Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoE/332/2011 z 8. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 8. januára 2012, sp. zn. 5CoE/332/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3608203699.1 Krajský súd Trenčín | 5CoE/332/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3608203699.1 | 2012-01-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 1 ZRK, § 57 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdf8ecae-4ef9-44ac-b7f3-5ec89ae236b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3608203699.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoE/332/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608203699
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3608203699.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25 proti povinnému: X. Q., bytom Q., D. XXX/XX, t.č. bytom Q., S. XXX, o vymoženie 190,73
Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa
18. augusta 2011, č.k. 6Er/207/2008 - 25, jednohlasne v senáte, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že návrhom zo dňa 25.10.2008 sa oprávnený
domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 190,73 Eur s príslušenstvom,
a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 06356/08 zo dňa 14.07.2008. Dôvodil, že
exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej
exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom
aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy
spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská
doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská
doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do
obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto
spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal
svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na
zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto
možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Poukázal
na skutočnosť, že z rozhodovacej praxe súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to
výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ
vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do
všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom,
že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa,
ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ
predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé,



že rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá
mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola
dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd prvého stupňa považoval za
neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z
dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný
rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný
výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho
zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho
stupňa, súd prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods.
1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so
zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť
pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla
podľa Obchodného zákonníka. Poukázal na znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Uvedená zmluva o úvere bola v tom čase absolútnym obchodom
a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o
spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva,
majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné,
len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému.
Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na
území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva,
ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá.
Ďalej uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to,
že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa
nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju
podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinný kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na
ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale
iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice
č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne
predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho
podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona
o rozhodcovskom konaní.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na §
219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a
zároveň naňho odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného konania je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť.



Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu,
keď už bolo vydané poverenie, nie je exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul. Zo znenia
ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v
citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium,
v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci,
keď smernice vydávané v rámci európskeho práva, sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský
štát neimplementuje do svojho právneho systému, je potrebné uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným
spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do slovenského
právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02.03.2004 a to predovšetkým
do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu
plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval v zmysle
ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, teda aplikoval správny
právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná.

Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzatvorená medzi oprávneným a povinným
dňa 28.08.2007, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
 o priestupkoch v znení neskorších
predpisov účinný v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle poslednej vety uvedeného ustanovenia sa
aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, primerane použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného bolo potrebné aj v oblasti obchodného
práva aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, a to i s
poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti
ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2
Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a
preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa
v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov
právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom
zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah
účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z aspektov ustanovenia § 45 ods.
1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54
Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a smernice Rady 93/13/
EHS. Súd prvého stupňa správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka upravená v
bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, na základe
ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor
z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje,
že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý
sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v
sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom
prípade). Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za



neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až
C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných podmienok
poskytovania úveru súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
do predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť a to
ani sčasti spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .