Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/15/2018 z 21. 3. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 21. marca 2018, sp. zn. 5To/15/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2316010846.1 Krajský súd Trnava | 5To/15/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2316010846.1 | 2018-03-21 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: TZ, § 188 ods. 1 TZ, § 188 ods. 2 písm. d) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5a160d15-0286-4021-9e30-2f3b9ead1616 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2316010846.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/15/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010846
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316010846.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej v trestnej veci proti obžalovanému B. F., pre zločin lúpeže
podľa § 188 odsek 1, 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 10.1.2018
sp. zn. 2T/226/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.3.2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného B. F., nar. XX.X.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný B. F. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek
1, 2 písmeno d) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť na skutkovom základe, že

dňa 11.08.2016 v čase približne o 00:10 hod. v meste Y., v bytovom dome na P. ulici XXX/XX, prepadol
poškodeného E. V., nar. XX.XX.XXXX takým spôsobom, že potom ako obaja vošli do výťahu bytového
domu, sa obžalovaný sklonil spredu k poškodenému, hlavou mu zatlačil do trupu, a proti jeho vôli mu
začal prehľadávať zadné vrecká na nohaviciach, z ktorých mu vytiahol peniaze v sume 180,- Eur, potom
poškodeného udrel päsťou do oblasti ľavého líca, peniaze v sume 180,- Eur si vzal a z miesta činu ušiel,
čím spôsobil poškodenému E. V. škodu vo výške 180,- Eur a zranenie vo forme opuchu ľavého líca,
ktoré si nevyžiadalo dobu liečenia,

hoci bol už rozsudkom Okresného súdu Šaľa sp. zn. SA-7T/22/2004 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 4To/132/2004 zo dňa 16.11.2004 odsúdený za trestný čin znásilnenia podľa § 241
ods. 1/ Tr. zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1/ Tr. zákona k úhrnnému trestu odňatia
slobody v trvaní 4 rokov, so zaradením pre jeho výkon do I. NVS a ochrannému psychiatrickému liečeniu
ambulantnou formou a rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 3T/48/2009 zo dňa 25.03.2009,
právoplatný 25.03.2009 pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1/ Tr. zákona k súhrnnému trestu odňatia
slobody v trvaní 7 rokov, so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so
stredným stupňom stráženia.

Za to súd obžalovanému podľa § 188 ods. 2) Tr. zákona s použitím § 47 ods. 2) Tr. zákona uložil trest
odňatia slobody v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona súd obžalovanéhopre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktorý krajskému súdu ponúkol
viacero alternatív. Jednak navrhol krajskému súdu, aby vec zrušil a vrátil okresnému súdu na nové
konanie alebo rozhodnutie, ďalej aby sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že v zmysle §



285 písm. a) Tr. por. obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora oslobodí, nakoľko nebolo
preukázané spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, alebo aby sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol
tak, že obžalovaného B. F. uzná vinným pri použití právnej kvalifikácie podľa § 212 ods. 3 písm. c) Tr.
zák. a uloží mu trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby a to s ohľadom na to, že všetky
navrhované možnosti rozhodnutia sú tu pre obžalovaného priaznivejšie, ako výrok Okresného súdu v
Galante.

V rozsiahlych písomných dôvodoch odvolania, ktoré svojim obsahom sú len súčasťou obhajobných
tvrdení obžalovaného prednášané v priebehu hlavného pojednávania na okresnom súde sú namietané
nasledovné skutočnosti:
V prvom rade namieta, že nie je zachovaná jednota skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a súd
prvého stupňa v rozpore s povinnosťou rozhodovať o skutku uvedenom v obžalobe pridal ku skutku
uvedeného v skutkovej vete obžaloby také konanie, pre ktoré nebolo vznesené obvinenie obžalovanému
a ani podaná obžaloba, ale ktoré je inak imanentnou súčasťou jednoty skutku. Súd prvého stupňa
neprípustne pridal ku skutku vymedzenom v obžalobe okresného prokurátora v Galante, že obžalovaný
„hlavou mu zatlačil do trupu", čím došlo k závažnému porušeniu procesného ustanovenia § 278 ods.
1 Tr. por., podľa ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Súd prvého stupňa nemôže dopĺňať skutkovú vetu v absentujúcej časti, ktorá chýbajúca časť opisujúca
násilie predchádzajúce zmocnenia sa veci je navyše nevyhnutným znakom skutkovej podstaty trestného
činu lúpeže. Poukazuje na to, že obžaloba okresného prokurátora v Galante neobsahuje pri vymedzení
skutku vôbec slovesné spojenie „hlavou mu zatlačil do trupu", ktoré násilie by malo pri skutkovej podstate
lúpeže predchádzať zmocneniu sa peňazí poškodeného, a ani vymedzenie iného predchádzajúceho
násilia. Súd prvého stupňa preto v rozpore s § 278 ods. 1 Tr. por. dodáva znak skutkovej podstaty
trestného činu lúpeže, napriek tomu, že v obžalobe okresného prokurátora Galanta nebol žiaden takýto
znak uvedený, a teda súd v rozpore so zákonom prekračuje limit jeho kompetencie podľa ustanovenia
§ 278 ods. 1 Tr. por. a neprípustne sa stáva obžalobcom.

Ďalej vytýka prvostupňovému súdu, že postupoval v rozpore s § 168 ods. 1 Tr. por., keď v odôvodnení
rozsudku Okresného súdu Galanta vôbec neuvádza dôvody, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie
ďalších dôkazov, ktoré zamietol na hlavnom pojednávaní.

Ďalej poukazuje na to, že nebolo bez dôvodných pochybností preukázané žiadne násilie zo strany
obžalovaného voči poškodenému, ktoré by predchádzalo zmocneniu sa peňazí poškodeného, ani násilie
použité v úmysle zmocniť sa peňazí poškodeného a ani násilie v priebehu zmocňovania sa peňazí. Má
za to, že skutkový stav, z ktorého vychádza okresný súd je založený na dôvodných pochybnostiach a
preto v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por. súd dospel k nesprávnemu záveru, ktorý si utvoril len výlučne
na výpovedi jediného svedka a to poškodeného, keďže dôvodil, že výpoveď poškodeného, ktorý na
hlavnom pojednávaní, ako aj na výsluchu v prípravnom konaní uviedol, že obžalovaný pri prehľadávaní
jeho vreciek prekonal ním kladený odpor zatlačením hlavy do jeho trupu, čo nebolo obhajobou nijakým
spôsobom vyvrátené a javí sa súdu ako dostatočne vierohodná. V tejto súvislosti poukázal i na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, kde sa konštatuje, ak má byť rozhodnutie o vine založené na
výpovedi len jedného svedka priamo usvedčujúceho obžalovaného zo spáchania skutku, musia byť
ostatné nepriame dôkazy tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť
o vierohodnosti jedného usvedčujúceho dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými
dostupnými prostriedkami. Okrem výpovede svedka poškodeného iné dôkazy nepreukazujú zatlačenie
hlavy obžalovaného do trupu poškodeného ako predchádzajúce násilie. Preto tento záver súdu prvého
stupňa ako aj právna kvalifikácia skutku podľa § 188 ods. 1 Tr. por. je založená na dôvodných
pochybnostiach. V ďalšej časti spochybňuje výpoveď samotného poškodeného, ktorého výpoveď
považoval na hlavnom pojednávaní za chaotickú, jeho prejav bol nekonzistentný, nepresvedčivý až
čudný. Nesprávne vyvodzuje vierohodnosť výpovede poškodeného tým, že aj na výsluchu v prípravnom
konaní uviedol tlačenie hlavou obžalovaného na brucho poškodeného, pretože súd na výsluch
poškodeného v prípravnom konaní nemôže prihliadať, pretože zápisnica o výsluchu poškodeného z
prípravného konania nebola prečítaná na hlavnom pojednávaní. V ďalšej časti poukazuje na to, že
hrozba násilia nebola poškodeným ani len tvrdená, bola samotným poškodeným vyvrátená, pretože na
hlavnom pojednávaní výslovne odpovedal na otázku, či mu obžalovaný sa vyhrážal, že vyhrážať sa
mu nevyhrážal a preto nebol preukázaný žiaden znak skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. Záver
súdu o zmocnení sa finančnej hotovosti poškodeného obžalovaným však nijako nepreukazuje, že by sa
obžalovaný dopustil násilia s úmyslom zmocnenia sa peňazí, či už pred zmocnením sa peňazí, alebo v



