{"guid": "0b2a64ac-4ded-43f3-a2ad-7c2ef2b5eb6f:0eaa2611-b2eb-4bfa-a67a-4dd154ba6fb2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1", "spisova_znacka": "12Co/129/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/129/2018 z 30. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. januára 2019, sp. zn. 12Co/129/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1", "identifikacne_cislo": "6817206076", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483", "nazov": "zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0eaa2611-b2eb-4bfa-a67a-4dd154ba6fb2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/129/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6817206076
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6817206076.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu WM Consulting &
Communication, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, právne
zastúpeného Advokátska kancelária Roman Kvasnica a partneri, s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130,
921 01 Piešťany, proti žalovanej R.. E. P., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom B. XXX, XXX
XX J., o zaplatenie 932,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Revúca č.k. 4Csp/189/2017-73 z 15. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej  voči žalobcovi  náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd  Revúca (ďalej  aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým  rozsudkom  zo dňa 15. 12. 2017 žalobu zamietol (I.  výrok). O trovách konania
prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy
932,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 926,39 Eur  od 11. 05. 2016
do 29. 05. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 926,39 Eur  od 11. 05. 2016 do
29. 05. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 876,39 Eur  od 30. 05. 2016 do
01. 07. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 876,39 Eur  od 30. 05. 2016 do 01.
07. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 826,39 Eur od 02. 07. 2016 do 25.
07. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 826,39 Eur  od 02. 07. 2016 do 25. 07.
2016, s úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 776,39 Eur od 26. 07. 2016 do 19. 08.
2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 776,39 Eur  od 26. 07. 2016 do 19. 08. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 726,39 Eur od 20. 08. 2016 do 15. 09. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 726,39 Eur  od 20. 08. 2016 do 15. 09. 2016, s
úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 676,39 Eur od 16. 09. 2016 do 12. 10. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 676,39 Eur  od 16. 09. 2016 do 12. 10. 2016, s
úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 626,39 Eur od 13. 10. 2016 do 09. 11. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 626,39 Eur  od 13. 10. 2016 do 09. 11. 2016, s
úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 576,39 Eur od 10. 11. 2016 do 20. 12. 2016,
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 576,39 Eur  od 10. 11. 2016 do 20. 12. 2016, s
úrokom z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 526,39 Eur od 21. 12. 2016 do 05. 04. 2017, s
úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 526,39 Eur  od 21. 12. 2016 do 05. 04. 2017, s úrokom
z omeškania vo výške 10,85 % ročne zo sumy 426,39 Eur od 06. 04. 2017 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 426,39 Eur  od 06. 04. 2017 do zaplatenia.



Súd prvej inštancie zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/A. zo dňa 25.
09. 2014 (ďalej aj ,,Zmluva o postúpení pohľadávok“) bola pohľadávka voči žalovanej vo výške 1.273,15
Eur postúpená spoločnosťou T. T., a.s. ako postupcom na žalobcu, ako postupníka. Táto skutočnosť
mala byť žalovanej oznámená listom zo dňa 07. 10. 2014. Žalobca k listu nepripojil doručenku alebo iný
dôkaz, ktorý by preukazoval zaslanie alebo doručenie oznámenia žalovanej vrátane vyčíslenia zostatku
pohľadávky žalovanej ku dňu postúpenia pohľadávky.
Dňa 26. 05. 2016 žalobca uzavrel so žalovanou Dohodu o splátkach a tou istou písomnosťou súčasne
urobila vyhlásenie o uznaní dlhu, ktorý jej vznikol v súvislosti so Zmluvou o kontokorentnom úvere číslo
XXXXXXXXXX/X/X uzavretou medzi právnym predchodcom žalobcu, na základe ktorej žalovanej bol
poskytnutý úverový rámec vo výške 36.000,- Sk s ročnou úrokovou sadzbou 10,85%. Ku dňu odstúpenia
od Zmluvy o poskytnutí P. F., na základe ktorej došlo k zmene bežného účtu žalovanej a k nahradeniu
zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru (táto skutočnosť mala byť žalovanej
oznámená listom zo dňa 22. 07. 2011), bola výška pohľadávky právneho predchodcu žalobcu voči
žalovanej 1.353,86 Eur. Po tom, čo mala byť pohľadávka právneho predchodcu na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok postúpená na žalobcu, žalobca dňa 02. 07. 2015 uzavrel so žalovanou Dohodu o
splátkach a uznanie dlhu, v zmysle ktorej sa žalovaná ako dlžník zaviazala splatiť svoj dlh v pravidelných
mesačných splátkach  vo výške 100,- Eur.  V dôsledku nesplácania dlhu riadne a včas žalobca podal
na Okresný súd Revúca proti žalovanej žalobu o zaplatenie 1.313,85 Eur s príslušenstvom.
Zmluvné strany sa v zmysle Dohody o splátkach zo dňa 26. 05. 2016 dohodli, že dlžnú sumu vo
výške 1.432,14 Eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 926,39 Eur, úroku vo výške 176,08 Eur a úroku
z omeškania vo výške 329,67 Eur žalovaná žalobcovi zaplatí v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 50,- Eur, splatných vždy k 30. dňu kalendárneho mesiaca  s tým, že s omeškaním čo i len jednej
splátky sa stáva splatný celý dlh a žalovanému vznikne povinnosť uhradiť žalobcovi ako veriteľovi celý
dlh do 10 dní odo dňa splatnosti nezaplatenej splátky.  Zároveň žalovaná vyhlásila, že si je vedomá, že
jej dlh sa až do úplného zaplatenia úročí 10,85% ročným úrokom a 8% ročným úrokom z omeškania
z nesplatenej časti istiny. Žalovaná sa zároveň zaviazala v súvislosti so súdnym konaním vedeným na
Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3C/40/2016 zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 129,33 Eur v
dôsledku späťvzatia žaloby žalobcu v súvislosti s mimosúdne uzavretou dohodou o splátkach.
Uznesením Okresného súdu Revúca, sp. zn. 3C/40/2016-30 zo dňa 31. 08. 2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 30. 09. 2016, bolo konanie zastavené, žiadnej zo strán sporu nebolo priznané právo
na náhradu trov konania. Zároveň bol upravený prevádzkovateľ platobného systému Slovenská pošta,
a.s., aby po právoplatnosti uznesenia vrátil žalobcovi sumu 71,80 Eur z titulu zaplateného súdneho
poplatku zo žaloby. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo uzavretie mimosúdnej dohody medzi žalobcom a
žalovanou po začatí sporového konania.
Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátky splatnej za január a február 2017, preto žalobca
výzvou zo dňa 19. 05. 2017 vyzval žalovanú na doplatenie omeškaných splátok za uvedené mesiace
vo výške 100,- Eur. Žalovaná na výzvu žalobcu nereagovala a po zosplatnení dlhu  tento ani čiastočne
neuhradila.
K  odpisu pohľadávky žalobcu došlo dňa 23. 09. 2014, ku ktorému dátumu je datované aj ukončenie
úveru po splatnosti.
Súd prvej inštancii vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj ,,ObZ“), §  524, § 526 ods. 1, 2, § 558, § 39 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj ,,OZ“),  § 2 ods. 1, § 92 ods. 8  zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom do 31. 12.
2014 (ďalej len „Zákon o bankách,“ resp. ,,ZoB“).
Súd prvej inštancie uviedol: ,,V nadväznosti  na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanou
právnou úpravou súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej
dôvodnosť. V zmysle zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej dňa 10. 07. 2003  medzi právnym
predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, bol žalovanej poskytnutý kontokorentný
úver vo výške úverového rámca 36.000,- Eur (správne má byť 36.000,- Sk - poznámka odvolacieho súdu)
pri ročnej úrokovej sadzbe 10,85 %, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Žalobca si
nárok uplatnený touto žalobou odvodil od uznania dlhu žalovanou a dohody o zaplatení dlhu v splátkach,
ktorá mala byť stranami sporu podpísaná dňa 26. 05. 2016, ktorú dohodu bol oprávnený ako veriteľ so
žalovanou uzavrieť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 09. 2014.
Pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako nebankový subjekt, platí, že   banka môže
kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, alebo i po jeho zániku, postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi
zo zmluvného vzťahu na tretiu osobu, ale iba za splnenia zákonných podmienok stanovených v § 92
ods. 8 zákona o bankách, v zmysle ktorých, ak napriek písomnej výzve banky je klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku,



môže banka v prípade, že klient pred postúpením pohľadávky neuhradí banke omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, po tom čo bol písomne vyzvaný bankou na plnenie,
svoju pohľadávku zodpovedajúcu celému tomuto peňažnému záväzku (nielen časti) postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou a aj bez súhlasu klienta.
Žalobca v konaní predložil iba písomnosť zo dňa 07. 10. 2014, ktorou mala banka, ako postupca oznámiť
žalovanej postúpenie pohľadávky, a to bez dôkazu, ktorý by preukazoval doručenie predmetného
oznámenia žalovanej. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal relevantné oznámenie postúpenia
pohľadávky banky, ako svojho právneho predchodcu, voči žalovanej, súd sa zaoberal aj platnosťou
zmluvy o postúpení pohľadávok v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky voči žalovanej, pretože
ten, na ktorého je postúpená pohľadávka banky, a ktorý si ju uplatňuje v súdnom konaní v postavení
žalobcu je povinný nielen tvrdiť, ale i  preukázať splnenie podmienok aktívnej vecnej legitimácie, t.j. či
bola na neho pohľadávka banky platne postúpená v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z uvedeného
vyplýva, že postupca musí tvrdiť a aj preukázať, že žalovaná ako dlžník bola v omeškaní čo i len časti
svojho peňažného záväzku, a že jej omeškanie trvalo nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a že
na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku bola ako dlžník písomne vyzvaná. Nepreukázanie
týchto troch skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaná ako klient a dlžník banky, ako právneho
predchodcu žalobcu, riadne a včas neplnila svoj dlh zo zmluvy  o kontokorentnom úvere a bola v
omeškaní čo i len časťou svojho peňažného záväzku, a to po dobu  dlhšiu ako 90 dní.  Nebolo tiež
preukázané, že by banka pred postúpením pohľadávky žalovanú písomne vyzvala na zaplatenie dlhu.
Neboli preto splnené základné zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, t.j. na žalobcu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách,
preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 25. 09. 2014, ktorá je v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v časti aktívnej vecnej legitimácie.
Napriek tomu, že žalobca v zmysle vyššie uvedeného nemá v predmetnej veci aktívnu vecnú legitimáciu,
predložil žalovanej na podpis, a to opakovane, dohodu o splátkach, a to dňa 02 .07. 2015 a  dňa 26. 05.
2016, v zmysle ktorej malo zo strany žalovanej súčasne dôjsť aj k uznaniu dlhu, hoci nebol oprávneným
subjektom na jej uzavretie. Subjektmi takejto dohody môžu byť iba doterajší účastníci záväzkového
vzťahu, keďže v predmetnej veci nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Oprávneným
subjektom na uzavretie platnej dohody o splátkach nie je preto žalobca, ale banka. Z uvedených dôvodov
súd žalobu, ako nedôvodnú  v celom rozsahu zamietol.“
O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Žalobca bol v spore v celom rozsahu neúspešný, právo na náhradu trov
konania preto vzniklo žalovanej, ako strane úspešnej v spore. Žalovaná si však žiadne trovy konania
neuplatnila, ani jej žiadne trovy konania nevyplývajú zo súdneho spisu, súd prvej inštancie  jej preto
žiadnu náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu  žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd  zmenil
rozsudok prvoinštančného súdu a žalobe v celom rozsahu vyhovel  s tým, že povolí žalovanej splácať dlh
v mesačných splátkach po 50,- Eur pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení niektorej splátky
riadne a včas. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.  Odvolanie odôvodnil odvolacím
dôvodom podľa  § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Uviedol, že dňa 26. 05. 2016 žalovaná písomne uznala žalobou uplatnený záväzok čo do právneho
dôvodu ako aj výšky (§ 558 OZ). V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k.
17Co/167/2016-150 zo dňa 25. 07. 2017. Podľa jeho názoru preukázal v konaní,  že žalovaná žalovaný
dlh uznala. Toto uznanie založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu, čím preukázal i jeho
aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Bolo na žalovanej, aby v konaní preukazovala neexistenciu dlhu,
a to prípadne i tým, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalovaná však v konaní jeho nárok
nespochybňovala, len žiadala o možnosť jeho zaplatenia v splátkach maximálne po 50,- Eur. Za takéhoto
hmotnoprávneho a procesného stavu veci, z dôvodu uznania záväzku zo strany žalovanej a existencie
zákonnej vyvrátiteľnej domnienky o trvaní dlhu, v konaní vychádzal z tej skutočnosti, že súd prvej
inštancie, rešpektujúc ustanovenie § 192 ,,Občianskeho súdneho poriadku“, bude mať existenciu ako aj
výšku dlhu za preukázanú a bude vychádzať z toho, že dôkazné bremeno v spore prešlo na žalovanú.
Súd prvej inštancie uvedené zákonné ustanovenie odmietol aplikovať, čo odôvodnil len neunesením
dôkazného bremena vo vzťahu k jeho aktívnej legitimácii. Bolo však na žalovanej, aby jeho  aktívnu
legitimáciu v konaní spochybňovala a preukázala svoje tvrdenia, čo nespravila.



