{"guid": "09b3f6a9-ff3b-46e5-9d22-0df89b4e0a88:fd81e02d-9c7e-4c2f-b65d-3df2428928b6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1", "spisova_znacka": "5Co/411/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/411/2016 z 30. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. mája 2017, sp. zn. 5Co/411/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1", "identifikacne_cislo": "3813208871", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd81e02d-9c7e-4c2f-b65d-3df2428928b6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/411/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813208871
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813208871.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobkyne W. P., bytom P., J. F. XXX/X,
zastúpená Zdenkou Pavolovou, bytom Prievidza, J. Siváka 172/5, proti žalovanému U. I., bytom P., P.
P. XXX/XX, o určenie predmetu dedičstva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 26. septembra 2016, č.k. 5C/91/2013-110, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie     p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania voči žalovanému     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do dedičstva po poručiteľke P. I., rod. M., zomrelej
dňa XX.XX.XXXX patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/-2-ica k rodinnému súp.č. V. XXX, orientačné
č. 11, stojaceho na parc.č. 245/1, k.ú. Malá Lehôtka, okres Prievidza, nezapísaný na liste vlastníctva.
Zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c/ CSP,
ďalej ust. § 135a ods. 1, § 134 ods. 1, 2, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po zhodnotení
výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobkyňa sa v prejednávanej
veci domáha určenia, že do dedičstva po poručiteľke P. I. patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1-
ice z rodinného domu súp. č. V. 126, orientačné č. 11, stojaceho na parc.č. 245/1, k.ú. Malá Lehôtka,
nezapísaného na liste vlastníctva. Súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal otázkou naliehavého
právneho záujmu na takomto určení. Mal za to, že v konaní je preukázané, že predmetnú nehnuteľnosť
užíva žalovaný, ktorý sa považuje za jej výlučného vlastníka. Žalobkyňa tvrdí, že nehnuteľnosť prešla
do vlastníctva žalovaného len v podiele 1-ica na základe rozhodnutia o dedičstve po ich otcovi L.
I., avšak o spoluvlastníckom podiele po ich matke doposiaľ rozhodnuté nebolo a pre správanie sa
žalovaného nebolo tento podiel možné ani prejednať v dodatočnom dedičskom konaní. Z pripojené
spisu OS Prievidza, pod sp.zn. 14D/743/2012 bolo zistené, že dodatočné dedičské konanie týkajúce sa
spoluvlastníckeho podielu po poručiteľke P. I. bolo zastavené z dôvodu, že predmet konania je medzi
dedičmi sporný. Vzhľadom na to, že žalovaný tvrdí, že žalobkyňa bola z matkine polovice rodinného
domu vyplatená, čo však žalobkyňa poprela. Vlastnícke právo je potrebné riešiť v občianskom súdnom
konaní. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rodinný dom pod súp. č. 9, v súčasnosti pod
súp.č. V. 126/11 patril do BSM rodičov strán sporu Jána a P. I.. V dedičskom konaní po L. I. nadobudol
žalovaný len spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1-ice k tomuto rodinnému domu. Tiež bolo preukázané, že
po smrti P. I. doposiaľ nebol spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu prejednaný. V konaní tiež nebolo
zistené, ani žalovaným tvrdené, že by P. I. svoj spoluvlastnícky podiel za svojho života žalovanému
previedla.



