Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/151/2014 z 19. 7. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. júla 2015, sp. zn. 8Co/151/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8404113694.1
Krajský súd Prešov | 8Co/151/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8404113694.1 | 2015-07-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26d57262-a05c-4b35-a0c6-ac54997f8bc4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8404113694.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/151/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8404113694
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8404113694.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov
JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcov 1/ Mgr. V. R., rod. N., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX U., 2/ N. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX U.,
3/ C. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX U., zastúpení žalobkyňou v 1/ rade, proti žalovanej
Z. M., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, U., zastúpená splnomocneným zástupcom Q. M.,
D. XX XXX XX U., o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu s prísl., o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu v Kežmarku č.k. 2C 3/04-293 zo dňa 17.4.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa v 1/ rade, žalobca v 2/ rade a žalobkyňa
v 3/ rade nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva
prechodu vlastníkov stavby rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parcele č. 1780, kat. úz. U.,
evidovaných na katastrálnom odbore Okresného úradu v Kežmarku na LV č. XXX cez pozemok parcelu
č. 1779/2, kat. úz. U., zapísanú na LV č. XXX na katastrálnom odbore Okresného úradu v Kežmarku
tak, ako je to vyznačené v zmysle znaleckého posudku Ing. N. F. č. 04/2007 na geometrickom pláne č.
37236709-27/2007 zo dňa 31.7.2007 vyhotoveným GEOAUTO SKD, G. S., Y. a overený dňa 14.8.2007
správou katastra Kežmarok pod č. 454/2007, ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku. Vyslovil,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Vo svojom rozhodnutí odôvodnil to, že z obsahu spisu bývalého MSNV Kežmarok vyplýva, že žalobcovia
začali stavať dom v súlade s územným plánom a stavebným povolením v roku 1974. Po kolaudácii
v roku 1977 sa do tohto domu nasťahovali a užívali ho. Z vykonaného dokazovania aj z výsluchu
žalobcov vyplýva, že od začiatku sa cítili dobromyseľne v užívaní spoločného chodníka, pretože pri
nadobúdaní pozemku, ktorý bol získaný od vlastníčky - matky žalobcu v 2/ rade, ako aj po výkupe od
iných osôb v prospech štátu, bolo im zriadené právo osobného užívania k pozemku, za ktorým začali
stavbu rodinného domu. Na stavbu mali prístup zabezpečený práve prostredníctvom spodnej parcely,
po ktorej chodili a ktorá mala byť spoločná a je k tomu aj vytvorený geometrický plán, na ktorej je parcela
označená ako spoločný dvor. Z výpovede svedkov vyplynulo, že žalobcovia skutočne chodili k svojmu
domu po parcele, a to či bola táto upravená povrchovo betónom alebo v súčasnej dobe je vydláždená pre
právne posúdenie vecí nie je dôležité a nie je dôležité ani to, či na tento chodník vstupovali žalobcovia
cez svoju bráničku alebo pre možné technické problémy cez bráničku žalovaných. Z doteraz vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalobcovia v 1/ až 3/ rade majú dôvod domnievať sa, že sú oprávnený držitelia
tejto nehnuteľnosti práve na základe spomínaného zamerania spoločného dvora geometrickým plánom.



