĺhavý proces a preto odporúčajú zaistiť štátnych príslušníkov E. bez
platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov, a to aj v prípade, že je k žiadosti o vystavenie
náhradného cestovného dokladu pripojená kópia dokumentu potvrdzujúca totožnosť cudzinca. Uvedená
doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná ďalšie dostupné úkony smerujúce k
výkonu trestu vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi
nutnými na reálne vykonanie súdom uloženého trestu vyhostenia účastníka konania je komunikácia
so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie
náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia výkonu trestu vyhostenia. Doba zaistenia sa
môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých
neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu
potrebného k reálnemu vyhosteniu, účastník konania počas doterajšej doby zaistenia opakovane
nespolupracoval s orgánmi, ktoré majú na starosti vybavenie náhradných cestovných dokladov, nakoľko
sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Dĺžka doby zaistenia sa odvíja od dĺžky vybavenia potrebných
náležitostí, nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Doba zaistenia
je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj vybaveniu
všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej
krajiny, nakoľko účastník konania v doterajšej dobe nespolupracoval so správnym orgánom. Počas celej
doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Správny
orgán preto pristúpil k 6-mesačnej dobe zaistenia, keďže z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola
neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti, nakoľko účastník konania
nespolupracoval, avšak správny orgán si je vedomý povinnosti skúmať počas celej doby zaistenia
naplnenie skutkovej podstaty zaistenia, pričom výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa
§ 84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC zabezpečí ÚPZC Sečovce.

Účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiaval na území Slovenskej republiky
neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda správny orgán považoval postup podľa §
84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC za zákonný a dôvodný.

Pri vydaní rozhodnutia zobral do úvahy vyjadrenia právneho zástupcu účastníka konania, ktoré doručil
správnemu orgánu pred vydaním rozhodnutia, v ktorom poukazoval na nemožnosť predĺženia zaistenia,
ktoré už skončilo prepustením zo zaistenia, no správny orgán pri tejto námietke musí uviesť, že Krajský
súd Košice síce svojim rozsudkom zrušil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania,
no vrátil vec správnemu orgánu na ďalšie konanie, pričom správny orgán zastáva názor, že má v tejto
veci pokračovať v konaní, odstrániť nedostatky, ktoré krajský súd v rozsudku určil a preto nerozhodol o
zastavení konania v tejto veci ako navrhuje právny zástupca účastníka konania. Uviedol, že v prípade
nespolupráce účastníka konania a v prípade, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný
doklad v zákonom predpokladanej lehote, je možné predĺžiť lehotu zaistenia a nevyhovel návrhu
právneho zástupcu účastníka konania v tomto bode.

Ďalej konštatoval, že právny zástupca účastníka konania sa dožadoval podania žiadosti o tolerovaný
pobyt v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) ZoPC pre účastníka konania k čomu uviedol, že túto možnosť
neakceptoval, nakoľko prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania boli predmetom
skúmania v predchádzajúcom konaní, aj v trestnom konaní pred súdom, kedy bol účastníkovi
konania uložený trest vyhostenia, no prekážky vyhostenia účastníka konania zistené neboli. Doplnil, že
policajný útvar v prípade neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej
republiky priznáva dočasné právo zotrvania na území Slovenskej republiky štátnemu príslušníkovi
tretej krajiny rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení lehoty na vycestovanie, rozhodnutím
o administratívnom vyhostení a jeho zaistení alebo udelením tolerovaného pobytu podľa § 58 ods.
1 zákona o pobyte cudzincov. Dočasné právo štátneho príslušníka tretej krajiny zotrvať na území
Slovenskej republiky priznané v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o udelení
tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je totožné. Z dikcie ustanovenia §
58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že v prípade neoprávneného pobytu štátneho príslušníka
tretej krajiny na území Slovenskej republiky konanie o administratívnom vyhostení predchádza konaniu
o udelenie tolerovaného pobytu, to znamená, že policajný útvar začne ex offo konanie vo veci
administratívneho vyhostenia. Ak výsledkom konania o administratívnom vyhostení nebude vyhostenie



cudzinca, ale správny orgán sa na základe svojich zistení počas konania odôvodnene rozhodol, že
existujú dôvody na nevyhostenie podľa § 81, § 83 ods. 4 alebo ods. 8 zákona o pobyte cudzincov,
konanie o administratívnom vyhostení zastaví. Týmto postupom policajný útvar v prvom rade chráni
verejný záujem a až následne umožní štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podať žiadosť o udelenie
tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a tým chráni záujem súkromný.
Na základe týchto skutočností policajný útvar v prípadoch zistenia neoprávneného pobytu štátneho
príslušníka tretej krajiny, v prvom rade chráni verejný záujem tým, že začne konanie o administratívnom
vyhostení a ak z dokazovania počas konania o administratívnom vyhostení vyplynie skutočnosť, že
existujú dôvody na nevyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 81, § 83 ods. 4 alebo ods. 8
ZoPC, konanie zastaví. Následne policajný útvar príjme od štátneho príslušníka tretej krajiny žiadosť o
udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 3 ods. 1 Správneho
poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú
povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne
vyžadovať plnenie ich povinností.

