{"guid": "09b668f6-331f-4baa-a35c-00c1eca7d668:add89ceb-cdba-4da4-805d-ee566ab5adc3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1", "spisova_znacka": "9Sp/21/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Sp/21/2015 z 7. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 7. apríla 2015, sp. zn. 9Sp/21/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1", "identifikacne_cislo": "1015200503", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2015-04-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250q.odsek-2", "nazov": "§ 250q ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250q.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250q"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250q"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/add89ceb-cdba-4da4-805d-ee566ab5adc3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Sp/21/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200503
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa:
N.I. N., F..XX.XX.XXXX, Š. H.: Č. Ľ. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ &
PARTNERS s.r.o., Potočná 650/135B, Trenčín - Opatová, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín, o odvolaní proti
rozhodnutiu odporcu č. : PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV zo dňa 17.03.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave  rozhodnutie odporcu zo dňa 17.03.2015 č.p.: PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV
p o t v r d z u j e.

Súd účastníkom právo na  náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Právny zástupca navrhovateľa predložil súdu opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu č.p.:
PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV vydanému dňa 17.03.2015, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa
ustanovenia § 88 ods.4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a to dňom 17.03.2015 na dobu 3
mesiacov, t.j. do 17.06.2015, na účel výkonu administratívneho vyhostenia a následne bol umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Odporca dňa 1.4.2015 predložil svoje vyjadrenie
k odvolaniu navrhovateľa, ako aj  kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci.

Predmetom súdneho prieskumu na základe podaného odvolania navrhovateľa je vyššie uvedené
rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona
o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 17.03.2015 o 9.00 hod. bol príslušníkmi
OCP PZ Trenčín v meste Dubnica nad Váhom na ul. Centrum I, 49/167 pred obchodným centrom počas
výkonu služobnej činnosti kontrolovaný N. N., F.. XX.XX.XXXX, E., Š.. H. Č. Ľ. S., Č. B. H.: G.. Menovaný
cudzinec (navrhovateľ) nepreukázal oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky  a bol dňa
17.03.2015 o 9.10 hod. v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na OCP PZ Trenčín.
Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľovi bolo dňa 16.03.2012 OCP PZ Trenčín vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-9-014/2012 so zákazom vstupu na územie Slovenskej
republiky na dobu 5 rokov, t.j. do 24.5.2017. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012.

Dňa 15.03.2012 bol navrhovateľ, v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov, predvedený na OCP
PZ Trenčín v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení z dôvodu uzavretia účelového
manželstva a uvádzania nepravdivých a zavádzajúcich údajov. Navrhovateľovi bolo dňa 16.03.2012



vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení pod číslom PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 v zmysle
§ 82 ods. 1 písm. b), f), k) zákona o pobyte cudzincov a súčasne podľa § 82 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (päť) rokov. V súvislosti
s uvedeným konaním  o administratívnom vyhostení navrhovateľovi dňa 24.05.2012 zanikol pobyt na
území Slovenskej republiky v zmysle § 49 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Uvedené rozhodnutie o
administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012.

S navrhovateľom bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia účastníka konania, v ktorej uviedol, že
proti udelenému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, ako aj proti
určenému zákazu vstupu na územie SR na dobu 5 rokov podal odvolanie na viacero súdov, ale vždy
prehral, územie Slovenskej republiky nikdy neopustil, zdržiaval sa v Dubnici nad Váhom a v Bratislave,
je si vedomý, že na území SR nemá žiadny druh pobytu, žije v Dubnici nad Váhom spoločne so svojou
družkou a spoločným synom, je si vedomý porušenia zákonov Slovenskej republiky. Uviedol, že zo
Slovenska chce vycestovať a následne dať do poriadku svoj pobyt na Slovensku.

V rozhodnutí odporca uviedol, že formálnym predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení sú
zákonné dôvody už uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, podkladom je právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. : PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 so zákazom vstupu
na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. V uvedenom rozhodnutí policajný útvar neurčil lehotu
na vycestovanie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Poukázal na ustanovenie § 84
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení  neurčí lehotu
na vycestovanie.

Odporca v rozhodnutí sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov. S poukazom na dĺžku trvania protiprávneho stavu a vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici o
tom, že chce odcestovať z územia Slovenskej republiky, nevyužil alternatívu zaistenia. Prihliadal na
skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal kroky k zrušeniu zákazu vstupu a ani k legalizácii svojho pobytu
na území SR. Poukázal na to, že navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody,
ktoré by bránili zaisteniu navrhovateľa, vzal do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ má dieťa s udeleným
pobytom na území SR. Uviedol, že navrhovateľ má možnosť požiadať v zmysle § 86 zákona o pobyte
cudzincov po vycestovaní z územia Slovenskej republiky o zrušenie zákazu vstupu a legalizovať svoj
pobyt na území Slovenskej republiky.

Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie dôvodiace tým, že rozhodnutie správneho orgánu o zaistení je nezákonné,
vo veci mohlo dôjsť k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia aj alternatívnym spôsobom
podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, bez potreby zaistenia navrhovateľa z uvedených dôvodov:

a) Navrhovateľ mal k zotrvaniu na území Slovenskej republiky aj napriek právoplatnosti rozhodnutia o
administratívnom vyhostení vážne dôvody, ktoré mu bránili vycestovať.

Uviedol, že vo vycestovaní mu bránili závažné skutočnosti, keďže sa prostredníctvom prostriedkov, ktoré
mu poskytuje právny poriadok  SR, snažil využiť  všetky dostupné zákonom dovolené možnosti na
zvrátenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Jeho prítomnosť na území SR bola nevyhnutná
z hľadiska poskytnutia súčinnosti pre orgány, ktoré vo veci konali. Ďalej uviedol, že sa úkonom
trestného konania nevyhýbal a poskytol nevyhnutnú súčinnosť potrebnú pre vydanie rozhodnutia vo
veci. Postúpením veci na priestupkové konanie bolo rozhodnuté, že sa zotrvaním na území Slovenskej
republiky nedopustil trestného činu, s poukazom na to, že  v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
nebola stanovená žiadna lehota na vycestovanie, teda mal výkon rozhodnutia zabezpečiť príslušný
útvar PZ. Mal za to, že jeho samotný pobyt na území SR napriek právoplatnému rozhodnutiu o
administratívnom vyhostení nebol nelegálny, pretože nemal stanovenú žiadnu lehotu na vycestovanie.



b) Navrhovateľovi je rozhodnutím o zaistení spôsobovaná ujma na jeho právach garantovaných čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň dochádza k porušeniu čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa.

Uviedol, že dôvodom  využiť všetky zákonom dovolené práva bolo to, že je otcom         dieťaťa narodeného
na území SR dňa 02.09.2009, pričom matka dieťaťa aj dieťa majú trvalý pobyt na Slovensku. Je živiteľom
rodiny, ktorá žije na Slovensku. Bol toho názoru, že nie je v záujme dieťaťa, aby bolo odrezané od svojho
otca a reálne mu hrozilo, že sa spoločne s druhým rodičom  dostane do existenčných  ťažkostí. Mal za
to, že výkon rozhodnutia sa dá dosiahnuť aj využitím alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov.

c) Navrhovateľ je si vedomý súčasnej nelegálnosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky a je
ochotný poskytovať príslušným orgánom potrebnú súčinnosť.

