Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/108/2017 z 26. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 26. septembra 2017, sp. zn. 27Co/108/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3115209160.1 Krajský súd Trenčín | 27Co/108/2017 | ECLI:SK:KSTN:2017:3115209160.1 | 2017-09-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e992d6f-edef-4339-988e-961c6f76f2a2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3115209160.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/108/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115209160
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3115209160.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu I., zast. S. proti žalovanému N., o
zaplatenie 571,37 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 05. januára 2017, č.k. 11C/185/2015-79, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 20 Eur z dôvodu späťvzatia žaloby v
tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 191,37
Eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 191,37 Eur od 18.11.2014 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 43 ods. 1 písm. a/, § 44 ods. 10 písm. a/ zák. č.
351/2011 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 10c, § 3 ods. 1
Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého
mal za preukázané, že dňa 02.10.2013 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o poskytovaní verejných
elektronických komunikačných služieb a zmluvu o predaji /podnájme zariadenia č. XXXXXXXXX, ktorej
predmetom bolo poskytovanie služieb internetového pripojenia typu Q. X Z. za cenu 28,80 Eur mesačne
a za tým účelom aj podnájom satelitného kompletu T. mesačne za cenu 4,- Eur. Žalovaný prehlásil,
že pri podpise zmluvy bol oboznámený a súhlasí s obsahom VOP a cenníkom podniku. Zmluva bola
uzavretá na dobu neurčitú s viazanosťou 24 mesiacov. Dňa 02.10.2013 došlo k uzavretiu Dodatku
č. 1 k pôvodnej zmluve, na základe ktorého došlo zmene typu poskytovanej služby z Q. XGB na Q.
K. a cena za podnájom satelitného zariadenia bola znížená zo sumy 4,- Eur na 3,- Eur. Žalobca
vyúčtoval žalovanému dohodnutý poplatok vo výške 31,90 Eur, a to faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa
11.07.2014, splatná 25.07.2014 za júl 2014, č. XXXXXXXX zo dňa 04.08.2014, splatná 18.08.2014 za
august 2014, č. XXXXXXXX zo dňa 04.08.2014, splatná 18.08.2014 za september 2014, č. XXXXXXXX
zo dňa 02.09.2014, splatná 16.09.2014 za október 2014, č. XXXXXXXX zo dňa 01.10.2014, splatná
15.10.2014 za november 2014, č. XXXXXXXX zo dňa 03.11.2014, splatná 17.11.2014 za december
2014, celkom v sume 191,40 Eur. Listom datovaným (nesprávny rok) dňa 08.04.2014 žalobca v
súlade s čl. 6.2. VOP odstúpil od zmluvy s tým, že účinky odstúpenia nastávajú dňom doručenia tohto
písomného oznámenia. Zároveň vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu vo výške 191,37 Eur, zmluvnej
pokuty vo výške 150,- Eur a vyzval žalovaného k vráteniu prenajatého satelitného zariadenia. Zásielku
žalovaný prevzal dňa 17.04.2015. Súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok žalobcu ako nárok
na zaplatenie dohodnutej ceny poskytnutých služieb z právneho vzťahu účastníkov, založeného na
základe uzavretia zmluvy o pripojení, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie



konštatoval, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť splnil, poskytoval žalovanému verejné elektronické
komunikačné služby, ktorých úhradu si uplatnil v súlade so zmluvou a všeobecnými obchodnými
podmienkami a predloženými faktúrami. Žalovaný si však svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi poplatky
za poskytnuté služby - internetové pripojenie a za prenájom zariadenia vyúčtované predmetnými
faktúrami nesplnil. Na základe uvedeného súd žalobe v časti o zaplatenie 191,37 Eur vyhovel a uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi cenu poskytnutého plnenia. Námietky žalovaného v tom zmysle, že
po oneskorenej jednorazovej úhrade zameškaných faktúr žalobca mu neposkytoval pripojenie súd
neakceptoval s odôvodnením, že žalovaný žiadnym relevantným spôsobom toto tvrdenie nepreukázal,
nepredložil žiadne reklamácie, oznámenie vád v poskytovaní dohodnutej služby, nenavrhol v tomto
smere žiadne dôkazy. Keďže žalovaný dobrovoľne neplnil žalobcom vyfakturované sumy, dostal sa
s plnením peňažného záväzku do omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej -
ktorej faktúry. Žalobcovi preto patrí úrok z omeškania vo výške uplatnenej žalobcom v žalobe a to od
18.11.2014 (po splatnosti všetkých faktúr), nakoľko žalovaný sa do omeškania preukázateľne dostal
dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých vyúčtovaných súm až do zaplatenia dlhu, vo výške úroku
z omeškania navrhnutého žalobcom 5,05% (ktorým je súd viazaný), keďže od 10.09.2014 bola základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,05%. Žalobca si žalobou pôvodne uplatnil i
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (pôvodne) v sume 380,- Eur. Pri posudzovaní nároku na zmluvnú
pokutu sa súd prvej inštancie zaoberal predovšetkým jej formálnymi náležitosťami. Uviedol, že v zmysle
ustanovenia § 544 ods. 1, 2 OZ zmluvná pokuta musí byť dojednaná písomne a musí byť určená jej
výška alebo určený spôsob jej určenia. Konštatoval, že žalobca nepreukázal dojednanie fakturovanej
zmluvnej pokuty predpísaným spôsobom. Zo žiadneho zo žalobcom predložených listinných dôkazov
nevyplýva písomné dojednanie takejto zmluvnej pokuty. Mal za to, že za uvedené nemožno považovať
ani ustanovenie čl. 8 bod 8.8. VOP, z ktorého predovšetkým nevyplýva za porušenie akej konkrétnej
zmluvnej povinnosti vzniká záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Keďže žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal súdu dojednanie zmluvnej pokuty v písomnej forme, možno konštatovať, že
zmluvná pokuta bola dojednaná neplatne pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.). Pokiaľ žalobca
dôvodil, že uplatnená suma 360,- Eur predstavuje škodu, ktorú žalovaný spôsobil žalobcovi nevrátením
zariadenia, ktorá suma predstavuje hodnotu zariadenia, súd prvej inštancie konštatoval, že neboli
splnené zákonné podmienky preto, aby súd mohol takúto náhradu škody voči žalovanému priznať.
Uviedol, že je pravdou, že v zmysle VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy o pripojení, je zariadenie vlastníctvom
žalobcu a žalovaný je po ukončení zmluvy povinný toto zariadenie žalobcovi vrátiť. V konaní nebolo
zistené, že by žalovaný túto svoju povinnosť splnil a zariadenie žalobcovi po odstúpení od zmluvy
vrátil. Takýmto konaním žalovaného žalobcovi nepochybne škoda, spočívajúca v hodnote nevráteného
zariadenia, vznikla. V tomto ohľade vec posudzoval podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že žalobca v konaní preukázal vznik škody, zavinené porušenie zmluvnej povinnosti zo
strany žalovaného a príčinnú súvislosť medzi nimi, avšak podľa názoru súdu nepreukázal konkrétnu
výšku škody. Skutočná škoda v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje majetkovú
ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Žalobca uplatnenú sumu
odôvodňoval cenovým listom z neurčitého dátumu, z ktorého nie je zrejmé, že je súčasťou zmluvy
so zahraničným poskytovateľom satelitných internetových služieb, faktúrou a príjemkou z obdobia po
uzavretí zmluvy so žalovaným a bližšie a konkrétnejšie nevyčíslenými prepravnými nákladmi. Majetková
ujma pritom musí zodpovedať konkrétnemu zariadeniu, ktoré žalovaný nevrátil žalobcovi a jeho cene
v období kedy ku vzniku škody došlo, teda po odstúpení od zmluvy so žalovaným v 4/2015. Na
základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v konaní právne relevantným spôsobom
nepreukázal bez pochybností cenu nevráteného zariadenia a nepreukázal, že by sa jeho majetok
nevrátením zariadenia zo strany žalovaného zmenšil práve o žalovanú sumu 360,- Eur. Súd preto
návrh žalobcu v časti o zaplatenie sumy 360,- Eur zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP, keď v spore úspešnejšiemu žalovanému náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu, že túto si neuplatnil.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Poukazoval na svoje písomné vyjadrenie k podanej žalobe, na ktorom zotrváva. Dôvodil, že
žalovaná suma nie je relevantná. V tejto súvislosti poukazoval na duplicitu faktúr za mesiac august, a
to faktúru č. XXXXXXXX a XXXXXXXX s tým, že obe faktúry sú vydané dňa 04.08.2014 so splatnosťou
18.08.2014 na sumu 31,90 Eur, pričom dohodnutá suma za mesiac poskytovania internetových služieb
a mesačný prenájom zariadenia bol 31,90 Eur, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie nezohľadnil.
Poukazoval na to, že na začiatku 4. mesiaca 2014 bol odpojený od poskytovanej služby, a to aj



napriek tomu, že žalobca sa vo VOP bod 7.1. a 7.2. zaviazal dodávať predmetnú službu po celú dobu
trvania kontraktu s dostupnosťou 99,5% doby ročne, ktorú skutočnosť preukazoval súdu prvej inštancie.
Vyjadril presvedčenie, že žalobca použil voči nemu ako spotrebiteľovi viackrát nekalú obchodnú praktiku,
uviedol ho do omylu svojimi sľubmi o znovupripojení, aby sa nezákonne obohatil na jeho úkor bez
vzniknutých nákladov. Zdôrazňoval, že svojim konaním ho žalobca voči ostatným spotrebiteľom a
občanom diskriminoval tým, že mu zamedzil (aj napriek VOP č. 7.1. a 7.2.) prístup k informáciám
a vedomostiam, ktoré ako moderný človek využíval nepretržite a zároveň ich využíval pracovne ako
správca IT na diaľku a pre zabezpečenie práce. Jeho deti predmetný internet využívali pre potreby
vzdelávania. Odpojením žalobca porušil zmluvu a aj vlastné Všeobecné obchodné podmienky v bode
7.1., 7.2. Po odpojení nemal v mieste bydliska žiadnu možnosť na internetové pripojenie, čím mu žalobca
spôsobil škodu. Navrhoval, aby boli prípadne vyžiadané doklady o konektivite od spol. C..
3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo
výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním strán sporu spochybnený vo výroku, ktorým bolo
konanie z dôvodu späťvzatia žaloby o zaplatenie 20 Eur zastavené, ani vo výroku, ktorým v ostatnej
časti bola žaloba zamietnutá, v týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť
a odvolací súd sa ich nedotýkal.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli žalovaným v odvolaní
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vyhodnotil
každý dôkaz jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti, správne zistil skutkový stav danej veci a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalovaného, uvedené v podanom
odvolaní, ktoré boli totožné ako námietky, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, nemohli preto
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací
súd osvojil zistený skutkový stav súdom prvej inštancie i jeho právne posúdenie danej veci a v
podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odkazuje (v zmysle § 387 ods.
2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

7. Podstata odvolacích námietok žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie spočívala v jeho
tvrdení, že vo faktúrach vydaných žalobcom, a to faktúra č. XXXXXXXX a XXXXXXXX, vydaných
dňa 04.08.2014, so splatnosťou 18.08.2014, je duplicita. S uvedenou argumentáciou žalovaného sa
odvolací súd nestotožňuje. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca vyúčtoval žalovanému
dohodnutý paušálny poplatok v sume 31,90 Eur, a to za mesiac júl 2014 faktúrou č. XXXXXXXX s
dátumom vyhotovenia 11.07.2014 a s dátumom splatnosti 25.07.2014, za mesiac august 2014 faktúrou
č. XXXXXXXX s dátumom vyhotovenia 04.08.2014 a s dátumom splatnosti 18.08.2014, za mesiac
september 2014 faktúrou č. XXXXXXXX s dátumom vyhotovenia 04.08.2014 a s dátumom splatnosti
18.08.2014, za mesiac október 2014 faktúrou č. XXXXXXXX s dátumom vyhotovenia 02.09.2014 a
s dátumom splatnosti 16.09.2014, za mesiac november 2014 faktúrou č. XXXXXXXX s dátumom
vyhotovenia 01.10.2014 a s dátumom splatnosti 15.10.2014, za mesiac december 2014 faktúrou č.
XXXXXXXX s dátumom vyhotovenia 03.11.2014 a s dátumom splatnosti 17.11.2014. Z uvedeného
nesporne vyplýva, že faktúry s dátumom vyhotovenia 04.08.2014 a s dátumom splatnosti 18.08.2014
neboli duplicitné, jednalo sa v prípade faktúry č. XXXXXXXX o paušálny poplatok za mesiac júl 2014 a v
prípade faktúry č. XXXXXXXX o paušálny poplatok za mesiac august 2014. Žalovaný vo svojej výpovedi
pred súdom prvej inštancie potvrdil, že faktúry, ktoré žalobca v žalobe uplatňuje, žalobcovi neuhradil.
Pokiaľ dôvodil tým, že od internetového pripojenia bol odpojený už začiatkom 4. mesiaca 2014, a to po
oneskorenej jednorazovej úhrade zameškaných faktúr, odvolací súd zdôrazňuje, že v civilnom sporovom
konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá
strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom
sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné



skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto
dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď
neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už
z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Žalovaný ním tvrdené
skutočnosti nepreukázal, nepredložil a neoznačil relevantné dôkazy na svoje tvrdenie, neuniesol preto
bremeno dôkazu a musí niesť následky nesplnenia si svojej procesnej povinnosti označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, spočívajúce v jeho neúspechu v tomto súdnom spore. Na pojednávaní
pred súdom prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej bolo žalovanému dané poučenie podľa §
154 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaný nemal návrhy na doplnenie
dokazovania, z ktorého dôvodu bolo súdom prvej inštancie vyhlásené dokazovanie za skončené.

8. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené,
ako aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol žalovaným spochybnený, ako vecne správny
potvrdil.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

10. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).