priebehu zmocňovania sa peňazí a teda neodôvodňuje naplnenie znaku skutkovej podstaty trestného
činu lúpeže, ale nanajvýš trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák., keďže dokonané zmocnenie
sa cudzej veci peňazí je znakom skutkovej podstaty trestného činu krádeže. Pokiaľ ide o jediné
preukázateľné zranenie poškodeného v oblasti ľavého líca, vzniklo na podnet poškodeného, konkrétne
z dôvodu jeho invektívou na matku obžalovaného a bez dôvodných pochybností bolo preukázané, že
sa tak nestalo pred zmocnením sa peňazí poškodeného, pričom každopádne takéto prípadné násilie
zo strany obžalovaného nebolo vykonané s úmyslom zmocniť sa veci, teda peňazí poškodeného, ale
bolo reakciou na urážku matky obžalovaného, ktorú vyslovil poškodený, ktorý motív a úmysel motívu
potvrdil aj poškodený na hlavnom pojednávaní. Uvedené teda nezakladá naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu lúpeže. Pokiaľ ide o znalecký posudok obsahujúci psychiatrické vyšetrenie osobnosti
obžalovaného, tak tieto závery nemožno považovať ani len za nepriame dôkazy vo vzťahu ku skutku,
pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba. Nie sú ani len dôkazmi podľa § 119 ods. 2 Tr. por.,
nakoľko nič nevypovedajú o skutku, ktorého spáchanie a ktorého páchateľ je predmetom dokazovania
v trestnom konaní v zmysle § 119 ods. 1 písm. a, b) Tr. por.

Krajský súd len konštatuje, že podstatná časť odvolania je len opakovaním obhajobných tvrdení
obžalovaného v priebehu hlavného pojednávania, s ktorými sa súd vysporiadava v samotných dôvodoch
napadnutého rozsudku.

Zástupca krajského prokurátora navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.
zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť o
odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku
rozsudku. Súd prvého stupňa skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke a v súlade s
ustanovením § 378 Tr. por. a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery,
ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovaného za
vinného.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu
to kladie za vinu obžaloba a prvostupňový rozsudok.

Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého
rozsudku veľmi jasne a zrozumiteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd prvého stupňa súd spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona k otázke viny a tiež ako sa
vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Všetky vo veci vykonané dôkazy súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne
rozoberá a preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje.

Pokiaľ ide o podstatnú námietku zo strany obžalovaného týkajúcu sa zachovania totožnosti skutku, je
potrebné sa v celom rozsahu stotožniť s úvahou okresného súdu pokiaľ tento skonštatoval, že jedinou
podstatnou zmenou, ku ktorej došlo modifikáciou skutkovej vety spočíva v doplnení absentujúceho
spôsobu vykonania skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu. Časť konania obžalovaného, ako
aj celý spôsobený následok je pritom aj po modifikácii skutku totožný, pričom vo vzťahu k zákonnosti
modifikácie skutkovej vety je bez významu, že práve doplnený spôsob spáchania trestného činu, t.j.
jeho spáchanie násilím, je skutočnosťou odôvodňujúcou kvalifikáciu skutku podľa § 188 Tr. zák. Takýto
názor a stanovisko prvostupňového súdu je plne legitímne a krajský súd si ho v celom rozsahu v tomto
smere osvojuje. Za takéhoto stavu preto námietku obžalovaného ohľadom zachovania identity skutku
považuje za neopodstatnenú.



Pokiaľ obžalovaný namieta skutočnosť, že súd jeho vinu založil len na základe výpovede poškodeného,
s takýmto záverom tiež nie je možné súhlasiť. Vina obžalovaného bola založená na celom rade vo veci
vykonaných dôkazov, na ktoré okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku poukazuje a to nielen na
základe výpovede poškodeného, ale okrem iného aj samotnej výpovede obžalovaného, ktorý popiera
len fyzické násilie vo vzťahu k poškodenému, ale i listinnými dôkazmi ako zápisnicou o vydaní veci
a to finančnej hotovosti obžalovaným, ale i lekárskymi správami a znaleckým posudkom. Z dôkazov
vykonaných tak v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní vyplynul jednoznačný záver v
tom, že k spáchaniu trestného činu došlo vo výťahu bytového domu v meste Y. na P. ulici č. XXX/XX,
ktorú skutočnosť potvrdzuje samotný poškodený, ale aj zápisnica o vydaní a to plechovej krabičky na
cigarety zn. West striebornej farby, ktorá bola nájdená poškodeným na zemi vo výťahu. Táto strieborná
krabička bezpochyby patrila obžalovanému, čo vyplýva z vyjadrenia svedkyne H. a svedka H., ktorý
na hlavnom pojednávaní túto skutočnosť potvrdili. Svedok H. v rámci výsluchu v prípravnom konaní
presne označil, kto z akej krabičky cigarety fajčil, pričom tento jednoznačne potvrdil, že krabička z cigariet
patrila obžalovanému. Po návrate obžalovaného do pohostinstva svedkyňa H. potvrdila, že tento si od
nej pýtal cigaretu, z čoho vyplýva, že svoje vlastné cigarety už nemal. Fakt, že miestom spáchania
tohto trestného činu bol výťah bytového domu nevyvrátil ani samotný obžalovaný v prípravnom konaní.
Pokiaľ ide o ustálenie odcudzenej sumy súd vychádzal správne z vyjadrenia poškodeného a svedkyne
F., ktorí zhodne uviedli, že výhra vyplatená v inkriminovaný večer poškodenému bola vo výške 230 eur.
Po incidente vo výťahu zostala na zemi vo výťahu roztrhnutá 50 eurová bankovka, pričom poškodený
uviedol, že ostatné peniaze mu boli odcudzené, z čoho vyplýva, že išlo o sumu 180 eur, z ktorej mu
100 eur bolo vrátené príslušníkmi policajného zboru po vydaní týchto peňazí obžalovaným. I tento záver
prvostupňového súdu považoval krajský súd za správny a zákonný v dostatočnej miere podložený i
vykonaným dokazovaním.