Uviedol, že je si vedomý toho, že je momentálne na území SR bez právneho titulu, teda nelegálne.
Je ochotný sám dobrovoľne z územia SR vycestovať, ak sa mu určí lehota, v ktorej tak má učiniť. S
poukazom  na uvedené, mal za to, že je potrebné, aby išlo o lehotu, počas ktorej bude môcť vysporiadať
všetky záležitosti súvisiace so zabezpečením jeho rodiny, od ktorej bol odtrhnutý. Vzhľadom na okolnosti
prípadu bol toho názoru, že namiesto zaistenia mu mohla byť uložená niektorá z povinností podľa § 89
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

d) Rozhodnutie odporcu je arbitrárne v časti týkajúcej sa otázky posúdenia alternatívy zaistenia podľa
§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Poukázal na to, že svojim konaním sa nedopúšťal protiprávneho konania a protiprávny stav bol
udržovaný pričinením útvaru PZ.  Uviedol, že podnikol všetky dostupné kroky, včítane podania ústavnej
sťažnosti, ktoré by mohli legalizovať  jeho pobyt na území Slovenskej republiky. Mal za to, že výkon
rozhodnutia o administratívnom zaistení možno dosiahnuť aj alternatívnou formou, ktorá by zabezpečila
čo najmenší negatívny vplyv na jeho rodinu. Je ochotný hlásiť svoj pobyt príslušným orgánom alebo
prípadne zložiť peňažnú záruku.

K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca podaním zo dňa 31.03.2015 a reagoval na všetky vznesené
námietky navrhovateľom, pričom uviedol, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. p.: PPZ-HCP-
BB8-9-013/2015-AV zo dňa 17.03.2015 považuje za zákonné a vydané v súlade so slovenským právnym
poriadkom. Poukázal na to, že v rámci konania sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia s poukazom
na ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že dĺžka trvania protiprávneho stavu trvá už od
24.05.2012. Navrhovateľ žiadnym spôsobom neprejavil záujem od uvedeného dátumu o vycestovanie
z územia Slovenskej  republiky. Ďalej uviedol, že vychádzal z vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici
zo dňa 27.3.2015, kde uviedol: „Na Slovensku nemám žiadny druh pobytu. Ja som si vedomý toho,
že som porušil zákony Slovenskej republiky. Zo Slovenska chcem vycestovať...“  Ďalej uviedol, že v
zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Mal za to, že policajnému útvaru nevyplýva povinnosť ale len
možnosť použiť alternatívu zaistenia. K alternatíve zaistenia po zvážení okolnosti prípadu (opakované
cielené premyslené konanie, ktorým zavádzal správny orgán v predchádzajúcich konaniach, dĺžka
trvania protiprávneho stavu, prihliadnutie na rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Stanovisko Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky) nepristúpil. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal žiadne
kroky k zrušeniu zákazu vstupu v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov a ani k legalizácii svojho
pobytu na území SR.

K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že odporca mu neurčil lehotu na vycestovanie uviedol, že k uvedenému
už zaujala stanovisko Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pod č. p. : IV Spr 150/11 zo dňa
01.08.2011. Z uvedeného odvodzoval, že aj napriek skutočnosti, že v rozhodnutí o administratívnom



vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 zo dňa 16.03.2012 nebola určená lehota na
vycestovanie, k reálnemu vycestovaniu malo dôjsť najneskôr v deň nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Generálna prokuratúra vo svojom stanovisku uviedla, že: „výkon administratívneho
rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje bezprostredne po skončení konania bez toho,
aby sa nariaďoval osobitným rozhodnutím. Jeho praktická  realizácia sa odvíja od samotnej  osoby
vyhosteného cudzinca, existencie jeho cestovných dokladov a prostriedkov na vycestovanie. Ak možno
dôvodne očakávať, že u cudzinca niet objektívnych prekážok pre jeho vycestovanie, očakáva sa
od neho dobrovoľné splnenie rozhodnutia.“ Mal za to, že v prípade navrhovateľa nie sú a neboli
objektívne prekážky na vycestovanie. Za posledný deň oprávneného pobytu navrhovateľa považoval
deň 24.05.2012, čo je deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Uvedené rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo vydané 16.03.2012 a právoplatné 24.05.2012,
teda navrhovateľ mal dostatočný časový priestor vysporiadať sa s vecou.

