{"guid": "0ac1466a-e4fe-4e44-8ee5-e1f1776f8e83:9bf9fd7a-179e-4c05-881b-b62a4a91545c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "spisova_znacka": "11Co/208/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/208/2017 z 29. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 29. januára 2019, sp. zn. 11Co/208/2017, ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "identifikacne_cislo": "7111214662", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Ondrejová", "sudca_id": 152, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-ondrejova-152", "datum_vydania": "2019-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "nazov": "§ 389 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bf9fd7a-179e-4c05-881b-b62a4a91545c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/208/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111214662
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: v 1. rade V. L., rod. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom v F., X. trieda XX/XX, v 2. rade H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F., X. trieda XX/XX,
zastúpených: JUDr. Richard Kovalčík, advokát so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti žalovanej: D.
E., rod. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., D. XX, zastúpenej: IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom v Košiciach, Štefánikova 26, IČO: 36 588 041, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 4. októbra 2016, č. k. 24C/110/2011-219

r o z h o d o l :

M e n í   rozsudok v jeho napadnutom výroku o veci samej tak, že žalobu zamieta.

M e n í  rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej 100% trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanej 100% trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom určil, že výpoveď žalovanej z nájmu dvojizbového bytu č. X na prvom poschodí obytného
domu súp. č. XXX na X. triede č. XX v F. zo 4. marca XXXX, je neplatná. J. žalobcom v 1. a 2. rade
náhradu trov konania v rozsahu XXX %. N. svedkom Z. L., bytom v K. R., Z. R. X a K. F., nar. X.X.XXXX,
bytom J. G. 48X/X, G., okres J., nahradiť žalovanej trovy konania za zmarenie pojednávania konaného
17. mája 2012,  každému v rozsahu 50 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že výpoveď žalovanej z nájmu
dvojizbového bytu č. 6 na prvom podlaží obytného domu súpisného čísla XXX na X. triede č. XX v F. zo
4. marca 2011, je neplatná. Žalobu odôvodnili skutočnosťami, že ako spoloční nájomcovia uzatvorili so
žalovanou ako prenajímateľkou 21. januára 1999 zmluvu o nájme vyššie špecifikovaného bytu, pričom
žalovaná listom zo 4. marca 2011 nájom vypovedala z dôvodu údajného neplatenia nájomného v období
od februára 2008 do januára 2011. Žalobcovia tvrdili, že použitý výpovedný dôvod nie je daný, pretože
dohodnuté nájomné riadne a včas zaplatili.

3. Súd prvej inštancie predchádzajúcim rozsudkom zo 16. septembra 2013, č. k. 24 C 110/2011-159
žalobe vyhovel, avšak na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. marca
2016, č. k. 3Co 622/2013-191 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a z odôvodnenia rozsudku



nevyplývalo, ako niektoré dôkazy súd vyhodnotil; predovšetkým sa nevysporiadal s obrannou skutkovou
i právnou argumentáciou žalovanej. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal so základnou otázkou prejavu
vôle účastníkov zmluvy o nájme bytu uhrádzať jednak nájomné, ale aj mesačné preddavky na služby - v
kontexte s jemu vlastným záverom o prejave vôle účastníkov o výške nájomného. Okrem iného, žalovaná
v odvolaní dôvodne kládla na ťarchu žalobcom neadekvátnosť znenia sporného čl. III. ods. 2 Zmluvy
o nájme, ako aj jeho výklad, z dôvodu použitia tohto nevhodného vyjadrenia ich právnym zástupcom
pri koncipovaní zmluvy. Súd prvej inštancie pri výklade Zmluvy o nájme nebral do úvahy výklad contra
proferentem ako všeobecné výkladové pravidlo. Odvolací súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére je
potrebné právny úkon - osobitne určitosť právneho úkonu - posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca
skutočná vôľa oboch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy. Interpretácia zmluvných textov je vo
svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov; ako spoločný faktor
spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje,  t. j. právny predpis,
aj zmluva, zakladajú právo. Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si
chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Je potrebné brať do úvahy aj všeobecne platný princíp, že
pri pochybnostiach sa javí byť spravodlivým výklad textu zmluvy v neprospech toho, kto zmluvu vyhotovil;
napríklad Ústavný súd SR v Náleze z 19. júna 2008, sp. zn. I. ÚS 243/07 konštatoval, že ak sú v zmluve
použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech
strany, ktorá zmluvu nenapísala. Ústavný súd v ňom potvrdil, že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný
pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať
v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného
zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka, aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov.
Súd prvej inštancie sa tiež pri výklade sporného článku zmluvy nevysporiadal so skutočnosťou, že ak
sa v danom prípade jedná o odplatnú zmluvu o nájme bytu, keď sú v článku III. zmluvy dohodnuté
dva druhy platieb - mesačná úhrada (nájomné) a mesačné preddavky na úhrady služieb - aká bola
dohoda účastníkov ohľadom výšky samotného nájomného v prospech žalovanej ako vlastníčky bytu.
Je totiž logické, ako správne namietala žalovaná aj v odvolaní, že by nebolo rozumné, a ani v súlade s
ustanovením § 686 OZ, aby nájomca platil nájomné správcovi bytov, ak na to neexistuje žiaden právny
dôvod. Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalovanej, že jazykový prejav vôle účastníkov
zmluvy je nevyhnutné vykladať aj vzhľadom na okolnosti existujúce v čase uzatvorenia zmluvy, účel
jednotlivých platieb, ako aj odplatný charakter nájomnej zmluvy. Dôvodne preto žalovaná v tejto súvislosti
nesúhlasí s názorom prvoinštančného súdu o odplatnom charaktere nájomnej zmluvy, keď právny dôvod
plnenia nájomcov na účet správcu mal spočívať vlastne v tom, že žalobcovia ako nájomcovia uhrádzali
na účet správcu plnenia, ktoré zaťažujú žalovanú ako vlastníka bytu. Takáto úvaha by bola na mieste
jedine za predpokladu, keby obsahom zmluvy bolo dojednanie o nájomnom, ktoré je vo výške úhrad za
služby spojené s užívaním bytu - ktoré sú nájomcovia povinní plniť na účet správcu bytu - a zároveň by
prirodzene obsahom nájomnej zmluvy nebolo dojednanie o povinnosti nájomcu platiť úhrady za služby
spojené s užívaním bytu. Neobstojí ani záver súdu prvej inštancie, že žalovaná nepochybne profit z tohto
vzťahu mala, pretože ako vlastníčka bytu vo vzťahu k správcovi bytu nemusela a ani neplatila žiadne
úhrady, ktoré by inak (keby neprenechala byt do nájmu) platiť musela. Zisk žalovanej teda spočíval v
tom, že nedošlo k zmenšeniu jej majetku o náklady, ktoré by inak vynaložiť musela. Z vyššie uvedenej
argumentácie súdu prvej inštancie - odhliadnuc od toho, že touto argumentáciou sa úplne vyhol riešeniu
otázky „nájomného“ - nie je zrejmé, aký profit z tohto vzťahu by žalovaná ako vlastníčka bytu mala
(navyše, ak by byt neužívala), ak cena služieb spojených s užívaním bytu je za danej situácie hypotetická,
najmä pokiaľ ide o náklady na studenú a teplú vodu, či kúrenie, elektrickú energiu, atď. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie výkladu zmluvy nevenoval náležitú pozornosť a jeho rozhodnutie
preto nie je dostatočne presvedčivé.

4. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní poukázal na výsledky vykonaného dokazovania a po právnej
stránke vec posúdil podľa zákonných ustanovení § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 703 ods. 1, § 710
ods. 1, 3, § 711 ods. 1 písm. d), § 711 ods. 2, 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „OZ“) a zdôraznil, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaná ako prenajímateľka
a žalobcovia ako nájomcovia uzavreli 21. januára 1999 v písomnej forme zmluvu, predmetom ktorej
bol nájom dvojizbového bytu č. 6 na prvom podlaží obytného domu súpisného čísla 213 v Košiciach
na Národnej triede 38, s výmerou podlahovej plochy bytu 62,49 m2. Zmluva bola uzavretá na dobu
neurčitú, počnúc od 1. februára 1999. V konaní taktiež nebolo sporné, že zmluva o nájme bola uzavretá
za trvania manželstva žalobcov, preto v súlade s ust. § 703 ods. 1 OZ vznikol spoločný nájom bytu
manželov. Medzi sporovými stranami taktiež nebolo sporné, že žalovaná listom zo 4. marca 2011 nájom



vypovedala s poukazom na ust. § 711 ods. 1 písm. d) OZ z dôvodu, že žalobcovia neplatili nájomné
za obdobie od februára 2008 do januára 2011. V písomnej výpovedi je uvedené, že nájom sa končí
uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Výpoveď z nájmu bytu bola žalobkyni v 1. rade
doručená 7. marca 2011 a žalobcovi v 2. rade 23. marca 2011. Žaloba o určenie neplatnosti výpovede
bola doručená súdu 30. mája 2011, teda v rámci plynutia zákonom stanovenej lehoty podľa ust. § 710
ods. 6 OZ.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že formálne podmienky platnosti výpovede v danom prípade sú dané.
Výpoveď bola daná v písomnej forme, prenajímateľka použila jeden z taxatívne vymedzených dôvodov
výpovede v zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. d) OZ, a teda, bola daná z dôvodu, že nájomca hrubo
porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu
za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace a zároveň, použitý výpovedný
dôvod dostatočne skutkovo vymedzila, keď vo výpovedi uviedla, že nájomné nebolo zaplatené za
obdobie mesiacov február 2008 až január 2011. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či použitý
výpovedný dôvod, bol skutočne daný. Sporovými stranami učinený výklad článku III bod 1 až 3 nájomnej
zmluvy je odlišný, a to vo vzťahu k výške plnenia zo strany nájomcov, ako aj vo vzťahu k platobnému
miestu. Preto, čo sa týka výšky nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom, súd prvej inštancie
poukázal na článok III bod 1 nájomnej zmluvy, ktorý odkazuje na evidenčný list, tvoriaci neoddeliteľnú
súčasť zmluvy, pričom zdôraznil, že položka, označená v prvom evidenčnom liste ako „nájomné“ (294,-
Sk), je rukou písaná a to na miesto, kde sa v evidenčných listoch nachádza položka „fond opráv“. Táto
položka - fond opráv, sa v ďalších evidenčných listoch postupne zvyšovala, prvý krát počnúc od 1.1.2002
na sumu 481,- Sk atď. Z Evidenčného listu vystaveného správcom bytu SUBOP plus s.r.o. pre výpočet
úhrady za užívanie bytu platného od 1.2.1999 súd prvej inštancie zistil, že výška predpísanej mesačnej
úhrady za správu bytu, vrátane záloh za služby, činila spolu 1.657,- Sk, t.j. 55,- Eur. Uvedený evidenčný
list platil do 29.2.2001. V priebehu trvania nájomného vzťahu správca bytu vystavil ďalšie evidenčné listy,
na základe ktorých došlo k zvýšeniu predpísanej mesačnej úhrady. Čo sa týka rozhodného obdobia,
vymedzeného vo výpovedi (február 2008 až január 2011), platba predpísaná evidenčnými listami okrem
úhrad za plnenia poskytované s vlastníctvom bytu, resp. s nájmom, zahŕňala aj poplatok do fondu
prevádzky, údržby a opráv, a to v roku 2008 vo výške 625,- Sk a v ďalších rokoch 20,74 Eur. Žalobcovia
tvrdili, že pri plnení svojej platobnej povinnosti vychádzali zo zmluvnej vôle, obsiahnutej v texte zmluvy
a platby hradili v plnej výške v zmysle jednotlivých evidenčných listov; podľa článku III bodu 2 zmluvy
najprv priamo na účet žalovanej a po tom, čo si žalovaná zriadila osobný účet, na účet správcu domu. Z
vykonaného dokazovania vzal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia poukazovali peňažné
plnenie v súlade s týmto ich tvrdením. Platby boli poukazované pravidelne každý mesiac k 15. dňu na
účet správcu bytového domu. Uvedená skutočnosť bola preukázaná výpismi z účtu žalobkyne v 1. rade
za roky 2008, 2009, 2010 a 2011, ako aj vyúčtovaniami dodávky tepla, teplej úžitkovej vody a ostatných
služieb za roky 2008 a 2009. Z vyúčtovaní je pritom zrejmé, že bol vyúčtovaný preplatok. Žalovaná tvrdila,
že vôľa zmluvných strán, týkajúca sa výšky a splatnosti úhrady za nájom a služby spojené s nájmom bola
v skutočnosti iná, než ako je vyjadrená v texte nájomnej zmluvy. Tvrdila, že skutočná zmluvná vôľa bola
taká, že žalobcovia boli povinní na jej účet platiť v celom období trvania nájomného vzťahu fixné nájomné
vo výške 294,- Sk mesačne a na účet správcu bytu úhrady za služby spojené s užívaním bytu vždy vo
výške podľa jednotlivých evidenčných listov. Konkrétne, v období platnosti prvého evidenčného listu, t.j.
od začiatku nájmu do 29.2.2001, boli žalobcovia povinní platiť sumu 294,- Sk titulom nájomného a sumu
1.657,- Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu 1.951,- Sk mesačne a v rozhodnom
období, t.j. v roku 2008 boli povinní zaplatiť sumu 294,- Sk titulom nájomného a sumu 4.656,- Sk titulom
úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu 4.950,- Sk mesačne atď.

6. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo sporného článku posudzovanej nájomnej zmluvy z hľadiska
určitosti dojednania o výške plnenia nájomcov a platobnom mieste, výkladom v zmysle zásad uvedených
v ust. § 35 a § 37 OZ, nevyplynuli žiadne pochybnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom
zmluvnom dojednaní neboli použité výrazy, ktoré by pripúšťali rôzny výklad, alebo mali viac významov
alebo vágny význam. Pojmy použité k jazykovému vyjadreniu obsahu písomnej zmluvy považoval za
natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani s prihliadnutím k žalovanou tvrdenej vôli usudzovať na
iný obsah tohto právneho úkonu. Čo sa týka výšky celého peňažného plnenia, na ktoré sa žalobcovia
zmluvou zaviazali, z textu zmluvy je zrejmé, že táto sa mala odvíjať z evidenčného listu, na ktorý sporný
článok zmluvy poukazuje. Podľa názoru súdu prvej inštancie tvrdenia žalovanej, že žalobcovia mali v
období platnosti prvého evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29.2.2001, platiť sumu 294,- Sk



