{"guid": "09e2a291-79c4-4f2d-b3ee-dc85df309401:b7d0c3a5-d273-4c46-9512-041fd4207c05", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1", "spisova_znacka": "3Co/186/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/186/2018 z 10. 7. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 10. júla 2019, sp. zn. 3Co/186/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1", "identifikacne_cislo": "7116200501", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2019-07-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b7d0c3a5-d273-4c46-9512-041fd4207c05", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/186/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116200501
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116200501.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členiek senátu
Mgr. Angeliky Sopoligovej a Mgr. Zuzany Čisovskej v spore žalobkyne: U.. U. I., nar. XX.XX.XXXX,
I. K. D., G. XXX/XX, zastúpená JUDr. Máriou Bauerovou, advokátkou so sídlom Advokátskej
kancelárie v Košiciach, Bencúrova 14, IČO: 423 226 26 proti žalovanému: Správa majetku Košického
samosprávneho kraja, so sídlom v Košiciach, Tatranská 25, IČO 42 093 937, o náhradu mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice
I č.k. 36C/10/2016 - 59 zo dňa 11. decembra 2017 takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a   odvolanie žalovaného proti výroku č. II.

P o t v r d z u j e    rozsudok vo výrokoch č. I. a III.

P r i z n á v a   žalobkyni proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I.  (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v
tomto znení:
I.       Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 42.335,48 Eur brutto a úrok z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 672,50 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,50
Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50
Eur od 16.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50
Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur
od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.1.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II.      V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III.      Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,84 %.

2. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že so žalobkyňou bol neplatne skončený pracovný pomer,
o čom bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 03. novembra 2015 č.k.
36C/292/2010 - 281 zo dňa 03. novembra 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.12.2015. Za nespornú
považoval prvoinštančný súd  skutočnosť, že že potom, čo žalobkyni bol zo strany žalovaného doručený
list, ktorým s ňou žalovaný ukončil pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
žalobkyňa listom zo dňa 29.9.2010 oznámila žalovanému, že s okamžitým skončením pracovného



pomeru z dôvodu nerešpektovania pokynov nadriadeného nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní
podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. Predmetný list bol žalovanému doručený dňa
4.10.2010, ktorá skutočnosť bola tiež medzi stranami sporu nesporná.  Za preukázané má súd aj
to, že žalovaný ani po tom, čo žalobkyňa oznámila, že naďalej trvá na ďalšom zamestnávaní, jej
prácu neprideľoval a nevyplácal jej náhradu mzdy. Medzi stranami sporu nebola sporná ani výška
priemernej mesačnej mzdy žalobkyne, teda, že funkčný mesačný plat žalobkyne v rozhodnom období
predstavoval 672,50 eura. Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že žalobkyni patrí nárok na náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru od 4.10.2010, t. j. odo dňa, kedy žalobkyňa oznámila
zamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere a táto náhrada mzdy jej patrí  za obdobie 12 mesiacov,
t. j. do 4.10.2011, čo uznal aj žalovaný. Žalobkyňa podaním zo dňa 5.12.2017, ktorým žiadala pripustiť
zmenu žaloby, vyčíslila náhradu mzdy za obdobie od 4.10.2010 pri priemernom mesačnom zárobku
vo výške  672,51 Eur na sumu 42.368,13 Eur brutto. Domáhala sa aj priznania príslušenstva - úrokov
z omeškania vo výške 9 % zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy 672,51 Eur od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % zo sumy 672,51 Eur od 16.5.2013 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % zo sumy 672,51 Eur od 16.11.2013 do zaplatenia, zo
sumy 672,51 Eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.1.2014 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.5.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % zo
sumy 672,51 Eur od 16.6.2014 do zaplatenia,  zo sumy 672,51 Eur od 16.7.2014 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.8.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % zo sumy 672,51 Eur od 16.9.2014 do zaplatenia,
zo sumy 672,51 Eur od 16.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.11.2014 do zaplatenia,
zo sumy 672,51 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, zo
sumy 672,51 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.3.2015 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.1.2016 do zaplatenia.

3. O návrhu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol súd prvej inštancie v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, na pojednávaní v prítomnosti strán sporu dňa 11.12.2017 tak, že zmenu návrhu
uznesením pripustil.

