Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoE/33/2015 z 20. 10. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 20. októbra 2015, sp. zn. 12CoE/33/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6714205837.2 Krajský súd Banská Bystrica | 12CoE/33/2015 | ECLI:SK:KSBB:2015:6714205837.2 | 2015-10-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/54253535-f7b7-44a4-837c-58c26a587909 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714205837.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/33/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714205837
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6714205837.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., Advokátska
kancelária so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej K. P., nar.
XX. XX. XXXX, bytom R. X, XXX XX I. - B., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 5661/14, o
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 228,27 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 13Er/271/2014 - 25 zo dňa 15. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný
súd“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom
na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) a s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 53 ods. 1, 2, 3, 4, a 5
Občianskeho zákonníka. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným (z ktorého si oprávnený uplatňuje
nárok voči povinnému) vyhodnotil exekučný súd ako vzťah spotrebiteľský. Keďže exekučným titulom
je rozsudok rozhodcovského súdu, skúmal, či bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu
pre vydanie exekučného titulu. Poukázal na to, že v spotrebiteľských zmluvách má dodávateľ silnejšiu
východiskovú pozíciu, ktorá je daná tým, že spotrebiteľské zmluvy sa spravidla uzatvárajú na základe
vopred predtlačených zmluvných podmienok, ktorých obsah spotrebiteľ nevie ovplyvniť. Ďalej skúmal,
či rozhodcovská zmluva v predmetnom prípade nemá charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky,
ktorej základnou charakteristikou je, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 demonštratívnym spôsobom vymenúva, ktoré
podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné s tým, že v písmene r) je uvedené ako neprijateľná
podmienka také dojednanie, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. V predmetnom prípade je rozhodcovská doložka koncipovaná tak, že dáva na
výber žalobcovi s tým, že podanie žaloby na všeobecnom súde sa považuje za rozväzovaciu podmienku
vo vzťahu k rozhodcovskej doložke. Napriek tomu, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka dáva
možnosť na výber, kde podá žalobca žalobu, exekučný súd bol toho názoru, že aj takto koncipovaná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Požadovanú rovnováhu v právach a
povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť dojednanie obsiahnuté v
rozhodcovskej doložke, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť
prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak,
že tento si môže vybrať ako prejednanie a rozhodnutie sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.
Iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom je potrebné považovať skôr za teoretické
až nepravdepodobné, nakoľko okruh možných požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou
stranou je na prvý pohľad v značnej miere obmedzený s tým, že do tohto okruhu nemožno zaradiť žalobu



o zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže to predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie
zvoleným rozhodcom. Spotrebiteľovi jeho zmluvný partner nanúti podrobenie sa právomoci a už takáto
možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú
možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor.
Ustanovenia zmluvy ako zmluvy formulárovej vyhotovenej na predtlači, sú koncipované predovšetkým
v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola medzi spotrebiteľom a
dodávateľom osobitne (individuálne) dojednaná. Bola síce samostatne podpísaná, avšak bola vytlačená
na formulári a odporca nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Keďže bol obsah rozhodcovskej doložky
dodávateľom vopred pripravený, len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Doložka nebola dojednaná v čase
vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, čo takisto oslabuje
pozíciu spotrebiteľa. Oprávnený od počiatku sleduje riešenie prípadných sporov cestou rozhodcovského
konania za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Formuláciou rozhodcovskej doložky
nemožno považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu európskych a domácich štandardov
ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Exekučný súd na
základe uvedeného teda dospel k záveru, že nebola platne založená právomoc rozhodcu na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky. Nakoľko právomoc rozhodcu na rozhodnutie v
predmetnej veci je založená na neexistujúcom a absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd
po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom,
a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a podľa § 205
ods. 2 písm. c) O.s.p. Právne posúdenie veci je podľa názoru odvolateľa nesprávne. Exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok
a v jeho nadväznosti zákon o rozhodcovskom konaní. Okrem ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku súd aplikoval aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, a tým na správne zistený skutkový
stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Exekučný súd posudzuje exekučný titul z formálnej
a materiálnej stránky. V rámci prieskumu exekučného titulu z materiálnej stránky však súd nemôže
skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v
napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok
a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Súd sa tak v rámci materiálneho
prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku rozhodcovského rozsudku. Splnenie podmienok
zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právnom nedovolanému alebo
niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného
titulu. Ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia
správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva
zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie
veci pred príslušným súdom. Ďalej namietal, že strana exekučného konania sa môže vyjadriť k
zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pričom civilné
konanie je dvojinštančné. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní.
Ďalej oprávnený poukázal na to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne
zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna
rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu
podľa ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné
strany záväzné. Konajúci súd však podľa názoru oprávneného tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval,
a tak konanie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle článku 2 tejto zmluvy
je daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a.s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom



konaní v znení neskorších predpisov ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Exekučný titul
bol teda vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle uvedeného právneho predpisu.
Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 odsek 2 druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnym vzťahov uvedených
v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, t.j.
povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so
zmluvou o úvere na všeobecný súd. Poukázal ďalej na odôvodnenie zákonodarcu k ustanoveniu § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom
rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva, súd teda konal nad rámce zákonných ustanovení. Na základe
uvedených odvolacích námietok navrhol oprávnený odvolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník. Odvolaniu oprávneného proti rozhodnutiu
vydanému vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca nevyhovel a predložil vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu podľa ust. § 374 ods. 4 veta druhá O.s.p.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ust.
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Predmetom odvolania oprávneného je procesné rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 13. 02. 2014, doručenou okresnému súdu dňa 22. 04.
2014, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava proti povinnej K. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX, L., na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava,
IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 01271/12 zo dňa 23. 05. 2012 (č.l. 7 spisu). Z exekučného titulu je
zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmenky
vystavenej povinnou dňa 19. 05. 2011, ktorou bol zabezpečený zmluvný vzťah oprávneného a povinnej
založený zmluvou o úvere (č.l. 5 súdneho spisu) a žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
(oprávnenému) sumu 528,27 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 528,27 Eur od
04. 12. 2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 528,27 Eur od 19. 01. 2012
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 184,84 Eur, to všetko v mesačných
splátkach vo výške 80,-Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá
splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia, až
do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade
nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci exekučným
súdom a poukazovanie na to, že exekučný súd aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, táto nie je dôvodná, pretože prvostupňový
súd vo svojom rozhodnutí na oprávneným uvádzané ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní
neodkazoval, a teda podľa nich pri svojom rozhodovaní nepostupoval.

Pokiaľ ide o preskúmanie exekučného titulu zo strany exekučného súdu odvolací súd zdôrazňuje
(vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok), že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného



zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd
môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom
štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr.
aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01. 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Z uvedeného je zrejmé, že postup exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu bol správny,
vykonaný v rámci právomoci zverenej mu Exekučným poriadkom.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného týkajúcu sa neúplného zistenia skutkového stavu, ani táto námietka
nie je dôvodná, nakoľko exekučný súd sa dostatočne oboznámil s rozhodcovskou zmluvou obsiahnutou
v súdnom spise a jej neprijateľnosť dostatočným spôsobom vyhodnotil. Oprávnený nesprávne uviedol,
že exekučný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď namietal, že medzi zmluvnými stranami
nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Odvolací súd zdôrazňuje, že
rozhodcovské konanie, ako alternatíva pri riešení sporov, môže prebehnúť len vtedy, ak bola platne
založená právomoc rozhodcovského súdu na konanie a na rozhodnutie sporu. Ako to vyplýva z § 3
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov rozhodcovská zmluva
je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní. Podľa § 4 uvedeného zákona môže mať rozhodcovská zmluva formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V predmetnom prípade je právomoc rozhodcovského súdu
preukazovaná písomnosťou označenou ako rozhodcovská zmluva zo dňa 19. 05. 2011 (č.l. 15 spisu),
uzavretou medzi oprávneným a povinnou. Exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nepochybne právo a zároveň aj povinnosť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie zisťovať okrem
iného aj rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie, teda skúmať nielen to, či rozhodcovská zmluva (prípadne doložka) bola medzi oprávneným a
povinným vôbec uzavretá ale aj to, či bola uzavretá platne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
to, že medzi oprávneným a povinným ide, ako už bolo uvedené, o spotrebiteľský vzťah a je preto na
mieste dôsledná aplikácia ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 uviedol, že „princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (bdelým
patrí právo) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť



tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.“

V zmysle uvedeného bol preto správny postup exekučného súdu, keď predloženú rozhodcovskú zmluvu
skúmal a následne ju v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako neprijateľnú a tým
aj ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o
právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť zmluvy o úvere alebo súčasť Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale bola uzavretá vo forme samostatnej
rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, nie je dostatočným dôkazom o vôli povinného
pristúpiť na tento osobitný spôsob rozhodovania sporu. Povahu formulárovej zmluvy má totiž nielen
zmluva o úvere a zmluvné podmienky k nej, ale aj predformulované znenie rozhodcovskej zmluvy. V
predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulára, obdobného tomu, vo forme ktorého
bola uzavretá samotná zmluva o úvere. Povinnému neboli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie,
čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva v skutočnosti v tomto
prípade navyše ani nie je alternatívou riešenia sporov, nakoľko ak oprávnený - veriteľ podal návrh na
začatie konania na rozhodcovský súd, uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve, a po
tomto výbere sa už povinná musela podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je len
demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva,
že ako neprijateľnú zmluvnú podmienku môže súd vyhodnotiť aj takú, ktorá nespadá medzi
neprijateľné zmluvné podmienky konkrétne vymedzené v tomto ustanovení. V predmetnom prípade má
rozhodcovská zmluva podobu formulárovej zmluvy, ktorá bola povinnej ako spotrebiteľovi predložená
spolu so zmluvou o úvere a Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru k nej bez toho, aby
bola dostatočne informovaná o povahe, zmysle a následkoch takejto zmluvy, absentuje v nej teda
informovaný súhlas povinnej.

S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods.
1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.