3. Súd zároveň skúmal, či sa nestal žalovaný vlastníkom spoluvlastníckeho podielu k rodinnému domu
po P. I. vydržaním. K tomu, aby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním je potrebné, aby
boli splnené zákonné predpoklady, t.z. že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu
dobu a zároveň nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu užívania
predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby a tiež spôsobilý predmet vydržania, t.z. že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, pričom dobromyseľnosť musí byť
posudzovaná z objektívneho hľadiska. O dobromyseľnosti možno hovoriť, že v prípade, ak držiteľ drží
vec v omyle, že mu patrí, pričom ide o ospravedlniteľný omyl. O ospravedlniteľný omyl ide vtedy, keď
ku nemu došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. O právny omyl držiteľa ide vtedy, ak
tento omyl vychádza z neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecných právnych predpisov. V konaní
bolo preukázané, že žalovaný sa považuje za vlastníka celého rodinného domu, pričom uviedol, že
o svojom výlučnom vlastníctve bol presvedčený na základe dedičského rozhodnutia po otcovi L. I.,
ale aj preto, že mu bol vystavený list vlastníctva a úrady s ním konali ako s vlastníkom. Pokiaľ ide
o dobromyseľnosť žalovaného súd uvádza, že na základe dedičského rozhodnutia po L. I. žalovaný
nemohol byť dobromyseľný v tom, že je vlastníkom celého rodinného domu, nakoľko z tohto dedičského
rozhodnutia vyplýva, že nadobúda dom č. 9 v 1-ici. Žalovaný nemá žiadny dôvod k presvedčeniu, že
nadobudol dom v celosti.

4. Súd zároveň zistil, že na LV č. XXX, ktorý bol vyhotovený dňa 28.01.98, v ktorom je žalovaný uvedený
ako výlučný vlastník domu, súp. č. 1893 na parcele 245 je vedený žalovaný. Okresný úrad Prievidza
súdu v súvislosti s týmto zápisom predložil kúpnu zmluvu zo dňa 05.07.1983 spísanú formou notárskej
zápisnice, podľa ktorej žalovaný získal na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prievidzi z domu
č. 31, teraz č. 9 1-icu a druhá polovica patrí predávajúcim (G. I., L. P., U. G., P. I. a X. I.). V zmluve
je uvedené, že predávajúci predali žalovanému 1-icu rodinného domu č. 9 a tiež podiely na parceliach
č. EN 114 a 115/1 a 2. V zmluve je tiež uvedené parcely č. 115/1, 115/2 a 114 tvoria dve parcely a to
dvor o výmere 327 m2 a dom č. 1893, nové č. 9. V konaní však tiež bolo, že v zmluve sú nesprávne
uvedené údaje. Dom č. V. 126 mal v minulosti evidentné č. 1808 a orientačné č. 9. Rodinný dom, ktorý
je predmetom konania nemal v minulosti č. 1893, ani č. 31. Číslo 31 mal dom rodičov otca žalovaného,
čo vyplýva aj výpovede svedkyne G. I.. To, že nejde o totožnú stavbu je zrejmé aj z rozhodnutia o
dedičstve po L. I., kde sa uvádza, že samostatne stojaci rodinný dom č. 9 a rodinný dom č. 31. Rovnako
v znaleckom posudku v tomto dedičskom konaní je oceňovaný dom z roku 1950 a starý rodinný domu
z roku 1927. V kúpnej zmluve roku 1983 sú nesprávne uvedené údaje, pretože predmetom tejto kúpnej
zmluvy nebol dom č. 9, ale dom č. 31. Hoci údaje v tejto zmluve mohli uviesť žalovaného do omylu, že
na jej základe sa stal výlučným vlastníkom rodinného domu po rodičoch, v konaní bolo preukázané, že
asi rok po uzavretí tejto zmluvy účastníci zmluvy zistili nesprávnosť údajov v zmluve a to v súvislosti s
tým, že rodinný dom súp.č. 31 bol asanovaný, vybudovala sa tam cesta a Správa ciest vyplatila náhradu
žalovanému a nie svedkyni a ostatným spoluvlastníkom. Predmetom zmluvy potom podľa výpovede
mali byť pozemky pod domom, ktoré užíval žalovaný. Žalovaný v konaní uviedol, že touto zmluvou
odkupoval pôdu. Musel mať vedomosť o tom, že údaje v kúpnej zmluve sú chybné a nemohol byť
dobromyseľný v tom, že na jej základe nadobudol aj druhú 1-icu rodičovského domu. Okrem toho Lýdia
I. a ostatní predávajúci ani nemohli previesť na žalovaného 1-icu rodinného domu, nakoľko neboli jeho
spoluvlastníkmi. Na základe tohto potom súd dospel k záveru, že žalovaný musel mať vedomosť o tom,
že kúpnou zmluvou zo dňa 05.07.1983 nenadobudol spoluvlastnícky podiel v 1-ici k rodinnému domu
pre V. 126 predtým č. 9. Nemohol v súvislosti s týmto právnym úkonom byť dobromyseľným držiteľom
pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Zápis na LV č. XXX, ktorý žalovaný predložil bol
vystavený v súvislosti s touto kúpnou zmluvou a okrem tohto na tomto liste vlastníctva dom označený
súp.č. 1893, pričom takéto číslo predmetný rodinný dom, ktorý je predmetom tohto sporu nemal, pretože
pôvodne mal č. 1808.

5. Pokiaľ v konaní žalovaný tvrdil, že žalobkyňu z rodinného domu vyplatil, výpoveďami strán v konaní
bolo preukázané, že žalovaný žalobkyni vyplatil sumu 12.000,- Kčs tak, že v roku 1987 to bola suma
7.000,- Kčs a v roku 1992 suma 5.000,- Kčs. Žalobkyňa však uviedla, že išlo o výplatu z dedičstva po
otcovi L. I.. Podľa žalovaného sa jednalo o výplatu z celého domu. Súd v konaní zistil, že na základe
rozhodnutia o dedičstva po L. I. nevznikla žalovanému povinnosť výplaty ustupujúcim dedičom. Čistá
hodnota dedičstva bola 24.917,- Kčs. Pokiaľ teda žalovaný vyplatil žalobkyni sumu 12.000,- Kčs dá
sa predpokladať, že išlo o výplatu z dedičstva po otcovi a to aj s prihliadnutím k tomu, že matka
v tom čase ešte žila. Pre úplnosť však treba uviesť, že podiel žalobkyne v súvislosti s dedičstvom



po otcovi by predstavoval sumu 8.305,- Kčs, pretože dedičom po L. I. bola aj matka strán sporu v
konaní. Bez ohľadu na to, čo suma 12.000,- Kčs predstavuje súd uvádza, že táto skutočnosť nemá
vplyv na vznik vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému rodinnému domu. Ako bolo uvedené
predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je aj dobromyseľnosť oprávneného
držiteľa. V prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa vyžaduje písomná forma
právneho úkonu a súčasne vklad v katastri nehnuteľností, resp. do 31.12.92 registrácia štátnym
notárstvom. V konaní nebolo preukázané, že by došlo v súvislosti s vyplatením sumy 12.000,- Kčs
žalobkyni k prevodu vlastníckeho podielu týkajúceho sa spoluvlastníckeho podielu P. I. na žalovaného
zákonom predpísaným spôsobom. Preto žalovaný nemohol byť dobromyseľný v tom, že vyplatením tejto
sumy sa stal vlastníkom celého rodinného domu.

6. Na základe všetkých týchto skutočností potom dospel súd prvej inštancie k tomu záveru, že nebolo
preukázané, že by rodinný dom súp.č. V. 126/11 bol výlučnom vlastníctve žalovaného. Žalovaný
je preukázateľne spoluvlastníkom uvedenej nehnuteľnosti v podiele 1-ici ku dňu svojej smrti bola
spoluvlastníčkou 1-ici P. I.. Tento rodinný dom nebol predmetom dedičstva po poručiteľke, preto súd
rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP
a žalobkyni, ktorá mala  v konaní úspech priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému. Pričom o
výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