4. Spornou skutočnosťou, čo sa týka náhrady mzdy ostala doba zaplatenia náhrady mzdy, nakoľko
žalovaný žiadal, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni nepriznal. Najprv
poukazoval na to, že žalovaný ju jednak nemôže zamestnať, nemá pre ňu prácu, nie je u neho žiadne
voľné pracovné miesto s poukazom na organizačnú zmenu, ktorá sa má uskutočniť v blízkej budúcnosti
u žalovaného. Neskôr poukazoval na to, že žalobkyňa bola zamestnaná v SBD, bola vedená aj na Úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ako uchádzačka o zamestnanie a Úradom práce jej boli vyplácané
dávky v nezamestnanosti za obdobie od 1.9.2010 do 31.3.2011 v celkovej sume 2.168,70 eur. Žalobkyňa
na obranu, resp. na tvrdenia žalovaného ohľadom nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu  Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo



dňa 14.9.2011, tvrdiac, že jej patrí náhrada mzdy za obdobie od 4.10.2010 do 31.12.2015. Žalobkyňa do
konania predložila rozhodnutie o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, kontrolný preukaz
žalobkyne z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovnú zmluvu zo dňa 16.1.2015, dohodu o
podmienkach vykonávania aktivačnej činnosti zo dňa 2.7.2013 a poukazovala aj na to, že aj tieto
listinné dôkazy preukazujú, že si v uvedenom období intenzívne, avšak neúspešne snažila nájsť prácu,
prípadne prácu, ktorú sa jej podarilo neskôr nájsť, nebola adekvátna jej vzdelaniu a kvalifikácii a mzda,
ktorú dostávala, bola omnoho nižšia, než mzda, akú mala u žalovaného pred neplatným skončením
pracovného pomeru.

5. Z dôkazov doložených žalobkyňou mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobkyňa bola
rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 13.10.2010, č. k. D. zaradená do evidencie
uchádzačov o zamestnanie a od 1.10.2010 do 31.3.2011 bola žalobkyni z Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice vyplatená dávka vo výške 2.168 Eur. Rozhodnutím Úradu prác, sociálnych vecí
a rodiny zo dňa 19.2.2015 č. k. D. bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu
zamestnania sa odo dňa 19.1.2015 na základe pracovnej zmluvy so zamestnávateľom Stavebné bytové
družstvo II Košice, kde pracovala na dobu určitú  do 31.12.2015 a od 1.1.2016 žalobkyňu zamestnal
žalovaný. Počas evidencie žalobkyne ako uchádzačky o zamestnanie bola so žalobkyňou uzatvorená
dohoda o podmienkach vykonávania aktivačnej činnosti formou dobrovoľníckej služby, ktorú žalobkyňa
vykonávala v termíne od 1.8.2013 do 31.1.2014. Výška základnej mesačnej mzdy u jej (bývalého )
zamestnávateľa SBD dosahovala sumu 448 Eur, čo vyplýva z pracovnej zmluvy uzavretej medzi
žalobkyňou a SBD II. Košice, Bardejovská 3, Košice zo dňa 16.1.2015.

6. Vec po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd  právne posúdil podľa ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka
práce účinného do 31.8.2011.

7.  Berúc zreteľ na to, že právna úprava Zákonníka práce účinného v čase vzniku nároku žalobkyne na
náhradu mzdy neobsahovala už v ust. § 79 od. 2 Zákonníka práce vetu za ; súd pri svojom rozhodovaní
prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.  Prvoinštančný súd
zároveň v dôvodoch rozsudku poukázal na to, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania tvrdených
skutočností svedčiacich pre nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov
nie je na žalobkyni, ale naopak je na žalovanom. Bolo na žalovanom, aby hodnoverne preukázal
ním tvrdené skutočnosti, pre ktoré náhrada mzdy má byť primerane znížená, prípadne vôbec nemá
byť priznaná. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno,
dôkazy, na ktoré poukazoval ohľadom uskutočnenia organizačných zmien u žalovaného, sú právne
irelevantné k predmetu konania aj s ohľadom na tú skutočnosť, že napokon od 1.1. 2016 žalovaný
žalobkyňu u seba zamestnal. Z uvedeného teda vyplýva, že sa nepreukázali skutočnosti uvádzané
žalovaným, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnankyňu  naďalej
zamestnával. Tvrdenia prezentované žalovaným sa v konaní nepreukázali už len s ohľadom na
skutočnosť, že žalovaný napokon zamestnal u seba žalobkyňu po právoplatnom skončení konania
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a pracovného pomeru výpoveďou. Ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania, prípadne označenie dôkazov žalovaný v konaní neuviedol a jeho
obrana spočívajúca v tom, že žalobkyňa bola zamestnaná, že poberala mzdu, prípadne dávky v
nezamestnanosti neobstojí, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn.
6Cdo/157/2010. Pretože výška priemerného mesačného zárobku v prejednávanom prípade činila sumu
672,50 eura Prvoinštančný súd priznal žalobkyni titulom náhrady mzdy sumu vo výške 42.335,48 eura
brutto za obdobie od 4.10.2010 do 31.12.2015.

