Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/142/2019 z 24. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júna 2019, sp. zn. 11Co/142/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:6118341491.1 Krajský súd Žilina | 11Co/142/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:6118341491.1 | 2019-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b38918ca-eb65-493d-bc7d-7fbc7230a370 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:6118341491.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/142/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118341491
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6118341491.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a
členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803; právne zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: Z. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. - H., F. F. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom s
miestom výkonu činnosti Janka Kráľa 5/A, Lučenec, IČO: 37 756 508, v konaní o zaplatenie 4.879,74
eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17Csp/85/2018-282 zo dňa 14.
februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal voči žalobcovi
právo na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z.,
§ 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 4, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj o ustanovenie
§ 52 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z..

3. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia
pohľadávky zo strany banky, môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú splatné. Teda
banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne, po stanovenú dobu,
napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému
záväzku je nesplácaná určitú dobu. To, že išlo o spôsobilý predmet postúpenia a teda o pohľadávku,
ktorej splatnosť nastala súd mal preukázané jednak oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru, vrátane doručenky v spojení so zmluvou o postúpení pohľadávok. Z ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách tiež vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá
zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o ustanovenie
§ 92 ods. 7) doslova uvádza: „ v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda
Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila zmluvou 23.10.2015 spornú pohľadávku z úveru, postupovala v
rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá
týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
veriteľom - postupníkom a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom - bankou



a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, z ktorých je veriteľ povinný zo
zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. K tomu, aby boli splnené podmienky platného
postúpenia pohľadávky jednoznačne musí byť preukázaná písomná výzva banky, omeškania dlžníka
dlhšie ako 90 kalendárnych dní a splatnosť omeškaného dlhu. Je teda nesporné, že postup podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách sa týka časti splatnej pohľadávky, s ktorou je dlžník vo vzťahu k banke v
omeškaní. Bolo preukázané, že prvá výzva na zaplatenie dlhu bola datovaná 9.9.2015, k tejto výzve
chýba doručenka. Ďalšou výzvou bola výzva zo dňa 30.9.2015, ktorou súčasne došlo k oznámeniu o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom následne ani nie mesiac po tejto výzve došlo 23.9.2015
k postúpeniu pohľadávky. Súd uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu
ako vyplýva z gramatického výkladu ustanovenia § 92 ods. 8, že najprv bola uskutočnená písomná
výzva banky na zaplatenie, následne je dlžník v omeškaní 90 kalendárnych dní a až potom môže dôjsť
k platnému postúpeniu pohľadávky. Táto podmienka uvedená v § 92 ods. 8 zákona o bankách, kde
súd zdôrazňuje, že sa uvádza, že ak je napriek písomnej výzve banky „klient nepretržite v omeškaní
dlhšie ako 90 kalendárnych dní ....“, tak táto podmienka splnená nebola, preto k platnému postúpeniu
pohľadávky dôjsť nemohlo a teda žalobca v danom spore nie je aktívne legitimovaný a preto bol súd
nútený žalobu zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá
mala vo veci plný úspech priznal právo voči žalobcovi na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo celkom
nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách (ďalej len „ZoB“) ukladá, a teda nedošlo k porušeniu
bankového tajomstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (a to po
dobu 573 dní), pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23.10.2015, teda celkom jednoznačne
po nepretržitom omeškaní s plnením čo len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní.
Zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných
splátok, a to okrem iných výziev aj výzvou zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015 označenou
ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“. Zo strany postupcu tak nedošlo k porušeniu ust.
§ 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Žalobca sa v tejto súvislosti nestotožňuje s právnym
názorom súdu, podľa ktorého v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB je na splnenie predpokladov podľa tohto
ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku
po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej
výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva. Ak by zákonodarca mienil týmto
ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo
by to v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si súd upravil
zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB a nad rámec zákona upravuje, že omeškanie dlžníka nastáva
až doručením výzvy banky, je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe
ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej a nie moci súdnej. V tejto súvislosti
poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016-65. Poukazuje tiež
na dojednanie vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami odchýlne od ustanovenia § 92 ods.
8 ZoB. V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB. Banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na čl. 1
bod 10 Zmluvy o splátkovom úvere č. 0353648806, ktoré ustanovenie zmluvy toto odchýlne dojednanie
upravuje, ako aj na čl. 18 bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca zastáva názor, že
preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca
preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne.
Dojednanie práv a povinností banky a klienta odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB bolo opakovane
vystavené súdnej kontrole zo strany vyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia
krajských súdov. Nesúhlasí ani s tým, ako súd prvej inštancie vyhodnotil postúpenie nesplatnej časti



peňažného záväzku v súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca považuje za nesporné, že
peňažný záväzok žalovaného vznikol splnením záväzku postupcu, t.j. peňažný záväzok žalovaného
vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda
zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných
splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka. Týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení
§ 92 ods. 8 ZoB mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je
už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná. Súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v čase
postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané,
že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva.
Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné, keďže
žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v
súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, respektíve, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaná vo vyjadrení poukazuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne po
stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu
a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov a rešpektovanie rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít. Konajúci súd správne aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré
stanovuje zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt a zistil, že
predmetné ustanovenie bolo porušené, čo má za následok porušenie § 39 Občianskeho zákonníka.
Z týchto dôvodov žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Dáva do pozornosti, že otázka, či
si banka môže odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách dojednať vzájomné práva a
povinnosti, bola už vyriešená Najvyšším súdom SR v rozsudku sp.zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018,
a to v bodoch 3 a 6 odôvodnenia a následne odpoveď na ňu bola daná v bode 17 a 18 odôvodnenia.
Dojednanie o postupovaní pohľadávky nemôže ovplyvniť zákonnú povinnosť banky v prvom rade
dodržať ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo v tomto prípade dodržané nebolo a postúpenie
je absolútne neplatným právnym úkonom. Zdôrazňuje, že právny predchodca žalobcu je bankovou
inštitúciou podnikajúcou na základe bankovej licencie, žalobca je inkasnou spoločnosťou, žalovaný je
pozícii spotrebiteľa. Žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nerozporoval argumentáciu
žalovaných ohľadne zmeny obsahu pohľadávky, ktorá nastala zmenou v osobe veriteľa. Nepreukázal
tiež, že by dlžníci boli aj napriek obdržaniu písomnej výzvy zo strany banky po jej prevzatí v omeškaní
so splnením svojho záväzku aspoň 90 dní. Pre prípad vzniku zákonných predpokladov umožňujúcich
uskutočnenie úkonov smerujúcich k postúpeniu bankového úveru na subjekt bez bankovej licencie,
ktorým sa automaticky zmení aj obsah pohľadávky, je nutné, aby každá banka o takomto postupe
svojho klienta informovala a uskutočnila to spôsobom aprobovaným a zákonným. Žalobcovi preto v
konaní chýba aktívna vecná legitimácia. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť ako dôvodný a správny
a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu
v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.
So skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a
poukazuje na ne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP. Odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažuje
za dôvodné.

8. V súdenej veci možno konštatovať, že pre rozhodnutie súdu podstatnou právnou otázkou bolo
posúdenie, či pri postúpení pohľadávky, od ktorej žalobca odvodzuje svoju vecnú aktívnu legitimáciu,



došlo k splneniu podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo do dodržania ustanovenej
lehoty omeškania, a to omeškanie dlžníka trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

9. Okresný súd vyriešil túto zásadnú otázku správne v súlade s judikatúrou vyšších súdnych autorít.
Hoci odvolateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov v Slovenskej republike, ktoré danú
otázku riešili odchýlne, odvolací súd nie je ich rozhodnutiami viazaný. O tejto otázke však už opakovane
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach, v ktorých bol žalobca účastníkom konania,
a preto táto judikatúra mu musí byť známa. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, ako aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný pod sp.zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018.

10. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu
SR vydaného pod sp.zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky v
danom rozhodnutí riešil otázku zásadného právneho významu, ktorá doposiaľ nebola riešená dovolacími
senátmi Najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), a to otázku, či § 92 ods. 8 Zákona o bankách
upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade
postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné
pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu.

11. Z citovaného rozhodnutia z odsekov 20, 21 vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho súdu v danej
veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia
pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť
splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou
o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej
neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali
so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky
a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentami súhlasí.
Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý
nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru).
Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné
zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení
bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené
spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“

12. Dovolací súd konštatoval, že ,, v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta
Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie
v rozpore so zákonom (v tomto prípade so Zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v
zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“.

13. Ako to vyplýva výslovne z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podmienkami platnosti postúpenia vyplývajúcimi zo Zákona o bankách je „preukázateľné zaslanie
písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako
90 dní.“

14. Z uvedeného vyplýva, že omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní tak, ako vyplýva z
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, musí byť počítané až od doručenia písomnej výzvy dlžníkovi
zo strany banky. Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu prvej inštancie, tie spochybnené neboli a z nich
jednoznačne vyplýva, že od doručenia písomnej výzvy dlžníkovi (žalovanej) do postúpenia pohľadávky
90-dňová lehota neuplynula. Z uvedeného vyplýva záver, že neboli splnené podmienky stanovené
ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie. Uvedené postúpenie pohľadávky,
ktoré malo založiť vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, je tak absolútne neplatným právnym úkonom pre
rozpor so zákonom (Zákonom o bankách), na ktorú skutočnosť súd musel prihliadnuť ex offo.



15. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani poukazovanie odvolateľa na čl. I bod 10 Zmluvy o
splátkovom úvere č. 0353648806, z ktorého ustanovenia vyplýva možnosť postúpenia pohľadávky, ako
aj na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré zakladajú možnosť postúpenia.

16. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje predovšetkým na ustálenú súdnu
prax, keď táto otázka už opakovane bola pred odvolacími súdmi v Slovenskej republike riešená vo
veciach, v ktorých účastníkom bol žalobca a boli uplatňované na obdobnom skutkovom
a právnom základe, minimálne s totožnosťou dojednaní vo všeobecných obchodných podmienkach.
Súdna prax uzavrela s výnimkou ojedinelých rozhodnutí odvolacích súdov, na ktoré poukazuje žalobca,
že v prípade spotrebiteľských zmlúv medzi bankou a spotrebiteľom jednoznačne platí záver, že banka v
postavení dodávateľa sa nemôže odchýliť od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech
spotrebiteľa, a to skrze materiálneho korektívu ochrany práv spotrebiteľa vyjadreného v ustanovení § 54
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko je zjavné,
že takýmto odklonom (v neprospech spotrebiteľa) by bol porušený Občiansky zákonník a spotrebiteľ by
si objektívne zhoršil svoje zmluvné postavenie. Nakoľko by sa jednalo o právny úkon, ktorý je v rozpore
so zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka by bolo také dojednanie absolútne
neplatné pre rozpor so zákonom a absolútne neplatné by bolo aj postúpenie pohľadávky na základe
takéhoto dojednania. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ustanovuje pravidlá pre ochranu
klientov banky a (nielen) v právnych vzťahoch spotrebiteľských je to banka, ktorá pripravuje návrh
formulárovej zmluvy a tento návrh predkladá svojmu klientovi bez toho, aby klienti banky mali nejaké
výrazné možnosti ovplyvniť jeho obsah a reálne nemajú možnosť do zmluvy zasahovať. Ide o normu,
ktorá vo vzťahoch spotrebiteľských jednoznačne predstavuje v očiach zákonodarcu minimálny stupeň
ochrany pre klienta banky, od ktorej sa nie je možné odchýliť v neprospech klienta. V spotrebiteľskej
zmluve teda nie je možné platne dojednať odchýlenie sa od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
v neprospech spotrebiteľa.

17. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti postúpenia uplatňovanej pohľadávky na žalobcu je vecne
správny, čo zakladá nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď žalobu zamietol. Vecnú správnosť vykazuje aj výrok o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

18. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 s poukazom na
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania je žalovaná, ktorej tak vznikol
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)