7.     Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že rozhodnutie považuje
za nezrozumiteľné a nevykonateľné v praxi. Uviedol, že preňho v ňom absentuje veľmi dôležitá zmienka
o vyňatí prístavby. Vo veci ide len o rodičovský dom po jeho matke. Pôvodný dom pôdorysne rozšíril o
prístavbu samostatnú bytovú jednotku, pričom jej stavebníkom bol on a jeho manželka. Prístavba má
stavebné povolenie a je kolaudačné rozhodnutie. Okrem toho uvádzal, že rozhodnutie o priznaní trov
konania považuje za vysoko nespravodlivé s tým, že dom bol podľa znaleckého posudku postavený v
roku 1950. Po čase vidí, že aj úrady zlyhali pri vypracovaní perfektnosti použitých predmetných listín.
Žalobkyňa podpísala notársku zápisnicu, ktorá klamlivo svedčí o nedostatku majetku poručiteľky. Žiadal
preto, aby krajský súd vo veci rozhodol tak, že do dedičstva po poručiteľke patrí spoluvlastnícky podiel vo
veľkosti 1-ica k rodinnému domu bez prístavby samostatnej bytovej jednotky stojacej na parc.č. 245/1,
k.ú. Malá Lehôtka v Prievidzi nezapísaný na liste vlastníctva s tým, že žalobkyni prizná náhradu trov
konania len v 1-ici.

8. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

9. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

10. Odvolací súd prebral v celom rozsahu skutkový aj právny stav konštatovaný súdom prvej inštancie,
pričom vo vzťahu k eventuálnej dobromyseľnosti na strane žalovaného konštatuje, že posúdenie
toho, či držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, pretože dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj
z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať mal, alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny dôvod, stačí tu aj domnelý právny dôvod, avšak ide o to, že aby bol držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby
treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná nesprávne,
ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav a jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj
navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti,
ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patria aj okolnosti, ako vec nadobudol, či mu
svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul, pričom subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe
predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcim
oprávnenosť držby, prípadne práva.



11. Pokiaľ teda vychádzame z dedičského spisu po neb. L. I. bývalého Štátneho notárstva v Prievidzi
vedenom pod sp.zn. D 713/1977 v zápisnici o pojednávaní na štátnom notárstve po neb. L. I. zo dňa
22.11.1977 sa konštatuje, že predmetom dedenia je dom č. 9, postavený na parcele č. 416, k. ú. Malá
Lehôtka, pričom tento dom postavil poručiteľ, teda neb. L. I. so svojou manželkou P. rod. M. asi v roku
1953 a preto tento dom patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poručiteľ vlastnil aj ďalší
domu, t.z. dom č. 31, ktorý sa však nachádza na parcele č. 115/2, ktorý získal na základe rozhodnutia
Štátneho notárstva pod sp.zn. D 752/76. V rámci súpisu majetku potom v rámci nehnuteľností figuruje
dom.č. 9 v 1-ici v hodnote 15.651,- Kčs a dom č. 31 v 18/270-inách. Z tohto potom jednoznačne vyplýva,
že predmetom dedenia po otcovi žalobkyne a žalovaného bola polovička rodinného domu, ktorý postavili
rodičia v roku 1953, pričom nadobúdateľom tejto polovičky domu sa stal jednoznačne žalovaný.

12. Ďalej ako vyplýva z obsahu spisu prvej inštancie dňa 26.06.1983 bol vypracovaný znalecký posudok,
ktorý si objednal práve žalovaný, pričom predmetom ocenenia bol rodinný dom postavený v roku 1950,
kde terajším užívateľom a spoluvlastníkom je U. I., ktorý vykonal na stavbe modernizáciu, ktorá sa
zároveň v znaleckom posudku špecifikuje. Posudok bol vyžiadaný pre účel majetkového vysporiadania
medzi spolumajiteľmi, pričom ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, dobromyseľnosť žalovaného o tom, že by bol prípadne
vlastníkom celého domu, ktorý je predmetom tohto sporu by mohla byť notárska zápisnica zo dňa
05.07.1983 tu neobstojí, pretože predmetom kúpy v rámci tejto notárskej zápisnice bol práve starý
rodinný dom z roku 1927 č. 31,pretože v tejto časti bol žalovaný vlastníkom len v určitom podiele a
zbytok nehnuteľnosti mu predávali ostatní pozemnoknižní spoluvlastníci, avšak v žiadnom prípade sa
nejednalo o dom č. 9 v súčasnosti dom súp.č. V. 126, orientačné č. 11. K chybe tu dochádza v tom
smere, že notárska zápisnica stotožňuje, že dom č. 31 by mal súčasne domom č. 9, čo však pravdou nie
je. Na druhej žalovaný si musel byť tejto skutočnosti vedomý, pretože dobre vedel o tom a to minimálne
z dedičského rozhodnutia po svojom otcovi, že predmetom dedenia boli dva domy, dom č. 31 a dom
č. 9. Okrem toho, ako správne konštatoval súd prvej inštancie osoby, ktoré prevádzali na neho podiely
na nehnuteľnostiach ako aj starom rodinnom dome, neboli zároveň vlastníkmi rodinného domu č. 9, v
súčasnosti domu č. V . 126, orientačné č. 11 stojaceho na parcele 245/1 a preto ani nemohli previesť na
žalovaného druhú polovicu domu, pretože preukázateľne vlastníčkou bola práve nebohá P. I..

13. Faktom je, ako vyplýva z rozhodnutia o povolení stavby zo dňa 29.12.1983 ako aj z kolaudačného
rozhodnutia zo dňa 22.12.1986, žalovaný vykonal prístavbu k predmetnému rodinnému domu, ktorá
bola riadne skolaudovaná a rodinnému domu bolo aj pridelené súpisné číslo. Vo vzťahu k odvolacím
námietkam zo strany žalovaného, ktorý namietal v prvom rade tú skutočnosť, že pôvodný rodinný
dom z roku 1950  rekonštruoval, prestaval odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto kontexte žalovaný
ako podielový spoluvlastník 1-ice zhodnocoval daný rodinný dom, čo však neznamená, že by mal
byť výlučným vlastníkom prístavby, ktorú zrealizoval. Stavba ako vec v zmysle práva spravidla vzniká
okamihom, keď už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom je zreteľné aspoň dispozičné riešenie
prvého nadzemného podlažia. Len do doby časovo aj kvalitatívne tomuto okamihu predchádzajúcom
možno hovoriť o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva k stavbe vytvorením veci. Ak je však
stavba ako vec v zmysle práva už druhovo a individuálne určená, potom dokončovacie práce na nej už
na vytvorených vlastníckych vzťahoch sa nijako nepremietnu. Všetko čo takto pôvodne neodstránenej
stavbe v dôsledku jej dostavby prirastie, patrí vlastníkovi pôvodnému, teda už vzniknutej veci. V dôsledku
zhodnotenia pôvodnej stavby, ktorej dostavbou možno voči jej vlastníkovi obvykle uplatňovať nárok na
náhradu za vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

14. Preto v tomto kontexte nič na prejednávanej veci nemení tá skutočnosť, že žalovaný predmetnú
nehnuteľnosť rekonštruoval, prípadne k nej vykonal prístavbu, pretože ju vykonal s tým, že si musel
byť plne vedomý tej skutočnosti, že je len podielovým spoluvlastníkom v podiele 1-ica predmetnej
nehnuteľnosti a prípadné jeho ďalšie nároky si môže uplatňovať z dôvodu vydania bezdôvodného
obohatenia tak ako bolo vyššie uvedené. Vykonaním prístavby k predmetnému rodinnému domu však
nedošlo k zmene pomerov vlastníckych vzťahov v prejednávanej nehnuteľnosti.

15. Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje a zároveň naňho poukazuje. Preto v konečnom dôsledku bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý určil, že predmetný rodinný dom patrí do dedičstva po poručiteľke
v podiele 1-ica ako vecne správne potvrdené.



16. O náhrade trov konania pred odvolacím súdom bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení  s § 255
ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, nakoľko z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, táto si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnila preto jej ich v konečnom dôsledku odvolací súd nepriznal.

17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e :  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu    j e   p r í p u s t n é    dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/91/2013", "guid": "4c9cdf13-97a9-413c-9c5a-3b27c1fa9d44:d2d38db1-118a-495a-b24d-5740c6ad9558", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}