8. Žalobkyňa požadovala aj úroky z omeškania a to z jednotlivých súm - priemerného mesačného
zárobku vo výške 672,51 Eur, a to za obdobie od 16.6.2012 do 31.12.2015. Žalovaný vzniesol námietku
premlčania majúc zato, že žalobkyňa sa môže domáhať príslušenstva od 6.12.2014 s poukazom
na návrh žalobkyne na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 5.12.2017. Žalovaný tiež namietal, že
pracovnoprávne predpisy neupravujú úroky z omeškania a nárokovateľnosť úrokov z omeškania z
neuhradenia mzdy nemá oporu v súčasnej právnej úprave. Preto žiadal, aby súd žalobe v tejto časti
nevyhovel.

9. Prvoinštančný súd skôr ako sa zaoberal obranou žalovaného ohľadom nepriznania príslušenstva z
dôvodu hospodárnosti skúmal, či žaloba žalobkyne pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky bola podaná



v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Po právnom posúdení podľa ust. § 36 ods. 1, 2 Zákonníka
práce a ustanovení § 100 ods. 1, § 101 a § 122 ods. 1, 2, 3 OZ prvoinštančný súd skutkovo a právne
vyhodnotil, že premlčacia doba pre účely uplatnenia si nároku na náhradu mzdy a aj príslušenstva  z
neplatného skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci začala žalobkyni plynúť od 4.10.2010, t.
j. odo dňa doručenia oznámenia žalobkyňou žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a uplynutím
3 ročnej premlčacej lehoty pri tej ktorej splatnej náhrade mzdy uplynula. Keďže žalobkyňa podala
žalobu - návrh na pripustenie zmeny žaloby v časti príslušenstva (viď. bod 29 rozsudku) dňa 6.12.2017,
premlčaná je časť nároku a to úroky z omeškania za obdobie od 16.6.2012 do 6.12.2014. Rovnako
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade obrana žalovaného ohľadom nepriznania úrokov z
omeškania z priemerného mesačného zárobku za každý jednotlivý mesiac za obdobie od 16.12.2014
neobstojí. Súd je toho názoru, že žalobkyni patrí príslušenstvo - úroky z omeškania z jednotlivých
mesačných náhrad  mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na jednak na účel a zmysel inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (viď.
bod 40.) a jednak na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo dňa 17.12.2009, v ktorom najvyšší
súd dospel k záveru, podľa ktorého rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva
a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu
vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť
tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 517 OZ).
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády
SR č. 87/1995 Z.z. Pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný
omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom
ustanovená lehota plnenia uplynula. Keďže Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje
úroky z omeškania, treba pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením
jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím
výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom
vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.

10. Po právnom posúdení úrokov z omeškania aj podľa ust. § 517 ods. 1, 2  Občianskeho zákonníka a
§ 3 a § 10 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. prvoinštančný súd  vychádzajúc z uplatneného nároku
žalobkyne o priznanie úrokov z omeškania návrhom na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 5.12.2017,
došlý súdu dňa 6.12.2017 a to z jednotlivých mesačných náhrad  mzdy - zo sumy 672,51 eur -
priemerný mesačný zárobok vyčíslený žalobkyňou, vždy od 16. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc
dňom 16.6.2012 (viď. bod 29, 34). Potom, čo sa súd stotožnil so vznesenou námietkou premlčania
žalovaným čo do zaplatenia príslušenstva za obdobie od 16.6.2012 do 5.12.2014, priznal žalobkyni
úroky z omeškania počnúc od 16.12.2014 zo sumy 672,50 Eur, ktorá výška predstavuje priemerný
mesačný zárobok žalobkyne pri neplatnom skončení pracovného pomeru, a následne vždy od márneho
uplynutia výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, t.j. od 16 - teho dňa, pričom výšku
úroku z omeškania určil v súlade § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013,
vychádzajúc z toho, že k omeškaniu žalovaného došlo pred 1.2.2013.

11. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol. Vychádzajúc z úspechu žalobkyne v rozsahu 99,92
% a jej neúspechu 0,08 % priznal žalobkyni náhradu preukázaných a účelne vynaložených trov konania
v rozsahu 99,84 %.

12. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a to
konkrétne voči výroku I. výroku II. aj výroku III. Podľa názoru žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie
nespĺňa požiadavky spravodlivého súdneho rozhodnutia do takej miery, že postupom súdu došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami počas celého konania, ktoré
mu predchádzalo (konanie sp.zn. 36C/292/2010 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyrovnal
v jednom odseku. Žalovaný upriamil pozornosť na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 13.10.2016,
na ktorom súd prvej inštancie konštatoval nasledovné: V tejto  súvislosti súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 6Cdo/157/2010, ktorým sa bude riadiť pri náhrade mzdy



za obdobie po 04.10.2011, je toho názoru, že v danom prípade, že náhrada mzdy patrí žalobkyni v
celom rozsahu jej priemerného mesačného zárobku atď..“ Žalovaný však nie je si vedomý žiadneho
písomného podania, alebo ústneho prejavu, ktorým by požadoval zo strany súdu prvej inštancie skúmať
snahu žalobcu o hľadanie si adekvátnej práce. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozsudku obšírne
zaoberá potrebou hľadania si inej vhodnej práce zo strany žalobkyne, avšak táto skutočnosť nebola v
prebiehajúcom konaní zo strany žalovaného spochybnená. Preto nie je žalovanému zrejmé, z akého
dôvodu súd prvej inštancie na predmetný skutkový stav, aplikoval (riadil) sa uznesením NS SR sp.zn.
6Cdo/157/2010.

13. Žalovaný je presvedčený, že pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval na daný skutkový stav uznesenie NS
SR 6Cdo/157/2010, tak mal skúmať, či je to dôvod na nepriznanie (priznanie) náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru prevyšujúceho 12 mesiacov z dôvodu porušenia čl. 2 Zákonníka práce,
niektorou zo strán sporu.

14. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nepreskúmaval, či výkon práv a povinnosti z
pracovnoprávneho vzťahu bol v súlade s dobrými mravmi, a či je tu dôvod na zníženie alebo  zvýšenie
náhrady mzdy na základe ich porušenia aj napriek skutočnosti, že žalovaný sa počas konania dožadoval
preskúmania takejto podmienky, a na predmetné ustanovenie aj konkrétne poukázal vo svojom podaní
zo dňa 06.05.2015, súdu prvej inštancie doručené dňa 06.05.2015.

15. Rovnako žalovaný poukázal na potrebu preskúmania práceneschopnosti resp. poberania
nemocenských dávok v období, za ktoré žalobca požadoval náhradu mzdy. Žalovaný v dôvodoch
odvolania poukázal, a ustálenú rozhodovaciu prax, že pokiaľ pracovník nie je schopný pre
práceneschopnosť, keď mu patrí nemocenské, vykonávať prácu podľa pridelenej pracovnej zmluvy,
nemá nárok na náhradu mzdy. Pre doplnenie uviedol žalovaný aj stanovisko Najvyššieho súdu SR z
01.06.2014 R85/2004 , že zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej pracovnej
neschopnosti.

16. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz a rovnako súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku neúplne označuje dôkazy procesnej obrany žalovaného a predmetné konštatovanie súdu prvej
inštancie vyvoláva u žalovaného obavu, že súd prvej inštancie už na ústnom pojednávaní  konanom
13.10.2016 mal vytvorený právny záver, ktorý podložil predmetnou judikatúrou, ktorú však na skutkový
stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie na tvrdenia a dôkazy navrhované žalovaným neprihliadal,
o čom svedčí aj odôvodnenie rozhodnutia, ktoré žalovaný považuje za nepreskúmateľné.

17. Rovnako žalovaný poukázal na ods. 40 rozhodnutia, pričom žalovanému nie je zrejmý dôvod
predmetnej citácie  „Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec nemohol
zarábať (poberať) v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ (ktorý s ním skončil pracovný pomer neplatne)
neumožnil právu vykonávať, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne je sankciou voči zamestnávateľovi. Zároveň žalovaný zdôraznil, že
súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady mzdy má naopak charakter ekvivalentu mzdy, keďže
bola vypočítaná ako priemerný mesačný zárobok žalobcu (672,50 eur /mesiac) a vynásobená obdobím,
od kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní  04.10.2010 do obdobia, kým
žalovaný neprijal späť do zamestnania žalobcu 01.01.2016, a teda priznaná čiastka predstavuje finančnú
hodnotu, ktorú by žalobca výkonom práce zarobil, pokiaľ by u žalovaného pracoval. Preto žalovaný
zastáva názor, že priznanie náhrady mzdy vo výške ekvivalentu mzdy je v hrubom rozpore s právnou
vetou, ktorú súd prvej inštancie parafrázoval v odseku 40 rozsudku.

18. Súd prvej inštancie tiež neodôvodnil, v čom bola zabezpečená satisfakčná funkcia priznaným úrokom
resp. na základe akých skutkových zistení dospel k názoru, že stanovená náhrada mzdy splní sankčnú
povinnosť.  Preto navrhol rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a v zmysle § 391
ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobkyňa vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je
dostatočne odôvodnený a preskúmateľný. Pokiaľ sa žalovaná domáha nepriznania náhrady mzdy za
obdobie prevyšujúce 12 mesiacov z dôvodu porušenia čl. 2 Zákonníka práce poukazujúc na skutkové
okolnosti predchádzajúce neplatnému skončeniu pracovného pomeru, tieto sú pre účely prípadného
zníženia či nepriznania náhrady mzdy podľa žalobkyne irelevantné. Odôvodnením napadnutého



rozsudku v bodoch týkajúcich sa priznania náhrady mzdy žalobkyne aj za čas presahujúci 12 mesiacov
sa žalobkyňa stotožňuje a zastáva názor, že uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011
je na daný skutkový stav aplikovateľné. Žalovaná v konaní hodnoverne nepreukázala ňou tvrdené
skutočnosti, pre ktoré by mala byť náhrada mzdy znížená, prípadne nemá byť priznaná. Nie je pravdivé
tvrdenie žalovanej, že poukazovala na potrebu preskúmania práceneschopnosti resp. poberania
nemocenských dávok v období, za ktoré žalovaná žiadala náhradu mzdy a nie je ani pravdivé tvrdenie
žalovanej, že požiadavku na zabezpečenie predmetného dôkazu vznášala opakovane. Žalobkyňa po
celý čas, za ktorý jej bola priznaná náhrada mzdy nebola práceneschopná, ani nepoberala nemocenské
dávky. Žalovaná v konaní nepredložila žiaden dôkaz o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobkyne.

20. Žalobkyňa sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom prípade obrana
žalovanej ohľadom nepriznania úrokov z omeškania z priemerného mesačného zárobku za každý
jednotlivý mesiac za obdobie od 16.12.2014 neobstojí a žalobkyni patrí príslušenstvo - úroky z
omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru  (bod
54. a 55.  odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania
úrokov z omeškania považuje žalobkyňa za presvedčivé a preskúmateľné.

21. Preto navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobkyni plnú náhradu trov
odvolacieho konania.

22. Žalovaný vo vyjadrení sa k vyjadreniu  žalobkyne uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na podanom
odvolaní a poukázal na písomné podanie zo dňa 26.10.2016.

23. Žalobkyňa vyjadrením sa k vyjadreniu a žalovaného poukázala na to, že od nikoho nemožno
spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti a pokiaľ žalovaný tvrdí,
že žalobkyňa práceneschopná bola, mal to v konaní preukázať, keďže žalobkyňa nemá „vysvetľovaciu
povinnosť“ ako to tvrdí žalovaný, avšak výslovne uvádza, že počas celého obdobia, za ktoré jej súd prvej
inštancie priznal náhradu mzdy dočasne práceneschopná nebola a ani nepoberala nemocenské dávky.

24. Žalovaný v odvolacej duplike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa skutočnosť, že nebola
dočasne práceneschopná, resp. nepoberala nemocenské dávky môže preukázať.

25. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) prejednal odvolanie
žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, a to potom, čo odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku
pod č. II. odmietol v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou,
pretože výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol vydaný v neprospech odvolateľa a v ďalších
napadnutých výrokoch I. a III. odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.07.2019 o 09.10 hodine v
pojednávacej miestnosti č.dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 04.07.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v
zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je vymedzený procesnými vadami konania.

29. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť.



30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie.

31. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom
o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný predpis než ktorý mal použiť, alebo aplikoval
správny predpis ale nesprávne ho vyložil, prípadne z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

32. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. nemožno vytknúť naplnenie
uplatnených odvolacích dôvodov zo strany žalovaného.

33. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie  neskúmal, či je tu dôvod na nepriznanie
náhrady mzdy, neplatného skončenia pracovného pomeru prevyšujúceho 12 mesiacov z dôvodov
porušenia čl. 2 Zákonníka práce niektorou zo strán sporu aj napriek skutočnosti, že žalovaný sa počas
konania dožadoval preskúmania takejto podmienky a na predmetné ustanovenie aj konkrétne poukázal
vo svojom podaní zo dňa 06.05.2015. Žalovaná v podaní zo dňa 06.05.2015 v konaní o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru sa domáhala preskúmavania skutkových okolností predchádzajúcich
podaniu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru pripojením priestupkových spisov a
vypočúvania svedkov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce súd
prihliada k okolnostiam, ktoré nastali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktoré mala byť náhrada
mzdy zamestnancovi poskytnutá. Okolnosti, za ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru, pre ktoré
bolo skončenie pracovného pomeru neplatné, alebo ktoré súviseli s konaním sporu o platnosť skončenia
pracovného pomeru, nemajú význam. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/3286/2013, prípadne rozhodnutia sp.zn. 21Cdo/1746/2001, ktoré
sú aplikovateľné aj pre právnu úpravu nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v podmienkach právnej úpravy relevantných ustanovení
Zákonníka práce v SR.

34. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý
dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, poukazujúc na písomné podanie zo dňa
26.10.2016. Žalovaný síce písomným podaním zo dňa 27.10.2016 doručeným Okresnému súdu Košice I
27.10.2016, v ktorom vyčíslil náhradu mzdy žalobkyne za obdobie od 04.10.2010 do 08.01.2015 zároveň
uviedol, že pokiaľ strany sporu v stanovenom termíne nevyriešia spor s mierom navrhuje súdu, aby
zaviazal protistranu žalobkyňu na preukázanie skutočnosti, že v období za ktoré požaduje priznanie
náhrady mzdy nebola práceneschopná, resp. nepoberala nemocenské dávky.  Z podania žalovaného
teda nemožno vyvodiť, že navrhol vykonanie dôkazu súdom. Napriek nejasnému podaniu žalovaného,
na ktorý prvoinštančný súd nereflektoval, odvolací súd učinil dotaz na Sociálnu poisťovňu Bratislava
ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, aby oznámila súdu, či žalobkyňa bola v období od 04.10.2010 do
31.12.2015 práceneschopná a v prípade práceneschopnosti žiadal o podrobnú špecifikáciu obdobia
jej práceneschopnosti a výšky poberaných nemocenských dávok. Sociálna poisťovňa (č.l. 18 spisu)
oznámila, že  žalobkyňa v uvedenom období od 04.10.2010 do 31.12.2015 nemocenské dávky
nepoberala.

35. Neobstojí ani odvolanie žalovaného proti výroku o priznaných úrokoch z omeškania. Prvoinštančný
súd správne uzavrel, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru dochádza v jednotlivých náhradách miezd v ten ktorý mesiac podľa toho,
kedy u nich nastala splatnosť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje  s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR v tomto smere (6Cdo/240/2010).

36. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie (ods. č. 40), že
náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ma sankčnú a satisfakčnú povahu a sleduje,
aby zamestnancovi bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom  neplatného skončenia pracovného
pomeru zamestnávateľom.



37. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v I. výroku a ako vecne
správny, ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 CSP a priznal plne úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach  pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e  j e  prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.  Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "36C/10/2016", "guid": "7d53706e-cc4d-459c-8152-dd17e166dc3c:3626bdbb-8705-457b-b99b-fe3797c3db04", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}