Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/233/2012 z 29. 5. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. mája 2013, sp. zn. 19CoE/233/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3209202486.1
Krajský súd Trenčín | 19CoE/233/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3209202486.1 | 2013-05-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/90771d0f-2dca-422d-b2a1-b9734368ea0e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3209202486.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/233/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209202486
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3209202486.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného T., so sídlom v F., T. XX, IČO: XX XXX XXX,
právne zastúpeného E., so sídlom v F., Y. X, IČO: XX XXX XXX proti povinnej F. Q., bytom X. Y. XXX/
XX, F., prechodne bytom V. XXXX/XX, F., o vymoženie 1.269,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 19. júna 2012, č.k. 4Er/601/2009-34, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výrokov I. a II.       p o t v r d z u j e .

Uznesenie okresného súdu vo výroku III. o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania     m e
n í      tak, že doručením písomného oznámenia Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva
tohto subjektu.

Vo zvyšnej časti odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného  spotrebiteľa OFS      o d
mi e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania     z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol                       o nepripustení
vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a
zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora R..
C. V.. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu
exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia
neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Skonštatoval, že v danom
prípade spoločnosť T. ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 12.08.2008 Zmluvu o úvere
(vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy  s poukazom  na znenie § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd
posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z
okolností utvárania zmluvy                  a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že dodávateľ pri
uzatváraní zmluvy konal                 v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou
ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal preukázané, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doložka  upravujú rozhodcovskú



doložku, ktorej znenie je nasledovné: Všetky spory, ktoré vzniknú               z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 821 02  Bratislava, IČO:
35 992 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/
B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,                             b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu                           o rozhodnutie akéhokoľvek
sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie
tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Podľa názoru okresného súdu sa zmluvné podmienky,
upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu
odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach                          a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný
výpočet neprijateľných podmienok                                v spotrebiteľských zmluvách. Tento
výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný                      a precizovaný. V tomto
výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom
výpočte v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa                    v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne                           v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou
v spotrebiteľskej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor okresný súd
opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza                                    v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti               a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať
buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený
a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom,
sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné
a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Okresný súd uzavrel, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer
v spotrebiteľskej zmluve                               v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.
Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o
tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Súd poukázal na ust. § 35 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v súvislosti s ktorým poznamenal, že formálna právoplatnosť
rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať
na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom
nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna
právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi



opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou. V právnom
poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy
právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať,
určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie
je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré
boli ratifikované                       a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj
na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č.
244/2002 Z. z.                               o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho
súdneho poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie
§ 15 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný
inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože
v krízových situáciách                a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch                    s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Okresný súd dospel                    k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS. Preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. S poukazom na § 93
O.s.p. a  § 37 ods. 1 Exekučného poriadku nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka Združenie
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, nakoľko v zmysle Exekučného poriadku mu nie je priznaná
možnosť byť účastníkom konania, keďže Exekučný poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania v
§ 37 Exekučného poriadku. Návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie
súdneho exekútora podľa § 30 ods. 3, 4  Exekučného poriadku okresný súd zamietol s odôvodnením,
že združenie nie je účastníkom konania, a teda nie je oprávnené na podanie takéhoto návrhu. Okresný
súd návrh na vylúčenie exekútora zamietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti rozhodnutiu podali odvolanie oprávnený a Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS.

Oprávnený podal podľa obsahu odvolania odvolanie proti výrokom rozhodnutia okresného súdu, ktorým
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že
súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a
ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu,
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný
súd totiž nie je súdom                v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe,
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a
neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu, vydaného                v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka                        v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže



exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval                      a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania                           o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou
vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní
pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a
to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie
ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek  tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení
a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojištančnosti konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1  písm. c) zákona            č.
244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom, je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná
rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na riadny súd, a preto nejde                      o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4  písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške     0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho
uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len                 v prípade,
že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani                   z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie          NS SR, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z
omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov
odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne                  a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť
nesplnila, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou
pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za
zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si
dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že
otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval  a o nej už raz právoplatne rozhodol. V
zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním
exekúcie môže súd iba              v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V danej
veci súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, a teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS (združenie) v odvolaní namietalo, že súd rozhodoval
o pripustení vedľajšieho účastníka arbitrárne, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s
názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené                           v exekučnom konaní. Toto je



