Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/74/2019 z 25. 9. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. septembra 2019, sp. zn. 41Co/74/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6218202198.1
Krajský súd Banská Bystrica | 41Co/74/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6218202198.1 | 2019-09-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 3 zákona č. 250/2007 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8902d03-9554-4c9f-99c7-e18164576254
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6218202198.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/74/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6218202198
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6218202198.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny
Križanovej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci
žalobkyne G. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.R. Z. XXX/XX, B. S., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom,
advokátom, so sídlom Železničná 4A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému Home Credit Slovakia,
a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234
679, o zaplatenie 300,-- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k.
12Csp/135/2018-82 zo dňa 21. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 12Csp/135/2018-82 zo dňa 21. februára 2019   p o t v r
d z u j e  .

II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12Csp/135/2018-82 zo dňa 21. februára 2019 žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300,-- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 300,-- Eur. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 20.08.2002 uzatvorila so
žalovaným Úverovú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní a používaní platobnej karty M..
XXXXXXXXXX  (ďalej len „zmluva o úvere“). Na základe žaloby podanej žalobkyňou Okresný súd Veľký
Krtíš rozsudkom sp.zn. 2Csp/56/2017 zo dňa 26.09.2017 vyhovel žalobe žalobkyne v celom rozsahu a
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 743,69 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 17.02.2017
do zaplatenia a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V rámci predmetnej zmluvy súd
zistil, že zmluva o úvere neobsahuje výpočet nákladov, RPMN a že úroková sadzba je v rozpore s
dobrými mravmi. Na základe týchto nedostatkov bolo rozhodnuté, že úver zo zmluvy je bezúročný a bez
poplatkov. Svojho nároku sa žalobkyňa domáhala podľa § 3 ods. 5, tretej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), pričom mala za to, že sú splnené všetky
podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa tohto ustanovenia, keďže vo veci
existuje porušenie povinnosti veriteľom, ktorú mu ukladá zákon č. 129/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ona ako spotrebiteľka si úspešne uplatnila na súde
porušenie predmetných povinností.



3. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 3 a 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa a z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. Po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná.  Súd prvej inštancie nemal za sporné, že vzťah medzi žalobkyňou a
žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko žalobkyňa pri uzatvorení a plnení
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je
obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov
a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Vzhľadom na to, že zákon za účelom ochrany
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v porovnaní s dodávateľom na vyváženie faktickej prevahy
dodávateľa zakotvil pomerne prísne pravidlá a náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
spĺňať, bolo jeho povinnosťou podrobiť kontrole náležitosti zmluvy. Rozsudkom Okresného súdu Veľký
Krtíš v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom pod sp.zn. 2Csp/56/2017 bolo žalobkyni
vyhovené. Súd vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že spotrebiteľská zmluva
neobsahovala všetky zákonom požadované náležitosti.

4. Žalobkyňa ako spotrebiteľ preukázala, že v konaní voči žalovanému sa domáhala zaplatenia sumy
743,69 Eur ako vydania bezdôvodného obohatenia, v ktorom konaní bola úspešná. Zákon o ochrane
spotrebiteľa v § 3 ods. 5, vety poslednej vyžaduje iba, aby spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva,
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a ostatnými predpismi. V danom prípade mal súd prvej
inštancie za nesporné, že žalovaný porušil práva žalobkyne tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
nespĺňala všetky obsahové náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Z tohto dôvodu
bol úver posúdený ako bezúročný a bez poplatkov. Porušenie spotrebiteľských práv bolo právoplatne
judikované. K námietke žalovaného, že žalobkyni nevznikla žiadna ujma, ktorú ani nepreukázala
súd prvej inštancie uviedol, že § 3 ods. 5, vety poslednej zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého
kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je ujma, „postačuje“,
že spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Pre
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo.
Uvedená skutočnosť vyplýva z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš  vydaného v konaní vedenom
pod sp.zn. 2Csp/56/2017. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že preukázanie vzniku ujmy nie je
nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie nároku
na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Z § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa vyplýva právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,
ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za porušenie práva zodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva, alebo povinnosti stanovenej zákonom o ochrane
spotrebiteľa, alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť z takéhoto porušenia práva alebo povinnosti
privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje
jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí ak
táto ujma tu je. Bez právneho významu je či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba
možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa
naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o
neprimeranosti finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie uviedol, že samotná povaha neumožňuje
jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav,
keď sa spotrebiteľ musel na súde brániť a žiadať ochranu svojich práv. V tomto prípade súd prvej
inštancie považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur, ktorú
sumu žalobkyňa požadovala. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia vychádzal z
intenzity porušenia spotrebiteľských práv a zohľadnil tiež časový aspekt závažného konania žalovaného.
K porušeniu spotrebiteľských práv došlo v dôsledku neuvedenia náležitostí úverovej zmluvy. Z činnosti
súdu je pritom známe, že sa nejedná o ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného.
Spotrebiteľ musel brániť svoje práva podanou žalobou na súde o vydanie bezdôvodného obohatenia a
určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. S prihliadnutím na závažné porušenie práv žalobkyne
zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na súde, bol súd prvej inštancie
toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne je suma 300,- Eur, ktorá
zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov. Súd prvej inštancie preto žalobe žalobkyni v plnom rozsahu vyhovel.

5. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok, a to na základe zásady úspechu. Žalobkyňa mala vo veci úspech v plnom



rozsahu. Preto jej súd prvej inštancie voči žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie
odôvodnil tým, že podkladom žaloby na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v tomto
konaní je uzatvorenie zmluvy o úvere uzavretej medzi ním a žalobkyňou dňa 20.08.2002, ktorou malo
dôjsť k porušeniu práv a povinností žalobcu, nakoľko v nej absentovala hodnota RPMN a úroková
sadzba je v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že v danom prípade je vylúčený už prvý predpoklad na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebol platný ani účinný.
Žiadnym výkladom, ani analógiou nie je možné dospieť k záveru, že mohol porušiť neexistujúci zákon.
Pokiaľ súd v konaní vedenom pod sp.zn. 2Csp/56/2017, o vydanie bezdôvodného obohatenia v
odôvodnení konštatoval, že v zmluve o úvere absentujú obligatórne náležitosti, išlo o porušenie § 4
ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), ktorý sám upravuje
sankciu pre porušenie tejto povinnosti v § 4 ods. 5. V žiadnom prípade nešlo o porušenie zákona o
ochrane spotrebiteľa. Vyslovil názor, že je neúnosné a právne neudržateľné, aby bol sankcionovaný za
nedodržanie neexistujúceho predpisu.

7. V konaní vedenom pod sp.zn. 2Csp/56/2017 sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia zo zmluvy o úvere z titulu nedodržania obligatórnych náležitosti zmluvy o úvere podľa § 4
ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Neuvedenie všetkých zákonných náležitostí v zmluve o úvere však
nemôže byť vyhodnotené ako porušenie povinností, ktoré je spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Jediný
následok, ktorý pri nedodržaní zákonných náležitostí pre žalobkyňu vyplýva, je prospech v tom, že jej
úver bude bezúročný a bez poplatkov. Uvedený rozsudok však v petite nedeklaroval žiadne porušenie
práv alebo povinností. Žalobkyňa sa predmetným konaním ani žiadnej ochrany pred porušením jej práv
alebo povinností ani nedomáhala, predmetom konania bolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia.
Preto nemôže byť naplnený ani druhý predpoklad, ktorý § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyžaduje, a to úspešné uplatnenie porušenia práv
alebo povinností na súde.

8. K primeranosti finančného zadosťučinenia žalobca uviedol, že pokiaľ súd vyhlási zmluvu o úvere
za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí, žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla,
naopak získa výhodu bezúročného a bezpoplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka, ani
iná inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané
finančné zadosťučinenie, vyslovil názor, že výklad § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je
správne aplikovaný. Poukázal na to, že účelom a zmyslom § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť
ochranu proti porušeniu práva a povinnosti zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný.
Nepostačuje, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Poukázal na závery rozsudku Okresného súdu
Prešov sp.zn. 11Csp/215/2018. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý
si žalobkyňa uplatňuje zo zmluvy o úvere je nevyhnutné uvedomiť si, že to bola práve žalobkyňa, ktorá o
poskytnutie úveru žiadala, s výškou poskytnutého úveru bola oboznámená  bola si vedomá, že si berie
spotrebiteľský úver, z ktorého veriteľ si uplatňuje úroky a poplatky. V danom prípade žalobkyni žiadne
riziko ujmy nehrozilo. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a priznal mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s názorom žalovaného
uvedeným v odvolaní. Porušenie jej práva bolo zistené a právoplatne rozhodnuté až v konaní pod sp.zn.
2Csp/56/2017 a je právne irelevantné, kedy bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá. Právne
významné je iba to, kedy jej vznikol nárok na uplatnenie práva na priznanie primeraného zadosťučinenia,
teda, kedy úspešne uplatnila na súde porušenie práva alebo povinnosti. Mala za zrejmé, že nárok
jej vznikol až právoplatnosťou rozhodnutia v konaní vedenom pod sp.zn. 2Csp/56/2017, nie ku dňu
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako sa mylne domnieva žalovaný. Preto súd prvej inštancie
v súlade s § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa rozhodol o jej nároku. K námietke žalovaného,
že sa v konaní vedenom pod sp.zn. 2Csp/56/2017 domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z



