Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8SaZ/4/2018 z 23. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2018, sp. zn. 8SaZ/4/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1018200941.1 Krajský súd Bratislava | 8SaZ/4/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1018200941.1 | 2018-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 219 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b7b5c645-bbf9-4230-bbc2-9afac91c1f15 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1018200941.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8SaZ/4/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200941
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200941.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou v právnej veci žalobcu: D.
G. P., H. štátnej príslušnosti, v krajine pôvodu obec I. M., provincia P. F., t.č. pobyt Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoc so sídlom Námestie slobody
12, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 19.6.2018 proti rozhodnutiu žalovaného
ČAS: MU-PO-86-14/2018-Ž zo dňa 26.04.2018 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 2 písm. d/, §
8, § 9, § 13a a § 52 ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z., Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“), ust. § 32 ods. 1
a 2, § 46, § 47 ods. 3, Zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS:
MU-PO-86-14/2018-Ž zo dňa 26.04.2018 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Skutkové dôvody svojej žaloby založil na svojej rodinnej a sociálnej situácií vo
Vietname, kde už nemá žiadneho rodinného príslušníka a ani žiaden majetok, nakoľko keď mal cca
3-4 roky matka mu zahynula pri autonehode, otca nikdy nepoznal a babka mu zomrela v roku 2015.
Pretože je bez majetku a finančných prostriedkov, zo strany prevádzačov mu po návrate domov hrozí
nebezpečenstvo kvôli nesplatenému dlhu. Nesúhlas vyslovil s tvrdením žalovaného, že v minulosti
nebol zo strany vietnamských štátnych orgánov a ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, alebo
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by
viedla oficiálne vietnamské orgány k takýmto neprimeraným opatreniam voči jeho osobe v prípade jeho
návratu do Vietnamu, nakoľko z dôvodov uvedených v žiadosti o udelenie azylu vyplýva možnosť, že
po návrate do domovskej krajiny bude vystavený vážnemu bezpráviu a to mučeniu alebo neľudskému
zaobchádzaniu, ktorého pôvodcom bude skupina prevádzačov, ako neštátny pôvodca voči ktorej má dlh.
Tento fakt aj keď nebol priamo vyslovený, vyplýva z jeho opisu skutkového stavu. Žalovanému vytkol,
že celú situáciu posúdil povrchne, do úvahy nevzal všetky fakty a vychádzal z nesprávne zisteného
skutkového stavu a toto nesprávne rozhodnutie môže mať pre neho obzvlášť závažné následky. Žalobca
ďalej poukázal na zlú environmentálnu situáciu v krajine a svoj nízky vek, aj v dôsledku ktorého sa
stal obeťou organizovanej skupiny prevádzačov a na už vyššie uvedené dôvody, pre ktoré by v jeho
prípade mohol byť využitý inštitút azylu z humanitných dôvodov. Svoj žalobný návrh uzavrel s poukazom
na povinnosť správneho orgánu zachovať postup v zmysle ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku a zistiť
všetky dôležité skutočnosti pre rozhodnutie tak, aby boli spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie.



2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť a vyslovil súhlas s prejednaním a rozhodnutím
veci bez nariadenia pojednávania. Po opísaní argumentácie žalobcu v správnej žalobe a dôvodov ním
uvedených v žiadosti o udelenie azylu, poukázal na judikatúru NS SR, konkrétne na rozhodnutie sp. zn.
1Sžo KS 124/2005, podľa ktorého „...povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 Zákona č. 71/1967
Zb. má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania
uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,
aby sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k
týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.“ Žalovaný uviedol, že z posúdenia okolností prípadu
žalobcu je zrejmé, že krajinu pôvodu opustil z ekonomických dôvodov, chcel sa dostať do Nemecka
a tak si zabezpečiť lepší život a že svoju žiadosť o udelenie azylu podal účelovo s cieľom dosiahnuť
dodatočné legalizovanie svojho pobytu v SR. Na margo žalobcu uviedol, že v opravnom prostriedku
neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu preskúmavaného rozhodnutia a z
uvedených dôvodov považuje svoje rozhodnutie za vecne správne.