titulom nájomného, plus celú evidenčným listom predpísanú sumu 1.657,- Sk titulom úhrad za služby
spojené s nájmom, teda spolu sumu 1.951,- Sk mesačne, v texte zmluvy vôbec nie je uvedené a
teda, žalovanou tvrdená vôľa jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom. Čo sa týka platobného
miesta, toto jednoznačne vyplýva z bodu 2 daného článku. Podľa tvrdenia žalovanej, suma 294,- Sk
titulom nájomného mala byť po celú dobu nájmu poukazovaná na jej účet. Ani toto však v  texte zmluvy
nie je uvedené, a teda, žalovanou tvrdená vôľa jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom. Za
predpokladu, že skutočná vôľa žalovanej bola taká, ako ju tvrdila, je potom nepochybné, že žalovaná ju v
písomnom prejave, t.j. v zmluve, neprejavila. Odhliadnuc od uvedeného, súd prvej inštancie má za to, že
žalovaná existenciu ňou tvrdenej skutočnej vôle, odlišnej od jej jazykového vyjadrenia v zmluve, v konaní
ani nepreukázala. Čo sa týka následného správania zmluvných strán, z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie preukázané, a ani žalovaná nespochybňovala, že žalobcovia dlhodobo, od uzavretia
zmluvy o nájme, až do októbra 2005, t.j. po dobu takmer 6 rokov bez akejkoľvek námietky zo strany
žalovanej plnili svoju platobnú povinnosť vo výške vyplývajúcej z jednotlivých evidenčných listov a to na
účet správcu bytu. Je teda nesporné, že žalobcovia sa správali v súlade s nimi tvrdenou vôľou vyjadrenou
v článku III zmluvy. Naopak, žalovaná, hoci tvrdí, že zmluvnou vôľou strán bolo, aby každý mesiac bola
na jej účet poukázaná suma 294,- Sk, napriek tomu, že po takúto dlhú dobu jej žiadna platba poukázaná
nebola, tento stav akceptovala a aktívne ho neriešila.

7. Čo sa týka obrany žalovanej, ktorá kládla na ťarchu žalobcom neadekvátnosť znenia sporného čl.
III. bodu 2 nájomnej zmluvy z dôvodu, že zmluvu koncipoval právny zástupca žalobcov, súd prvej
inštancie uviedol, že síce z ustálenej súdnej judikatúry skutočne vyplýva, že výklad nejednoznačného
pojmu obsiahnutého v zmluvnom dojednaní ide na ťarchu subjektu, ktorý ho použil, tento postup je
však podmienený objektívnou nejednoznačnosťou použitého pojmu resp. formulácie. Podľa názoru
súdu prvej inštancie však v danom prípade ide o zrozumiteľný a jednoznačný prejav vôle, preto je
irelevantné uvažovať o tom, na koho ťarchu má ísť. Súd vo vzťahu k posúdeniu uvedenej otázky
poukázal na skutočnosť, že nájom bytu je chránený (§ 685 ods. 3 OZ). Zákonodarca v rámci úpravy
nájmu chráni nájomcu ako slabšiu zmluvnú stranu. Na dokreslenie situácie súd prvej inštancie uviedol, že
základnými otázkami, na ktorých má v súčasnej dobe prirodzene záujem každý prenajímateľ, sú otázka
výšky odplaty za nájom a doba trvania nájmu. Prenajímateľ je teda tým subjektom v rámci nájomného
vzťahu, ktorý obvykle ako prvý určuje, resp. navrhuje, akú požaduje odplatu za nájom. V konaní nebolo
sporné a žalovaná nespochybňovala, že k uzavretiu zmluvy pristúpila z dôvodu, že na základe súdneho
rozhodnutia bola povinná žalobcom zabezpečiť náhradný byt. Žalovaná nespochybňovala, že sama
navrhla, aby návrh zmluvy pripravil právny zástupca žalobcov a sama potvrdila, že s obsahom zmluvy
sa pred jej podpísaním oboznámila, prečítala si ju. Zmluva má tri strany, obsahuje veľké písmená, je
koncipovaná jednoducho a zrozumiteľne. Žalovaná sa musela resp. mohla pred podpísaním zmluvy
oboznámiť s týmito základnými otázkami a vo vzťahu k návrhu zmluvy poskytla žalobcom súčinnosť,
pretože v zmluve sa nachádzajú údaje o čísle jej účtu, o čísle účtu správcu bytu a prílohu zmluvy tvorí
evidenčný list, ktorý žalovaná poskytla.

8. Vo vzťahu k obrane žalovanej, že neadekvátnosť znenia sporného článku zmluvy má ísť na
ťarchu žalobcov a že posudzovaná zmluva nespĺňa charakter odplatnosti nájomnej zmluvy súd prvej
inštancie ďalej poukázal na to, že normy Občianskeho zákonníka sú podľa výslovnej dikcie ust.
§ 2 ods. 3 zásadne normami dispozitívneho charakteru, reflektujú individuálne slobody subjektov
občianskoprávnych vzťahov, čo platí predovšetkým pre oblasť záväzkového, konkrétne zmluvného
práva, ktoré je typickým interpersonálnym právom. Práve v oblasti zmluvného práva platí v prvom
rade to, čo si zmluvné strany medzi sebou dohodli (lex contractus). Ich dohoda sa tak stáva rovnako
záväznou, ako zákon sám. Ak teda subjekty občianskoprávnych vzťahov podľa vlastného rozhodnutia a
sebaurčenia určitú zmluvu uzavrú, majú povinnosť túto zmluvu plniť a dodržiavať (pacta sunt servanda),
a to aj keby sa plnenie pre niektorého z nich stalo nevýhodným. Preto štát, a teda aj súd, sa musia
zásadne zdržať zbytočných intervenčných zásahov do súkromnoprávnej oblasti. Súd prvej inštancie
konštatoval, že pokiaľ žalovaná ako prenajímateľka slobodne prejavila svoju zmluvnú vôľu tak, že
žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo z
toho a v akej výške predstavuje nájomné, potom sa slobodne rozhodla, aké práva sa na základe tejto
zmluvy založia a akých práv sa vzdala a je povinná túto zmluvu dodržiavať. Je preto vylúčené, aby
súd zasahoval do zmluvnej vôle strán, aby takto raz učinený prejav vôle dopĺňal, menil, či dokonca
ho nahradzoval, resp. aby súd sám určoval, aká bola dohoda účastníkov ohľadom výšky samotného
nájomného v prospech žalovanej.



9. Čo sa týka právnej argumentácie žalovanej, týkajúcej sa podstaty a charakteru nájomného vzťahu ako
úplatného, súd prvej inštancie zotrval na názore, že posudzovaná nájomná zmluva takýto charakter má,
pretože platba, predpísaná jednotlivými evidenčnými listami, hradená žalobcami v plnej výške, zahŕňa
nielen preddavky (zálohy) na služby spojené s nájmom, ktoré žalobcovia ako nájomcovia skutočne
požívali, resp. čerpali a ktoré sú predmetom vyúčtovania v závislosti od skutočnej výšky nákladov
vynaložených na tieto služby, ale zahŕňa aj príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, ktorý
predmetom vyúčtovania nie je. Je potrebné zásadne rozlišovať charakter týchto dvoch základných typov
úhrad, ktoré zaťažujú každého vlastníka bytu, t.j. príspevok do fondu prevádzky, opráv a údržby a
úhrady za plnenia a služby poskytované s vlastníctvom bytu. Príspevok do fondu prevádzky, údržby a
opráv má v zmysle ust. § 10 ods. 1, 2 a 6 zákona č.182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov a súdnej judikatúry sporivý charakter; príspevky sa akumulujú na ďalšie nevyhnutné opravy,
či plánovanú modernizáciu domu v ďalších obdobiach, zabezpečujú financovanie následkov prípadných
nepredvídaných havárií, škôd či iných udalostí. Skutočnosť, že niektorý vlastník svoj byt vôbec neužíva,
alebo právo užívania prenechal na základe nájomnej zmluvy tretej osobe, ho nezbavuje povinnosti
prispievať do fondu, lebo tá je viazaná na existenciu vlastníctva bytu. Súd prvej inštancie preto považoval
za nesporné, že žalobcovia počas trvania nájomného vzťahu plnili za žalovanú príspevky do fondu
prevádzky, opráv a údržby, čo je povinnosť, zaťažujúca výlučne vlastníka bytu. V rozhodnom období
2008-2011 išlo o nie zanedbateľnú čiastku vo výške 20,75 Eur mesačne. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalovaná sama túto povinnosť neplnila, ani nemala v úmysle ju plniť, pretože jej zmluvnou
vôľou bolo, aby túto úhradu počas nájomného vzťahu za ňu plnili žalobcovia. Prvoinštančný súd preto
uzavrel, že nie je dôvod pochybovať o tom, že žalovaná z tohto nájomného vzťahu profit mala.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že použitý výpovedný dôvod spočívajúci v tom, že žalobcovia
za čas dlhší ako tri mesiace nezaplatili nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, daný
nie je. Žalobcovia v rozhodnom období, špecifikovanom vo výpovedi z nájmu, t.j. od februára 2008 do
januára 2011, riadne, t.j. v plnej dohodnutej výške a včas, t.j. v lehote splatnosti dojednanej v zmluve,
plnili svoju platobnú povinnosť. Vzhľadom na nedôvodnosť použitého výpovedného dôvodu súd prvej
inštancie konštatoval, že výpoveď z nájmu bytu je neplatná a preto žalobe o určenie jej neplatnosti
vyhovel.

11. Výrok o trovách konania vo vzťahu žalobcov a žalovanej súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. §
262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), t.j. podľa zásady úspechu v konaní. V súlade s ust. § 256 ods. 2 a § 147 ods. 2 CSP, ako aj čl.
4 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo záveru, že svedkovia procesne zavinili vznik trov, keď sa nedostavili na
nariadené pojednávanie, súd zástupcovi žalovanej proti týmto svedkom priznal náhradu trov za zmarené
pojednávanie.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná, pričom rozsudok napáda vo výroku,
ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov a žalovanej.
Má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Medzi účastníkmi sporné ustanovenie článku III. ods. 1 a 2
nájomnej zmluvy pri aplikácii ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval
pri výklade vôle účastníkov tejto zmluvy. Súd prvej inštancie v rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval
na žalovanou vznesenú námietku, týkajúcu sa výkladu jednotlivých ustanovení čl. III. ods. 1 a 2 nájomnej
zmluvy, ktorou namietala skutočnosť, že pokiaľ znenie zmluvy pripúšťa viacero výkladov, vykladá sa text
zmluvy v neprospech strany, ktorá návrh zmluvy zostavila a predložila, v danom prípade v neprospech
žalobcov (výklad contra proferentem). Podľa právnej teórie nejde iba o špeciálne výkladové pravidlo, ale
aj o určitý druh sankcie pre toho, kto takýto výraz použil. Ide o sankciu, ktorá by mala plniť preventívnu
funkciu pred porušením povinnosti formulovať zmluvu jasne a zrozumiteľne. V tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2008, č. k. I. ÚS 243/07-25, v ktorom
ústavný súd uvádza: „Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí
sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je
neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne
v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.“ V
prípade, ak tvorca zmluvy argumentuje neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal by
podľa uvedeného rozhodnutia sám preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne
konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálil všeobecný súd.
Má za to, že žalobcovia nesú v zmysle výkladového princípu contra proferentem zodpovednosť za



akékoľvek prípadné spory, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nejasnosťou či neurčitosťou znenia
zmluvy a sú zaťažení povinnosťou dôkazného bremena, že pri formulovaní obsahu zmluvy panovala
medzi zmluvnými stranami zhoda v tom, ako sa bude konkrétny pojem vykladať a že nekonali so zlým
úmyslom uviesť druhú zmluvnú stranu v tomto smere do omylu. Žalobcovia vo vyššie uvedenom rozsahu
na žalovanou vznesenú námietku výkladu contra proferentem žiadnym právne relevantným spôsobom
nereagovali, teda neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa jasnosti a určitosti znenia ustanovení článku
III. ods. 1 a 2 nájomnej zmluvy. So žalovanou vznesenou námietkou a žalobcami neuneseným dôkazným
bremenom sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Uvedenú námietku považuje
odvolateľka za podstatnú vo vzťahu k veci samej a k aplikácii ustanovení článku III ods. 1 a 2 nájomnej
zmluvy, spôsobom akým tvrdila v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. V zmysle ustanovenia čl.
III. ods. 1 nájomnej zmluvy: „Za nájom bytu uvedeného v časti I. tejto zmluvy a prenechané príslušenstvo
a zariadenie budú nájomcovia platiť prenajímateľovi mesačnú úhradu (nájomné) a mesačné preddavky
na úhrady služieb spojených s užívaním bytu zabezpečených správcom domu vo výške určenej podľa
vyhl. č. 60/1964 Zb. a uvedenej v Evidenčnom liste pre výpočet úhrady za užívanie bytu, ktorý tvorí
prílohu č. 1 tejto zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou.“ Z citovaného nepochybne  vyplýva vôľa
zmluvných strán platiť prenajímateľovi: mesačnú úhradu (nájomné) a mesačné preddavky na úhrady
služieb spojených s užívaním bytu zabezpečených správcom domu, v súlade s úpravou podľa § 686
Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia čl. III. ods. 2 nájomnej zmluvy: „Nájomné a preddavky
na úhrady za služby budú platené v súlade s vyhl. č. 60/1964 Zb. mesačne pozadu najneskôr do 5. dňa
nasledujúceho mesiaca formou poštovej poukážky na účet prenajímateľky v Agrobanke a. s. Košice č.
ú. 31744504/6900 a po zriadení osobného účtu nájomcu v banke na účet správcu domu SUBOP, s.r.o.,
Mlynárska 19, Košice.“ Citované ustanovenie má byť prejavom vôle o mieste plnenia mesačnej úhrady
(nájomného) a preddavkov na úhrady služieb spojených s užívaním bytu. Je zjavné, že adekvátne
znenie sporného článku III. ods. 2 zmluvy by v záujme vyvarovania sa akýmkoľvek pochybnostiam o
jeho obsahu malo znieť: „Nájomné a preddavky na úhrady za služby budú platené v súlade s vyhl. č.
60/1964 Zb. mesačne pozadu najneskôr do 5. dňa nasledujúceho mesiaca formou poštovej poukážky
na účet prenajímateľky v Agrobanke a. s. Košice č. ú. 31744504/6900 a po zriadení osobného účtu
nájomcu v banke preddavky na úhrady za služby na účet správcu domu SUBOP, s.r.o., Mlynárska 19,
Košice a nájomné (naďalej na účet prenajímateľky). V danom prípade neexistuje žiaden relevantný
dôvod (žalobcovia ho netvrdili a ani nepreukázali a odvolateľka ho nenachádza ani v odôvodení rozsudku
súdu prvej inštancie) na to, aby nájomca platil nájomné správcovi bytov. Na tomto považuje žalovaná
za potrebné zdôrazniť, že nájomné má povahu donosného dlhu, t.j. záväzku, ktorý sa platí veriteľovi (v
danom prípade prenajímateľovi), a nie tretej osobe, keďže predstavuje odplatu veriteľa za prenechanie
užívania veci, je to benefít, ktorý vlastníkovi veci prináša jeho vec. Ak táto odplata chýba, potom je
namieste tvrdiť, že nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, ale len k výpožičke. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že tvrdenia žalovanej, v zmysle ktorých mali žalobcovia zaplatiť v období platnosti prvého
evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29. februára 2001, sumu 294,- Sk titulom nájomného,
plus celú evidenčným listom predpísanú sumu 1.657,- Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom,
teda spolu sumu 1.951,- Sk mesačne, nie sú v texte zmluvy vôbec uvedené a teda žalovanou tvrdená
vôľa je jednoznačne v rozpore s jazykovým prejavom. S týmto konštatovaním súdu prvej inštancie
nemožno súhlasiť, nakoľko, práve naopak, vyššie uvedená vôľa žalovanej jednoznačne vyplýva z textu
sporného ustanovenia čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej sa žalobcovia zaviazali platiť
nájomné a mesačné preddavky na úhrady služieb spojených s užívaním bytu vo výške, ktorá bola
uvedená v evidenčnom liste, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou nájomnej zmluvy. Z evidenčného listu
jednoznačne vyplýva, že žalobcovia mali platiť nájomné vo výške 294,- Sk (pripomína, že poznámku
o nájomnom dopísali sami žalobcovia) a za správu a služby celkom 1.657,- Sk. Suma 1.657,- Sk
zahŕňala aj platbu do fondu prevádzky, údržby a opráv, ktorá v tom čase síce predstavovala sumu
294,- Sk, teda bola v rovnakej výške ako nájomné, v neskoršom období sa však zvyšovala. Nie je
možné preto ustáliť, že žalobcovia platili správcovi 294,- Sk titulom nájomného (namiesto príspevku do
fondu opráv), tak ako to spočiatku prezentovali, a zvyšok úhrady titulom služieb spojených s užívaním
bytu (okrem fondu prevádzky opráv), nakoľko by to znamenalo, že dokonca správcovi uhrádzali bez
právneho dôvodu viac než boli povinní. Príspevok do fondu opráv sa totiž s odstupom času zvyšoval;
žalobcovia však vždy uhrádzali plnú sumu, teda nie len - akoby prípadne mohli tvrdiť - sumu 294,- Sk.
Mesačné sumy uhrádzané žalobcami v plnej výške zodpovedali vždy sume úhrad za služby spojené s
užívaním bytu podľa evidenčného listu platného v príslušnom roku. Odvolateľka ďalej rozporuje aj záver
súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého posudzovaná nájomná zmluva má odplatný charakter, nakoľko
by malo byť nesporné, že platba, predpísaná jednotlivými evidenčnými listami, hradená žalobcami v
plnej výške, zahŕňa nielen preddavky (zálohy) na služby spojené s nájmom, ale zahŕňa aj príspevok



do fondu prevádzky, údržby a opráv, ktorý predmetom vyúčtovanie nie je. Aj keď príspevok do fondu
prevádzky, opráv a údržby sa účtuje samostatne, v zmysle nájomnej zmluvy boli žalobcovia povinní platiť
za nájom bytu nájomné, ako aj preddavky na úhrady za služby vo výške uvedenej v evidenčnom liste
pre výpočet úhrady za užívanie bytu, ktorý tvorí prílohu č. 1 nájomnej zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou
súčasťou. V zmysle čl. V evidenčného listu predstavovali mesačné úhrady za služby spojené s užívaním
bytu sumu 1.363,- Sk a nájomné sumu 294,- Sk. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že položka
„nájomné“ bola dopísaná žalobcami ručne na miesto, kde podľa všetkých evidenčných listov bola
uvedená položka „Fond opráv“. Aj z bodu 83 evidenčného listu, označeného „Za správu a služby
celkom“, jednoznačne vyplýva, že čl. V evidenčného listu mal obsahovať len položky, týkajúce sa správy
prenajatého bytu a poskytovania služieb s ním spojených, t.j. úhrady za služby spojené s užívaním bytu,
fond opráv a poplatok za správu bytového domu. Rovnako stojí za povšimnutie, že výška nájomného
bola totožná s výškou príspevku do fondu prevádzky, opráv a údržby uvedenou v evidenčnom liste,
platnom od 1. novembra 1998. Odkazuje preto na princíp výkladu contra proferentem, podľa ktorého
vymazanie položky „Fond opráv“ z evidenčného listu je potrebné pri výklade zmluvy dávať na ťarchu
strane koncipujúcej zmluvu. Takisto v tejto súvislosti rozporuje aj zjednodušené posúdenie súdu prvej
inštancie, že nie je dôvod pochybovať o tom, že žalovaná z nájomného vzťahu mala profit, nakoľko
žalobcovia platili za ňu ako vlastníčku príspevky do fondu prevádzky, opráv a údržby. Uvedené svedčí o
nepochopení základných ekonomických princípov stojacich v pozadí každého nájomného vzťahu, kde
nájomca „finančne“ nesie všetky náklady spojené s vlastníctvom veci a navyše platí prenajímateľovi
odplatu na prenechanie veci do užívania. Uplatnenie logiky vyplývajúcej z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyhnutne smeruje k popretiu týchto ekonomických princípov. Nemožno predsa považovať
za zisk z nájomného vzťahu to, že nájomcovia platili za žalovanú, ako vlastníčku bytu, príspevky do
fondu prevádzky, opráv a údržby, teda časť plnení, spojených s užívaním bytu, ak z nájomnej zmluvy
jednoznačne vyplýva, že sa v nej zaviazali platiť nájomné vo výške 294,- Sk a preddavky na úhrady za
služby (teda aj príspevky do fondu prevádzky, opráv a údržby). Z tejto argumentácie súdu prvej inštancie
teda nie je zrejmé, aký profit z tohto vzťahu mala žalovaná, ak cena služieb za užívanie bytu je za danej
situácie hypotetická, navyše sa súd prvej inštancie touto argumentáciou úplne vyhol riešeniu otázky
nájomného. Odvolateľka má za to, že právne posúdenie predmetného zmluvného vzťahu súdom prvej
inštancie je preto nesprávne. Zdôrazňuje, že bez toho, aby obsahom zmluvného vzťahu bola výslovná
povinnosť nájomcu uhrádzať nájomné vo výške úhrad za služby spojené s užívaním bytu alebo vo výške
úhrad do fondu prevádzky, opráv a údržby, nemožno v danom vzťahu vnímať charakter odplatnosti v
úhradách týchto služieb za/namiesto vlastníka bytu tak, ako to učinil súd prvej inštancie. V opačnom
prípade sa vôli účastníkov zmluvy pripisuje iný/odlišný význam, ako účastníci v skutočnosti prejavili. V
konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, si žalovaná zároveň uplatňuje náhradu
trov konania v plnej výške a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrili žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu. S
tvrdeniami žalovanej sa žalobcovia nestotožňujú, považujú ich za nepravdivé a zavádzajúce. Tvrdenie
žalovanej o údajnej viacvýznamovosti ods. 1 a 2 bodu 1. článku III. nájomnej zmluvy je subjektívnym
a výlučne účelovom tvrdením žalovanej. Podľa názoru žalobcov z doteraz vykonaného dokazovania je
bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že sporný ods. 1 a 2 bodu 1. článku III. nájomnej zmluvy nie je
možné považovať za dojednania, ktoré by bolo možné vykladať rozličnými spôsobmi. Z predmetných
dojednaní je totiž jednoznačne zrejmé, ako sa strany sporu ako účastníci nájomnej zmluvy dohodli o
spôsobe určenia nájomného (o jeho výške), ako aj o mieste plnenia. Žalobcovia odkazujú na svoje
podanie z 21. septembra 2016, ako aj na prednes ich právneho zástupcu na pojednávaní konanom
16. septembra 2013, v ktorých sa vysporiadali s námietkou, týkajúcou sa údajnej viacvýznamovosti
predmetného článku nájomnej zmluvy. V nadväznosti na uvedené žalobcovia popierajú pravdivosť toho,
že by sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nezaoberal vyššie uvedenou námietkou žalovanej,
a to s poukazom na bod 36. a nasl. odôvodnenia rozsudku a osobitne zvýrazňujú odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie v bodoch 43, 48, 51. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k
záveru, že sporné ustanovenia nájomnej zmluvy sú jednoznačné, určité, zrozumiteľné a nepripúšťajú
odlišný výklad tak, ako sa to snažila prezentovať žalovaná. V súvislosti s uvedeným žalobcovia uviedli,
že subjektívnym, a tiež účelovým, tvrdením žalovanej je preukázateľne aj tvrdenie, podľa ktorého
žalobcovia údajne neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k jasnosti a určitosti ods. 1 a 2 bodu 1.
článku III. nájomnej zmluvy. Žalobcovia predložili súdu prvej inštancie v priebehu konania nájomnú
zmluvu, ktorej obsah je jednoznačný, vo výpovediach zhodne poukazovali na to, ako sa strany sporu
ako účastníci nájomnej zmluvy dohodli na plnení a ako sa (v zhode so znením nájomnej zmluvy) plnilo.



Žalobcovia zároveň taktiež v priebehu konania poukázali aj na dlhoročné správanie sa strán sporu,
ktoré potvrdzuje dohodu uvedenú v nájomnej zmluve. Preto dôkazné bremeno zo strany žalobcov bolo
riadne a preukázateľne unesené. Bola to práve žalovaná, ktorá, ak tvrdila, že dohoda strán sporu
ako účastníkov nájomnej zmluvy o sporných ustanoveniach nájomnej zmluvy bola iná, ako bolo v jej
texte vyjadrené, mala povinnosť toto svoje tvrdenie preukázať i uniesť tak svoje dôkazné bremeno. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaná svoje dôkazné bremeno neuniesla, nakoľko
nedokázala (ani nemohla) obhájiť svoje účelovo vykonštruované tvrdenie o tom, že jej vôľa bola iná.
Rovnaký názor zastáva pritom aj súd prvej inštancie (bod 48. odôvodnenia rozsudku). Žalobcovia sú toho
názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, vychádzajúci z dôkladného vyhodnotenia dôkazov
a relevantných skutočností, správneho právneho názoru a je náležite odôvodnený. Preto odvolaciemu
súdu navrhujú, aby rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcom priznal náhradu trov odvolacieho
konania.

14. Na vyjadrenie žalobcov k odvolaniu reagovala žalovaná replikou, v ktorej nesúhlasí s názorom, že
sporný článok III ods. 1 a 2 nájomnej zmluvy nie je možné považovať za dojednania, ktoré by bolo
možné vykladať rozličnými spôsobmi a že sú jednoznačné a zrozumiteľné a nepripúšťajú odlišný výklad a
zotrváva na svojich námietkach o viacvýznamovosti sporných ustanovení nájomnej zmluvy, ktoré uviedla
v odvolaní, ako aj v priebehu konania. Zároveň zotrvala na dôvodoch svojho odvolania. S názorom, že
o údajnom unesení dôkazného bremena zo strany žalobcov má svedčiť predloženie nájomnej zmluvy
žalobcami v konaní pred súdom prvej inštancie, žalovaná nesúhlasí, nakoľko iba samotné predloženie
nájomnej zmluvy (práve, ktorej ustanovenia sú v tomto konaní medzi stranami sporné), neznamená
unesenie dôkazného bremena.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v
zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadísk
uplatneného odvolacieho dôvodu [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] a dospel k záveru, že rozsudok v jeho
napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku o veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania vo
vzťahu žalobcov a žalovanej, je potrebné zmeniť.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. januára 2019 o 10,10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.

17. Rozsudok, okrem výroku o veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania vo vzťahu
žalobcov a žalovanej, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.  1 a contrario
CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

18. Žalovaná formálne uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, spočívajúcom v tom,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nepodoprela konkrétnou odvolacou námietkou, resp. neuviedla, ktorým chybným postupom zo strany
súdu prvej inštancie malo dôjsť k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu. Základ i celé odvolanie žalovanej
je vystavané na tom, že medzi účastníkmi sporné ustanovenie článku III. ods. 1 a 2 nájomnej zmluvy pri
aplikácii ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie nesprávne interpretoval
pri výklade určitosti a vôle účastníkov tejto zmluvy. Ak teta súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu, ale vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania posúdil otázku platnosti,
či neplatnosti zmluvy nesprávne, potom sa jedná o nesprávnosť rozsudku pre pochybenie v právnom
posúdení veci, nie o chybu v skutkových zisteniach. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý
rozsudok z hľadiska formálne uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
neposudzoval.

19. Pokiaľ ide o odvolateľkou namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie tiež



subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze
nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009).

20. V predmetnej veci odvolací súd vychádza z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej
inštancie, ktorý vykonal dostatočné dokazovanie v konaní a postupoval v súlade s procesnými predpismi,
však odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť pre iný právny
názor v posúdení neplatnosti predmetnej zmluvy o nájme bytu (hoci odvolací súd vychádza z tých istých
ustanovení Občianskeho zákonníka ako súd prvej inštancie), ako otázky predbežnej pre rozhodnutie
o žalobcami požadovanom určení neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Nakoľko procesné podmienky
konania boli v tomto prípade splnené, napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie možno vytknúť len
právnu vadu a odvolací súd mal pre rozhodnutie dostatočný skutkový základ, pristúpil v súlade s ust.
§ 388 CSP k zmene vecne nesprávneho rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výrokovej časti tohto
rozsudku.

21. Na to, že v skutkovom rámci, danom individuálnymi okolnosťami preskúmavanej veci, majú osobitný
význam právne úkony žalobcov a žalovanej (žalovaná ako prenajímateľka a žalobcovia ako nájomcovia
uzavreli 21. januára 1999 v písomnej forme zmluvu o nájme bytu), poukázal odvolací súd už v
predchádzajúcom odvolacom konaní.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu, predpokladom (podmienkou) platnosti a účinnosti hmotnoprávneho
úkonu výpovede z nájmu bytu (§ 711 Občianskeho zákonníka) smerujúceho k právnemu dôsledku podľa
§ 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorým je zánik nájmu bytu, je, že zmluva, ku ktorej sa výpoveď z
nájmu vzťahuje, nie je absolútne neplatnou; inak je výpoveď z nájmu neplatná pre rozpor so zákonom.
Hodno pripomenúť, že už v minulosti judikatúra (porovnaj R 22/1976) v spojitosti s problematikou
platnosti a účinnosti hmotnoprávneho úkonu - v prípade odstúpenia od zmluvy - poukázala na to, že
odstúpiť možno iba od zmluvy, ktorá bola uzatvorená platne, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky
tento názor zopakoval aj v iných veciach (uznesenie z 30. júna 2009, sp. zn. 4 Cdo 111/2008 a rozsudok
z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 48/2010).

23. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

24. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä
tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka).

