{"guid": "09840139-04e4-407d-a1af-97e04dfdd5c4:6637ab65-e790-47f8-8cbf-49fafc19fdaa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1", "spisova_znacka": "8CoPr/5/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/5/2017 z 29. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2017, sp. zn. 8CoPr/5/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1", "identifikacne_cislo": "1215214784", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2017-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "nazov": "§ 68 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6637ab65-e790-47f8-8cbf-49fafc19fdaa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215214784
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215214784.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Marcel Staroň, bytom Dlhá 6/C, Stupava,
zastúpeného: X., N..V..Q.., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, proti žalovanému: K. N.,
N..V..Q.., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, IČO: 35 797 282, zastúpenému: JUDr. Martin Fritz, advokát
so sídlom Podjavorinskej ul. č. 4, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 28.novembra 2016, č.k. 7Cpr/4/2015-125, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti   p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán   nemá právo   na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru,
doručené žalobcovi dňa 17.04.2015, je neplatné, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán  nepriznal
právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný a žalobca uzatvorili pracovnú zmluvu,
na základe ktorej vznikol medzi nimi dňom 1.10.2014 pracovný pomer na dobu neurčitú, s dohodnutým
druhom práce žalobcu obchodný zástupca a miestom výkonu práce Slovenská republika. Listom zo dňa
7.4.2015 žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer okamžitým skončením podľa ust. § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal žalobca
dopustiť tým, že od 31.3.2015 do 2.4.2015 sa svojvoľne a bez ospravedlnenia nedostavil na výkon práce
a vypol si služobný mobilný telefón, čím zamestnávateľovi znemožnil riadne ho vo veci plnenia jeho
pracovných povinností kontaktovať. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi
poštou dňa 17.4.2015. Dňa 7.4.2015 podpísali konateľ žalovaného Z. S. a svedok K. Z.Č. protokol,
podľa ktorého dňa 7.4.2015 cca o 15.00 hod. bolo v kancelárii žalovaného odovzdávané okamžité
skončenie pracovného pomeru žalobcovi, ktorý ho odmietol prijať. Listom zo dňa 1.6.2015 žalobca
oznámil žalovanému, že považuje  okamžité skončenie pracovného pomeru za  neplatné a trvá na
ďalšom zamestnávaní. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods. 4, § 68 ods. 1, ods. 2, § 70, § 77,
§ 79 ods. 1, § 81, § Zákonníka práce v spojení s § 137 písm. c) CSP a dospel          k záveru, že žaloba
je čiastočne dôvodná. Pokiaľ išlo vyriešenie sporného doručovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcovi a posúdenie podania včasnosti žaloby na súd v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa mal pracovný pomer skončiť; keď žalovaný tvrdil, že k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru došlo už dňa 7.4.2015, kedy ho doručoval žalobcovi, ktorý ho odmietol prevziať a žalobca tvrdil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo doručené až poštou dňa 17.4.2015 a popieral,
že by mu bolo na stretnutí dňa 7.4.2015 doručované okamžité skončenie pracovného pomeru, po
vypočutí sporových strán a svedka K. Z.; dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo žalobcovi doručené dňa 17.4.2015 a žaloba bola podaná  na súd dňa 15.6.2015     v zákonom