K zdravotnému stavu navrhovateľa uviedol, že účastník konania bol podrobený psychiatrickému
vyšetreniu, o čom je vyhotovený znalecký posudok, ktorý je obsahom spisového materiálu, evidovaný
pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-051/2015 zo dňa 20.05.2015, kde sa neuvádza, že účastník konania
je zraniteľnou osobou. Vyhotovením znaleckého posudku bol správny orgán poverený aj v rozsudku,
ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia. Pri tomto návrhu právneho
zástupcu musí správny orgán poukázať na spomenutý znalecký posudok, kde v časti III. Záver na strane
9 sa na otázku správneho orgánu nachádza jednoznačná odpoveď, že osobu účastníka konania je
možné zaistiť pri dodržaní medikamentóznej liečby, pričom dodržanie medikamentóznej liečby potvrdil
v zápisnici sám účastník konania, kde uviedol, že berie lieky a podávajú mu ich policajti v ÚPZC.
Tvrdenie právneho zástupcu, že krajský súd potvrdil, že účastník konania je zraniteľnou osobou, je
len vykonštruované, nakoľko v rozsudku vyjadril názor, že správny orgán nemôže bez dôkladnejšieho
zistenia určiť, že účastník konania nie je zraniteľnou osobou. Na základe vyhotoveného znaleckého
posudku správny orgán zastával názor, že účastník konania nie je zraniteľnou osobou, nakoľko znalec
na otázky položené správny orgánom uviedol, že: účastník konania dokáže chápať následky svojho
konania; v súčasnosti u posudzovaného postačuje ak sa lieči ambulantne, nie je nutná hospitalizácia;
nepredpokladá sa, že cudzinec nasimuloval tento stav, nedá sa však jednoznačne vylúčiť možnosť
agravácie (zveličovania) prítomných ťažkostí v snahe dostať sa do zdravotníckeho zariadenia.

K ďalšiemu návrhu právneho zástupcu navrhovateľa ohľadne telefonického kontaktovania priateľky
účastníka konania uviedol, že dané potvrdzuje Úradný záznam v spisovom materiáli pod č. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-1-056/2015, no priateľka účastníka konania nedokáže počas tohto prebiehajúceho konania
zabezpečiť všetky náležitosti potrebné na dokladovanie zabezpečenia ubytovania, ako aj finančného
zabezpečenia pobytu v zmysle § 89 ods. 3 ZoPC a uložiť účastníkovi konania alternatívu zaistenia len
na základe telefonického rozhovoru s neznámou osobou nepripadá do úvahy, pričom právny zástupca
účastníka konania uviedol iba telefónne číslo na údajnú priateľku účastníka konania bez bližšieho
uvedenia mena alebo priezviska a adresy pobytu tejto osoby, čo je pre správny orgán nepostačujúce
a nedôveryhodné.

Správny orgán taktiež bral do úvahy pred vydaním rozhodnutia aj vyjadrenie samotného účastníka
konania, avšak tento pri spísaní zápisnice neuviedol návrhy, s ktorým by sa musel správny orgán
vysporiadať, nakoľko na riešenie svojej situácie nevedel podať žiadne návrhy, iba uviedol, že domov sa
nechce vrátiť. Po vyjadrení účastníka konania, aj jeho právneho zástupcu, správny orgán konštatoval,
že nevyhovel návrhom zo strany účastníka konania v podaných vyjadreniach, nakoľko podľa názoru
správneho orgánu nie sú odôvodnené, ani preukázané.

Poukazoval na to, že pri umiestnení účastníka konania v ÚPZC je mu poskytovaná bezplatná zdravotná
starostlivosť a strava, pričom v prípade, že by nebol umiestnený v ÚPZC, táto zdravotná starostlivosť
by mu zabezpečená nebola, nakoľko nemá na území Slovenskej republiky uzatvorené zdravotné
poistenie a vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu by si sám nedokázal zabezpečiť lieky, ak nejaké
potrebuje. Počas umiestnenia účastníka konania v ÚPZC je neustále pod dozorom a v prípade zistenia
nejakých zdravotných problémov mu bude okamžite poskytnutá zdravotná pomoc, čiže správny orgán
zastáva názor, že o zdravie účastníka konania je v ÚPZC dostatočne až nadštandardne postarané.
Ďalej musí správny orgán poukázať na fakt, že účastník konania si zhoršenie psychického stavu a
následnú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení v predchádzajúcom období vynútil sám, a to takým



spôsobom, že odmietal stravu, čo dokladuje právnym zástupcom predložená lekárska správa v spisovom
materiáli cudzinca strana 3 prílohy písomnosti pod č.PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-032/2015. Účastník konania
taktiež nebol uznaný za nesvojprávneho, čiže účastník konania je osoba príčetná, to znamená, že je
zodpovedný za svoje konania, resp. nekonania, t.j. že mu bolo v minulosti uložené administratívne
vyhostenie a toto nerešpektoval a spôsobil si tým trestné stíhanie za ktoré bol odsúdený.

Zdôraznil, že prepustenie účastníka konania zo zaistenia nie je možné, pretože v prípade prepustenia
zo zaistenia by sa účastník konania znova dopustil neoprávneného pobytu a nakoľko má právoplatne
uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 3 roky a trest odňatia slobody v trvaní 6
mesiacov s podmienečným odkladom na dobu dvoch rokov, opakovane by došlo k mareniu výkonu
úradného rozhodnutia a tým by si privodil ďalšie trestné stíhanie. Poukázal aj na fakt, že správny orgán
je v konaní s účastníkom konania stále viazaný Trestným rozkazom č. 0T/68/2014 zo dňa 12.09.2014
správny orgán je povinný vykonať uložený trest.

Počas konaní skúmal aj rodinný život účastníka konania, pričom pri spísaní zápisnice dňa 20.05.2015
uviedol, že príbuzných na území Slovenskej republiky nemá, no má tu priateľku, ktorá sa volá Y. H.,
bližšie informácie o nej uviesť nevedel a taktiež to nevedel preukázať nejakým hodnoverným spôsobom.
Taktiež počas konaní neuvádzal, že má rodinné väzby na území Slovenskej republiky. Ďalej správny
orgán počas priebehu konania skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že
nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené
zamestnanie a z tohto dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, nakoľko
vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku
a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a
nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a jeho
priateľka pani Y. H. taktiež nedokáže správnemu orgánu preukázať zabezpečenie ubytovania a finančné
zabezpečenie pre účastníka konania v zmysle zákona.

Ďalšími podpornými skutočnosťami, prečo správny orgán nepristúpil k alternatívam zaistenia účastníka
konania sú fakty, že účastník konania nie je dôveryhodnou osobou, keďže sa v minulosti dopustil
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, keďže nerešpektoval uložený zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky, za ktorý bol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky,
a že účastník konania na území Slovenskej republiky žiadal o udelenie azylu celkovo osemkrát, pričom
azyl mu udelený nebol a opakovane porušil azylovú procedúru tým, že opustil pobytový tábor bez
priepustky a odišiel do zahraničia, odkiaľ bol aj vrátený na územie SR podľa Dublinského nariadenia.

Efektívnosť a účelnosť zaistenia je jednoznačne preukázaná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník
konania momentálne nachádza, nakoľko mu bol uložený trest vyhostenia, ktorý je potrebné vykonať a v
ÚPZC Sečovce má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných
potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť, ktorej sa v minulosti dopustil
a v prípade prepustenia by sa jej dopúšťal opakovane.

Ďalej uviedol, že podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, je v článku 7 odsek 4 uvedené, ak existuje riziko úteku
alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu
ako sedem dní a vzhľadom na skutočnosti uvedené v rozhodnutí voči nemu nie je možne postupovať
v zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice.

Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že vzhľadom k súdom
uloženému trestu vyhostenia, ktorý je právoplatný a účastník konania nedisponuje cestovným dokladom,
na základe ktorého by účastník konania opustil územie Slovenskej republiky, je zaistenie účastníka
konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd. Zaistenie účastníka konania na účel výkonu trestu súdneho vyhostenia je zákonným pozbavením
slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ
pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm.
f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia trestného rozkazu
o uloženom treste vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Správny orgán považuje túto podmienku



za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia Trestného rozkazu pod číslom 0T/68/2014 zo
dňa 12.09.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.09.2014, vydaného Okresným súdom Humenné,
ktorým bol účastníkovi konania uložený trest vyhostenia z územia SR na dobu 3 (troch) rokov, pričom
na zabezpečenie výkonu trestu vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.

Ďalej správny orgán opakovane poukazoval na tú skutočnosť, že je viazaný rozhodnutím Okresného
súdu Humenné, ktorý účastníkovi konania uložil trest vyhostenia a preto správny orgán nemôže prepustiť
účastníka konania zo zaistenia, resp. nepredĺžiť lehotu zaistenia, nakoľko by v danom prípade konal
protiprávne. Úlohou správneho orgánu je za pomoci ÚPZC Sečovce vybaviť účastníkovi konania
náhradný cestovný doklad a všetky náležitosti k vykonaniu vyhostenia účastníka konania. V prípade
prepustenia zo zaistenia, resp. nepredĺženia lehoty zaistenia situáciu účastníkovi konania nijakým
spôsobom nerieši, nakoľko by v danom prípade svojim konaním znovu konal protizákonne. To znamená,
že prítomnosť účastníka konania na území Slovenskej republiky mimo zaistenia je porušovaním
zákonov Slovenskej republiky, ako aj európskych dohovorov, čo v žiadnom prípade správny orgán dovoliť
nemôže. Tak isto je tu potrebné konštatovať, že z neoprávneného pobytu účastníka konania nie je možné
urobiť pobyt oprávnený bez jeho vycestovania do domovského štátu a uplynutia zákazu vstupu.

-

V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.

Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d), e)
a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), teda rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre svoju
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:

i) nemožnosť predĺženia zaistenia, ktoré už skončilo prepustením zo zaistenia

Z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn.: 10Sp
26/2013-53 zo dňa 23.04.2015 (ďalej len rozsudok KS KE) zrušil rozhodnutie odporcu o predĺžení
zaistenia navrhovateľa sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-040/2015 zo dňa 31.03.2015 a nariadil jeho
prepustenie. Navrhovateľ bol dňa 20.05.2015 zo zaistenia v ÚPZC prepustený.

Vzhľadom na to, že zaistenie navrhovateľa sa skončilo jeho prepustením, nie je možné vydať
rozhodnutie o predĺžení zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC. Domnieval sa, že odporca postupoval
v rozpore so zákonom, keď vydal rozhodnutie o predĺžení zaistenia navrhovateľa aj napriek tomu, že
navrhovateľ v čase vydania napadnutého rozhodnutia zaistený nebol. Odporca tak predĺžil zaistenie,
ktoré neexistovalo, nakoľko toto zaniklo okamihom jeho prepustenia zo zaistenia dňa 20.05.2015.

Mal za to, že keď súd nariadil prepustenie cudzinca a tento bol prepustený, okamihom prepustenia zaniká
zaistenie a táto skutočnosť je logickým predpokladom pre zastavenie konania. Z toho dôvodu napadnuté
rozhodnutie nemôže obstáť, nakoľko odporca predĺžil zaistenie, ktoré v čase vydania rozhodnutia o
predĺžení zaistenia neexistovalo.

K veci ešte považoval za potrebné uviesť, že v dôsledku rozsudku KS KE, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie o predĺžení zaistenia navrhovateľa sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-040/2015 zo dňa
31.03.2015, nebol navrhovateľ zaistený od 31.03.2015, nakoľko rozhodnutie o jeho zaistení bolo
zrušené. Odporcom stanovené určenie lehoty predĺženia zaistenia od 20.05.2015 tak nedáva žiadny
zmysel.

ii) zraniteľná osoba



Vo vyjadrení k podkladom rozhodnutia namietal, že odporca by mal skúmať skutočnosť, či navrhovateľ
nie je zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 ZoPC. Pritom poukázal na rozsudok KS KE, v ktorom
súd uviedol, že „záver správneho orgánu o tom, že navrhovateľ v čase rozhodovania odporcu nespadal
do kategórie zraniteľných osôb nebolo možno akceptovať“ a „odporca nesprávne právne posúdil tú
skutočnosť, či v prípade navrhovateľa ide o zraniteľnú osobu podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte
cudzincov“.

Odporca k vyššie uvedenej námietke uviedol, že tvrdenie, že KS KE označil navrhovateľa za zraniteľnú
osobu sú vykonštruované, keďže v rozsudku sa vyjadril len názor, že správny orgán nemôže bez
dôkladnejšieho zistenia určiť, či je navrhovateľ zraniteľnou osobou.

S týmto nesúhlasil, nakoľko medzi zisťovaním skutočného stavu veci a právnym posúdením je rozdiel.
Skutočnosť, že odporca nesprávne právne posúdil, či v prípade navrhovateľa ide o zraniteľnú osobu,
rozhodne neznamená, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci. Právne posúdenie veci totiž
môže byť realizované až po dostatočnom zistení skutkového stavu. Pokiaľ teda KS KE uviedol, že
odporca nesprávne právne posúdil skutočnosť, či je navrhovateľ zraniteľnou osobou tak, že dospel k
záveru, že navrhovateľ zraniteľnou osobou nie je, správne právne posúdenie veci je také, že navrhovateľ
zraniteľnou osobou je.

V napadnutom rozhodnutí ďalej odporca dospel k nezrozumiteľnému záveru, že navrhovateľ nie je
zraniteľnou osobou, nakoľko táto skutočnosť nie je uvedená v znaleckom posudku z psychiatrického
vyšetrenia, evidovaného v administratívnom spise pod sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-051/2015 zo dňa
20.05.2015. S týmto nemožno súhlasiť, nakoľko znalec nemôže v znaleckom posudku zodpovedať na
právne otázky, ktorou nepochybne otázka, či v prípade navrhovateľa ide o zraniteľnú osobu v zmysle
§ 2 ods. 7 ZoPC.

Podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je osobou so zdravotným postihnutím
osoba s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v
súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť jej plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na
rovnakom základe s ostatnými.

Zo znaleckého posudku vyplýva, že v súčasnosti u navrhovateľa postačuje, ak sa lieči ambulantne,
nie je nutná hospitalizácia; nepredpokladá sa, že navrhovateľ nasimuloval tento stav, nedá sa však
jednoznačne vylúčiť možnosť agravácie (zveličovania) prítomných ťažkostí v snahe dostať sa do
zdravotníckeho zariadenia.

Z toho vyplýva, že navrhovateľ sa lieči, a tak nie je osobou zdravou. Z lekárskych správ, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu vyplýva, že má dlhodobé psychické problémy. Zo znaleckého posudku vyplýva,
že sa nepredpokladá, že by navrhovateľ tento stav nasimuloval. Na základe uvedeného mal za to, že
odporca nesprávne právne posúdil, či je navrhovateľ zdravotne postihnutá alebo inak zraniteľná osoba,
čím odporca opätovne a v rozpore s právnym názorom KS KE, uvedeným v rozsudku sp.zn.: 10Sp
26/2015, nesprávne právne posúdil, že navrhovateľ nie je zraniteľnou osobou.

Napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia navrhovateľa je tak v rozpore s § 88 ods. 4 ZoPC, nakoľko
podľa tohto ustanovenia nemožno predĺžiť lehotu zaistenia zraniteľnej osobe.

iii) tolerovaný pobyt

Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia, ako aj z administratívneho spisu vyplýva že navrhovateľ
požiadal dňa 20.05.2015 o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, pričom odporca „túto
možnosť“ neakceptoval, nakoľko prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania boli
predmetom skúmania v predchádzajúcom konaní aj v trestnom konaní pred súdom, kedy bol účastníkovi
uložený trest vyhostenia, no prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania zistené neboli.

S týmto nesúhlasil, nakoľko z § 59 ods. 2 ZoPC jednoznačne vyplýva, kedy správny orgán neprijme
žiadosť cudzinca o tolerovaný pobyt (1. ak je v zaistení, 2. ak je v konaní o žiadosti o udelenie azylu).
Znenie § 59 ods. 2 ZoPC nedáva odporcovi žiadny priestor na úvahu o akceptovaní alebo neakceptovaní
možnosti prijať navrhovateľovu žiadosť o tolerovaný pobyt. V čase podania žiadosti o tolerovaný pobyt



nebol navrhovateľ ani zaistený a nebol ani v konaní o žiadosti o udelenie azylu a preto postupoval
odporca v rozpore so zákonom, keď žiadosť navrhovateľa o tolerovaný pobyt neprijal.

Odôvodnenie postupu odporcu, uvedené na starne č. 6 a 7 napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľné,
nakoľko odporca odkazuje na svoju povinnosť zahájiť primárne konanie o administratívnom vyhostení,
avšak navrhovateľ už bol administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky. Ak by postupoval odporca v súlade so zákonom a navrhovateľovu žiadosť o
tolerovaný pobyt by prijal, jeho pobyt na území Slovenskej republiky by bol v zmysle § 58 ods. 4 písm.
c) ZoPC za oprávnený.

Nezrozumiteľne taktiež pôsobí aj záver odporcu, že dočasné právo štátneho príslušníka tretej krajiny
zotrvať na území Slovenskej republiky priznané v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní
o udelení tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 ZoPC je totožné. Udelenie tolerovaného pobytu má
diametrálne odlišný význam od dočasného práva štátneho príslušníka tretej krajiny zotrvať na území
Slovenskej republiky v konaní o administratívnom vyhostení. Taktiež nie je zrejmé, aký má tento záver
súvis s prejednávanou vecou, keď bolo navrhovateľovi vydané právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
o administratívnom vyhostení.

Tento nezákonný postup odporcu je vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia, pretože ak
by odporca postupoval v súlade so zákonom a žiadosť navrhovateľa o tolerovaný pobyt by prijal,
navrhovateľ by sa nachádzal na území Slovenskej republiky oprávnene.

iv) alternatívy zaistenia

Vo vyjadrení k podkladom rozhodnutia právny zástupca navrhovateľa poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľ má na území Slovenskej republiky priateľku, ktorá mu môže zabezpečiť ubytovanie a
finančné zabezpečenie pobytu. Taktiež uviedol, že priateľka navrhovateľa je pripravená poskytnúť
akékoľvek vyhlásenia o vyššie uvedených skutočnostiach, pričom telefonicky kontaktoval priateľku
navrhovateľa, avšak tá uviedla, že nedokáže počas prebiehajúceho konania zabezpečiť všetky
náležitosti potrebné na dokladovanie zabezpečenia ubytovania, ako aj finančného zabezpečenia pobytu
v zmysle § 89 ods. 3 ZoPC.

