Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/627/2014 z 26. 11. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 26. novembra 2014, sp. zn. 8Co/627/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4412221742.3 Krajský súd Nitra | 8Co/627/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4412221742.3 | 2014-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., § 8 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/20fb7ba0-27e7-4b97-8d1e-445f24f617c0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221742.3 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/627/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221742
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221742.3

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi:
Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 7. marca 2014, č. k. 6C/827/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
vo výške 125,00 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 825,00 eur. Odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 6, § 9 ods. 2, § 17 ods.
1, ods. 2, ods. 3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že dňa 09.06.2008 súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonania
exekúcie. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 22.01.2009. K navrhovateľom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, súd uviedol, že uplatnený nárok navrhovateľa treba
posudzovať v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V konaní nebolo preukázané, že by
tieto podklady potrebné pre ustálenie nesprávneho úradného postupu boli dané v predmetnej exekučnej
veci exekučnému súdu. Pri absencii vyššie uvedených podkladov nie je možné konštatovať nesprávny
úradný postup spočívajúci v nevykonaní úkonu v zákonnej lehote. Exekučný súd nemohol v lehote
vydať poverenie na vykonanie exekúcie pre nesprávnosť žiadosti o udelenie poverenia a táto skutočnosť
v žiadnom prípade sa nemôže považovať za nesprávny úradný postup. Súd na záver uviedol, že k
žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo. Nie sú dané
základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto návrh ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.1 OSP tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne nevyčíslil.



Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods.
1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím
de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu tiež, že
odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal
použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval
túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd
zamietnutím znaleckého dokazovania znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súd tak založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Ďalej argumentoval, že súdu nepríslušní polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods.1 písm. f/, h/ OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125,00 eur z titulu náhrady škody a sumy 825,00 eur z titulu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom
súde pod sp. zn. 5Er/582/2008, ktorý podľa navrhovateľa rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 15 mesiacov. Exekučné konanie
sa začalo dňa 26.05.2008, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému doručený návrh
na vykonanie exekúcie. Exekučnému súdu bola doručená žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 09.06.2008. Na základe výzvy súdu, súdny exekútor doručil súdu dňa 12.09.2008 opravný
návrh na vykonanie exekúcie. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa
22.01.2009. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesprávny úradný postup navrhovateľ
vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, v prieťahoch v konaní.



V danej veci dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná
priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§
9), keď je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe
(§ 8). Pojem "nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci" nie je zákonodarcom v ustanovení §
9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej
definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu - škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre
objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platí pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a súd ho mohol (a mal) v tomto konaní sám posudzovať a či
potom navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková
ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, lehota 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu
bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo
vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady "ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia" (veta druhá) a prípad "ak súd zistí rozpor žiadosti" (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca
úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť



súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením exekučnému
súdu povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé
zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie
zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Súd prvého stupňa následne mal posudzovať, či konanie exekučného súdu, nevykazovalo
navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní
sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2.
správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie
§ 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle
jeho znenia po novele od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup
exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne,
bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2
po novelizácii od 01.01.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky
okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na
postup exekučného súdu i vzhľadom k jeho možnostiam. Nakoľko však súd prvého stupňa pre svoj
nesprávny právny záver takto nepostupoval, bolo potrebné jeho rozhodnutie ako vecne nesprávne (a
predčasné) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne vo veci konať a rozhodnúť a posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní v súlade s
príslušnými zákonnými ustanoveniami účinnými v čase začatia exekučného konania a taktiež posúdiť
navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré podlieha prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej
právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ
dôvodne vo svojom odvolaní poukázal.

V ďalšom konaní je právny názor odvolacieho súdu pre súd prvého stupňa záväzný.

S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.