Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/169/2015 z 30. 11. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. novembra 2015, sp. zn. 13CoE/169/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6615204825.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/169/2015 | ECLI:SK:KSBB:2015:6615204825.1 | 2015-11-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-213 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/64ef27a8-6256-4a77-9d7a-1c6e67b63bf5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6615204825.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/169/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204825
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615204825.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Rapid life životná
poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904 proti povinnému A. Q., nar. XX. XX. XXXX, M.R.
B. XX, Z., o vymoženie 201,29 € s prísl., na odvolanie oprávneného zo dňa 02. 09. 2015 proti uzneseniu
Okresného súdu Lučenec č.k. 14 Er 248/2015-22 zo dňa 29. 06. 2015 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mariana Jurinu o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 211/2015 zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol: „Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovský rozsudok sp.zn. 3C/1699/2012 zo dňa 19.01.2012, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, na
základe poistnej zmluvy č. 4462800003 zo dňa 19.02.2008, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.

Právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie bolo založené na osobitnom dojednaní k poistnej
zmluve ktoré bolo podpísané 20.02.2008 na listinách obsahujúcich všeobecné poistné podmienky k tejto
zmluve a ktoré poukazovalo na čl. 9 všeobecných poistných podmienok ktoré týmto strany považujú za
rozhodcovskú doložku.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52
a nasl. OZ.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách



(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky (viď ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 52 a nasl. v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo
zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len "zákon o rozhodcovskom konaní") je tuzemský rozhodcovský rozsudok, rozhodcovský rozsudok
vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o



udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z
hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, presnosti označenia subjektov práv
a povinností, presnosti vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom,
že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

V predmetnej veci je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá
rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu " tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúma,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, medziiným či
ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky exekučný súd nie
je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno teda uzavrieť, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).

Súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, poistnú zmluvu a všeobecné poistné
podmienky, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia nemožno vyhovieť.

Rozhodcovská doložka na ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na rozhodovanie vo veci je
v tomto prípade formulovaná ako neoddeliteľná integrálna súčasť všeobecných poistných podmienok.
Jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o zmluve a o povinnom ako číslo
zmluvy, meno, bydlisko a dátum narodenia. Poistiteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom poistiteľa na všeobecnom súde v mieste
svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu
na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Súd je toho názoru, že konanie pred rozhodcovským
súdom iniciuje práve poistiteľ. Sám poistiteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej
vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému
súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné
túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C -243/08, C-168/05).



Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona a že by s odbornou
starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na
rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného vo všeobecných poistných podmioenkach
o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych
dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993).

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne
neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je
vydaný v rozpore so zákonom, a preto zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie
exekúcie zamietol.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení
exekučného konania“.

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený a uviedol, že napadnuté uznesenie je nezákonné z dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/,b/,c/,d/, e/, f/, OSP. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Neskôr svoje odvolanie na výzvu súdu oprávnený doplnil obsiahlym „traktátom“. K podstate rozhodnutia
súdu prvého stupňa v skutočnosti uvádza, iba že súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď tvrdí,
že rozhodcovská doložka je neprijateľná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán.

V tejto súvislosti odvolateľ uvádza svoje vlastné závery a táto skutočnosť má byť dôvodom na vydanie
rozhodnutia krajským súdom, ktorý má napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP,
ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 OSP)
a k podanému odvolaniu udáva.

Samotná skutočnosť, že odvolateľ má iný názor pokiaľ ide o platnosť rozhodcovskej doložky, ešte
nepodmieňuje automaticky povinnosť odvolacieho súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami
uvedenými v odstavci 2 až 7 § 213 OSP.

Odvolateľ nenavrhuje vykonať ďalšie dôkazy, ale žiada, aby ďalšieho odvolací súd prijal iný právny záver,
než súd prvého stupňa. Takýto postup je však zo zákona vylúčený.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.