stanovenej lehote. Poukázal na rozpor vo výpovediach konateľa žalovaného          a svedka K.. Z.,
keď konateľ žalovaného tvrdil, že potom, čo žalobca odišiel, poslal svedka, aby ho priviedol naspäť, aby
žalobcovi mohol odovzdať okamžité skončenie pracovného pomeru a svedok uviedol, že ho za žalobcom
neposlal konateľ žalovaného, ale išiel za ním sám z vlastnej iniciatívy, lebo žalobca neodovzdal telefón.
Túto skutočnosť považoval pre posúdenie pravdivosti tvrdenia žalovaného za podstatnú, pretože ak
konateľ žalovaného neposlal svedka pre žalobcu, nemohol mať úmysel doručiť mu okamžité skončenie
pracovného pomeru. Na základe uvedeného potom vyvodil, že ako nepravdivé sa javí byť tvrdenie
svedka, ktorý je vo vzťahu pracovnej podriadenosti ku konateľovi žalovaného, že bol prítomný pri
doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Dal tak za pravdu tvrdeniu žalobcu
ohľadom doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru, čomu nasvedčovala skutočnosť, že
žalovaný mu zaslal okamžité skončenie pracovného pomeru poštou, čo by nemalo význam, pokaľ by
mal okamžité skončenie pracovného pomeru za doručené dňom 7.4.2015. Ďalej sa zaoberal tým,  či bol
daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, a teda, či žalobca porušil pracovnú disciplínu
závažným spôsobom. Uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo, že žalobca sa od
31.3.2015 do 2.4.2015 svojvoľne a bez ospravedlnenia nedostavil na výkon práce a vypol si služobný
telefón, čím znemožnil zamestnávateľovi sa s ním kontaktovať. Žalobca tvrdil, že mal             v týchto
dňoch riadne schválenú dovolenku. Z internej smernice žalovaného zistil, že žiadosť o dovolenku sa
mala posielať e-mailom U. S. (Z. S.) a kópia na M. M. U.. Konštatoval, že smernica už ale výslovne
neupravovala, kto            o schválení dovolenky rozhoduje a nevylučuje preto, aby konateľ delegoval
túto právomoc na iného zamestnanca. Žalobca sa odvolával na e-mail konateľa žalovaného zo dňa
1.12.2014, ktorý bol odpoveďou na jeho e-mail, ktorým žalobca žiadal o schválenie dovolenky na dni:
22.12., 23.12., 29. - 31.12.2014 a 2.1.2015. Konateľ žalovaného odpovedal, že medzi sviatkami a 2.1.
majú platené voľno a na ostatnom sa má dohodnúť s S. (E.). Zo znenia týchto e-mailov nevyplýva, že
by konateľ žalovaného túto dovolenku žalobcovi schválil. Či ju schválil potom, čo sa žalobca dohodol
s S. E., z tvrdení sporových strán ani z vykonaného dokazovania nevyplýva. Z uvedeného považoval
za zrejmé, že na schválenie dovolenky v tomto prípade stačilo, aby sa žalobca dohodol s S. E.. Z
e-mailov nebolo celkom zrejmé, či sa táto inštrukcia mala vzťahovať iba na tento konkrétny prípad,
alebo aj do budúcna. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že pokiaľ by aj žalobca porušil interný
postup pre schvaľovanie dovoleniek, nejednalo sa  o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol,
že neprítomnosťou žalobcu v práci žalovanému nevznikla žiadna škoda a tiež bolo zrejmé, že žalovaný
už  s prácou žalobcu ani \"nepočítal\", keď mu dňa 27.3.2015 odňal pracovný počítač a chcel sa s ním
dohodnúť na skočení pracovného pomeru. Tiež nebolo preukázané, že by si žalobca dovtedy riadne
neplnil pracovné povinnosti, resp. že by porušoval pracovnú disciplínu. Taktiež nebolo preukázané,
že by zo strany žalobcu išlo o vedomé a úmyselné porušovanie interných predpisov žalovaného. Zo
strany žalovaného nebol v konaní prezentovaný žiaden \"motív\", prečo by mal žalobca pri žiadaní o
schválenie práve predmetnej dovolenky porušiť interný postup, v konaní nebolo ani len  naznačené,
že ak by žalobca požiadal o schválenie dovolenky konateľa žalovaného, tento by mu ju neschválil.
Naviac všetci zamestnanci u žalovaného mali zdieľaný elektronický kalendár, v ktorom mal žalobca
tri týždne vopred vyznačenú predmetnú dovolenku. Uviedol, že konateľ žalovaného sa vyjadril, že
vzhľadom k tomu, že sa so žalobcom nedohodli na skončení pracovného pomeru, rozhodol sa, že
jeho neschválenú dovolenku bude považovať za neospravedlnenú absenciu. Z uvedeného vyvodil, že
pri okamžitom skončení pracovného pomeru išlo skôr o účelové konanie zo strany žalovaného, keď
sa mu nepodarilo dohodnúť so žalobcom na skončení pracovného pomeru dohodou. Vzhľadom na to
uzavrel, že  žalobca sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, a preto okamžité skončenie
pracovného pomeru  nebolo dôvodné a žalobe v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru vyhovel. Pokiaľ sa žalobca domáhal aj určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným naďalej trvá, v tejto časti žalobu zamietol, a to z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu s poukazom na to, že trvanie pracovného pomeru ako následok jeho neplatného skončenia
vyplýva priamo zo zákona a nie je potrebné osobitne sa domáhať určenia, že pracovný pomer trvá ak
je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné a zamestnanec  oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával. O trovách konania  rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže obe
sporové strany mali v konaní čiastočný úspech aj neúspech.

2. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, a to z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie vo veci, konanie
má iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvej
inštancie  vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie porušil procesné práva
a znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu



jeho práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistený skutkový stav
neobstojí, nakoľko sú prípustné aj ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Vytýkal
súdu prvej inštancie jeho účelový postup, ktorým bolo odňaté jeho právo na spravodlivý proces, keď súd
prvej inštancie konal v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, keď porušil svoju zákonnú povinnosť. Nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie o rozporoch vo výpovediach konateľa a svedka pána Z.W.. Poukázal na
to, že svedok potvrdil, že požiadal žalobcu, aby sa vrátil a odovzdal telefón a žalobca sa aj skutočne
vrátil, pričom svedok nemusel vedieť ako využije  návrat žalobcu jeho konateľ, keď sa vráti. Mal za to,
že je úplne irelevantná pohnútka, pre ktorú sa žalobca vrátil, podstatné je to, že žalobca pred svedkom
odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, keď svedok potvrdil, že žalobca si žiaden
dokument neprevzal a odišiel. Svedok tak jednoznačne potvrdil, že žalobca si okamžité skončenie
pracovného pomeru neprevzal, a teda doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru nastalo
dňa 7.4.2015. V dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti konajúceho súdu mu nebola daná možnosť
preukázať, že pracovná podriadenosť svedka p. Z.W. v čase jeho svedeckej výpovede už neexistovala,
nakoľko už v tom čase bolo zrejmé, že tento skončí pracovný pomer dňom 31.1.2016 na základe dohody
o skončení pracovného pomeru zo dňa 1.12.2015, a preto považoval za neodôvodnenú obavu súdu
prvej inštancii vyvodenú zo vzťahu pracovnej podriadenosti svedka ku konateľovi. Následné doručenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru poštou bolo len evidenčnou záležitosťou a nemalo vplyv na
doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 7.4.2015. Ďalej poukazoval na to, že súd
prvej inštancie sa nezaoberal tým, že od 8.4.2015 až do doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru poštou 17.4.2015 sa žalobca nedožadoval vykonávania žiadnej práce. Mal za to, že správanie
žalobcu v tomto období svedčí o tom, že mal vedomosť             o okamžitom skončení pracovného
pomeru a až pred súdom účelovo tvrdil, že mu bolo znemožnené pracovať lebo mu bol odňatý notebook
a telefón. Žaloba preto bola podaná na súde po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty podľa
§ 77 Zákonníka práce. Argumentoval, že smernica neobsahuje oprávnenie konateľa delegovať niečo
na iného zamestnanca, a preto nie je zrejmý záver súdu prvej inštancie o možnosti konateľa delegovať
právomoci na zamestnanca iného subjektu, resp. záver o delegovaní právomoci konateľom na inú
osobu. V priebehu celého sporu nebolo preukázané, že nejakým spôsobom došlo                k delegácii
právomoci konateľa ohľadne schvaľovania dovolenky na inú osobu. Pokiaľ sa žalobca odvolával na e-
mail zo dňa 1.12.2014, poukázal na to, že žalobca žiadal o schválenie dovolenky konateľa aj následne
dňa 19.1.2015 podľa smernice. Žalobca nepožiadala               o dovolenku, ktorá je predmetom tohto
sporu, konateľa, hoci tak bol povinný podľa smernice urobiť a záver súdu o inom postupe pri schvaľovaní
dovolenky do budúcna nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani logiku, keď bolo jasne preukázané,
že dohoda s pánom E. bola len administratívneho charakteru za účelom, aby sa jeho dovolenky so
žalobcom vzájomne neprekrývali. Ďalej poukazoval na to, že ku škode zo strany žalobcu nedošlo len
náhodou; a tým, že bol žalobcovi odňatý notebook nie je možné tvrdiť, že sa         s prácou žalobcu
nepočítalo. Mal za to, že žalobca mal jasný motív a konal úmyselne a vypočítavo, nakoľko vedel, že by
mu konateľ dovolenku neschválil vzhľadom na vývoj v ich vzájomnej komunikácie a robil preto všetko,
aby sa komunikácii s konateľom vyhol, nakoľko už mal zaplatený rekreačný pobyt. Zo strany žalobcu
išlo o vedomé a úmyselné porušovanie interných predpisov. Záverom zdôraznil, že nebolo povinnosťou
konateľa sledovať a riešiť čo má kto vyznačené v kalendári, nakoľko platila interná smernica ako sa malo
vo vzťahu k dovolenkám postupovať.

3. Proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc
sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov prvoinštančného konania dôvodiac tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie  vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že sa
nestotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zamietol jeho žalobu o určenie, že
jeho pracovný pomer u žalovaného trvá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto
určení, z ktorého následne vyvodil jeho neúspech v spore. Poukázal na to, že uvedeného nároku sa
domáhal z opatrnosti, ak by žalovaný popieral neplatnosť skončenia pracovného pomeru, popieral  by
zároveň aj jeho ďalšie trvanie, preto na takomto určení má naliehavý právny záujem rovnako ako na
určení, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Poukázal na súdnu prax, z ktorej vyplýva, že
súdy štandardne rozhodujú spolu s výrokom o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru o
tom, že pracovný pomer trvá. Je toho názoru, že nie je spravodlivé a v súlade            s princípom
materiálneho právneho štátu, aby bol sankcionovaný za to, že sa voči protiprávnemu konaniu zo strany
žalovaného musel brániť súdnou cestou a napriek úspechu    v spore mu nebola priznaná náhrada
trov konania. Záverom zdôraznil, že pri poskytovaní súdnej ochrany je potrebné rešpektovať zákaz



formalizmu a princíp materiálneho  ponímanej súdnej ochrany, čo konštatuje vo svojej judikatúre Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky a prílišný formalizmus pri posudzovaní
úkonov účastníkom občianskeho súdneho konania nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nepovažuje  ním uplatňované
odvolacie dôvody za opodstatnené. Namietal, že by sa v konaní pred súdom prvej inštancie  vyskytla
vada spočívajúca v nedostatku procesných podmienok konania, pričom nedodržanie § 181 ods. 2 CSP
zo strany súdu nemožno uplatniť v rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 a) CSP, keďže
ustanovenie, ktorého porušenie žalovaný namieta, neupravuje  procesné podmienky konania. Namietal,
že by došlo k nedodržaniu postupu podľa § 181 ods. 2 CSP s poukazom na to, že k začatiu súdneho
konania došlo 15.6.2015, teda pred začiatkom účinnosti CSP, pričom do nadobudnutia jeho účinnosti
sa uskutočnili pred súdom prvej inštancie viaceré pojednávania a ustanovenie § 181 ods. 2 CSP
nebolo preto v danom prípade aplikovateľné. Dodal, že na prvom pojednávaní oboznámil konajúci súd
sporové strany s tým, ktoré skutočnosti sú medzi nimi sporné a ohľadom ktorých z nich je potrebné
uskutočniť dokazovanie, a po ukončení dokazovania opätovne oboznámil sporové strany s tým, ako
sa mu javí vec a z akých dôvodov pokračoval v dokazovaní. Ak by aj došlo k nedodržaniu postupu
stanoveného v § 181 ods. 2 CSP, nešlo by o nesprávny postup súdu, ktorý by dosahoval intenzitu
porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces. Pokiaľ žalovaný namietal hodnotenie dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie mal zato, že     v danej veci bol zistený skutkový stav súdom
prvej inštancie v súlade s vykonaným dokazovaním, dôkazy boli vyhodnotené jednotlivo ako aj v ich
vzájomnej súvislosti                a v súlade so zásadami formálnej logiky. Poukázal na to, že v
danom prípade došlo k rozporom nielen vo výpovedi svedka s tvrdeniami žalobcu, ale aj k rozporom
s tvrdeniami samotného konateľa žalovaného. Poukázal na to, že okolnosti údajného odovzdávania
okamžitého skončenia pracovného pomeru sa podľa výpovedí  konateľa žalovaného a svedka odlišovali.
Výpoveďou svedka K. Z., ako ani žiadnym iným dôkazom, nebolo zo strany žalovaného preukázané
osobné odovzdanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, a teda žalovaný, ktorého zaťažovalo v
tomto smere dôkazné bremeno, toto neuniesol. Taktiež bolo preukázané, že prácu vykonával z domu, a
bol preto v čase od 8.4. do 17.4.2015 pripravený vykonávať prácu pre žalovaného a bolo povinnosťou
žalovaného mu prácu prideľovať, na strane ktorého tak išlo o prekážku v práci. V spore preukázal, aký
bol postup žalovaného pri schvaľovaní jeho dovolenky, preukázal taktiež, že mu na riadnom schválenie
dovolenky záležalo, keďže mal rezervovaný a zaplatený pobyt v ubytovacom zariadení a nemal preto
dôvod konať pri schvaľovaní dovolenky v rozpore so svojimi vlastnými záujmami. Zároveň si čerpanie
dovolenky vyznačil tri týždne vopred v elektronickom kalendári, ku ktorému mal konateľ žalovaného
prístup. Pokiaľ by aj nedošlo ku schváleniu dovolenky a bol by v tomto smere preukázaný jeho
úmysel, samotná trojdňová absencia by nemohla byť kvalifikovaná ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa
nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že žalovaný tento odvolací dôvod žiadnym relevantným
spôsobom v odvolaní nešpecifikoval. Zdôraznil, že nevykonanie úkonov podľa § 181 ods. 2 CSP  nemá
žiaden vplyv na povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno žalovaného, ktoré ho zaťažuje na základe
zásady kontradiktórnosti konania. Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že pracovná podriadenosť
svedkami v čase jeho svedeckej výpovede neexistovala, považoval za nepravdivé s poukazom na
výpoveď svedka o tom, že žalovaný je jeho zamestnávateľ; pokiaľ bola dohoda o skončení pracovného
pomeru svedka K. Z. podpísaná 1. 12. 2015, v čase jeho svedeckej výpovede bol ešte skoro dva mesiace
v pracovnej podriadenosti voči konateľovi žalovaného. Namietal tiež, že by v konaní došlo k vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov konania.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu voči výroku o trovách
konania \"nepovažuje za účelové\" a žiada ho zamietnuť.