Ďalej uviedol, že v rámci konania o zaistení postupoval v súlade  s medzinárodnými dohovormi, a
to  Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, Dohovor o právach dieťaťa, vo vzťahu
k prípadným rodinným väzbám na území SR. Navrhovateľ mal možnosť požiadať po vycestovaní z
územia SR o zrušenie zákazu vstupu a následne legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky.
K tvrdeniam navrhovateľa o „existenčných problémoch syna a jeho matky“ uviedol, že navrhovateľ
je jedným z troch spoločníkov a jedným z dvoch konateľov v spoločnosti I., J..S..Z... Výška vkladu
navrhovateľa je 2673 eur, ďalšieho spoločníka 1660 eur. Okrem navrhovateľa je spoločníčkou a
konateľkou aj jeho družka, teda matka jeho syna, ktorá má podľa vkladu spoločníka v sume 5296 eur
väčšinový podiel v spoločnosti.

K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu je arbitrárne v časti alternatívy zaistenia odporca
uviedol, že postupoval podľa platných zákonov Slovenskej republiky, formálnym podkladom  zaistenia
bolo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že navrhovateľ sa
voči rozhodnutiu odvolal, odvolanie bolo postúpené na odvolací orgán, ktorý dňa 21.02.2012 vydal
rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB-Sk-62-002/2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.05.2012, a potvrdil
ním rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Následne navrhovateľ podal žalobu na Krajský súd v
Banskej Bystrici a požiadal o preskúmanie rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 12.09.2012
vydal rozsudok č. 1Scud/3/2012-33, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ
odvolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Uvedenou vecou sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý Uznesením č. IV.ÚS 297/2014-7
zo dňa 23.05.2014 sťažnosť navrhovateľa odmietol.

Záverom uviedol, že navrhovateľa považuje za nespoľahlivú osobu, najmä pre opakované porušovanie
zákona o pobyte cudzincov (účelové manželstvo, uvádzanie nepravdivých a zavádzajúcich údajov).

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu súd zistil nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľ bol rozhodnutím o administratívnom  vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 zo
dňa 16.03.2012 administratívne vyhostený na územie Čínskej ľudovej republiky podľa § 77 ods. 1
zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol
zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia.
V súlade s ust. § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov správny orgán neurčil v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.5.2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža/26/2012 zo dňa 22. januára 2013
potvrdil rozsudok  Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/3/2012-33 zo dňa 12. septembra 2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesením č. IV.ÚS 297/2014-17 zo dňa 23. mája 2014 sťažnosť
navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Spis obsahuje záznam o predvedení navrhovateľa,
oznámenie o začatí konania o zaistení, úradný záznam zo dňa 17.03.2015 o vykonaní bezpečnostnej
prehliadky osoby, záznam o vykonaní lustrácie, poučenie účastníka konania, úradný záznam o
vykonaní kontroly dokladu cudzinca, žiadosť o umiestnenie cudzinca, dohodu o plnomocenstve zo
dňa 26.03.2012, zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 17.03.2015, rozhodnutie o zaistení, poučenie
cudzinca o jeho právach a povinnostiach súvisiacich so spracúvaním údajov v informačných systémoch



Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a informačnom systéme EURODAC, komunikáciu odporcu s
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o umiestnení navrhovateľa, nariadenie eskorty
navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, podaný opravný prostriedok voči
rozhodnutiu o zaistení, Zápisnicu o dobrovoľnom návrate štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny
pôvodu zo dňa 31.3.2015.

Na nariadenom pojednávaní prítomný právny zástupca navrhovateľa predložil súdu písomné vyjadrenie
zo dňa 8.4.2015, ktorý predniesol na pojednávaní. Poukázal na to, že navrhovateľ sa snažil využiť
dostupné kroky a právne prostriedky k tomu, aby mohol svoj pobyt na území SR legalizovať. Odporca
argumentoval jedinou možnou legálnou cestou legalizácie pobytu s poukazom na § 86 zákona o pobyte
cudzincov. Z pohľadu navrhovateľa existovala aj druhá alternatíva, ktorú sa rozhodol využiť, a to možnosť
preskúmania rozhodnutia o vyhostení prostredníctvom súdu. Ak navrhovateľ chce legalizovať, aj keď
v konečnom dôsledku neúspešne, svoj pobyt na území SR touto cestou, nemožno o tomto zákonom
povolenom postupe uvažovať, ako o hrubom porušovaní právnych predpisov, ktoré by neumožňovalo
využiť pri výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení alternatívu k zaisteniu. Uviedol, že nie
je mu zrejmé, akým spôsobom mal zavádzať správny orgán, keď mu oznámil skutočnosť, že využil
svoje právo a proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení podal žalobu. Vo vzťahu k stanovisku
Generálnej prokuratúry SR uviedol, že sa jedná o stanovisko, ktoré má nižšiu právnu silu ako uznesenie
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/33/2014zo dňa 3.7.2014, ktorý vyslovil, že v prípade, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení absentuje lehota na vycestovanie, má jeho výkon zabezpečiť správny
orgán, t.j. odporca. K argumentácii odporcu, že navrhovateľ sa na jednotlivých konaniach priamo
nezúčastňoval, ale bol na nich zastúpený svojim právnym zástupcom, uviedol, že bol priamo prítomný
pri vznesení obvinenia, keď jeho pobyt na území SR bol podľa názoru odporcu už nezákonný, a jeho
právom bolo nechať sa pri konaniach zastúpiť právnym zástupcom. Ďalej uviedol, že do začatia konania
o zaistení sa neskrýval a nesnažil sa sťažovať výkon rozhodnutia a správnemu orgánu nekládol žiaden
odpor.

Poverený zástupca odporcu prítomný na súdnom pojednávaní uviedol, že sa pridržiava svojho
písomného vyjadrenia a zdôrazňuje, že navrhovateľ sa nachádzal v Dubnici nad Váhom neoprávnene,
nemal legálny pobyt na území SR. V prípade nepredvedenia by bola otázka dokedy by sa navrhovateľ
nelegálne zdržiaval na území SR. Zároveň, uviedol, že zaistenie do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov malo svoj význam aj účel.

Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ by sa zdržiaval na území SR do času, kým by
správny orgán vykonal svoju povinnosť a sám by zabezpečil výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení. Poukázal na to, že navrhovateľ bol počas pobytu na území SR prítomný priamo na
cudzineckej polícii v Trenčín, avšak správny orgán nezačal s výkonom rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, keď mu bol navrhovateľ priamo fyzicky k dispozícii.

Krajský súd v Bratislave  ako súd vecne a mieste príslušný na konanie  preskúmal rozhodnutie
odporcu v rozsahu dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré
vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 8.4.2015,  oboznámil
sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané
rozhodnutie odporcu  je v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p.  v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy.



Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie
rozhodnutia ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických
z osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických  osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250l  ods. 1, 2 O.s.p.  podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,  ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.

Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou
§ 250a.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b)  zákona číslo 404/2011 Z. z.  policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4  veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov

Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z.  policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3  správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v
opravnom prostriedku navrhovateľa musí konštatovať, že  preskúmavané rozhodnutie  je vecne správne
a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho  opravnom prostriedku neobstoja.

Podľa názoru súdu  neobstojí navrhovateľova námietka o nezákonnom zaistení. Súd konštatuje, že
odporca sa vo svojom rozhodnutí sa zaoberal otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na ustanovenie
§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Predovšetkým treba poukázať na dĺžku trvania protiprávneho
stavu, ktorá trvá od 24.05.2012. Navrhovateľ od 24.05.2012 neprejavil záujem o vycestovanie zo
Slovenskej republiky. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh
pobytu, je si vedomý porušenia zákonov Slovenskej republiky. Navrhovateľ nevykonal žiadne kroky
k zrušeniu zákazu vstupu v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa, že
správny orgán mu neurčil lehotu na vycestovanie je potrebné uviesť, že praktická realizácia výkonu
administratívneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje po skončení konania bez toho,
aby sa nariaďoval osobitným rozhodnutím. V prípade navrhovateľa súd nemal preukázané žiadne
objektívne prekážky na vycestovanie.

Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu
dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v



súvislosti  so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav
veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré
navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

K námietke navrhovateľa, že náhlym a násilným odlúčením od rodiny, by došlo k rozdeleniu rodiny a
vzniku existenčných problémov je potrebné poukázať na to, že v rámci konania o zaistení navrhovateľa
v danom prípade odporca postupoval v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.  Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení  bolo právoplatné
rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. : PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 so zákazom vstupu na
územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. Vyššie uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.05.2012. Navrhovateľ do zápisnice zo dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by bránili
jeho zaisteniu. Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
neurčí lehotu na vycestovanie. Odporca bral ohľad na skutočnosť, že navrhovateľ má dieťa s udeleným
pobytom na území Slovenskej republiky a vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ má
možnosť v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov po vycestovaní z územia Slovenskej republiky
požiadať o zrušenie zákazu vstupu a legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky.

K ďalšej námietke navrhovateľa uvedenej v bode c) je potrebné uviesť, že navrhovateľ do zápisnice
dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili jeho zaisteniu. Súd dospel k názoru, že
zaistenie navrhovateľa bolo dôvodné, vzhľadom na dĺžku trvania protiprávneho stavu, keď rozhodnutie o
administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012 a navrhovateľ ho nerešpektoval,
teda nevycestoval z územia Slovenskej republiky.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa otázke možnosti uplatnenia alternatív zaistenia nezaoberal,
neobstojí, nakoľko odporca v rámci konania skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku
ako zaistenia, pričom prihliadal na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal žiadne kroky k zrušeniu zákazu
vstupu a k legalizácii svojho pobytu na Slovensku. Navyše sám navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015
neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili zaisteniu navrhovateľa. Navrhovateľ bol zaistený na dobu 3
mesiacov, za účelom zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia.

Z uvedených dôvodov súd považoval dobu zaistenia za primeranú, pričom sám správny orgán počas
tohto zaistenia prihliada aj podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia
trvá. V prípade, ak pominú dôvody účelu zaistenia, správny orgán vykoná opatrenia smerujúce k ďalším
postupom.

Pre rozhodnutie súdu o odvolaní navrhovateľa bol rozhodujúci skutkový stav v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Súd vychádzal pri rozhodovaní z podkladov na základe, ktorých bolo
napadnuté rozhodnutie vydané.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu
ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,
ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32
ods. 1 správneho poriadku),  odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku)  ako aj uvedenie skutočností,  ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia,  je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a
taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( §
250q ods.2 O.s.p.).

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods.1 v súlade s § 250l ods.2 O.s.p. a nepriznal
navrhovateľovi ich náhradu voči odporcovi, keďže v konaní úspešný nebol. Odporcovi právo na náhradu
trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa      jeho doručenia, na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom      Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť

zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a

musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby

každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží

potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:3bfd9c47-a665-4262-a815-7fa13e581361", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 297/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 297/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3bfd9c47-a665-4262-a815-7fa13e581361"}, {"guid": "8e630412-03f4-4cad-b464-aed6377e6a3c:8ce39dbd-5a6c-4661-9980-9de5e9ae11ae", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3112012149.1", "spisova_znacka": "2To/33/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/33/2014 z 2. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112012149.1"}, {"guid": "b4c77925-7e54-48ba-aa7b-7ca226463eb3:8524aa1b-d16c-43db-a642-ae7f0a460e4d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6012200474.1", "spisova_znacka": "1Scud/3/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Scud/3/2012 z 11. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200474.1"}], "citovane_v": [{"guid": "0104e404-ba86-4447-a4c9-a3887a716aff:a2a8e487-37c0-4929-a3e1-2b1b098e66ba", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7015200470.1", "spisova_znacka": "4Sžo/153/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/153/2015 z 3. 8. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7015200470.1"}]}