Poukázal na to, že i žaloba na strane 2 v odseku 2 obsahuje nasledovné skutkové tvrdenie: „Dňa 25.
09. 2014 bola pohľadávka T. T., a.s. voči žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/
A. postúpená na žalobcu, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na postúpenie
pohľadávky.“
Žalovaná v konaní nespochybnila jeho  skutkové tvrdenie o splnení všetkých zákonom stanovených
podmienok na postúpenie pohľadávky. Bolo teda nesporné, že tieto zákonné podmienky boli splnené a
v konaní nebolo potrebné ich splnenie preukazovať. Civilný sporový poriadok predpokladá, že nesporné
skutkové tvrdenia si súd osvojí bez ďalšieho dokazovania a bude z nich vychádzať pri rozhodovaní vo
veci samej. Súd prvej inštancie však
takto nekonal, a to bez zistiteľných dôvodov.
V súvislosti s výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol,  že účelom tohto ustanovenia
je len úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto zákonné ustanovenie neupravuje podmienky
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba podmienky, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Účel tohto ustanovenia je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu
zákona o bankách, podľa ktorej: „V ustanoveniach odsekov 1 až 7 (teraz už 8) sa upravujú ďalšie prípady
prelomenia bankového tajomstva.“ Hlavný účel § 92 vrátane ods. 8 Zákona o bankách bol teda aj podľa
dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku.
O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej
správe žiadna zmienka. Ak by teda došlo k porušeniu bankového tajomstva (čo popiera), toto by neviedlo
k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale iba k sankciám predpokladaným
Zákonom o bankách, prípadne právu na náhradu škody.
Pri posudzovaní právnych predpisov a pri posudzovaní ich výkladu z pohľadu nárokov
na   platnosť     právneho    úkonu    treba  okrem  textuálneho výkladu mať na zreteli ústavný
príkaz     preferencie   výkladu v prospech platnosti právneho úkonu (Nález    Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 3. júla 2008, sp. zn. I. ÚS 242/07) a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom
uvedených prípadov, respektíve pri neplatnosti posudzovať účel pravidla, ustanovujúceho neplatnosť
právneho úkonu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28.apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014).
Záver súdu prvej inštancie, že banka môže pohľadávku platne postúpiť len za podmienok § 92 ods.
8 Zákona o bankách, z tohto ustanovenia nevyplýva. Úpravu bankového tajomstva totiž nemožno
považovať za dôvod obmedzujúci postúpenie pohľadávky, pretože účelom inštitútu bankového tajomstva
je ochrana klienta banky pred zverejnením či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Nie
je však vyložiteľný ako dohoda veriteľa s dlžníkom zakazujúca postúpenie pohľadávky.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu  nevyjadrila.

4.  V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP  a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP  potvrdil.

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom  rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
7.  Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že  odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je  dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.  Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobcu v odvolaní.



8. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca  v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení  § 366
CSP  na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

9.  Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal splnenie
vyžadovaných zákonných podmienok postúpenia pohľadávky.

10. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať
procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou
v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je
nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná,
buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom
súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o
ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok
vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.

