{"guid": "0abcb7c7-981c-4f3a-a4de-813cb21952bd:5fbf775e-9685-4066-bcd0-aa2eafd10df6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4", "spisova_znacka": "28Sa/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 28Sa/31/2018 z 16. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 16. septembra 2019, sp. zn. 28Sa/31/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4", "identifikacne_cislo": "1017202051", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Kvetková", "sudca_id": 1026, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-kvetkova-1026", "datum_vydania": "2019-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fbf775e-9685-4066-bcd0-aa2eafd10df6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 28Sa/31/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202051
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej
veci žalobcu: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XX, W., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: MANIOM,
s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 46 889 124, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: 18463-3/2017-BA zo dňa 29. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu   z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania                                           n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo:
50304-1/2014-CA zo dňa 16.12.2014 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.
v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení) a podľa § 210 ods. 1 citovaného
zákona rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2014 podľa
slovenskej legislatívy. V odôvodnení citoval článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia EP a Rady č.
883/2004 (základné nariadenie), ďalej článok 13 ods. 1  základného nariadenia a konštatoval, že
Sociálnej poisťovni bolo doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
Zaklad Ubezpieczeń Spolocznych, Oddzial wo Warszawie, z ktorého vyplýva, že žalobca od
01.02.2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, preto bolo
potrebné rozhodnúť, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2014 podľa
slovenskej legislatívy.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím číslo: 18463-3/2017-
BA zo dňa 29.09.2017 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že
zamestnávateľ prihlásil zamestnanca - účastníka konania do registra poistencov  a sporiteľov starobného
dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 1. februára 2014. Poukázal na základné
nariadenie, ktorého základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho
zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti
v rámci spoločenstva. Pokiaľ ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym
predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Poukázal na článok 13
ods. 1 a 13 ods. 3 základného nariadenia. Ďalej poukázal na nariadenie č. 987/2009 (vykonávacie
nariadenie) a z neho najmä na článok 16 ods. 1, 2, 3. Bolo zistené, že zamestnanec vykonával na území
Poľskej republiky činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Sociálnej poisťovni dňa 20. marca 2014



v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS č. 450000/511/2014/155-2014/90120113016, z ktorého vyplýva, že
žalobca podlieha od 1. februára 2014 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna
poisťovňa toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia
definitívnym. Poukázal na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016, podľa ktorého nie je
kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené
platí aj v prípade, ak by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore
s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných
právnych predpisov je pre súd záväzné. Námietky zamestnanca uvedené v odvolaní nezakladajú
dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Registračný list fyzickej osoby - prihláška,
ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia  a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ.
Na základe toho, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, Sociálna poisťovňa,
pobočka Čadca dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 1. februára 2014 zamestnanca do
systému slovenského poistenia nesprávne. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán vydal
napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia a
povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2014 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

3.  V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako základné žalobné body
uviedol: Postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii
povinného poistenia zamestnanca žalobcu v zmysle                                   § 178 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa
na žalobcu v období od 1. júna 2014 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho
zabezpečenia. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo
rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaný nenamietal toto
určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovaného. Po takomto
určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc
konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského
právneho poriadku (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžso/160/2015, 9Sžso/90/2015). Žalobca konštatoval, že
žalovaný nie je oprávnený vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Ďalej namietal, že vykonávanie činnosti marginálneho
charakteru treba posudzovať z pohľadu  niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa
len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky
neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie
sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia
marginálnej práce uvedená v príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/
alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle
všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so
zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov,
zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie
žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 31.01.2018. Uviedol, že námietky žalobcu týkajúce
sa definície marginálnej činnosti považuje za irelevantné, keďže žalovaný a prvostupňový správny
orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzali predovšetkým  z koordinačných nariadení, pričom
praktická príručka bola využitá len ako podporný interpretačný prostriedok. Vo vzťahu k námietke
žalobcu o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia uviedol,
že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení legislatívy, ako tvrdí žalobca, ale o
nevzniku sociálneho poistenia žalobcu, a táto právomoc žalovaného vyplýva priamo z § 178 ods. 1 písm.
a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Nápravu nesprávnej registrácie žalobcu bolo možné zo strany
Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej
legislatívy, pretože na žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva
Poľskej republiky. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

5. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe replikou nevyjadril.



7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle                    §
199 a nasl. z.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc
napadnuté rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu
zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:

8. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 11.10.2017
(právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá \"zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch\", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

9. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad
Ubezpieczeń Spolocznych, oddelenie vo Varšave, podaním zo dňa                      04.07.2014 doručila
Sociálnej poisťovni, ústredie Stanovenie zodpovedajúcej legislatívy v súlade s čl. 16 ods. 2 nariadenia
č. 987/2009 adresované žalobcovi, ktorý bol v podaní riadne špecifikovaný. Z jeho obsahu vyplýva, že
berúc do úvahy jeho zamestnanie na území SR vo firme MANIOM, s.r.o. a simultánne vykonávanie



podnikateľskej činnosti sa území Poľskej republiky, informuje, že vzhľadom na neexistenciu dôkazov na
vykonávanie profesionálnej činnosti na území SR a v súvislosti s vykonávaním profesionálnej činnosti len
na území Poľskej republiky sa na túto fyzickú osobu nebude vzťahovať článok 13 nariadenia č. 883/2004.
Toto stanovenie poľskej legislatívy má dočasný charakter podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia. Bude konečné po uplynutí dvoch mesiacov od informovania o ňom slovenskej inštitúcie, v
prípade, ak slovenská inštitúcia neohlási žiadne námietky.
Tieto oznámenia boli žalovanému doručené dňa 07.07.2014.
Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa
článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v stanovenej lehote 2 mesiace nenamietal, čím je v zmysle
článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov.
Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne
Registračným listom fyzickej osoby - prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľom WERPAL, s.r.o. na
obdobie od 01.02.2014.

10.  Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď
bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, čo v
konaní nebolo sporné, a žalobca túto skutočnosť nenamietal, nie je kompetencia súdu tento postup
správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych
predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych
predpisov vychádzať.  Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne,
pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle  § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku
jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.02.2014. Bolo totiž
preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne
dňom 01.02.2014 a zároveň, že sa na žalobcu od tohto dňa vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia
poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené
mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámení ZUS, oddelenie vo Varšave zo dňa 04.07.2014. V
preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej
strane bolo určenie poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej
strane zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie,
v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny
súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať
rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
o sociálnom poistení.

11. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k.
1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho
definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku
16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného
nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým
správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená,
že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za
ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny
orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území
Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na
žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods.
5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto
skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods.
2 nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 04.07.2014 doručenom žalovanému.
Že na otázku marginálneho charakteru práce žalobcu na Slovensku žiadne dokazovanie nevykonával,
vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho
spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil
rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.



12. Ďalej v súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať
rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na
zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na
zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3  Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD
C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych
predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského
štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda
bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na
vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť o (ne)vzniku
povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu
ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v
registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Neprekročila teda
svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané
jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda
nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala, že žalobcovi nevzniklo
sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci
vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre
nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne
procesné ustanovenia zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje.

13.  Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobcom
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď sa v
správnom spise nenachádzal dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorý by sa týkal konkrétne žalobcu.
Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ktorý interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto
rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v
zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade
aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý
sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia,
kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode
v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu.
Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú
vec.

14. Na záver k tomuto bodu správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel
od Správneho poriadku upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať
§ 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho
poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a zároveň špecificky upravuje prípady, kedy môže
správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné
subsumovať pod žiaden z týchto prípadov. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol
spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo,
tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej
veci mohol aplikovať.

15. Čo sa týka samotného určenia poľskej legislatívy príslušným orgánom poľského sociálneho
zabezpečenia vo vzťahu k žalobcovi, žalobca v žalobe ani počas celého správneho konania nenamietal,
že by nedošlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky. Namietal len, že pokiaľ
došlo k takémuto definitívnemu určeniu, Sociálna poisťovňa nemôže vydať napadnuté rozhodnutie. Je
preto potrebné konštatovať, že nebolo sporné, že k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej
republiky v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia došlo.

16. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na
území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v
plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám
nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok
právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky
z oznámenia ZUS zo dňa 04.07.2014. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa
len vo všeobecnosti zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Dôvodom



pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne
orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej
republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola
definitívne určená poľská legislatíva v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Táto
skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri
Sociálnej poisťovne od 01.02.2014 potom musela tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydala rozhodnutie
o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jej registri. Teda všetky námietky
o nedostatku dôvodov, pre ktoré mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť,
nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou
činnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred orgánmi Poľskej
republiky.

17.  Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa                  § 190 SSP
zamietol.

18.  O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na
jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal
nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s
plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 3. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}], "citovane_v": [{"guid": "0abcb7c7-981c-4f3a-a4de-813cb21952bd:9858c3e9-01fb-4493-b1c2-7571a557c078", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4", "spisova_znacka": "28Sa/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 28Sa/31/2018 z 16. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:1017202051.4"}]}