3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. podľa ust. § 107 v spojení s ust.
§ 206 ods. 6 S.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu,
napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel
k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.).
.
5. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo
v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

6. Podľa § 219 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

7. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 3 ods. 1, 2 , 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických
osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné
postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,
ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným
osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

9. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán.

10. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.



11. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

12. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2, §
12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3, § 2, § 8, § 10 a § 13a Zákona o azyle súd zistil, že žalovaný zamietol
žiadosť žalobcu ako zjavne neopodstatnenú. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 26.03.2018
žalobca požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že v
domovskej krajine nemá žiadneho rodinného príslušníka, ani žiadnu nehnuteľnosť a chcel sa dostať do
Nemecka, ale časom sa rozhodol požiadať o azyl na území SR. Dňa 12.01.2018 bol počas pokusu o
neoprávnené prekročenie štátnej hranice v blízkosti bývalého hraničného priechodu Šahy, kontrolovaný
hliadkou colného úradu. Spolu s ďalšími 18 osobami sa nachádzal v dodávkovom vozidle s ukrajinskou
poznávacou značkou a nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Nakoľko pred príslušníkmi
cudzineckej polície uviedol dátum narodenia 20.10.2001 a teda vydával sa za maloletú osobu, bolo
bezodkladne vykonané lekárske radiodiagnostické vyšetrenie na určenie jeho veku, z ktorého vyplynul
jeho biologický/kostný vek viac ako 18 rokov a žalovaný s ním začal konať ako s plnoletou osobou.
Dňa 12.01.2018 oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky vydalo rozhodnutie č. PPZ-HCP-
BA12-11-008/2018-AV o administratívnom vyhostení žalobcu a uložení zákazu vstupu na územie SR
na dobu 1 roka a rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-11-011/2018-AV o jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC
Medveďov do 12.03.2018, ktoré bolo dňa 08.03.2018 predĺžené do 08.05.2018. Žalovaný poukázal na
pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia
či inej organizácie, nikdy nebol trestne stíhaný a so štátnymi orgánmi nemal žiadne problémy. Otca
nikdy nepoznal, keď mal cca 3-4 roky, pri dopravnej nehode mu zomrela matka a do roku 2015 sa oňho
starala stará matka. Od jej smrti v roku 2015 zostal v krajine sám a aby sa uživil, pracoval ako pomocná
sila na rôznych stavbách, ale so svojou životnou úrovňou nebol spokojný. Keď sa dozvedel o možnosti
odcestovať za prácou do Nemecka, predal dom, ktorý zdedil po babke, skontaktoval sa s prevádzačom
a koncom leta 2017 z Vietnamu letecky vycestoval. Pristál v neznámej krajine, v ktorej mu prevádzač
zobral cestovný pas, odviezol ho na neznáme miesto do domu, v ktorom čakal niekoľko mesiacov kým
ho prevádzač odvezie na ďalšie neznáme miesto, kam prišlo ďalšie auto, ktoré ho s ďalšími cudzincami
malo odviesť až do Nemecka. Po zadržaní policajnou hliadkou na území SR sa rozhodol požiadať o azyl.
Žalovaný uviedol, že snahou žalobcu bolo vyhnúť sa vyhosteniu resp. zotrvať na území SR prípadne
inej Európskej krajiny a skutočnosť že vo Vietname je bez rodiny a majetku, nemožno považovať za
dôvody podľa ust. § 8, § 10 a § 13a alebo § 13b ZoA. Dôvody žalobcom uvedené sú pre udelenie
azylu a aj doplnkovej ochrany irelevantné. Žalobca nebol zo strany Vietnamských štátnych orgánov a ani
neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu
a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by Vietnamské orgány viedla aj v prípade jeho návratu k takýmto
neprimeraným opatreniam a naviac migračný úrad neposkytuje žiadne údaje o žiadateľoch o azyl
krajinám, z ktorých pochádzajú a ktoré je možné potenciálne považovať za pôvodcov prenasledovania,
o čom bol žalobca v zmysle § 4 ods. 2 ZoA poučený. Žalovaný poznamenal, že vo Vietname v súčasnosti
neprebieha žiaden vnútroštátny ozbrojený a ani medzinárodný konflikt a žalobcovi v prípade jeho
návratu do krajiny nehrozí ohrozenie života, alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas takéhoto konfliktu, ako ďalšej formy vážneho bezprávia a neuviedol ani žiadne skutočnosti
spĺňajúce podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny. Žiadosť žalobcu o
udelenie azylu teda zamietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže je odôvodnená inými skutočnosťami
alebo dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v ust. § 8, § 10 a § 13a a 13b Zákona o azyle.

13. Podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle: Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami
alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b.

14. Ustanovenia paragrafov 10 a 13b zákona o azyle riešia otázku udelenia medzinárodnej ochrany
azylu na účel zlúčenia rodiny

15. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.



16. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle: Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

17. Podľa § 9 zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.

18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.

19. Podľa § 219 S.s.p., ak správny súd zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

20. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“)
definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred
prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku
uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza
mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené
obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj
základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana
pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde
by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Tieto tri zásady sú najdôležitejšími
ochrannými prvkami, ktoré pre utečencov zaviedol Ženevský dohovor.

21. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne
uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný
kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych
podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou
sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie,
resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním.
Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu
zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí
prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania,
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

22. Z kontextu celého konania a vo väzbe na pôsobenie žalobcu a jeho snahu o legalizáciu pobytu na
území SR, podaním žiadosti o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany, súdu vyplynulo, že ani
jedna z kladených podmienok konania o udelenie azylu nie je prítomná.

23. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,
ktorý
a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

24. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním
závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo
súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných



alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

25. Podľa písm. k/ cit. ust. na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty, ktorých je
cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného bydliska.

26. Podľa písm. n/ cit. ust. na účely tohto zákona sa rozumie bydliskom cudzinca bez štátnej príslušnosti
štát, v ktorom sa pred vstupom na územie Slovenskej republiky dlhodobo zdržiaval a viažu ho k nemu
určité osobné vzťahy.

27. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za
prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa o azyl bez predchádzajúceho splnenia
základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie
v zmysle § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované
či prevádzané štátnou mocou, pričom napr. problémy so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre
udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu
ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby,
nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža
50/2010 z 08.06.2010). V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa
o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou
dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu,
pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je
azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej
ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť
za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto
výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil
všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.
Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn.
1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013).

28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy
má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov
preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či
vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností
viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá
nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

29. Na tomto mieste správny súd konštatuje, že správny orgán všetky uvedené zásady dôsledne
dodržal. Náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, aplikoval naň zodpovedajúce zákonné
ustanovenia a podrobným, a zrozumiteľným spôsobom a vo vzájomnej logickej nadväznosti odôvodnil
a rozviedol všetky podstatné a na seba viažuce sa fakty v ich vzájomných súvislostiach a to v
rozmere skutkových dôvodov uvádzaných žalobcom. Poukázal na výpoveď žalobcu o svojom zázemí
vo Vietname, kde nemá žiadneho blízkeho rodinného príslušníka, o tom ako bol zaistený, rozpísal
časový i vecný sled jeho cesty z Vietnamu pomocou prevádzačov s cieľom dostať sa do Nemecka, kde
mal sľúbenú prácu, kam sa ale z dôvodu zaistenia pre jeho neoprávnený pobyt na Slovensku nedostal,
ale i to ako sa žalobca vydával za maloletú osobu, z dôvodu čoho bolo vykonané radiodiagnostické
vyšetrenie jeho chrupu a kostí, ktorým bol zistený jeho vek nad 18 rokov. Žalovaný skonštatoval, že



žalobcova argumentácia nie je zlučiteľná s príslušnými ustanoveniami zákona o azyle, neuviedol žiadne
dôvody na udelenie azylu na účely zlúčenia rodiny a ani dôvody, ktoré by bolo možné podriadiť ust. §
13a ZoA a udeliť mu doplnkovú ochranu.

30. V žalobe žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že v minulosti nebol zo strany
vietnamských štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne
vietnamské orgány k takýmto neprimeraným opatreniam voči jeho osobe v prípade jeho návratu do
Vietnamu. Naopak vyslovil obavu z možnosti, že po návrate do domovskej krajiny bude vystavený
vážnemu bezpráviu a to mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu, ktorého pôvodcom bude skupina
prevádzačov ako neštátny pôvodca, voči ktorej má žalobca dlh. Napriek tomu, že túto obavu nevyslovil,
tento fakt priamo vyplýva z jeho opisu skutkového stavu, čo žalovaný na základe povrchného posúdenia
situácie nevzal do úvahy a vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu.

31. V nadväznosti na uvedené súd konštatuje, že v prípade žalobcu ani jeden z uvedených predpokladov
nebol ani tvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať.
Jeho, až v žalobe prezentovaná obava vážneho bezprávia, mučenia, či neľudského zaobchádzania
po návrate domov, zo strany prevádzačov pre neuhradenie celej dohodnutej sumy, vzhľadom k jeho
výpovedi o chronológii cesty z Vietnamu až na územie Slovenska, kedy prevádzačov označoval ako
neznáme osoby, ktorým už prevažnú časť dohodnutej odmeny zaplatil, pohnútky vedúce ho opustiť
rodnú krajinu a vysťahovať sa do Nemecka za vidinou lepšieho života z hľadiska materiálneho
zabezpečenia, reálnosť takejto obavy nepodporuje. Súd na margo jeho dlhu okrajovo dopĺňa, že za
nereálne, pri tejto trestnej činnosti považuje podstúpenie rizika prevádzačov, sa so svojim klientom
dodatočne, za účelom doplatenia sumy kontaktovať, nakoľko percento pravdepodobnosti dopravy
utečenca do cieľovej krajiny, nekorešponduje s výškou odmeny a nemôže vytvoriť ani základ na
vyvolanie obavy vážneho bezprávia, mučenia, či neľudského zaobchádzania po návrate domov. V
danom prípade ide o dôvod vyfabulovaný, v ktorom absentuje reálna báza zlučiteľnosti s dotknutými
ustanoveniami zákona o azyle.

32. Neobstojí ani námietka žalobcu o nedostatočnosti v zistení skutkového stavu, kde nedošlo k
logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti
a správny súd konštatuje, že uvedený žalobný dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovenia § 127 až § 129 S.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Žalovaný riadne zistil skutočnosti
potrebné na vyvodenie záverov k akým dospel a z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva,
že žalobca bol so všetkými úkonmi riadne oboznámený s možnosťou sa k nim aj prostredníctvom
ustanoveného tlmočníka vyjadriť.

33. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovi nehrozí uloženie trestu smrti, ani
jeho výkon, toto zo žiadnej skutočnosti tvrdenej sťažovateľom ani nevyplýva a nemožno to vyvodiť ani
z ním tvrdenej dejovej línie. Žalobcom namietané obavy z mučenia alebo neľudského zaobchádzania,
zo strany neštátneho pôvodcu z ničoho nevyplývajú a neboli ani nijako preukázané.

34. K uvedenému súd ešte dáva do pozornosti rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžo KS 124/2005,
podľa ktorého „...povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 Zákona č. 71/1967 Zb. má žalovaný
len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol, pričom
zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám
domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto
dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.“

35. K námietke, že žalobca sa vôbec nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitárnych
dôvodov s poukazom na environmentálnu situáciu vo Vietname a nízky vek žalobcu, súd konštatuje,
že zákonná úprava inštitútu humanitárneho azylu, bližšie neupravuje, ktoré skutočnosti zákon chápe



ako humanitárne dôvody, nevymedzuje taxatívne dôvody, ani tieto demonštratívne nevymenúva.
Dôvodová správa k Zákonu o azyle, spomína možnosť udeliť humanitárny azyl neúspešným žiadateľom
o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny
pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Právny nárok na
udelenie azylu z humanitárnych dôvodov neexistuje ani podľa ustálenej praxe krajských a Najvyššieho
súdu SR, čo podložil rozsudkom NS SR sp.zn. 1Sža 11/2009. Žalobca počas azylového konania nikdy
vyslovene netvrdil, nenaznačoval a ani neuvádzal také skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na
udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, a ani nespĺňa ani jeden z možných charakteristík osôb, ktoré
by mohli podliehať eventualite uloženie azylu z humanitných dôvodov a jeho neudelenie nie je žalovaný
povinný ani odôvodňovať.

36. Súd ešte dopĺňa, že v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu sui
generis poskytovanú žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie
azylu podľa § 8 zákona o azyle, pričom tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z
roku 1951, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva
Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva toho -
ktorého štátu, v našom prípade Slovenskej republiky, ktorý na základe svojej suverenity môže poskytnúť
medzinárodnú ochranu z dôvodov, ktoré sú považované za výraz humanity. Samotné humanitné dôvody
nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide o nenárokovateľný exaktne nevymedzený
právny inštitút, je v medziach správnej úvahy správneho orgánu aké konkrétne dôvody bude za ne
považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným právom. Inštitút
azylu, ako najvyššia forma ochrany má slúžiť na nevyhnutnú ochranu života a slobody ľudí, ktorí
sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Aby mohla byť osoba považovaná za utečenca, musí
preukázať, že sa opodstatnene obáva perzekúcie z rasových, náboženských, národnostných dôvodov,
z dôvodov príslušnosti k istej sociálnej skupine alebo z politických dôvodov, či z dôvodov uplatňovania
politických práv a slobôd, k čomu v prípade žalobcu jednoznačne nedošlo.

37. Nad rámec vznesených námietok súd ešte konštatuje, že žalobca neprezentoval žiaden dôvod, ktorý
by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov ust. § 8, § 10, § 13a a 13b zákona o azyle, na
základe čoho v súlade so zákonom žalovaný zamietol žiadosť o udelenie azylu žalobcu ako zjavne
neopodstatnenú, teda rozhodnutím procesného charakteru, ktorým sa neskúma podaná žiadosť o azyl
v jej merite, ale sa iba konštatuje, že žiadosť nespĺňa predpoklady pre jej meritórne posúdenie a preto
sa zamieta. Pri danom type rozhodnutia zákon o azyle ani neumožňuje poskytnutie doplnkovej ochrany,
ako to vyplýva z vyššie cit. § 20 ods. 4 zákona o azyle.

38. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým
tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho
správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či
rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), ide o prospektívne rozhodovanie (t. j.
posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a
nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. Takáto vada sa ale rozhodnutiu
žalovaného vyčítať nedá, nakoľko jeho rozhodnutie je vecne správne a v súlade s príslušnými
ustanoveniami Zákona o azyle. So zreteľom na uvedené, správny súd nemohol prijať iný záver ako ten,
ktorý už vyššie skonštatoval, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom, až
nad rámec argumentácie žalobcu aj odôvodnil.

39. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu zo vznesených námietok žalobcu za dôvodnú, podanú žalobu
zamietol.

40. O trovách žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania,
teda jeho celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, mu náhradu trov konania nepriznal.

41. I keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov
za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti
zaplatiť súdny poplatok.



Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1
S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná
sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná;
kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie,
údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak,
aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku
rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský
súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).