11. Prioritným dôvodom zamietnutia žaloby okresným súdom bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu s odkazom na Zmluvu o postúpení pohľadávok, a to konkrétne pre rozpor s § 92 ods. 8
Zákona o bankách, ktoré ako lex specialis požíva prednosť pred všeobecnou právnou úpravou §
524 OZ. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal
splnenie vyžadovaných zákonných podmienok postúpenia pohľadávky. Predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky podľa tohto ustanovenia zákona na inú osobu je splatnosť dlhu, omeškanie klienta trvajúce
aspoň 90 dní a písomná výzva banky na splnenie povinnosti. Ak niektorý z týchto predpokladov nie je
splnený, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak napriek tomu k jej postúpeniu došlo, ide o právny
úkon odporujúci zákonu, preto je neplatný (§ 39 OZ).

12. Odvolací súd právnu argumentáciu okresného súdu dopĺňa  tak, že ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách je potrebné vykladať aj v spojení s § 525 ods. 1 OZ, podľa ktorého „Postúpiť
nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia“.  Za
pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, treba považovať aj pohľadávky banky voči
klientom. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá nepodlieha špecifickým požiadavkám,
vrátane prísneho bankového tajomstva, určeným v § 27 a nasl. ZoB na podnikanie bánk, sa podstatným
spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, postupníkom a dlžníkom v porovnaní so
vzťahom medzi veriteľom - bankou a dlžníkom. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ preto bráni aj postúpeniu
pohľadávok z právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o
záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na takúto zákonnú výluku § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje
banke postúpiť pohľadávku voči klientovi, ale len za splnenia tam uvedených podmienok. Ak určitá
pohľadávka nie je postupiteľná, jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore
so zákonom a neplatné v zmysle § 39 OZ nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj voči
dlžníkovi navonok. V prípadoch uvedených v § 525 OZ ani prípadné oznámenie postúpenia pohľadávky
postupcom v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
dáva možnosť postúpenia pohľadávky aj bez súhlasu klienta tak, ako uvádza žalobca, musia však
byť naplnené vyššie uvedené podmienky. Práve v nevyžadovaní súhlasu klienta je potrebné vidieť
prelomenie bankového tajomstva, na ktoré poukazuje žalobca. Jednou z podmienok prípustnosti  jeho
porušenia (okrem nepretržitého omeškania klienta viac ako 90 kalendárnych dní a splatnosti pohľadávky)
je písomná výzva klientovi.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, z ktorého vyplýva: ,,Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka).“

14. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že žalobca v konaní nepreukázal  doručenie
písomnej výzvy banky - T. T., a.s., so sídlom B. XX, P., S.: XX  XXX  XXX  (ďalej aj ,,banka“, resp. ,,T. T.,



a.s.“)   žalovanej v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nepreukázaním tejto rozhodujúcej skutočnosti
teda nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky a ani nemohlo dôjsť k naplneniu ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách.

15.  Pretože žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky klientovi - žalovanej
na splnenie peňažného záväzku, s ktorou bola žalovaná v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní, dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Odvolací
súd  zdôrazňuje, že ak žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v  konaní,
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby.

16. Keďže dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu,
nebol daný dôvod na preskúmanie žalobcom uplatneného nároku z hľadiska hmotnoprávnych predpisov.
Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci  správne neprihliadol na Dohodu o
splátkach a Uznanie dlhu zo dňa 26. 05. 2016 (č.l. 8-9 spisu) uzavretú medzi žalobcom a žalovanou,
pretože ako už bolo uvedené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky  zo T. T., a.s. na žalobcu voči žalovanej, a teda žalovaná následne nemohla ani
platne uzavrieť so žalobcom Dohodu o splátkach a Uznanie dlhu zo dňa 26. 05. 2016 (§ 39 OZ), ktorý
nebol nositeľom žiadnych  práv a povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí balíka produktov a
služieb pre Fyzické osoby uzavretej medzi veriteľom  (T. T., a.s.) a žalovanou dňa 20. 08. 2007.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), pretože okresný súd
náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.  V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si však
žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
odvolací súd rozhodol, že jej ich náhradu nepriznáva.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Csp/189/2017", "guid": "053f4c00-be35-4839-a69a-2212c59907d0:f9137ec5-bb48-497d-b16c-5041d7aa42a9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "aeee0fac-eedd-45f9-945d-b2fba6fb573c:eb975c7f-4c6a-40f4-b921-4bcf42aeed48", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3814208870.2", "spisova_znacka": "17Co/167/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/167/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814208870.2"}], "citovane_v": []}