Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoZm/11/2016 z 9. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. novembra 2016, sp. zn. 2CoZm/11/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209385.1 Krajský súd Prešov | 2CoZm/11/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8113209385.1 | 2016-11-09 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: predpis č. 861/2007 Z. z., zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/123b4552-6d4a-4ff0-83d9-9cfe6cfe0277 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209385.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoZm/11/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209385
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209385.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: I.
B., T.. XX.X.XXXX, H. G. XXXX/XX, XXX XX G., o vydanie zmenkového platobného rozkazu na 172,-
Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18CbZm/100/2013-36 zo
dňa 9.2.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že žalobca podal dňa 28.3.2013 na súd návrh na uplatnenie
pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa domáhal voči žalovanému
zaplatenia zmenkovej sumy 172,- Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 172,- Eur
od 29.07.2009 do zaplatenia. Žiadal priznať aj úrok vo výške 6% ročne zo zmenkovej sumy, a to
konkrétne zo sumy 172,- Eur od 12.10.2009 do zaplatenia. Žiadal priznať tiež zmenkovú odmenu vo
výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 0,57 Eur a náhradu trov konania, pričom svoj návrh odôvodnil tým,
že je ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 02.04.2009
na zmenkovú sumu 172,- Eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 %
denne od 29.07.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia.“ Zmenka bola vystavená dňa 02.04.2009 (dátum vystavenia) na sumu
172,- Eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na
rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 29.07.2009. Za miesto
splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu,
pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 0,- Eur, pričom na zmenkovú sumu uhradil 0,- Eur a na úroky uhradil
0,- Eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené
skutočnosti zistiť verejnou listinou. Na rozhodnutie o podanom návrhu súd nariadil pojednávanie, napriek
tomu, že to nenavrhol žiaden z účastníkov, keďže mal za to, že to je v tejto veci potrebné, ako to vyplýva z
článku 5 odsek 1 nariadenia č. 861/2007, keďže podľa originálu predloženej zmenky, táto v ľavom dolnom
rohu obsahovala údaj číslo zmluvy: XXXXXXX, a keďže zmenka bola vystavená pôvodne na spoločnosť



Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, 911 09 Bratislava, ktorá je nebankovou spoločnosťou a okrem iného
poskytuje aj spotrebiteľské úvery. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu písomné podanie, ktorým zobral
svoj návrh späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne. V zmysle § 96 O.s.p. rozhodol súd o čiastočnom späťvzatí
žaloby. Prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím by bol neúčinný nakoľko k čiastočnému späťvzatiu
došlo skôr, než sa začalo pojednávanie. Súd vykonal dokazovanie Zmluvou o úvere uzatvorenou
dňa 02.04.2009 medzi spoločnosťou PHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovaným, Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru (ďalej len VOP), Vlastnou zmenkou vystavenou žalovaným dňa 02.04.2009 a zistil,
že dňa 02.04.2009 bola uzavretá písomná úverová zmluva č. XXXXXXX, ktorou veriteľ - Pohotovosť,
s.r.o. poskytol úver vo výške 100,- Eur žalovanému. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť vo výške 160,-
Eur 5 mesačnými splátkami po 32,- Eur počnúc dňom 24.04.2009. V zmluve nie je uvedený úrok, je len
uvedený poplatok vo výške 196,- Eur, pričom poplatok nie je konkretizovaný a v zmluve nie je uvedené
ani RPMN. Žalovaný dňa 02.04.2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť
za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 172,- Eur a zmenkový
úrok 0,25% denne od 29.7.2009. Predmetná zmenka bola žalovaným vystavená ako vistazmenka
a bola opatrená doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“,
pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky
vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky
vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje
vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia
zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.
K vyplneniu zmenky došlo na základe bodu 17. VÚP pôvodného veriteľa, ktorý obsahuje dohodu o
vyplnení zmenky. V ňom sa uvádza nasledovné: „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako
vystaviteľa zmenky vyplývajúcej z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ
zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy.
Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa
v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas 4 po
sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť
poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, keď v zmysle bodu 4 týchto podmienok
sa stal splatný celý dlh.“ Podľa originálu predloženej zmenky, táto v ľavom dolnom rohu obsahovala
údaj číslo zmluvy: XXXXXXX a za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa
a spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.. Predmetom konania je spor zo zmenky. Súd preto predovšetkým
skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový a
dospel k záveru, že zmenka spĺňa formálne náležitosti Čl. 1 § 75 zákona. Napriek záveru o splnení
formálnych náležitostí platnej zmenky súd podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve
zmenky vyplývajúcej z článku 17 VÚP remitenta, nakoľko pri uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v
súvislosti s ňou aj vystavenie zmenky ide o spotrebiteľský právny vzťah a preto je potrebné aplikovať
aj normy na ochranu práv spotrebiteľov. Súd mal za to, že žalovaný je a aj v čase uzavretia zmluvy
bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojho povolania, ani zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. V danom prípade súd prvého stupňa
zvážil aj prehlásenie žalovaného v zmluve že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania.
Preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí
úveru na výkon zamestnania (ktorý spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. používa vo svojich zmluvách),
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie odberateľa a aký konkrétny
súvis s takýmto zamestnaním, povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy malo. V uvedenom zmysle však žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd prvého
stupňa konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci formou vyznačenia účelu
poskytnutia úveru na účely výkonu povolania v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo
strany žalobcu má rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t. j. súd na vec
musel aplikovať i ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je špeciálnou
právnou pravou k všeobecnej úprave, ktorou je v prípade spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník
a v častiach, ktoré spotrebiteľa nepoškodzujú Obchodný zákonník. Úverovú zmluvu, na zabezpečenie
ktorej bola vystavená predmetná zmenka, posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/ zákona č. 258/2001 Z. z., čo
spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu



poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať
zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je ročne 91,25 %. Nepochybne takýto zmenkový úrok je v rozpore
so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v náväznosti na § 3 ods. 1
OZ). Dohoda o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval
právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka
nebola individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať
plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku
alebo pre dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda
neplatná s poukazom aj na § 53 ods. 5 OZ. Ak je neplatná dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky,
neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený v
rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008. Najvyšší súd v danom prípade mal
za to, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a
neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane
vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu
sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Uvedené ustanovenie nebolo osobitne
dojednané, je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a ktoré veriteľ používal vo vzťahu k
neurčitému počtu svojich klientov. Dohoda o vyplnení zmenky poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu
najmä v tom, že hoci je limitovaný vo výške zmenkovej sumy (suma všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, pričom dátumom začiatku
úročenia zmenkovej sumy bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh), je len na ňom, aby určil, aká je
výška jeho nárokov voči dlžníkovi ku dňu vyplnenia zmenky. Takýmto spôsobom môže veriteľ v podstate
jednostranne určiť výšku dlhu dlžníka bez toho, aby bola táto výška preskúmateľná, keďže zmenka
je abstraktný právny úkon, čo súd považuje jednoznačne za nedôvodné zvýhodnenie veriteľa na úkor
dlžníka a obchádzanie predpisov chrániacich spotrebiteľa v spotrebiteľských právnych vzťahoch. Veriteľ
môže vyplnením zmenky dosiahnuť obídenie ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
(uvedenie neprimeranej odplaty, sankcií a pod.). Spotrebiteľ (žalovaný) pritom nemal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ chcel povinný úver získať, musel adhéznu zmluvu o úvere aj
s pripojenými všeobecnými obchodnými podmienkami podpísať ako celok. Dohodu o vyplnení zmenky
preto súd posúdil ako neprijateľnú podmienku, ktorá je aj v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka v príslušnom znení zo zákona absolútne neplatná. Uvedenému nasvedčuje i súčasná právna
úprava zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorá v ustanovení § 5a ods. 1 písm. b/
neumožňuje zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy
zmenkou alebo šekom. Súd zároveň z úradnej povinnosti prihliadol na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa Čl. 1 § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový, tak ako mu to
ukladá § 17 ods. 2 cit. zákona, nakoľko zaviazanosť žalovaného zo zmenky vznikla v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou. Dohodu o vyplňacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku možno
považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak právny
úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch dôsledkom čoho
je, že žalovaný by veriteľovi mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu
(§ 3 ods. 1 OZ). Súd zároveň poukázal na závery zo spoločného zasadnutia občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijaté dňa 20.10.2015. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti súd zostávajúci nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. Podľa zásady úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania vznikol len žalovanému,
ten si však tento nárok v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto



spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,
pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal
v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde
pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ
súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci,
ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči
zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného
konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ
podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty.
Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal aby na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo
vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o
vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo
slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie
zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a
nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože
právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia keď
uvádza, že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné
dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na
odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo
vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a
na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym



dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17
ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala
Komisiu o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom
17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V
odvolacom konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd
Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

5. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh späť v
časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne. Súd prvej inštancie správne v zmysle § 96 O.s.p. rozhodol o čiastočnom späťvzatí
žaloby tak, že konanie v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil, keďže prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím
by bol neúčinný, nakoľko k čiastočnému späťvzatiu došlo skôr, než sa začalo pojednávanie.

7. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia vo zvyšnej zamietajúcej časti je nárok
zo zmenky uplatnený navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o
európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie
a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou
sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu
k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní
procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe
prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov
celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania
rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou
hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez
akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možné čiastočne s
odvolateľom súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5
ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná
(nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je
nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za
potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej
veci prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

8. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

9. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:



a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

10. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať
a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

12. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.



13. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z
dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem
iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

14. Ak prvoinštančný súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil
záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy
i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu v jeho zvyšnej časti,
je jeho záver správny.



15. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
- Dohody o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z.z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky) je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a
účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach
(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

16. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

17. Správny je aj výrok o trovách konania. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a
úspešný žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto prvoinštančný súd správne náhradu
trov konania žalovanému nepriznal.

18. Z týchto dôvodov podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie.

19. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd
sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).