Právny zástupca navrhovateľa poslal odporcovi vyjadrenie k podkladom napadnutého rozhodnutia,
v ktorom sa domáhal kontaktovania priateľky navrhovateľa za účelom uloženia niektorej z alternatív
zaistenia dňa 20.05.2015 o 10:48 hod.. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané o
12:35 hod.. Nie je zrejmé, ako mohla mať priateľka navrhovateľa objektívnu možnosť zabezpečiť všetky
potrebné dokumenty v priebehu hodiny a pol a následne tieto dokumenty doručiť odporcovi.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že je možné mu uložiť alternatívu zaistenia, nakoľko má zabezpečené
ubytovanie a taktiež má zabezpečené financie na pobyt, odporca je povinný sa týmito tvrdeniami v
zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku dôkladne zaoberať. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
odporca kontaktoval priateľku navrhovateľa niekedy medzi 10:48 a 12:35 a dožadoval sa, aby do vydania
rozhodnutia zaslala potrebné dokumenty, pričom je zrejmé, že reálne takejto požiadavke nemohla
vyhovieť. Ak správny orgán mal akúkoľvek pochybnosť o totožnosti a pravdivosti tvrdení priateľky
navrhovateľa, mal ju predvolať ako svedka a k okolnostiam uloženia prípadnej alternatívy zaistenia ju mal
vypočuť ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Do 24 hodín od predvedenia navrhovateľa by sa
takýto úkon nepochybne zrealizovať dal. Odporca týmto postupom zabránil navrhovateľovi preukázať,
že má zabezpečené ubytovanie a že má aj finančné zabezpečenie pobytu.

Ďalej odporca uviedol, že ďalšími podpornými skutočnosťami, prečo nepristúpil k alternatívam zaistenia
navrhovateľa sú fakty, že účastník konania je nedôveryhodnou osobou, keďže sa v minulosti dopustil
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, keďže nerešpektoval zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a že účastník konania žiadal o azyl na území Slovenskej republiky celkovo
osemkrát, pričom azyl mu nebol uložený. Tento záver je nezrozumiteľný, nakoľko z neho, ako aj
z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že tento chce zostať na území Slovenskej republiky a
nemá dôvod územie Slovenskej republiky opúšťať. Správny orgán teda nedostatočne a nezrozumiteľne
vyhodnotil možnosť uloženia alternatív zaistenia navrhovateľa.



-
Odporca sa voči opravnému prostriedku vyjadril v podaní zo dňa 08.06.2015 (č.l. 10-12 spisu).

K I. časti podaného opravného prostriedku uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu je v súlade s
ustanovením § 47 Správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol skutočnosti,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri
použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

K námietkam uvedeným v bode i) mal za to, celý neoprávnený pobyt navrhovateľa na území Slovenskej
republiky, ako aj postup správneho orgánu, je uvedený a popísaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Popísal chronologicky postup pri vydávaní jednotlivých správnych rozhodnutí vo veci
navrhovateľa, pričom zdôraznil, že navrhovateľovi bol Okresným súdom Humenné uložený trest
vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov, ktorý súd nariadil, resp. nariaďuje
vykonať bezodkladne. Keďže navrhovateľ sa v čase uloženého trestu vyhostenia z územia Slovenskej
republiky zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu, ktorý by ho
oprávňoval zdržiavať sa na území SR, správny orgán navrhovateľa zaistil v zmysle § 88 ods. 1 písm.
b) ZoPC.

Poukazoval na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a k čl. 15 ods. 4 Smernice uviedol, že v prípade
navrhovateľa nebolo a nie je možné prepustiť ho zo zaistenia, pretože v navrhovateľovom prípade
jeho účel zaistenie stále trvá, pretože aj v súčasnej dobe je v platnosti uložený trest vyhostenia
z územia SR, ktorý bol navrhovateľovi uložený Okresným súdom Humenné. Z uvedeného dôvodu
správny orgán aplikoval ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a vydal navrhovateľovi
rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia rozhodnutím zo dňa 31.03.2015, v ktorom správny orgán
navrhovateľovi predĺžil dobu zaistenia o 12 mesiacov od 01.04.2015 do 01.04.2016. Toto rozhodnutie
bolo rozsudkom KS KE číslom 10Sp/26/2015-53 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Mal za to, že
ani KS KE nepovažuje konanie, ktoré prebieha medzi navrhovateľom a správnym orgán za ukončené.
Preto správny orgán opätovne vydal rozhodnutie pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015, v ktorom
navrhovateľovi predĺžil dobu zaistenia.

Na daný prípad sa podľa názoru správneho orgánu uplatňuje čl. 15 ods. 5 Smernice, ktorý hovorí, že
zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie
úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť
šesť mesiacov. A ako to z vyššie uvedeného a ako aj z celého spisového materiálu vyplýva, v prípade
navrhovateľa sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 Smernice. Pretože voči navrhovateľovi
prebieha konanie o návrate, s cieľom vykonať proces odsunu a navrhovateľ počas celého konania, ktoré
je vedené voči jeho osobe nespolupracuje, čím bráni procesu prípravy odsunu.

Odporca poukazoval na rozsudok NS SR č. 10Sža/34/2011 a konštatoval, že účel, ako aj samotné
zaistenie navrhovateľa de facto nezaniklo ani po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie. A preto
nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že jeho zaistenie zaniklo a konanie malo byť zastavené.

K námietkam uvedeným v bode ii) týkajúcej sa posúdenia navrhovateľa ako zraniteľnej osoby podľa
§ 2 ods. 7 ZoPC uviedol, že v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa za
ťažké zdravotné postihnutie považuje zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50%. V
zmysle § 2 ods. 4 zákona funkčná porucha je nedostatok telesných schopností, zmyslových schopností
alebo duševných schopností fyzickej osoby, ktorý z hľadiska predpokladaného vývoja zdravotného
postihnutia bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov. Na vylúčenie alebo potvrdenie, že navrhovateľ je alebo
nie je osobou so zdravotným postihnutím, bol vypracovaný znalecký posudok dňa 18.05.2015, ktorý bol
vyhotovený znalcami z odboru zdravotníctva a farmácie - odvetvie psychiatria. Poukazoval na závery
daného znaleckého posudku a mal za to, že navrhovateľa nie je možné chápať ako osobu so zdravotným
postihnutím a teda ju nie je možné považovať za zraniteľnú osobu.

K námietkam tolerovaného pobytu uvedeným v bode iii) uviedol, že tolerovaný pobyt je špecifický druh
pobytu, vzhľadom na to, že poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej



krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia
SR vycestovať. Citoval znenie § 59 ods. 2 ZoPC, v zmysle ktorého policajný útvar žiadosť o udelenie
tolerovaného pobytu neprijme, ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 alebo je v konaní
o udelenie azylu podľa osobitného predpisu, pričom v čase, kedy sa právny zástupca navrhovateľa
dožadoval podania žiadosti o tolerovaný pobyt, účel, ako aj samotné zaistenie navrhovateľa de facto
nezaniklo ani po zrušení a vrátení veci KS KE na ďalšie konanie, pretože u navrhovateľa sú a v čase
dožadovania podania žiadosti o tolerovaný pobyt aj boli, splnené podmienky ustanovené v odseku
1 Smernice a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. A zaistenie podľa názoru
správneho orgánu u navrhovateľa v zmysel čl. 15 ods. 5 Smernice u navrhovateľa v čase domáhania
sa podania žiadosti o tolerovaný pobyt aj naďalej trvalo. Dodal, že tvrdenie právneho zástupcu
navrhovateľa, že navrhovateľovi bolo vydané právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom
vyhostení sa nezakladá na pravde, pretože správny orgán navrhovateľovi nikdy nevydal rozhodnutie o
administratívnom vyhostení. Ak by správny orgán vyhovel právnemu zástupcovi navrhovateľa a žiadosť
o tolerovaný pobyt by prijal, došlo by zo strany správneho orgánu k porušeniu zákona o pobyte cudzincov,
konkrétne ustanovenia § 59 ods. 2 a došlo by k nerešpektovaniu nariadenia výkonu trestu, ktoré bolo
nariadené Okresným súdom Humenné. Preto nesúhlasil s názorom, že jeho postup neprijatím žiadosti
o tolerovaný pobyt je postupom nezákonným a je vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

K námietkam alternatívam zaistenia uvedeným v bode iv) uviedol, že policajný útvar môže uložiť
povinnosť podľa ustanovenia § 89 ods. 1 ZoPC, čo v praxi znamená, že uloženie povinnosti, ktoré sú
uvedené v ustanovení § 89 ods. 1 ZoPC sú právom správneho orgánu a nie jeho povinnosťou. Pri
uložení povinnosti správny orgán je v zmysle § 89 ods. 2 ZoPC povinný prihliadať na osobu štátneho
príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Zo spisového materiálu
vyplýva, že navrhovateľ nespolupracuje so správnymi orgánmi, teda nemožno jeho osobu považuje
za takú osobu, voči ktorej by správny orgán mohol uplatniť svoje právo v zmysel § 89 ods. 3 ZoPC
a uložiť tak navrhovateľovi povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia. Zároveň dodal, že v prípade
navrhovateľa správny orgán nemohol využiť svoje právo, ktoré je uvedené v ustanovení § 89 ods. 3
ZoPC a uložiť navrhovateľovi povinnosť uvedenú v ustanovení § 89 ods. 1 ZoPC, a to z toho dôvodu,
že citované ustanovenie hovorí, že policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu
alebo zložiť peňažnú záruku, avšak správny orgán nikdy voči osobe navrhovateľa nezačal konanie
o administratívnom vyhostení, teda správny orgán nekoná voči osobe navrhovateľa vo veci jeho
administratívneho vyhostenia. Správny orgán voči osobe navrhovateľa využil svoje oprávnenie v zmysle
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Teda navrhovateľ bol zaistený na účel výkonu trestu
vyhostenia a nie v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie. Preto
aj danú námietku navrhovateľa považoval za neopodstatnenú.

Na základe skutočností, uvedených vo vyjadrení voči opravnému prostriedku, prvostupňový správny
orgán dospel k záveru, že odvolaniu nemôže vyhovieť v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku a
navrhol odvolanie zamietnuť a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdiť.

-

Na pojednávaní, konanom dňa 18.06.2015, navrhovateľ predložil súdu lekárske správy z W. L. T.
M. E..L.. zo dňa 09.06.2015, kde je konštatovaná diagnóza: Iná akútna psychotická porucha a
prechodná psychotická porucha a Epizóda stredne ťažkej depresie. Takisto predložil aj lekársku správu
vypracovanú MUDr. Š. Y., chirurgom zo dňa 15.06.2015 z ktorej bolo zistené, že lekár udal diagnózu
Bolesť v hornej časti brucha a vzhľadom na to odporučil vykonať ďalšie vyšetrenia.

Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.06.2015 navrhovateľ uviedol, že na slobode sa cíti psychicky
omnoho lepšie a jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršuje.

§

Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie



f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny

b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno
osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy,
ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle
ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12 písm. b),

a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81,

b) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné

Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12,



a) ktorý je maloletou osobou nájdenou na území Slovenskej republiky,

b) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu
alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až
d) možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne
preukáže svoju totožnosť iným spôsobom,

c) ktorý je obeťou obchodovania s ľuďmi, 69) ak má najmenej 18 rokov; policajný útvar alebo osoba
poverená ministerstvom vnútra oboznámi štátneho príslušníka tretej krajiny s možnosťou a podmienkami
udelenia tolerovaného pobytu z tohto dôvodu a o právach a povinnostiach, ktoré z neho vyplývajú.

§

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody
predĺženia zaistenia podľa § 88 ods. 4 v spojení s § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC v čase vydania napadnutého
rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym
prejavom správania sa cudzinca.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa 20.05.2015, ktorým odporca účastníkovi konania zaistenému dňom
12.01.2015 o 12.30 hod. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu trestu vyhostenia,
predĺžil dobu zaistenia o 6 mesiacov, t.j. od 20.05.2015 do 20.11.2015, podľa § 88 ods. 4 ZoPC na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania, nakoľko sa napriek vykonaným
úkonom, potrebným na výkon trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, tento výkon predĺži z
dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracuje a z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal
náhradný cestovný doklad v lehote.

Odporca vo svojom rozhodnutí podrobne rozviedol dôvody, ktorého ho viedli k predĺženiu lehoty
zaistenia, teda v čom videl nespoluprácu navrhovateľa pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu
a taktiež z dôvodu, prečo nemohol zastupiteľský úrad vydať náhradný cestovný doklad v lehote.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami navrhovateľa, špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku pod písmenami
i) až iv), v ktorých namietal nemožnosť predĺženia zaistenia, ktoré už skončilo prepustením zo
zaistenia, neposúdenie navrhovateľa ako zraniteľnej osoby, neakceptovanie žiadosti o tolerovaný pobyt
a nenáležité vysporiadanie sa s alternatívami zaistenia.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní
dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel
k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie
je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že predĺženie lehoty zaistenie navrhovateľa podľa § 88 ods. 4
ZoPC je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC.

Zo znenia citovaného ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že rozhodnúť o
predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov možno iba za predpokladu, že napriek v y k o n a n ý



m ú k o n o m, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny,
sa tento výkon predĺži z dvoch zákonných d ô v o d o v a to, že:

1. štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo

2. mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote 6 mesiacov.

Pokiaľ ide o súdne a administratívne rozhodnutia, vydané vo veci navrhovateľa, súd udáva:

Trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. 0T/68/2014 zo dňa 12.09.2014 (na strane 2
administratívneho spisu PPZ-HCP-PO7-ZVC-57/2014), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.09.2014,
bol navrhovateľ - E. F., uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia z dôvodu
marenia výkonu rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa
neoprávnene zdržiaval na území SR, hoci mu bol pobyt na území SR zakázaný. Za daný skutok bol
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky a zároveň
mu bol uložený trest vyhostenia na 3 roky.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/50/2014 zo dňa 15.10.2014 (strana 49
administratívneho spisu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57/2014), v spojení s rozsudkom NS SR č.k.
1Sža/45/2014 zo dňa 5.12.2014 (strana 117 administratívneho spisu), ktorým bol predmetný rozsudok
KS v Košiciach potvrdený, bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo
dňa 12.9.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený dňom 12.09.2014 o 10.30 hod. podľa § 88 ods. 1 písm.
b) ZoPC na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre
výkon trestu vyhostenia na 180 dní.

Rozhodnutím odporcu sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014 (strana 75
administratívneho spisu), bol navrhovateľ podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistený dňom 20.11.2014
o 13.00 hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, a to
na čas potrebný na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu na 60 dní - do 18.01.2015. Rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2014 zo dňa 10.12.2014 (strana 132 administratívneho
spisu) bolo vyššie uvedené rozhodnutie odporcu zo dňa 20.11.2014 potvrdené. Predmetný rozsudok bol
rozsudkom NS SR č.k. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015 zmenený tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-
HCP-PO7-ZVC-57-028/2014 zo dňa 20.11.2014 bolo zrušené.

Rozhodnutím Migračného úradu ČAS:MU-274-17/PO-Ž-2014 zo dňa 15.12.2014 (na strane 2
administratívneho spisu) bolo zmysle § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavené konanie o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky žiadateľa E. F..

Rozhodnutím odporcu č.k. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-008/2015 zo dňa 12.01.2015 odporca podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 12.01.2015 o 12:30 hod. na účel
výkonu trestu vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia na
110 dní, do 01.04.2015. Predmetné rozhodnutie odporcu zo dňa 12.01.2015 bolo potvrdené rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/4/2015 zo dňa 02.02.2015 (č.l. 61 administratívneho spisu), ktorý
bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sža/14/2015 zo dňa 24.03.2015.

Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-037/2015 zo dňa 31.03.2015 bola účastníkovi konania,
zaistenému dňom 12.01.2015 o 12:30 hod., podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu
trestu vyhostenia predĺžená doba zaistenia o 12 mesiacov, t. j. od 01.04.2015 do 01.04.2016. Predmetné
rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sp/26/2015 zo dňa 23.04.2015 zrušené
a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 19.05.2015.



Napadnutým rozhodnutím odporcu č. k. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa 20.05.2015 odporca
účastníkovi konania, zaistenému dňom 12.01.2015 o 12:30 hod., podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
b) ZoPC na účel výkonu trestu vyhostenia predĺžil dobu zaistenia o 6 mesiacov, t. j. od 20.05.2015 do
20.11.2015 tým, že účastník konania je zaistený dňom vydania tohto rozhodnutia.

*

Súd má za to, že postup, ktorý zvolil odporca v napadnutom rozhodnutí zo dňa 20.05.2015, že v zmysle
ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC predĺžil dobu zaistenia vzhľadom na to, že cudzinec bol zaistený v zmysle
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, pričom túto dobu zaistenia stanovil dňom rozhodnutia o zaistení,
t.j. od 20.01.2015, nie je v rozpore so zákonným ustanovením § 88 ZoPC. Súd zdôrazňuje, že celková
doba zaistenia navrhovateľa v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí správneho orgánu nepresiahla
maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 ZoPC, t.j. 18 mesiacov.