Po postavení rodinného domu tento prechod aj minimálne 10 rokov nerušene užívali, t.z. že užívali
tento prechod od roku 1974 počas výstavby rodinného domu, následne po kolaudácii rodinného domu
v roku 1977 až do roku 2002, kedy neboli ohľadne prechodu po tejto parcele žiadne spory. Geometrický
plán č. 9762-049-74, ktorý bol úradne overený, zapísaný a bolo zistené pod číslom zmeny KN26/75, že
V. N., ako právna predchodkyňa žalobcu v 2/ rade a žalovanej nebola výlučnou vlastníčkou parcely č.
1043/15 po THM par. č. 1779/2, ktorá je predmetom sporu, ale iba podielovou spoluvlastníčkou, a to
na základe kúpy v roku 1960 následne svoj podiel odpredala žalovanej v roku 2001. Predmetný dom
užívali žalobcovia  v 1/ až 3/ rade od roku 1977, kedy začali užívať rodinný dom po jeho kolaudácii a v
podstate tento užívajú až do súčasnosti a od tohto obdobia uplynulo 37 rokov a v podstate spory neboli
ohľade užívania až do roku 2002. Prechod im umožňuje a to vyplýva aj z vyjadrenia žalovanej po tejto
parcele až do súčasného obdobia. Z toho dôvodu boli splnené podmienky oprávnenej držby na základe
označenia tejto parcely, ako spoločný dvor medzi právnu predchodkyňu žalobcu v 2/ rade, žalovanú,
N. N. a Z. X., ktorá bola ich tetou. Na základe toho , že od vtedy pri majetkovoprávnom vyporiadaní
pozemku pri účely výstavby IBV až do súčasnej doby uplynula 10 ročná vydržacia lehota práva prechodu,
ktorú užívali nerušene a bezvýznamné boli otázky, po ktorej strane tohto chodníka chodili žalobcovia.
Rovnako spor nebol medzi účastníkmi o tom, že žalobcovia by nemohli chodiť po tejto parcele skôr o
to, že bolo potrebné odhŕňať sneh, upratovať tento prechod a teda išlo skôr o technické zabezpečenie
chodníka. Z výsluchu účastníkov konania vyplynulo tak na strane žalobcu ako aj žalovanej, že existoval
nie len objektívne užívanie tohto pozemku ako prechodu k rodinnému domu žalobcov, ale aj subjektívne
sa žalobcovia cítili ako oprávnení držitelia tohto práva prechodu. Užívali túto nehnuteľnosť v dobrej viere
a to denno-denne v podstate to trvá až do súčasnej doby. Súd prvého stupňa poukázal na to, že právo
prechodu cez cudzí pozemok môže nastať z rôznych právnych dôvodov a v danom prípade zo zákona
vyplýva toto právo aj v prospech žalobcov, ktorý vzhľadom na okolnosti, ktoré vznikli v roku 2002 roztržky
medzi žalobcami a žalovanou podali žalobu pre stabilizáciu týchto užívateľských pomerov.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 151 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Táto uviedla, že neboli
v žiadnom prípade preukázané okolnosti, ktoré by mohli svedčať v prospech žalobcov v 1/ až 3/ na
práva prechodu po parcele 1779/2, tak ako je to vyznačené na geometrickom pláne, ktorý tvorí súčasť
rozsudku. Nesporná je skutočnosť, že žalobcovia užívali tento pozemok  k prechodu k rodinnému domu,
ale spôsob užívania nebol až v takom rozsahu, ako je to uvedené v geometrickom plátne. Rodinný dom
bol účelovo zle osadený priamo na hranicu s pozemkom č. 1779/2, teda rodinný dom žalobcov. Tým
pádom si žalobcovia sami znemožnili možnosť prístupu  k rodinnému domu po svojom pozemku.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyňa v 1/ rade. Tá uviedla, že žalovaná, že už pri vyjadrení k
návrhu na začatie konania a k vydaniu predbežného opatrenia sa vyjadrila v tom zmysle, že žalobcovia
postavili v roku 1975 rodinný dom a začali užívať prístupovú cestu po spornom pozemku, ako prístupový
chodník a k tomu nemala žiadne námietky, rovnako uviedla, že prvé nezhody vznikli až po 37 rokov
užívania, teda v roku 2002. Splnili tým žalobcovia desaťročnú lehotu, pričom dobromyseľne užívali tento
pozemok, keďže v roku 1974 bol vytvorený geometrický plán, ktorý bol vlastne konečnom dokumentom
pri majetkovoprávnom vyporiadaní pozemkov v prospech V. N., ktorá bola matkou žalobcu v 2/ rade
a žalovanou, žalobcom v 2/ rade a Z. X., ktorá bola sestra ich matky. Tento pozemok bol opatrený
najprv betónovým povrchom v čase, kedy ešte žalovaná ani nebola vlastníčkou sporného pozemku,
t.z. nemohla dať ani súhlas k nejakej stavebnej úprave, následne bol opravený po zavedení obecnej
kanalizácie do domov s tým, že spor vôbec nemusel vzniknúť vzhľadom k tomu, že existovali doklady,
na základy ktorých oprávnene žalobcovia užívajú predmetnú nehnuteľnosť ako prístupový chodník.