6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len
\"CSP\") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej)
časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného ani žalobcu nie je dôvodné.



7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov strán;
všetko potrebné dokazovanie na posúdenie medzi stranami spornej platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovaného so žalobcom listom zo dňa 7.4.2015,    z hľadiska všetkých relevantných
prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku a procesnej
obrany, ktorými žalovaný popieral uplatňovaný nárok, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z
prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou
voľného hodnotenie dôkazov (§ 191 CSP); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým
záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
Zákonníka práce (§ 68 ods. 1 , § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 81)          v spojení s § 137 písm. c) CSP,
ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k záveru           o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru; z dôvodu, že žalobca sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny
konaním vytýkaným mu žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 7.4.2015; aj
riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup v dostatočne potrebnom rozsahu vysvetlil, a to aj so
zreteľom na právne a skutkovo relevantné námietky strán súvisiace s predmetom konania.

8. Žalovaný nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie porušil § 181 ods. 2 CSP účinného až
01.07.2016, pretože z neho vyplývajúca povinnosť súdu sa nevzťahuje na každé súdne pojednávanie,
ale len na prvé (meritórne) pojednávanie, na ktorom  po prednese žaloby a vyjadrení žalovaného, súd
určí, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za (ne)sporné, ktoré dôkazy (ne)vykoná a uvedie
predbežné právne posúdenie veci.

9. V preskúmavanej veci sa uskutočnilo dňa 30.9. 2015 v poradí prvé pojednávanie, na ktorom; ako bolo
zistené zo zvukového záznamu; súd prvej inštancie po úvodných prednesoch strán oznámil stranám,
že za sporné považuje doručenie okamžitého skočenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 7.4.2015 a
skutočnosť, či žalobca odmietol prevziať jeho doručenie žalovaným a zároveň uviedol, že na tieto sporné
okolnosti vypočuje na nasledujúcom pojednávaní strany sporu a svedka.

10. V súlade s § 118 ods. 2 O.s.p. účinného v danom čase tak usmernil súd prvej inštancie strany v
tom, ktorú právne významnú skutočnosť  považuje za spornú a o rozsahu dokazovania, ktoré mieni v
tomto smere vykonať, tak, aby strany mali možnosť na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť dôkazy.
Treba zdôrazniť, že podľa právnej úpravy do 30.06.2016 mal súd právo oboznámiť strany s právnym
posúdením veci (§ 100 ods. 1 O.s.p.); nemal však zákonom stanovenú takúto povinnosť. Žalovaný tak
zjavne nedôvodne namieta, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b)
CSP) v tom, že by nebol mohol predvídať ďalší procesný postup konajúceho súdu a že by sa z tohto
hľadiska javilo jeho rozhodnutie ako prekvapivé. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou
kontradiktórnosti konania a žalovanému poskytol dostatočný priestor v konaní predložiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení ohľadne doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi
dňa 7.4.2015 a v tomto smere nebol nesprávnym procesným postupom konajúceho súdu vylúčený z
možnosti uplatňovania práv podávať návrhy na doplnenie dokazovania a predkladať svoje dôkazy. V tejto
súvislosti je tiež nenáležite uplatnená odvolacia námietka žalovaného, že konanie pred prvoinštančným
súdom malo vadu, ktorá mohla mať za následok vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia.

11. Pokiaľ žalovaný dodatočne v odvolacom konaní predložil  ako dôkaz dohodu o skončení pracovného
pomeru zo dňa 1.12.2015 uzatvorenú so svedkom K. Z. na vyvrátenie obavy súdu zo vzťahu pracovnej
podriadenosti svedka  ku konateľovi, na tento nový prostriedok procesnej obrany nebolo možné v
odvolacom konaní prihliadnuť z hľadiska uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
g) CSP, nakoľko žalovanému nič nebránilo preložiť ho v konaní pred súdom prvej inštancie najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP), keďže je nenáležitá jeho námietka,
že tento dôkaz nemohol predložiť skôr v dôsledku opomenutia § 181 ods. 2 CSP zo strany konajúceho
súdu. Pre použitie tohto dôkazu v odvolaní žalovaným tak neboli splnené podmienky podľa § 366 písm.
d) CSP.

12. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. h) CSP žalovaný bližšie
neuviedol, ktoré procesné podmienky nemali byť splnené a v čom malo nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie spočívať. Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné  bližšie sa týmito
odvolacími dôvodmi zaoberať.



13. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky žalovaného týkajúce sa hodnotenia dôkazov
súdom prvej inštancie.  Na základe dokazovania si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo
veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje
určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má
dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov (resp. čl. 15 v spojení s § 191 CSP);
iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 186, § 192, § 193 , § 205
CSP). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný
na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné  pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z
hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz získaný  zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon
z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz  preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na
základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu,
a teda aj jeho význam                z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení,
súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa
doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver             o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie         k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie
nepriaznivo pre stranu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

14. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tom, že úmysel žalovaného doručiť žalobcovi
okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 7.4.2015 spochybňujú rozpory vo výpovedi konateľa
žalovaného o tom, že svedka K.. Z. poslal za žalobcom, aby sa vrátil a mohol mu doručiť okamžité
skončenie pracovného pomeru, keď podľa verzie svedka on sám z vlastnej iniciatívy išiel za žalobcom
po tom, ako sa dozvedel, že žalobca neodovzdal mobilný telefón, ktorý mal však tento svedok od
neho už predtým  protokolárne prevziať.         S prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný doručoval
písomnosť o skončení pracovného pomeru žalobcovi (aj) poštou, zhodne so súdom prvej inštancie
potom nepovažoval ani odvolací súd za dôveryhodnú výpoveď svedka K.. Z. o tom, že bol prítomný
ako žalobca odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru doručované mu dňa 7.4.2015
konateľom žalovaného. Právne účinnému doručeniu nenasvedčuje ani tá skutočnosť, že žalobca sa
nasledujúceho dňa 8.4.2015 (do 17.4.2015) do práce nedostavil a nedožadoval sa ani prideľovania
práce. Žalobca totiž nemal určené stále pracovisko, ako vyplynulo z jeho výpovede pracoval doma
alebo v teréne o čom svedčí miesto výkonu jeho práce dohodnuté     v pracovnej zmluve ako
Slovenská republika, takže sa objektívne ani nemohol do miesta výkonu práce dostaviť a navyše mu boli
odobraté všetky pracovné pomôcky potrebné na výkon práce (motorové vozidlo, notebook a následne
mu bol aj zablokovaný mobilný telefón). Žalovaný preto nenáležite odvodzuje z nečinnosti žalobcu
od 8.4.2015 jeho vedomosť o okamžitom skončení pracovného pomeru dňom 7.4.2015. Súdu prvej
inštancie nemožno vytýkať ani žiadne pochybenie pri hodnotení dôveryhodnosti svedeckej výpovede
K.. Z. vychádzajúc z pracovnej podriadenosti svedka konateľovi žalovaného, vyvodený súdom prvej
inštancie zo skutočnosti, že v čase výsluchu bol tento svedok v pracovnom pomere u žalovaného; totiž
samotný svedok na úvod svojho výsluchu na pojednávaní dňa 7.12.2015 potvrdil, že žalovaný je jeho
zamestnávateľom u ktorého pracuje od roku 2007 ako obchodný zástupca, a pokiaľ žalovaný nenamietol,
že v tom čase už bolo zrejmé, že pracovný pomer svedka sa skončí dňa 31.1.2016 dohodou o skončení
pracovného pomeru zo dňa 1.12.2015, nedôvodne vytýka; až v odvolacom konaní; súdu prvej inštancie,
že na túto skutočnosť neprihliadol.