Súd v tejto súvislosti poukazuje, že v zrušujúcom rozsudku č.k. 10Sp/26/2015 zo dňa 23.04.2015 uviedol,
že odporca sa nedostatočne vysporiadal s danou skutočnosťou, teda že nesprávne právne posúdil tú
skutočnosť, či v prípade navrhovateľa ide o zraniteľnú osobu podľa § 2 ods. 7 ZoPC a preto vtedy
vznesenú odvolaciu námietku vyhodnotil ako dôvodnú.

Následne odporca zabezpečil vypracovanie znaleckého posudok č. 5/2015 a 15/2015 zo dňa 18.05.2015
(ďalej len ZP) vypracovaného znalcami z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie psychiatria, Y.. Y.
Q. a Y.. Y. Y. (č.l. 191 administratívneho spisu PPZ-HCP-PO7-ZVC-1/2015), ktoré v závere ZP uviedli,
že u navrhovateľa zistili akútnu a prechodnú psychotickú poruchu bez príznakov schizofrénie toho
času odoznelú, pričom u navrhovateľa ide o emočne nestabilnú poruchu osobnosti s posttraumatickou
poruchou a nie je nebezpečný pre svoje okolie a aktuálna psychotická porucha ustúpila, emočná
nestabilná porucha osobnosti nie je duševná choroba, ale trvalý stav a posttraumatická porucha je v
stabilizovanom stave a pre jeho psychický stav postačuje, pokiaľ je liečený ambulantne. Hospitalizácia
nie je nutná a nepredpokladajú síce, aby tento stav simuloval, avšak nedá sa vylúčiť možnosť agravácie
(zveličovania), prítomných ťažkostí v snahe dostať sa do zdravotníckeho zariadenia.

Vzhľadom na závery predmetného ZP zo dňa 18.05.2015 súd má za to, že v prípade navrhovateľa
nejde o také zdravotné postihnutie, ktoré by zakladalo jeho posudzovanie ako zraniteľnej osoby podľa
§ 2 ods. 7 ZoPC a teda odporca v napadnutom rozhodnutí správne vyvodil záver, že navrhovateľ
nemôže byť posudzovaný ako zraniteľná osoba v zmysle citovaného ustanovenia. Daný záver nie
sú spôsobilé ovplyvniť ani lekárske správy, predložené navrhovateľom na pojednávaní konanom dňa
18.06.2015, z ktorých vyplývajú určité momentálne zdravotné problémy navrhovateľa. Predmetným
znaleckým posudkom bol posúdený vzhľadom na navrhovateľom udávané psychiatrické problémy tieto
komplexne posúdené, pričom ide o aktuálny znalecký posudok, keďže tento bol vypracovaný dňa
18.05.2015.

V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 10Sp/26/2015 zo dňa 23.04.2015, ktorým
bola odporcovi vytýkaná aj tá skutočnosť, že z odôvodnenie rozhodnutia odporcu (č. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-1-037/2015 zo dňa 31.03.2015) nie je zistiteľný postup príslušných orgánov, z ktorých by
konkrétne vyplývali skutočnosti, že navrhovateľ nespolupracuje alebo z akého prameňa čerpal odporca
informáciu, súd v tejto súvislosti poukazuje, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé a odporca
dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, prečo postupoval v zmysle daných právnych ustanovení, teda
z čoho vyvodzoval nespoluprácu navrhovateľa pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Teda
napadnuté rozhodnutie odporcu je náležite odôvodnené, odporcom uvedený skutkový stav má svoj
podklad zo zistení, nachádzajúcich sa v administratívnom spise, pričom odporca ich náležite cituje a
vyvodil z nich aj správny záver.

Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa k otázke tolerovaného pobytu, súd v tejto súvislosti poukazuje
na znenie ustanovenia § 88 ods. 1 a ods. 4 ZoPC, z ktorého vyplýva, že samotná žiadosť o udelenie
tolerovaného pobytu nemá vplyv na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa citovaných
ustanovení, pričom aj zo znenia § 88 ods. 3 ZoPC vyplýva tá skutočnosť, že iba podanie žiadosti o



udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je
dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom konanie podľa osobitného
predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Teda samotná žiadosť o tolerovaný
pobyt nemá vplyv na zaistenie navrhovateľa podľa § 88 ZoPC.

Pokiaľ sa týka námietky, že sa správny orgán nevyporiadal s alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1
písm. a) a b) ZoPC súd dodáva, že navrhovateľovi bola predĺžená doba zaistenia za účelom výkonu
trestu vyhostenia a aplikácia daného ustanovenia prichádza do úvahy len v konaní o administratívnom
vyhostení a nie v konaní o výkone trestu vyhostenia. Teda aj danú námietku považoval súd za
nedôvodnú.

Navyše súd zdôrazňuje, že správny orgán sa s danou skutočnosťou vysporiadal až nad rámec
potrebného zisťovania, pričom uviedol, že skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa, pričom tento
nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené
zamestnanie a neuložil mu správny orgán povinnosti v zmysle § 89 ZoPC, nakoľko vzhľadom na osobu
zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku, menovaný nemá
na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných
prostriedkov a nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a jeho priateľka pani Y.C. H.
taktiež nedokáže správnemu orgánu preukázať zabezpečenie ubytovania a finančné zabezpečenie pre
účastníka konania v zmysle zákona.

*

Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo zákonné,
efektívne a účelné v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru s poukazom na odôvodnenie
samotného napadnutého rozhodnutia.

Súd má za to, že postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou,
z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom.

Súd konštatuje, že sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na
posúdenie tej otázky, či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Ostatné námietky navrhovateľa
produkované v opravnom prostriedku neboli spôsobilé na to, aby mohli ovplyvniť danú skutočnosť.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v
plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam
nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-1-057/2015 zo dňa 20.05.2015 v
zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí



byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).