Následne žalovaná sa vyjadrila v tom zmysle, že pozemok, ktorý je premetom sporu potrebuje pre
účely výstavby garážových miest aut vzhľadom na stanovisko Obecného zastupiteľstva obce U., že autá
nemôže stáť na obecných komunikáciách.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 212 ods.
1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovanej nie
je dôvodné.



Súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutočnosti, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie vo veci
samej a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v 2/ rade a žalovaná sú brat a sestra. Rovnako z tohto vyplýva,
že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k rodinnému domu, pozemkom pod týmto rodinným domom
sa nachádzajúcim a v spornej parcele, ktorá predstavuje prístupový chodník titulom dedenia a kúpnej
zmluvy od svojich rodičov. Z predloženého listinného dôkazu, na ktorý poukazujú žalobcovia v 1/ až
3/ rade od začiatku, teda pri podaní žaloby, geometrického plánu č. 9762-049-74 z 26.5.1974 vyplýva,
že tento geometrický plán bol zhotovený z dôvodu majetko-právneho vyporiadania nehnuteľností, na
ktorých postavili rodinný dom žalobcovia v 1/ až 3/ rade, na ktorom stojí rodinný dom žalovanej, predtým
jej matky a otca, a na ktorom stojí ešte rodinný dom ďalšej fyzickej osoby. Z geometrického plánu,
ale aj z listín, ktoré sú pripojené pri kompletnom spise bývalého MSNV v Kežmarku týkajúceho sa
územného konania, stavebného konania a kolaudačného konania rodinného domu žalobcov vyplýva,
že k vyporiadaniu pozemku došlo aj za účasti štátu - bývalého ONV v Poprade, keďže pozemok, na
ktorom rodinný dom žalobcovia postavili, bol im pôvodne pridelený do osobného užívania. Na základe
tohto geometrického plánu boli vytvorené primerané pozemky prislúchajúce k potrebám pre výstavbu
rodinného domu a z tohto geometrického plánu jednoznačne vyplýva, že bola v tom čase vytvorená
parcela 1043/15 o výmere 78 m2 ako spoločný dvor pre V. N. v podiele 1/3 (matku žalovanej a žalobcu
v 2/ rade), N. N. v podiele 1/3 a Z. X., rod. I. rovnako v podiele 1/3.

Z obsahu spisu bývalého MSNV v Kežmarku vyplýva, že žalobcovia začali stavať dom v súlade s
územným plánom a stavebným povolením v roku 1974 a následne sa po kolaudácii v roku 1977
do tohto rodinného domu nasťahovali a začali ho užívať. Sčasti nehnuteľnosti určené na výstavbu
rodinného domu boli získané zo strany od vlastníčky - matky žalobcu v 2/ rade, ale aj výkupom od iných
fyzických osôb v prospech štátu v správe ONV Poprad, neskôr prevedené do správy MSNV v Kežmarku.
Geometrický plán z roku 1974 potvrdzuje, že charakter sporného pozemku, teda parcely č. 1779/2, kat.
úz. U. na LV č. XXX je vo výlučnom vlastníctve žalovanej, je označený ako spoločný dvor.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré
nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb ( § 125).

Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal
vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú
primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Spor bol prejednávaný opakovane pred súdom prvého stupňa v zmysle pokynov odvolacieho súdu,
ktorý rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil v dvoch rozhodnutiach. Tak z rozhodnutia č.k. 18Co
32/2011-204 z 9.5.2011, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 18Co 20/2012-256 z 11.9.2013
vyplynulo stanovisko, že žalobcovia sa dôvodne mohli domnievať, že sú oprávnený užívať spornú
parcelu ako prístup k rodinnému domu v podobe prístupového chodníka. Z doplneného dokazovania
súdom prvého stupňa po poslednom zrušujúcom rozhodnutí vyplýva, že aj z administratívnych spisov
správy katastra aj spisu bývalého MSNV v Kežmarku je zrejme, že v čase, kedy žalobcovia v 2/ a 3/
rade začali s výstavbou rodinného domu, teda  v roku 1974, nehnuteľnosť im bola za účelom výstavby
rodinného domu pridelená do osobného užívania. Túto lokalitu vyporiadaval bývalý MSNV Kežmarok
od vlastníkov nehnuteľností medzitým aj matkou žalobcu v 2/ rade a žalovanej. Z listinných dôkazov
vyplýva, že boli vytvorené pozemky pre účely výstavy IBV v tejto lokalite a z geometrického plánu,