I pokiaľ ide o spochybnenia použitého násilia vo vzťahu k poškodenému zo strany obžalovaného,
je potrebné uviesť, že i táto obrana bola v dostatočnej miere výsledkami vykonaného dokazovania
vyvrátená. Sám obžalovaný vo svojej výpovedi poukázal na to, že nepopieral úmysel okradnúť
poškodeného, no ak by to chcel a ak by ho chcel olúpiť, mal možnosť urobiť to už po ceste od krčmy
do domu, keď išiel spolu s poškodeným. Toto tvrdenie obžalovaného však v žiadnom prípade nemôže
obstáť. Z hľadiska úmyslu nie je rozhodujúci ani samotný úder smerujúci na poškodeného, ktorý súd
nepovažoval za rozhodujúci moment pre ustálenie právnej kvalifikácie, avšak správne súd vzhliadol
použitie násilia obžalovaným vo vzťahu k poškodenému v konaní obžalovaného, ktorý vo výťahu
bytového domu hlavou zatlačil do trupu poškodeného a následne po jeho vôli mu začal prehľadávať
vrecká, odkiaľ mu odcudzil finančnú hotovosť. Aj táto úvaha okresného súdu je správna, pričom za
správne je možné považovať aj argumentáciu v tom smere, že uvedené konanie obžalovaného je
potrebné v prvom rade posudzovať najmä vysokého veku poškodeného a teda na prekonanie jeho
odporu slúžiaceho na zamedzenie zmocnenia sa peňazí je potrebná oveľa menšia intenzita fyzického
pôsobenia, ku ktorej zatlačením na brucho poškodeného nepochybne došlo. I pokiaľ by sa jednalo zo
strany obžalovaného o nízku intenzitu, v každom prípade takéto konanie možno považovať za násilie,
pričom intenzita konania a to ani výnimočne malá intenzita nemôže byť dôvodom na to, aby konanie
obžalovaného mohlo byť kvalifikované ako trestný čin krádeže. Tieto úvahy okresný súd správne oprel
i o judikatúru.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že okresný súd sa v dostatočnej miere
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vedúcimi k ustáleniu skutkového stavu ako i
ustáleniu právne kvalifikácie konania obžalovaného. V podrobnostiach v tomto smere krajský súd len
poukazuje na správne a vyčerpávajúce dôvody prvostupňového rozhodnutia.

Rovnako správne postupoval okresný súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému. V zmysle § 34 ods.
4 Tr. zák. súd prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Poukázal na to, že rozsudkom okresného súdu v
Šali sp. zn. SA 7T/22/2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/132/2004 zo
dňa 16.11.2004 bol odsúdený za trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1/ Tr. zákona č. 140/1961
Zb. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1/ Tr. zákona č. 140/1961 Zb. a to k úhrnnému trestu
odňatia slobody v trvaní 4 rokov, pričom pre výkon trestu bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Ďalej rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 3T/48/2009 zo dňa 25.03.2009, právoplatného dňa
25.03.2009 bol uznaný za vinného zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1/ Tr. zákona za čo mu bol
uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon



trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Za takéhoto stavu preto okresný súd postupoval
správne, keď pri určovaní druhu a výmery trestu vychádzal z ustanovenia § 437 ods. 5 Tr. zák. za
súčasného aplikovania ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák.

S poukazom na § 47 ods. 1 Tr. zák. potom súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody v trvaní
25 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia je
postačujúcim na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného. Zaradenie obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia je opodstatnený a je v súlade s ustanovením § 48 ods.
2 písm. b) Tr. zák., nakoľko obžalovaný v posledných 10 rokoch pred spáchaním skutku bol vo výkone
trestu pre úmyselný trestný čin.

Nakoľko krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozsudku odvolanie
obžalovaného B. F. ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.