{"guid": "0aaa0c1e-88fa-44cc-897a-f850238654e5:14221019-3d2f-4356-8f6f-2dafd8986b43", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1", "spisova_znacka": "6Co/616/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/616/2014 z 20. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 20. júna 2016, sp. zn. 6Co/616/2014, ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1", "identifikacne_cislo": "7710206021", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Repková", "sudca_id": 961, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-repkova-961", "datum_vydania": "2016-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/14221019-3d2f-4356-8f6f-2dafd8986b43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/616/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710206021
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7710206021.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v právnej veci žalobcu G. T., bývajúceho v G., ulica
F. č. X, prechodne v G., ulica Č.. K. č. XX, zastúpeného JUDr. Želmírou Varjassyovou, advokátkou,
Advokátska kancelária so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 20, proti žalovanej G. T., bývajúcej
v G., ulica F. č. X, zastúpenej JUDr. Miroslavom Vidovencom, advokátom, Advokátska kancelária so
sídlom v Michalovciach, Špitálska č. 18, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 25. apríla 2014, č.k. 11C
66/2010-252, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

N e p r i z n á v a  účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa
25.4.2014, č.k. 11C 66/2010-252 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov žalobcu a
žalovanej tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 17.381,15 € s tým, že jej povoľuje zaplatiť
túto sumu v štyroch splátkach, a to sumu 4.345,28 € do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, sumu
4.345,28 € do 120 dní od právoplatnosti rozsudku, sumu 4.345,28 € do 180 dní od právoplatnosti
rozsudku a sumu 4.345,31 € do 240 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že účastníci konania
uzavreli manželstvo dňa 3.12.1994. Ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Michalovce zo dňa 27.6.2008, č.k. 10C 99/2003-205, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.8.2008.
K zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len“BSM“) došlo rozvodom manželstva.
K vyporiadaniu BSM dohodou medzi účastníkmi konania nedošlo. Za trvania manželstva vznikol
účastníkom spoločný nájom k trojizbovému družstevnému bytu na ulici F. č. X, na X. poschodí bytového
domu K., na sídlisku E. v G., ako aj spoločné členstvo manželov v bytovom družstve. Uznesením
Okresného súdu Michalovce zo dňa 28.9.2009, č.k. 6C 184/2008-43 bol schválený zmier, ktorý uzavreli
účastníci konania, podľa ktorého bol zrušený spoločný nájom účastníkov k predmetnému bytu s tým, že
výlučnou nájomníčkou a členkou bytového družstva v Michalovciach sa stala G. T., ktorej nebola uložená
povinnosť zabezpečiť G. T. bytovú náhradu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21.10.2009.
Súhlasným vyjadrením účastníkov konania bolo zistené, že za trvania manželstva nadobudli dve osobné
motorové vozidlá. D. D. predal žalobca za 10.000 € a Š.L. O. predala žalovaná za 250.000,-Sk (8.298,48
€). Každý z účastníkov konania finančné prostriedky získané z predaja vozidiel použil výlučne pre svoju
potrebu.



Počas konania predmetom vyporiadania BSM urobili účastníci konania len hodnotu členského podielu
v bytovom družstve, dlh na poistnom, ktorý vznikol počas trvania manželstva, a ktorý zaplatil žalobca
súdnemu exekútorovi po zániku BSM a finančné prostriedky získané za predaj motorových vozidiel.
Žalovaná navrhla vyporiadať aj finančnú hotovosť, ktorá sa mala nachádzať v „trezore“ banky. V priebehu
konania sa účastníci nedohodli na hodnote členského podielu k predmetnému bytu, a tak okresný súd
nariadil vo veci znalecké dokazovanie na určenie trhovej ceny členského podielu. Znalec B.. G. H. z
odboru stavebníctva, odvetvia odhad nehnuteľnosti, vypracoval znalecký posudok č. 71/2012, v ktorom
stanovil všeobecnú hodnotu členského podielu na sumu 36.200 €. Z tejto sumy okresný súd na základe
vzájomnej dohody účastníkov odpočítal sumu 3.449 €, ktorá predstavovala hodnotu vstavaných skríň,
ktoré mali byť zhotovené za finančné prostriedky žalovanej. Okresný súd pri vyporiadaní BSM vychádzal
tak z ceny členského podielu v bytovom družstve v sume 35.855,10 €. Žalobca navrhol pri vyporiadaní
BSM zohľadniť aj dlh na poistnom za osobné motorové vozidlo Š. O., ktorý bol vymáhaný v exekučnom
konaní a ktorý žalobca uhradil dňa 25.8.2010, t.j. po zániku BSM v sume 1.839,40 €. Po citácii § 145 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) okresný súd konštatoval, že osobné motorové vozidlo Š. O.
patrilo do BSM a išlo o spoločnú vec a predmetnú pohľadávku uhradil žalobca v exekučnom konaní, ktorá
sa týkala spoločnej veci a v takom prípade zodpovedajú za záväzok manželia spoločne a nerozdielne.
Keďže dlh uhradil žalobca po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, žalovaná je povinná žalobcovi
uhradiť polovicu z tejto sumy, čo predstavuje sumu 919,70 €.

Po citácii § 149 ods. 3 OZ, § 150 OZ súd konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali, aby pri vyporiadaní sa odchýlil od zásady rovnosti podielov účastníkov na spoločnom
majetku. Pri vyporiadaní vychádzal súd zo zásady rovnosti podielov účastníkov.

Predmetom vyporiadania bola cena členského podielu v bytovom družstve v sume 35.855,10 € s tým,
že polovica z tejto sumy predstavuje sumu 17.927,55 €. Keďže predmetný byt zostal v užívaní žalovanej
(ktorá sa medzitým stala aj vlastníčkou predmetného bytu), je povinná uhradiť žalobcovi sumu 17.927,55
€. Pri vyporiadaní vzal súd do úvahy, že obaja účastníci ešte za trvania manželstva predali vyššie
označené osobné motorové vozidlá, ktoré patrili do BSM. Žalovaná získala za predaj vozidla Š. O. sumu
8.298,48 € (250.000,-Sk) a žalobca sumu 10.000 € za predaj vozidla D. D.. Za predaj vozidiel získali
sumu 18.298,48 € a polovica z tejto sumy predstavuje 9.149,24 €, ktorá by mala prináležať každému
z účastníkov z hodnoty vozidiel.

V ďalšom pri vyporiadaní súd zohľadnil tú skutočnosť, že žalobca pre svoju potrebu použil aj spoločné
úspory patriace do BSM v sume 1.230,69 €, a z tejto žalovanej prináleží polovica, t.j. suma 615,36 €.
Hodnota BSM, ktorá bola predmetom vyporiadania tak predstavuje sumu 55.384,27 € a z tejto polovica
je reprezentovaná sumou 27.692,14 €, ktorú mal každý z účastníkov dostať. Žalobca z masy BSM získal
sumu 11.230,69 € (10.000 € za predaj auta + 1.230,69 úspory) a žalovaná získala sumu 44.153,58 €
(sumu 35.855,10 € hodnota členského podielu a 8.298,48 € z predaja auta). Aby podiely účastníkov boli
rovnaké, teda, aby žalobca získal rovnaký podiel na spoločnom majetku, je žalovaná povinná uhradiť
žalobcovi sumu 16.461,45 € (16.461,45 € + 11.230,69 € = 27.692,14 €). K tejto sume pripočítal súd
ešte aj sumu 919,70 €, t.j. 1/2 zo sumy 1.839,40 €, ktorú uhradil žalobca v exekučnom konaní z titulu
spoločného dlhu. Celkovo je tak žalovaná povinná uhradiť žalobcovi na majetkovom vyrovnaní sumu
17.381,15 €, ktorú sumu povolil žalovanej splácať v štyroch splátkach tak, ako to špecifikoval v enunciáte
tohto rozsudku. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd tým, že účastníci konania si náhradu trov
konania nežiadali priznať.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok
a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2
písm. a/ až písm. f/ O.s.p. Vyslovila názor, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že
okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, podrobne vypočul oboch účastníkov konania, zabezpečil
listinné dôkazy a na základe toho dospel aj k správnemu rozhodnutiu. Vyjadrenie k odvolaniu bolo
zaslané právnemu zástupcovi žalovanej na vedomie.



Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovanej nemožno vyhovieť.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že
vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.4.2016 o 12.10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. za použitia § 211 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaná označila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j. že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o
také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré
nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd
buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody v danom prípade nie sú naplnené, lebo
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v takom rozsahu, ktoré bolo postačujúce na riadne zistenie
skutkového stavu a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania
vyplynuli. Prihliadal na skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa
zásad uvedených v § 132 O.s.p.

Okresný súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a tento aj správne interpretoval
na daný prípad.

Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaná v odvolaní poukazuje na dôvody, ktoré už uvádzala pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa
súd prvého stupňa náležite vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Uvedené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Podľa § 143 OZ v znení platnom k 28.8.2008 (t.j. ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva
manželov), v bezpodielovom spoluvlastníctve je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo
nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo
darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného
z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jedného z manželov, ktorý mal vydanú
vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi
pôvodného vlastníka.



Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 (§
149 ods. 1 OZ).

Podľa § 150 OZ sa pri vyporiadaní vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z
manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a
je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na ich ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne
predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako
sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ
na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Jednou zo základných zásad sporového občianskoprávneho konania je zásada dispozičná, ktorá
spočíva v procesnej iniciatíve, patriacej účastníkom konania, ktorí disponujú konaním i predmetom
konania. Dispozícia predmetného konania je upravená v § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorej súd môže
prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť niečo iné alebo viac, než čoho sa domáhajú len vtedy, ak konanie
možno začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov
medzi účastníkmi. Takým je aj konanie o vyporiadanie BSM, v ktorom súd môže vyporiadať len tie veci
(majetok) patriaci do tohto spoluvlastníctva, ktoré účastníci urobili predmetom konania. Prekročiť ich
návrhy môže súd len ohľadne ceny vyporiadaného majetku a toho, ako ho medzi manželov rozdelí.

Taktiež pre dané konanie platí, že predmetom vyporiadania BSM súdom môžu byť len veci, ktoré
účastníci urobili predmetom konania, teda len tie veci, ktoré niektorý z účastníkov označil za veci patriace
do ich BSM a navrhol, aby takáto vec bola v konaní o vyporiadanie BSM prikázaná niektorému z nich
za náhradu.

To isté logicky platí i pre pohľadávky každého z manželov z titulu úhrady toho, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok, a spoločné pohľadávky voči niektorému z nich z titulu náhrady toho, čo bolo zo
spoločného majetku vynaložené na jeho oddelený majetok (§ 150 veta druhá OZ).

Ak žiadny z účastníkov nepožiadal napríklad o to, aby mu bola vrátená určitá čiastka vynaložená z
jeho oddelených prostriedkov na zabezpečenie spoločnej veci, bolo by prekročením návrhu nad rámec
ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p., pokiaľ by súd takýto zápočet vykonal.

Správne okresný súd postupoval, keď do masy BSM zahrnul a vyporiadal len tie veci (presnejšie
majetok), ktorý účastníci urobili predmetom konania - všeobecnú hodnotu členského podielu k
družstevnému bytu, finančné prostriedky získané za predaj osobných motorových vozidiel, zostatok na
vkladných účtoch žalobcu a spoločný dlh účastníkov na poistnom, ktorý bol zaplatený žalobcom až po
zániku BSM.

Ustálenej súdnej praxi totiž zodpovedá, že ak bol spoločný dlh účastníkov zaplatený až po zániku
ich BSM, potom v prípade, že bol zaplatený pred rozhodnutím súdu o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva, žiadnemu z účastníkov sa k zaplateniu náhrada neprikazuje. To je v súlade so
zásadou, že možno prikázať len existujúci majetok. Nemožno totiž rozhodnutím súdu prikazovať už
uhradený dlh (či zaniknutú pohľadávku, rovnako ako zničenú vec). Pokiaľ však niektorý z manželov
po rozvode manželstva sa podieľal na zaplatení spoločného dlhu už zo svojich výlučných prostriedkov,
má právo na ich náhradu podľa § 149 ods. 2 druhá veta OZ. Táto eventuálna skutočnosť sa potom
premietne do výroku o povinnosti jedného z manželov zaplatiť určitú čiastku druhému na vyrovnanie ich
podielov. Okresný súd správne postupoval pri úhrade dlžného poistenia, ktoré zaplatil žalobca po zániku
bezpodielového spoluvlastníctva. Pri rozhodovaní sa súd riadil touto zásadou.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že do bezpodielového spoluvlastníctva mala patriť finančná hotovosť „v
trezore“ banky, presnejšie v bezpečnostnej schránke banky spomínanej v dôvodoch rozhodnutia súdu
prvého stupňa, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že dôvodom, prečo súd nezahrnul
finančnú hotovosť do masy BSM a túto nevyporiadal, je právny záver súdu o neunesení dôkazného
bremena žalovanou.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.



Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené
ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník,
ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústi do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé), ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá  povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny rámec účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k
jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena, na strane toho-ktorého účastníka, treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia „niečoho“ majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Tvrdenia žalovanej, že predmetom vyporiadania mala byť aj finančná hotovosť v trezore, t.j. v
bezpečnostnej schránke, kde ešte v júni 2001 mala byť uložená hotovosť 55.000 USD, ktorú mal vybrať
žalobca a použiť výlučne pre svoju potrebu, sa nepreukázali. Súd zistil, že žalobca uzavrel s VÚB, a.s.,
pobočka Michalovce dňa 25.6.2001 zmluvu o prenájme bezpečnostnej schránky a skladovaní veci a jej
obsah bol poistený na sumu 1.000.000,-Sk. Z tejto zmluvy súd zistil, že touto zmluvou sa ruší zmluva o
prenajatí bezpečnostnej schránky, uzavretá dňa 8.1.1999. Zo zmluvy vyplýva, že vecný obsah schránky
je anonymný a banka o ňom nevedie evidenciu. Žalobca poprel tvrdenia žalovanej o sume 55.000 USD.

Žalovaná svoje tvrdenia okrem predloženia označenej zmluvy a návštevných lístkov k bezpečnostnej
schránke, žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázala, a ňou predložené dôkazy nedokazujú, že skutočne
sa predmetná suma peňazí nachádzala v bezpečnostnej schránke, lebo obsah schránky je anonymný
a banka nevedie o ňom evidenciu. Počas konania nebola preukázaná ani skutočnosť, že žalobca
predmetnú sumu vyberal z bezpečnostnej schránky a použil výlučne pre svoju potrebu. V konaní pred
súdom prvého stupňa nebolo preukázané, aby suma 55.000 USD existovala, ani to, že (by) mala patriť
do BSM a mala byť vyporiadaná.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.
1 O.s.p. a contrario. Žalovaná nemala úspech v odvolacom konaní, a tak jej náhrada trov odvolacieho
konania nepatrí. Žalobca, aj keď mal úspech v odvolacom konaní, nepodal návrh na priznanie trov
odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania.



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/66/2010", "guid": "45b97c27-80e9-4a3f-ab9e-a21de5090627:5adea04d-4f48-47c6-b557-8aec28c680f1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}