ktorý je rozhodujúcim dôkazom o dôvodnosti alebo o dobromyseľnej držbe žalobcov je zrejme, že sa
okrem pozemkov, ktoré slúžili k výstavbe rodinných domov vyporiadaval aj prístup k týmto pozemkov
pod názvom spoločný dvor. Námietky žalovanej ako odvolateľky v tomto konaní, že žalobcovia účelovo
umiestnili svoj rodinný dom na hranicu k parcele, ktorá je predmetom sporu a tým si znemožnili prístup k
svojmu rodinnému domu po svojej parcele neobstojí vzhľadom k tomu, že tento rodinný dom bol riadne
skolaudovaný a užívaný a parcela, ktorá je predmetom sporu medzi účastníkmi konania bola už v roku
1974 už označená ako spoločný dvor.

Pre dobromyseľnosť zákon vyžaduje, aby táto existovala nielen v subjektívnej podobe, teda oprávnených
držiteľov, ale aj v objektívnej podobe a práve majetkovoprávne vyporiadanie, pre ktoré účely aj
geometrický plán v roku 1974 bol vypracovaný je tým dokumentom a objektívnym dôkazom o možnosti
nadobudnutia dobromyseľnosti zo strany žalobcov práva vydržania, práva prechodu po tejto parcele
bez ohľadu na to, kto bol v tom čase a následne potom kto sa stal vlastníkom tejto parcely. Z týchto
dôvodov dobromyseľnosť bola zo strany žalobcov preukázaná, konalo sa tak na základ úradného
postupu pri realizácii pridelenia pozemkov za účelom IBV do osobného užívania občanov v tejto lokalite.
V skutočnosti aj svedkovia, ktorí boli vypočutí, ale aj samotní účastníci tak na strane žalobcov ako aj
a strane žalovanej nepopierali, že táto parcela aj na tento prístup slúžili a to od najneskôr od roku
1977, kedy žalobcovia začali v tomto rodinnom dome bývať a užívať tento prístup. Žalovaná žiadnym
spôsobom nepreukázala to, že až do roku 2002 akýmkoľvek spôsobom mala výhrady k užívaniu týchto
pozemkov. Je pravdou, že nadobudla vlastníctvo až v roku 2001, ale od svojej matky, ktorá bola aj matkou
žalobcu v 2/ rade a vlastne žalobca v 2/ rade a žalovaná sú súrodencami,  o to viac pokiaľ boli vytvorené
pozemky pre výstavbu rodinného domu a jedná z nehnuteľností, ktorá je predmetom geometrického
plánu z roku 1974 bola označená ako spoločný dvor svedčiaci o tomto práve bez najbližších príbuzných,
t.z. matku, synu a matkinu sestru. Tieto okolnosti možno považovať za preukázanie dobromyseľnosti,
oprávnenosti a zo zákona aj lehoty 10 rokov nerušeného užívania tohto prístupu, čo potvrdila aj samotná
žalovaná a vypočutí svedkovia v tomto konaní.

Preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 O.s.p.. Na záver len uvádza,
že otázky obhospodarovania alebo starostlivosti o túto parcelu ako prístupovú komunikáciu v zmysle
jej údržby zimnej, letnej, prípadne účelu ich využitia nie sú tými okolnosťami, ktoré by mali vplyv na
posúdenie nároku žalobcov na užívanie pozemku. Na základe tohto rozhodnutia žalovaná bude musieť
rešpektovať toto právo žalobcov a bez ohľadu na všeobecne záväzné nariadenie obce U. týkajúce
sa parkovania motorových vozidiel v obci nemožno tento argument mať za argument, ktorým by bolo
negované právo žalobcov na užívanie pozemku, ako prístupovej komunikácie, keďže splnili zákonom
stanovené podmienky.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto  rozsudku odvolanie nie je prípustné.