15. Vo vzťahu k dôvodu, pre ktorý žalovaný okamžite skončil so žalobcom pracovný pomer, súd prvej
inštancie konštatoval, že na jednej strane existovala smernica, podľa ktorej mal žalobca posielať žiadosť
o dovolenku e-mailom U. S. Z.. S., táto však neupravovala, kto o schválení dovolenky rozhoduje a
nevylučovala, aby konateľ v tomto smere delegoval právomoc na iného zamestnanca; a na druhej strane
poukázal na predchádzajúcu prax, keď e-mailom zo dňa 1.12.2014 odkázal konateľ žalovaného žalobcu
pokiaľ; išlo o schválenie dovolenky; na jeho dohodu s S. ( E.); pričom nebolo preukázanie v tomto prípade
schválenie dovolenky konateľom žalovaného či už predtým alebo po jeho dohode s S. E. a tiež nebolo
celkom zrejmé, či táto inštrukcia platila len v konkrétnom prípade (schvaľovania dovolenky) alebo aj do
budúcna.

16. Je zrejmé, že žalobca pri schvaľovaní dovolenky podľa smernice nepostupoval        a vychádzajúc
z e-mailu zo dňa 1.12.2014 požiadal v tomto prípade o schválenie dovolenky nadriadeného S. E.; čo



však nebolo ani v súlade s bežnou praxou, keď aj po         e-maily dňa 1.12.2014 žalobca požiadal dňa
19.01.2015 o dovolenku (priamo) konateľa žalovaného. Súd prvej inštancie z uvedených skutkových
zistení nevyvodil žiadny relevantný skutkový záver vo vzťahu k danosti dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru, poukázal však v tomto smere na skutočnosť, že pokiaľ by aj žalobca porušil
interný predpis pre schvaľovanie dovoleniek, nejednalo by sa o závažné porušenie pracovnej disciplíny,
ktoré by odôvodňovalo skončiť s ním okamžite pracovný pomer. Súd prvej inštancie v tomto smere
starostlivo vyhodnotil všetky okolnosti relevantné z hľadiska posúdenia intenzity porušenia pracovnej
disciplíny žalobcom, dôkladne zohľadnil závažnosť jeho konania z hľadiska dôležitosti ním porušenej
povinnosti a doby jeho trvania, mieru zavinenia žalobcu, ktorý         v dobrej viere vychádzal z
predchádzajúcej skúsenosti pri schvaľovaní dovolenky žalovaným podmieňovanú jeho dohodou s S.
E., pričom mal záujem mať čerpanie dovolenky riadne schválené vzhľadom na zarezervovaný pobyt
v Nízkych Tatrách, pričom  čerpanie dovolenky mal aj vopred zaznačené v elektronickom kalendári
žalovanému prístupnému, a preto nemal v úmysle konateľa žalovaného pri schvaľovaní dovolenky
vedome obísť tak, ako sa to snaží prezentovať žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii. Náležite
zohľadnil aj dovtedajší  postoj žalobcu k plneniu si pracovných povinností. Napokon nezanedbateľnou
je aj tá skutočnosť, že žalovaný pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru až po tom, ako s
ním žalobca odmietol uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru, čo napokon oprávnene viedlo
súd prvej inštancie k vysloveniu podozrenia o účelovosti konania žalovaného.

17. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny tak posúdil súd prvej inštancie z hľadiska všetkých
relevantných kritérií a jeho úvahy, na ktorých v tomto smere založil svoje závery, vychádzajú z
konkrétnych skutočností, ktoré majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a
odvolací súd nezistil, že by v hodnotení skutkových zistení            v tomto smere absentovala nejaká
relevantná skutočnosť alebo podstatná okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v
celom súhrne posúdil a aj dôsledne vyhodnotil, a preto mu nie je možné s ohľadom na prijaté závery
vo vzťahu k posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom žiadne pochybenie vytknúť.
So záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným vytýkané porušenie pracovných povinností  žalobcom
nedosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
a nepovažuje preto za potrebné opakovať správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej
úvahe a správnom vyhodnotení všetkých individuálnych okolností v danej veci vydal svoje rozhodnutie
v súlade s platnou právnou úpravou ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou a súdno-aplikačnou
praxou. Možno preto uzavrieť, že rozsudok súdu prvej inštancie je aj z hľadiska žalovaným uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a jeho obsahového vymedzenia, správny.

18. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu
ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V
hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný
stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva       z § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho
odôvodnenie je v tomto smere vyčerpávajúce a presvedčivé. Do obsahu základného práva strany podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane práv a ľudských slobôd, nepatrí právo strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov.

19. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď zamietnutie žaloby
v časti týkajúcej sa určenia trvania pracovného pomeru vyhodnotil ako čiastočný neúspech žalobcu,
a preto správne vyslovil podľa § 255 ods. 2 CSP, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. Za stavu, keď žalobca nenapadol výrok rozsudku, ktorým bol v tejto časti jeho žalobný
návrh zamietnutý, nemohol odvolací súd prihliadnuť na jeho argumentáciu o existencii naliehavého
právneho záujmu na ním uplatňovanom určení. Pokiaľ sa žalobca odvolával na rešpektovanie zákazu
formalizmu a princípu materiálneho právneho štátu,  odvolací súd poukazuje na to, že  rozhodovanie
o trovách konania podľa        § 255 CSP sa riadi mierou procesného úspechu sporových strán,
v čom sa premieta  zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sporového konania, ako
základná zásada kontradiktórneho konania. Tzn., že len strana, ktorá mala v sporovom konaní plný
úspech má nárok na náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva.
Procesný úspech sa zisťuje podľa pomeru úspechu oboch strán k celému predmetu konania      a
za neúspech žalobcu sa potom považuje rozdiel medzi uplatňovanými a priznanými nárokmi, resp. ich
výškou, a tento jeho neúspech je potom v konečnom dôsledku sankcionovaný nepriznaním mu náhrady



trov konania zodpovedajúcej tomuto neúspechu. Akékoľvek iné úvahy a s tým spojená moderácia
súdu nezohľadňujúca zásadu úspechu pri rozhodovaní o náhrade trov konania by znamenala popretie
princípu kontradiktórnosti konania a s tým spojenú procesnú zodpovednosť strán za výsledok sporu;
hoci aj v tomto prípade ide o spor s ochranou slabšej strany. Žalobcom tvrdený odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP preto nemôže obstáť.

20. Žalobcom a žalovaným uplatňované odvolacie dôvody tak neboli podložené takými relevantnými
argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových    a právnych záverov, na ktorých
založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej vyhovujúcej časti, a vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP.

21. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 CSP a nakoľko žalobca a žalovaný boli                    v odvolacom konaní len čiastočne
úspešní, nepriznal odvolací súd žiadnej strane právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom
rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v
odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho
sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).  Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah,        v



akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§
430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cpr/4/2015", "guid": "e5e2ebc6-3c19-4c9f-ad19-7736f9fc2426:7f905e1f-bbb0-4b5e-aee9-1fe1a6c4d8e2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "878a0468-d2bb-46fc-9e28-f15ae1d435c5:52a9312e-57a6-4138-97e7-aa030f092e24", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cpr/4/2015", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 7Cpr/4/2015 z 10. 1. 2017", "sud": "Okresný súd Čadca", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/878a0468-d2bb-46fc-9e28-f15ae1d435c5:52a9312e-57a6-4138-97e7-aa030f092e24"}], "citovane_v": []}