dôvodu nedodržania obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001
Z.z. uviedla, že zákon o spotrebiteľských úveroch je zákonom lex specialis vo vzťahu ku všetkým
právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa s následnou subsidiárnou pôsobnosťou ostatných právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto pokiaľ konajúci súd v rámci posúdenia predmetnej zmluvy o
úvere určil jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť v dôsledku vád, bolo vo vzťahu k spotrebiteľovi porušených
súčasne niekoľko predpisov. K tvrdeniu žalovaného o neprimeranom finančnom obohacovaní sa
spotrebiteľov uviedol, že žalovaný má možnosť vyhnúť sa žalobám tým, že bude podnikať v súlade s
platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, čo je jeho zákonnou povinnosťou. Nepriznanie
finančného zadosťučinenia ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha v tejto veci, by znamenalo
nielen postup v rozpore so zákonom, ale aj priame podporovanie podnikateľských subjektov v tom, aby
aj naďalej porušovali právnu úpravu. Žalovaný v odvolaní neuviedol také dôvody, na základe ktorých
by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť napadnutý rozsudok. Žalobca napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považoval za správny, riadne odôvodnený a vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a
výsledkov dokazovania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a žalovaného zaviazal na náhradu trov
odvolacieho vo výške 100 %.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom
ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP
nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať pojednávanie (ust.
§ 385 ods. 1 CSP) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému domáhala zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 Eur podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila dňa 20.08.2002 zmluvu o úvere,
na základe ktorej jej bol schválený úverový rámec 1.600,-- Eur, ktorý aj začala splácať. Vzhľadom
na to, že zmluva o úvere neobsahovala všetky náležitosti, t.j.  bola uzavretá v rozpore so zákonom
o spotrebiteľských úveroch, podala na Okresnom súde Veľký Krtíš žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Okresný súd Veľký Krtíš v tomto konaní rozsudkom sp.zn. 2Csp/56/2017 zo dňa 26.09.2017
žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. V rámci tohto konania súd zistil, že zmluva o úvere
neobsahuje výpočet nákladov, RPMN a že úroková sadzba je v rozpore s dobrými mravmi, na základe
čoho je poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov.

12. Podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľov každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

13. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

14. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľov predávajúci nesmie
a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,
c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí aplikoval zákon o
ochrane spotrebiteľa, ktorý nebol v čase uzavretia zmluvy o úvere (dňa 20.08.2002) platný ani účinný.
Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami tohto sporu bola
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn.
2Csp/56/2017 vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková z dôvodu, že neobsahovala náležitosti



podľa § 4 ods. 2 písm. a), i), g) zákona č. 258/2001 Z.z., absentovala v nej úroková sadzba a výška
úrokovej sadzby uvedenej v sadzobníku je v rozpore s dobrými mravmi. K úspešnému uplatneniu
porušenia práva v zmysle citovaného § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa došlo dňa 10.11.2017,
kedy rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2Csp/56/2017-88 zo dňa 26.09.2017 nadobudol
právoplatnosť. Ustanovenie § 3 ods. 5, posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa nehovorí o
momente porušenia povinnosti, ale o úspešnom uplatnení práva. Porušené právo bolo v danom prípade
úspešne uplatnené už v čase platnosti a účinnosti zákona o ochrane spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval zákon o ochrane
spotrebiteľa, ktorý nebol v čase uzavretia zmluvy o úvere platný a účinný, považoval za nedôvodnú.

16. V zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý si na súde úspešne uplatnil
porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom sa môže domáhať primeraného finančného
zadosťučinenia od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú, jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom. Jediným predpokladom, ktorý toto ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa vyžaduje
je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia je potrebné rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, bezdôvodného obohatenia, alebo vo
výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy
a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľov pri rozsahu finančného zadosťučinenia neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by
bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného
zadosťučinenia, preto je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého
prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

17.  Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie
svojho práva v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 2Csp/56/2017, v ktorom súd
žalobe žalobkyni o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 746,69 Eur  vyhovel z dôvodu, že
zmluva o úvere uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahovala všetky náležitosti podľa § 4 ods.
2 zákona č. 258/2001 Z.z., t.j. nebola uzavretá v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu odvolací
súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako spotrebiteľka si v súlade podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľov úspešne uplatnila porušenie práv alebo povinností na súde, a preto jej vzniklo právo na
primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného.

18. K výške priznaného finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri
určovaní výšky priznaného finančného zadosťučinenia v súlade so zákonom vychádzal z intenzity
porušenia spotrebiteľských práv a zohľadnil časový aspekt závažného konania žalovaného a na základe
tohto posúdenia dospel k správnemu záveru, že suma 300,-- Eur je primeraná povahe a rozsahu
porušenia práv žalobkyne. Žalobkyňou uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia 300,-- Eur, preto aj
odvolací súd považoval za primeranú.

19. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v súlade so zákonom o ochrane
spotrebiteľa žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná. O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 251
CSP súd prvej inštancie.

21. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420  CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).