možné bezvýhradne akceptovať do 15. októbra 2008, kedy nadobudla účinnosť novela O.s.p. vykonaná
zákonom č. 384/2008 Z. z. Týmto zákonom bola zavedená tzv. druhá skupina subjektov vystupujúcich
v konaní ako vedľajší účastník, ktorú na vstup do konania popri účastníkovi konania legitimizuje
samotný zákon (v konkrétnom prípade zákon o ochrane spotrebiteľa). Nastáva teda nová situácia, kedy
vstup vedľajšieho účastníka nemusí byť preukázaný hmotnoprávnym záujmom vedľajšieho účastníka
na výsledku konania, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom
objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. V
posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach k „ožívaniu“ inštitútov zo základného konania
(dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné § 45 zákona o rozhodcovskom konaní).
Poukázal i na uznesenie KS v Prešove 6CoE/179/2011, OS Piešťany 6Er 84/2009, OS Dolný Kubín
8Er/22/2011, 10Er/124/2009, OS Humenné 12Er/82/2010, 12 Er/714/2009, v ktorých exekučných
veciach sa s vedľajším účastníkom konalo. S poukazom na uvedené je vstup vedľajšieho účastníka
do exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci. Ak by mal súd pochybnosti o
možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, navrhol toto
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku.
Vzhľadom na uvedené žiadalo, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel                     a pripustil ho do konania
ako vedľajšieho účastníka, resp. aby prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol,
aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie
písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS                            z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu
Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá
do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako
Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa
na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48;
rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však s touto judikatúrou
súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice.
Naviac, poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa
výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je
prípad rozhodcovského konania vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len „ZFEÚ“) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade
sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy  SR.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q)
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993                   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať
tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú
citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia                s odkazom na
smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné vo výroku I. a II. podľa § 219 ods.
1 a 2 potvrdiť a vo výroku III. zmeniť podľa § 220 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:



Podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde                    o konanie o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého                  v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje                           do konania na strane
niektorého z účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný                      v každom konaní.

Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší
účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce
pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva
je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho
účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka
na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch
dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Vzhľadom na uvedené účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc                        v spore“ niektorému
z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre
také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje                       o žalobe platobným rozkazom,
kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor).

Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať
tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník
na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní,               v ktorom môže mať tento inštitút zmysel.

V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž
konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

So zreteľom na uvedené, pri absencii výslovnej právnej úpravy, ako postupovať                       v prípade,
keď doručením oznámenia tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník, nenastanú
účinky vzniku vedľajšieho účastníctva, odvolací súd považoval za potrebné deklaratórne rozhodnúť tak,
ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.



Podľa § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený                      a povinný;
iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd
rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté
veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel
povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva
dohodou alebo súdnym rozhodnutím.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že účastníkom exekučného konania sú v zásade
oprávnený a povinný, tretia osoba len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Exekučný poriadok obsahuje úplnú
právnu úpravu účastníkov konania, avšak inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, a preto súd prvého
stupňa správne uzavrel, že v tomto exekučnom konaní nemožno konať so Združením ako s vedľajším
účastníkom a vstup do konania nepripustil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd má za to, že združenie nie je v danom prípade osobou
oprávnenou na podanie odvolanie, preto odvolanie uvedeného združenia                     v ostatných častiach
odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.). Z tohto dôvodu sa nezaoberal vecnou správnosťou odvolaním
napadnutého rozhodnutia, ani samotnými dôvodmi odvolania združenia.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom práve ako zmluvu o úvere. Spotrebiteľské právo patrí                  k najviac
sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany a neprípustnosť zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako silnej zmluvnej
strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne
ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvého stupňa v tom smere, že                                   v
prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinná je a aj v čase
uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko zmluvu o úvere podpísala len ako fyzická osoba a z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno
podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti
stanovené                                 v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto
súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské
právne normy,                     a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov
bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná
o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto
zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného
zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.                 K námietke oprávneného,
že exekučný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej právomoci                    a bez návrhu, odvolací
súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.
Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Keďže súd je oprávnený                       v každom štádiu exekučného konania skúmať
z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť,
samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40                                  písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka



rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v
čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku.
Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:                a) pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto
zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
túto rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ (povinná) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na
výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohla ako celok len prijať a
podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd
je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a preto je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Preto dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné                vo výroku
I. a II. potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2  O.s.p. ako vecne správne.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá, týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení, sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach,                          v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie
pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť                           k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná                           v závislosti od okolností konkrétneho
prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať
za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ
zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa



týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .