{"guid": "0a2502b4-671c-4a75-8bd9-d254518deb3e:7e8b4d1e-f7ea-41aa-b00a-798ca9d18097", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2", "spisova_znacka": "19Co/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/5/2018 z 18. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. apríla 2018, sp. zn. 19Co/5/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2", "identifikacne_cislo": "3114208023", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2018-04-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e8b4d1e-f7ea-41aa-b00a-798ca9d18097", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/5/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114208023
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114208023.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu N. proti žalovanému J., o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín, č.k. 18C/79/2014-128 zo dňa 21. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania       n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal náhrady škody. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie
je vo veci aktívne legitimovaným. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní, teda v tomto prípade daňovník. Žalobca svoje právo odvodzoval
od daňovníka na základe toho, že mu mala byť pohľadávka daňovníka na náhradu škody postúpená
postupne jednotlivými zmluvami o postúpení pohľadávok z daňovníka na spoločnosť N. - C  O., s.r.o.,
následne                 na spoločnosť Q., s.r.o., až na žalobcu. Tieto zmluvy o postúpení pohľadávok
sú neplatné pre neurčitosť a pre rozpor so zákonom, pretože pohľadávka, ktorá mala byť postupovaná,
v čase postúpenia neexistovala a neexistujúcu pohľadávku nemožno postúpiť. Konštatoval, že nárok
na náhradu škody daňovníka voči žalovanému nebol ešte judikovaný, pričom platobným výmerom
ako rozhodnutím žalovaného mohol byť poškodený iba daňovník, a to len v prípade, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Právo na náhradu škody by mal potom len ten, komu škoda vznikla, a tým mohol byť len
daňovník. Len poškodený mohol a mal žiadať o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo
splnené nebolo. Daňovníkovi nárok na náhradu škody priznaný nebol, rozhodnutie, ktorým mu škoda
mala byť spôsobená, zákonným spôsobom zrušené nebolo, a preto o daňovníkovi nemožno hovoriť ako
o poškodenom. Škoda mu doposiaľ nevznikla. Nebolo tak možné, aby daňovník postúpil pohľadávku,
ktorá neexistovala. Nedôvodnosť žaloby vyvodil aj zo zistenia, že v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ako
aj zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, môže
poškodený uplatniť len vtedy, ak využil opravné prostriedky proti namietanému rozhodnutiu, prípadne
dotknuté rozhodnutie muselo byť či už zmenené, alebo zrušené príslušným orgánom. Tieto zákonom
predpísané skutočnosti splnené neboli. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že napadnutým
rozsudkom súd rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody a v rovnaký
deň súd rozhodol o nepripustení zmeny žalobcu v tomto konaní tak, aby namiesto žalobcu do konania



vstúpil postupník žalobou uplatnenej pohľadávky. Podľa názoru žalobcu týmto nesprávnym procesným
postupom súd znemožnil žalobcovi a postupníkovi žalobou uplatnenej pohľadávky, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.
Uviedol, že podaním zo dňa 14.09.2017 súdu navrhol, aby súd pripustil zmenu strany sporu žalobcu
podľa ust. § 80 CSP tak, že z konania vystúpi doterajší žalobca a na jeho miesto vstúpi obchodná
spoločnosť N., s.r.o. z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania, na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 13.09.2017. Zároveň žalobca požiadal o odročenie pojednávania
nariadeného na deň 21.09.2017 z uvedeného dôvodu. Súdu vytýkal, že uvedenej žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovel, rozhodol vo veci v neprítomnosti žalobcu. Žalobca tento procesný postup súdu
prvej inštancie považuje za nesprávny a nezákonný, ktorým súd porušil žalobcove a postupníkove právo
na prístup k súdu a právo  na spravodlivý súdny proces. Zastáva názor, že súd nezákonne a nesprávne
rozhodol o nepripustení zmeny žalobcu podľa ust. § 80 ods. 1 CSP, keďže tomuto návrhu bol povinný
vyhovieť, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky a predpoklady                   pre zmenu
strany sporu. Uviedol, že § 80 CSP je vyjadrením dispozičnej zásady a z nej plynúcich dispozičných
oprávnení žalobcu. Nakoľko došlo ku singulárnej sukcesii a žalobca mal záujem hmotnoprávny stav
zosúladiť s procesnoprávnym stavom, využil svoje dispozičné oprávnenie a podal návrh na zmenu strany
sporu. Pripustenie zmeny strany sporu nemá spočívať na voľnej úvahe súdu, súd má povinnosť vyhovieť
takémuto návrhu, ak je preukázané, že došlo k prevodu práva, a ak s tým sukcesor súhlasí, čo je zrejmé
z dikcie § 80 ods. 2 CSP. V prípade splnenia všetkých uvedených podmienok je vyhovenie procesnému
návrhu zmeny strany sporu procesne nárokovateľné. Namietal záver súdu, že postupovaná pohľadávka
v čase jej postúpenia neexistovala a nie je možné postúpiť nejudikovanú pohľadávku. Uviedol, že
tento právny záver súdu nemá žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Namietal tiež
právny záver súdu prvej inštancie v otázke platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že
pohľadávka daňovníka, identifikovaná takým spôsobom, z ktorého nemožno výšku pohľadávky ustáliť,
je pre neurčitosť neplatná. Žalobca zastáva názor, že postupovaná pohľadávka bola dostatočne, určito
a zrozumiteľne označená v zmluve o postúpení pohľadávky tak, že na jej základe došlo k postúpeniu
tejto pohľadávky/nároku postupcu bez nutnosti jej presného vyčíslenia. Nestotožnil sa ani s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie nároku na
náhradu škody, keďže právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže poškodený
uplatniť len vtedy, ak využil opravné prostriedky proti namietanému rozhodnutiu. Pokiaľ ide o definíciu
nesprávneho úradného postupu vo veci podliehajúcej režimu zákona č. 58/1969, resp. zákona č.
514/2003 Z. z., poukázal                            na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 27.01.2011,                                     sp. zn. 3Cdo/71/2009. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP,                               bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. V súlade s ust. § 191
ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol               na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z
daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach v zmysle § 387
ods. 2 CSP na ne odkazuje. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne podstatné okolnosti, ktoré by
mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.

6. Právna úprava umožňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť len z taxatívne stanovených
dôvodov. Náležitosti odvolania vymedzuje ust. § 363 CSP. Medzi tieto náležitosti odvolania patrí
povinnosť uviesť, z akých dôvodov považuje odvolateľ napádané rozhodnutie za nesprávne s tým, že
taxatívne dôvody odvolania vymedzuje ust. § 365 ods. 1 CSP. Podané odvolanie žalobca odôvodňuje
procesnými vadami (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/), skutkovými vadami (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/) a právnymi
vadami (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

7. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva                               na nezávislom a



nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Základné
právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale v práve súdnu ochranu
v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv                          a do obsahu
tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

9. Žalobca v podanom odvolaní nedôvodne namieta, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, keď nevyhovel jeho návrhu na odročenie pojednávania a nepripustil zmenu
žalobcu s tým, že vyhovenie tomuto procesnému návrhu je procesne nárokovateľné.

10. Odvolací súd súhlasí s tým, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho
prítomnosti, je zaručené (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Toto právo však nemožno
chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 183 ods. 4 CSP. Na
žiadosť o odročenie pojednávania na termín stanovený 21.09.2017 žalobcovi oznámil (č.l. 118 spisu),
že žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje (oznámenie zo dňa 19.09.2017). Pokiaľ za daných
okolností súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu (zároveň v neprítomnosti
žalovaného), nie je postup súdu prvej inštancie porušením práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.

12. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta nesprávny procesný postup, keď súd nepripustil zmenu
strany sporu žalobcu podľa ust. § 80 CSP, táto námietka nie je dôvodná, žalobca nedôvodne namieta,
že súd nevyhovel jeho žiadosti, aby z konania vystúpil doterajší žalobca a na jeho miesto vstúpila
obchodná spoločnosť N., s.r.o. z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.09.2017. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku uviedol,
že postup žalobcu, spočívajúci v podaní návrhu na zmenu strany sporu krátko pred pojednávaním,
považoval za obštrukčný a zameraný na zmarenie pojednávania. Zdôraznil, že takýto model správania
uplatňovali v konaní aj všetci ostatní právni predchodcovia žalobcu, keď opakovane, vždy len pár
dní pred pojednávaním, požiadali o zmenu žalobcu, pričom ani raz nepredložili súčasne aj súhlas
vstupujúceho subjektu so vstupom do konania, čo viedlo opakovane k zamietnutiu návrhu             na zmenu
žalobcu a následne k opätovnému rozhodnutiu na podklade nového návrhu. Zároveň zdôraznil, že všetci
právni predchodcovia žalobcu boli personálne prepojené spoločnosti. Z obsahu spisu je nepochybné,
že žalobca opakovane žiadal o zmenu strany sporu na strane žalobcu a zároveň žiadal o odročenie
pojednávania z tohto dôvodu, ktorá okolnosť bránila súdu vo veci meritórne rozhodnúť. Odvolací súd
vo svojom rozhodnutí               zo dňa 21.03.2018, č.k. 19Co/5/2018-158 uviedol, že v zmysle ust.
§ 80 ods. 1, 2 CSP právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv
a povinností, nemá sama osebe vplyv na strany sporu. Koncepcia zákonodarcu je založená na tom,
že k procesnému nástupníctvu nedochádza automaticky, ale dochádza k nemu až rozhodnutím súdu.
Pokiaľ súd prvej inštancie v danom prípade vyhodnotil okolnosti, za ktorých žalobca požiadal o zmenu
strany sporu tak, že návrh považoval za obštrukčný a účelový a vo veci rozhodol tak, že návrh na zmenu
strany žalobcu zamietol (zmenu strany sporu nepripustil), neporušil svojím rozhodnutím právo žalobcu
na spravodlivý súdny proces.

13. Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, spočívajúce v skutkových a právnych vadách rozsudku,
ani tieto námietky nie sú podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého
rozsudku. Odvolací súd súhlasí s argumentáciu súdu prvej inštancie, že pokiaľ postupovaná pohľadávka
neexistovala v čase jej postúpenia, pohľadávku nie je možné postúpiť. Pokiaľ totiž daňovníkovi v
daňovom, resp. v správnom konaní nebol priznaný nárok na náhradu škody zo zodpovednosti za
škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. z. a zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. vo vzťahu k daňovníkovi takýto
nárok judikovaný nebol, nemohol daňovník pohľadávku, ktorá neexistovala, postúpiť na ďalšie osoby.
Žalobcovi tak nesvedčí vecná aktívna legitimácia, čo je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby. Pokiaľ



žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, sú irelevantné ďalšie námietky, či postupovaná
pohľadávka bola dostatočne určito a zrozumiteľne označená v zmluve o postúpení pohľadávky.

14. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj z dôvodu, že právo na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, môže poškodený uplatniť len vtedy, ak využil opravné prostriedky proti
namietanému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k platobnému výmeru č. XXXXX/
XXXX), prípadne dotknuté rozhodnutie muselo byť či už zmenené, alebo zrušené príslušným orgánom
(§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.                     pre platobný výmer č. XXXXX/XXXX).
Žalobca v podanom odvolaní akcentuje, že žalovaný nárok mu neprislúcha z titulu náhrady za škodu
spôsobenú nesprávnym rozhodnutím, ale z titulu náhrady za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom orgánom samosprávy, k čomu poukazuje na definíciu nesprávneho úradného postupu podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.01.2011, sp. zn. 3Cdo/71/2009 s tým,
že k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny
orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti.
15. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil uplatnený nárok žalobcu za nárok
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, aj keď žalobca zdôrazňoval, že ide o nárok na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného. Podľa zákona o zodpovednosti
za škodu (zákon č. 58/1969 Zb. a zákon                      č. 514/2003 Z. z.) právnym základom nároku na
náhradu škody môže byť aj nezákonné rozhodnutie a aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento
môže spočívať aj v inom nezákonnom zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Za nesprávny úradný postup považoval žalobca aj postup žalovaného, keď tento
pri vyrubení dane daňovníkovi nezohľadnil miestne podmienky. Pokiaľ žalobca namietal proces - postup
žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o vyrubení dane                       z nehnuteľností,
nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Nesprávny úradný postup z hľadiska zákona je iba
taký postup, ktorým konajúci orgán porušuje právne predpisy,                 no nemá svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Žalobca však namieta postup vyrubenia dane, konkrétne nezohľadnenie
miestnych podmienok, ktorého výsledkom  bolo vydanie platobného výmeru (platobných výmerov).
Na základe toho bolo namieste posúdiť nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody z nezákonného
rozhodnutia. Vydaný platobný výmer doposiaľ nebol príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušený,
alebo zmenený a otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako otázku predbežnú. Súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený skúmať, či bol správny postup žalovaného pri vyrubovaní
dane daňovníkovi, ak výsledkom takéhoto konania žalovaného bol platobný výmer, ktorý je rozhodnutím
žalovaného a toto je právoplatné, vykonateľné a zrušené nebolo.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

17. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi. Nakoľko v odvolacom konaní mu trovy odvolacieho  konania nevznikli, odvolací
súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

18. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)             (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/79/2014", "guid": "2fb00391-16a3-491d-9ce2-6429286203c6:fb7f34a0-610a-4416-bba1-503cf8f9d169", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}