25. Z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Nedostatok určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu
je teda okolnosť, zakladajúca neplatnosť zmluvy. Zrozumiteľnosť právneho úkonu v písomnej forme
možno chápať ako manifestáciu vôle navonok. Zrozumiteľný je právny úkon vtedy, ak interpretačné
pravidlá umožňujú jeho výklad. Určitosť právneho úkonu je daná vtedy, ak z neho možno spoľahlivo zistiť
jeho obsah. Pokiaľ ide o náležitosti pomeru vôle a prejavu, právny úkon je neurčitým, ak je vyjadrený
prejav vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nie je jednoznačný a tým nie je určitý, pričom
neurčitosť z jeho obsahu nemožno odstrániť ani za použitia výkladových (interpretačných pravidiel)
podľa § 35 ods.  2 a  3 OZ.

26. Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
táto pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti
niekto dovolal; preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z
takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho
úkonu i bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti. To však platí vzhľadom k prejednacej zásade, ktorá
ovláda občianske súdne konanie (§ 101 ods. 1, 2 O.s.p.) len za predpokladu, že skutočnosti, ktoré
sú s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu spojené, vyjdú v konaní najavo. Absolútnu neplatnosť
právneho úkonu nemožno podľa platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením
(ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou).



27. Odvolací súd po posúdení dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne
zvolené a správne interpretované právne normy na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. V danom
prípade zvolil súd prvej inštancie taký výklad predmetnej zmluvy o nájme bytu z 21. januára 1999, ktorý
zmluve prikladá veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (žalovanú) oproti strane druhej. Súd
totiž nemôže rozhodovať na základe síce zdanlivo ľahko sa ponúkajúceho formalistického argumentu aj
podľa doloženej judikatúry, v skutočnosti však argumentu, ktorý nie je v súlade s obsahom predmetnej
zmluvy (pozri aj nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2008, sp. zn. I. ÚS 243/07-25).

28. Podľa Civilného sporového poriadku platí, že ak súd vyššej inštancie (v tomto prípade súd
odvolací) zruší rozhodnutie súdu nižšej inštancie, tak právny názor, ktorý uvedie vo svojom zrušovacom
rozhodnutí, je pre súd nižšej inštancie záväzný. Za právny názor súdu je vo všeobecnosti možné
považovať názor súdu, ako sa má prejednávaná vec právne posúdiť. To znamená, ktorú právnu normu
je potrebné zvoliť na zistený skutkový stav a ako interpretovať jej obsah. Môže ísť napríklad, podobne
ako v teraz preskúmavanej veci, o právne posúdenie, či predložená zmluva je platným alebo neplatným
právnym úkonom. Záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie uvedený v zrušovacom rozhodnutí
spôsobuje, že súd nižšej inštancie je pri ďalšom rozhodovaní v danej veci týmto názorom viazaný. To
znamená, že súd nižšej inštancie už nemá naďalej voľnú úvahu pri právnom posúdení skutkového stavu
v danom spore a je povinný riadiť sa právnym posúdením súdu vyššej inštancie a na jeho základe
spor rozhodnúť. V tomto prípade hovoríme o kasačnej záväznosti zrušovacieho rozhodnutia, v zmysle
ktorej je súd nižšej inštancie povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie
vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 12/2016,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016). Najvyšší súd
SR v tejto súvislosti už niekoľkokrát judikoval, že pri kasačnom rozhodnutí neexistuje pre súd nižšej
inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný
alebo úplný (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 155/2011).

29. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri
výklade sporného článku zmluvy nevysporiadal so skutočnosťou, že ak sa v danom prípade jedná o
odplatnú zmluvu o nájme bytu, keďže sú v článku III. zmluvy dohodnuté dva druhy platieb - mesačná
úhrada (nájomné) a mesačné preddavky na úhrady služieb - aká bola dohoda účastníkov ohľadom
výšky samotného nájomného v prospech žalovanej ako vlastníčky bytu. Žalovaná totiž v priebehu celého
konania dôvodne namietala, že v zmysle sporného ustanovenia čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy sa
žalobcovia zaviazali platiť nájomné, ako aj mesačné preddavky na úhrady služieb spojených s užívaním
bytu vo výške, ktorá bola uvedená v evidenčnom liste, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou nájomnej zmluvy;
tiež by nebolo rozumné, a ani v súlade s ustanovením § 686 OZ, aby nájomca platil nájomné správcovi
bytov, ak na to neexistuje žiaden právny dôvod.

30. Podľa názoru súdu prvej inštancie zo sporného článku posudzovanej nájomnej zmluvy z hľadiska
určitosti dojednania o výške plnenia nájomcov a platobnom mieste, výkladom v zmysle zásad uvedených
v ust. § 35 a § 37 OZ, nevyplynuli žiadne pochybnosti. Platby boli žalobcami poukazované v dohodnutej
výške, t.j. vo výške vyplývajúcej z evidenčného listu, pravidelne každý mesiac k 15. dňu na účet správcu
bytového domu. Čo sa týka výšky celého peňažného plnenia, na ktoré sa žalobcovia zmluvou zaviazali,
podľa názoru súdu prvej inštancie z textu zmluvy je zrejmé, že táto sa mala odvíjať z evidenčného listu,
na ktorý sporný článok zmluvy poukazuje, a tvrdenie žalovanej, že žalobcovia mali v období platnosti
prvého evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29.2.2001, platiť sumu 294,- Sk titulom nájomného,
plus celú evidenčným listom predpísanú sumu 1.657,- Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom,
teda spolu sumu 1.951,- Sk mesačne, v texte zmluvy vôbec nie je uvedené. Súd prvej inštancie preto
uzavrel, že žalovanou tvrdená vôľa jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom.

31. S uvedeným výkladom súdu prvej inštancie sporných ustanovení v nájomnej zmluve z 21. januára
1999 sa odvolací súd nestotožňuje a opakovane zdôrazňuje, že zrozumiteľnosť a určitosť zmluvných
dojednaní v preskúmavanej veci je nutné odvíjať nielen z evidenčného listu, na ktorý zmluva o nájme
odkazuje ako na jeho neoddeliteľnú súčasť, ale tiež v kontexte, a predovšetkým, z obsahu článku III.
ods. 1 nájomnej zmluvy, v ktorej sa žalobcovia zaviazali platiť: 1/ nájomné a 2/ mesačné preddavky na
úhrady služieb spojených s užívaním bytu vo výške, ktorá bola uvedená v evidenčnom liste. Súd prvej
inštancie konštatoval, že pokiaľ žalovaná ako prenajímateľka slobodne prejavila svoju zmluvnú vôľu tak,
že žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo z



toho a v akej výške predstavuje nájomné, potom sa slobodne rozhodla, aké práva sa na základe tejto
zmluvy založia a akých práv sa vzdala a je povinná túto zmluvu dodržiavať.

32. Vyššie uvedený výklad obsahu nájomnej zmluvy a záver súdu prvej inštancie z tohto výkladu
vyplývajúci, považuje odvolací súd za arbitrárny. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že
žalovanou tvrdená vôľa v sporných ustanoveniach jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom, na
druhej strane uzavrel, že pokiaľ žalovaná ako prenajímateľka slobodne prejavila svoju zmluvnú vôľu tak,
že žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo z
toho a v akej výške predstavuje nájomné, potom sa slobodne rozhodla, aké práva sa na základe tejto
zmluvy založia a akých práv sa vzdala a je povinná túto zmluvu dodržiavať. Uvedenému výkladu chýba
logická súvislosť, pretože ak vôľa žalovanej je jednoznačne v rozpore s jazykovým prejavom v sporných
zmluvných ustanoveniach, pričom takou bola zjavne aj čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, nakoľko
podľa čl. III. ods. 1 nájomnej zmluvy bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté platenie nájomného, ako
aj úhrad za služby spojené s užívaním bytu, potom je nanajvýš otázne, či sa žalovaná naozaj rozhodla
slobodne vzdať svojich práv - ako uzavrel súd prvej inštancie.

33. Nie nepodstatným vo vzťahu k posúdeniu zrozumiteľnosti a určitosti zmluvného dojednania strán
sporu o výške plnenia (nájomné a úhrada za služby, poskytovanie ktorých je spojené s užívaním bytu)
v čl. III. ods. 1 zmluvy, je aj súvislosť s dojednaním platobného miesta v čl. III. ods. 2 nájomnej zmluvy,
podľa ktorého nájomné a preddavky na úhrady za služby budú platené formou poštovej poukážky
na účet prenajímateľky v Agrobanke a. s. Košice č. ú. 31744504/6900 a po zriadení osobného účtu
nájomcu v banke na účet správcu domu SUBOP, s.r.o.. Ako je uvedené vyššie, prvoinštančný súd mal
za preukázané, že platby boli žalobcami poukazované v dohodnutej výške, t.j. vo výške vyplývajúcej
z evidenčného listu, pravidelne každý mesiac k 15. dňu na účet správcu bytového domu. V takom
prípade však vyvstáva otázka, za akým účelom je v spornom článku zmluvy uvedený pôvodne aj účet
prenajímateľky v Agrobanke a. s., ak súd prvej inštancie výkladom zmluvy dospel k záveru, že vôľou
zmluvných strán bolo dojednanie odplaty za prenájom bytu iba v sume zodpovedajúcej úhrade podľa
evidenčného listu. V takom prípade totiž úvahy súdu prvej inštancie môžu viesť iba k záveru, že pre
poukazovanie platieb za prenájom bytu v sume podľa evidenčného listu, ako platobné miesto úplne
postačuje účet správcu domu SUBOP, s.r.o., čo však zjavne nezodpovedalo dohode zmluvných strán.
Podobne, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akým výkladom sporných zmluvných
ustanovení dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi zmluvnými stranami dohodnuté nájomné
zodpovedalo nielen svojou výškou príspevku do fondu prevádzky, opráv a údržby, ale fakticky sa tieto
dve platby mali prekrývať - hoci na inom mieste súd prvej inštancie posúdil vôľu účastníkov zmluvy tak,
že žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo
z toho a v akej výške predstavuje nájomné. V súvislosti s uvedeným odvolací súd považuje za nutné
zdôrazniť, že výška príspevku do fondu prevádzky, opráv a údržby sa časom menila, ale zo sporného
ustanovenia čl. III ods. 1 zmluvy, a ani z pôvodného evidenčného listu, pripojeného k nájomnej zmluve,
v ktorom bol príspevok do fondu prevádzky, opráv a údržby prepísaný rukou na „nájomné“ v sume 294,-
Sk, nie je možné vyvodiť, že predmetný príspevok do fondu prevádzky, opráv a údržby sa prekrýva s
nájomným a že výška nájomného v sume 294,- Sk, vpísaného rukou, sa v budúcnosti má odvíjať od
výšky príspevku do fondu prevádzky, opráv a údržby.

34. Vo svetle vyššie uvedeného potom už nemôže obstáť ani záver súdu prvej inštancie o
neopodstatnenej obrane žalovanej, ktorá kládla na ťarchu žalobcom neadekvátnosť znenia sporného
čl. III. nájomnej zmluvy z dôvodu, že zmluvu koncipoval právny zástupca žalobcov, nakoľko názor súdu
prvej inštancie, že v danom prípade ide o zrozumiteľný a jednoznačný prejav vôle, nie je správny. Tu sa
zároveň odvolaciemu súdu žiada zdôrazniť, že súdom prvej inštancie použitý výklad nejednoznačných
ustanovení zmluvy vyznel nevyvážene, výlučne v neprospech žalovanej ako prenajímateľky.

35. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak
výkladom podľa ust. § 35 a § 37 OZ dospel k záveru o zrozumiteľnosti a určitosti zmluvných dojednaní
o výške odplaty za prenájom bytu a o platobnom mieste, ak za zrozumiteľné a určité považoval znenie
čl. III nájomnej zmluvy, z ktorého vyvodil, že žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva
z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo z toho a v akej výške predstavuje nájomné. Odvolací súd
preto uzatvára, že takto koncipovaná nájomná zmluva v sporných ustanoveniach nie je zrozumiteľná,
ani určitá, preto je neplatná.



36. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR
z 25. októbra 2007, sp. zn. 26Cdo 2121/2006, v zmysle ktorého „V danej veci bola nájomnou zmluvou
úhrada za nájom bytu a za plnenia spojené s užívaním bytu stanovená pevnou sumou bez rozlíšenia
toho, aká časť pripadá na nájomné a aká na úhradu za plnenia spojené s užívaním bytu, prípadne aj
na iné plnenia predpokladané touto zmluvou. Odvolací súd preto správne posúdil nájomnú zmluvu ako
neplatnú.“

37. Nakoľko je predmetná nájomná zmluva neplatná pre nedostatok zrozumiteľnosti a určitosti, je
irelevantné konštatovanie prvoinštančného súdu, že žalovaná dlhú dobu tento stav akceptovala a
aktívne ho neriešila, pretože pasivita žalovanej na platnosť/neplatnosť zmluvy nemohla mať žiaden vplyv,
nakoľko táto zmluva je neplatná od počiatku.

38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, ako aj na to, že
nie sú splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého rozsudku, odvolací súd v súlade
s ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v jeho napadnutom výroku vo veci samej tak, že žalobu zamietol
z dôvodu, že v preskúmavanej veci nebol splanený predpoklad platnosti a účinnosti hmotnoprávneho
úkonu výpovede z nájmu bytu podľa § 711 OZ, smerujúceho k právnemu dôsledku podľa § 710 ods. 3
OZ, ktorým je zánik nájmu bytu, nakoľko zmluva, ku ktorej sa výpoveď z nájmu vzťahuje, je absolútne
neplatnou, preto je výpoveď z nájmu neplatná pre rozpor so zákonom (viď bol 22 odôvodnenia tohto
rozsudku).

39. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol odvolací
súd tiež o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu žalobcov a žalovanej pred súdom prvej inštancie.

40. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

41. V konaní pred súdom prvej inštancie mala v konečnom dôsledku žalovaná výlučný procesný úspech,
a preto jej v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 CSP vzniklo právo na plnú náhradu trov konania
proti žalobcom, ktorí boli v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešní. Vzhľadom na to odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu 100
% trov konania pred súdom prvej inštancie.

42. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

43. V súlade s citovaným ustanovením zákona odvolací súd s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP priznal v
odvolacom konaní plne procesne úspešnej žalovanej nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy
v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie  (§ 422
ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24C/110/2011", "guid": "5a50cd01-625c-4759-8915-f04fb0262b8c:3fe44af6-15c2-4d7a-973d-674b4a127159", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}], "citovane_v": [{"guid": "0ac1466a-e4fe-4e44-8ee5-e1f1776f8e83:ed466202-b168-4594-8c15-6b6224924d07", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "spisova_znacka": "11Co/208/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/208/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2"}, {"guid": "0ac1466a-e4fe-4e44-8ee5-e1f1776f8e83:faec7da1-6df0-4548-b159-d4b1090268ea", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "spisova_znacka": "11Co/208/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/208/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2"}, {"guid": "0ac1466a-e4fe-4e44-8ee5-e1f1776f8e83:fef6d2cf-fae4-4be0-a2e1-1e9bda46690c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2", "spisova_znacka": "11Co/208/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/208/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7111214662.2"}]}