Rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/43/2014 z 19. 5. 2015 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Prešov z 19. mája 2015, sp. zn. 3S/43/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200642.4 Krajský súd Prešov | 3S/43/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8014200642.4 | 2015-05-19 | Rozhodnutie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6997713c-6c5a-4bbe-a566-db372215b596 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200642.4 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/43/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200642
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200642.4

Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a
sudkýň JUDr. Moniky Tobiášovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1. F.
Q. I. - T. F., B. XXX/X, Q., IČO: 45 902 402, 2. N. X. T., bytom P. XX, XX-XXX P., Poľská republika, 3.
A. N. E., bytom U. Dolna XX XX-XXX U. L., Poľská republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom,
advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave,
Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 11. februára 2014 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 11. februára 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutiami
prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 11. februára 2014 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 3. októbra
2013 číslo: XXXX-XX/XXXX-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 11. februára 2014 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 3. októbra
2013 číslo: XXXX-XX/XXXX-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Náhradu trov konania žalobcovi v 1. rade n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 148,22 Eur a žalobcovi v 3.
rade v sume 148,22 Eur, ktoré je žalovaná p o v i n n á zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcov v 2. a 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 29.4.2014 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 11.2.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/43/2014.

Žalobou zo dňa 29.4.2014 sa žalobcovia v 1. a 3. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 11.2.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/44/2014.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/43/2014-44 zo dňa 20.4.2015 krajský súd podľa § 112
ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku



(ďalej len O.s.p.), v záujme hospodárnosti konania, spojil obidve veci na spoločné konanie, ďalej vedené
pod sp. zn. 3S/43/2014. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.4.2015.

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 11.2.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach
žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Svidník
zo dňa 3.10.2013 č. XXXX-XX/XXXX-SK (konanie 3S/43/2014) a zo dňa 3.10.2013 č. XXXX-XX/XXXX-
SK (konanie 3S/44/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutiami zo dňa 3.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a)
bod 1. a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 26.8.2013 a žalobcovi
v 3. rade uplynutím dňa 31.8.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V obidvoch rozhodnutiach žalovaná
citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku resp.
zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm.
a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1. rade
vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že zamestnanci
žalobcu (žalobcovia v 2. a 3. rade) boli vedení v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 1.11.2010
(žalobca v 2. rade), od 1.9.2010 (žalobca v 3. rade). V obidvoch rozhodnutiach žalovaná uviedla,
že proti prvostupňovým rozhodnutiam správneho orgánu podal odvolanie len žalobca v 1. rade a že
zamestnanci žalobcu (žalobcovia v 2. a 3. rade) odvolanie nepodali. Od vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie (od 1.5.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou
je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13
ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej
uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a
že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu
riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy,
ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých
cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z
podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná
preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území
Slovenskej republiky.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len Súdny dvor) a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno
uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe
ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora
určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa
v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,



obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad
bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných
dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť
taktiež.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vykonala 14.3.2013 kontrolu na preverenie sídla zamestnávateľa
a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.
Osobnou návštevou zamestnancov vykonávajúcich kontrolu bolo zistené, že v mieste registrovaného
sídla uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa kancelária ani prevádzka zamestnávateľa
nenachádza.

Podľa záznamu z pracovného stretnutia medzi kontrolnými zamestnancami pobočky Sociálnej poisťovne
a Ing. F. T., ktorý je zamestnávateľom písomne poverený k vedeniu firmy, je adresa uvedená vo výpise
živnostenského registra virtuálnou adresou, na základe súhlasu majiteľa domu na tejto adrese, za
účelom otvorenia živnosti zamestnávateľa. Reálne má zamestnávateľ priestory na výkon činnosti na
Centrálnej 274, Svidník, v kancelárii Ing. F. T., Na tejto adrese sa spravujú prevádzkové záležitosti
spoločnosti, uchovávajú účtovné doklady a z tohto miesta sú taktiež vykonávané finančné transakcie.
Zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska Osiedle Hunticze
9/9, Kraków, Poľská republika, ale taktiež z Centrálnej 274, Svidník, kde navštevuje poverenú osobu
za účelom riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa
dojednávajú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej
mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Fond pracovného času zamestnancov je určený
pracovnou zmluvou, obvykle 5 - 10 dní za mesiac.

Z výsledku kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského
registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky sa teda nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že sa na zamestnancov
žalobcu, na žalobcu v 2. rade od 26.8.2013 a na žalobcu v 3. rade od 31.8.2013 vzťahuje
slovenská legislatíva. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovné zmluvy, mzdové
listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon
zamestnancov na určenom mieste v určený čas, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo
cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Ďalej
žalovaná uviedla, že pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných
na posúdenie uplatniteľnej legislatívy postupovala rovnako vo vzťahu k všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie. Pokiaľ Sociálna poisťovňa vystavila žalobcovi v 2.
rade formulár PD A1 na obdobie od 1.10.2011 do 26.8.2013 a vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade na obdobie
od 1.9.2011 do 31.8.2013, t. j. na dobu určitú, tieto boli vystavené v čase, kedy neexistovali pochybnosti
o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo preverené kontrolou. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, vystavenie formulárov PD A1 na obdobie po
26.8.2013 (u žalobcu v 2. rade) a po 31.8.2013 (vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade) nie je opodstatnené.

Na základe týchto skutočností dospela žalovaná ako odvolací orgán k záveru, že zamestnancom žalobcu
povinné sociálne poistenie zaniklo tak ako je to uvedené v rozhodnutiach prvostupňového správneho
orgánu. V súlade s článkom 13 ods. 5 základného nariadenia sa na zamestnancov žalobcu (žalobcov
v 2. a 3. rade) bude prihliadať ako na osoby, ktoré vykonávajú všetky svoje činnosti ako zamestnanci
alebo samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré získali celý svoj príjem v členskom štáte, t. j. v Poľskej
republike.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len
návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne
a úplne skutočný stav veci.



Včas podanými žalobami sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v
spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citovali bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a §
210 ods. 1, 2 zákona. Namietali nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu
tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality,
právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietali, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobcovia
dozvedeli až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcom boli odňaté procesné práva brániť sa. Poukázali
aj na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu
a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia
skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí
prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193
ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca v 1.
rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol
uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov Poľskej republiky.
Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu podliehajú
legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietali, že rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol
o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a
výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu
a zákonné rozhodnutie. Ďalej namietali, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet
žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancov)
žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami, bol
povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklad pre svoje rozhodnutie. Žalovaná v napadnutom
rozhodnutí však účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorom práce bola zameraná na iné oblasti,
čo nie je pravda.

V priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej, žalobca riadne a včas predložil
pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez
akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v 1. rade v
pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Ďalej poukázal, že v lete 2012 vykonala organizačná
zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky - ani čo sa týka reálneho výkonu
práce zamestnancov, ani čo sa týka skutočného miesta podnikania v Slovenskej republiky. O niekoľko
mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne
rozhodnutie a zánik sociálneho poistenia zamestnancov. Toto je v rozpore aj so samotnou príručkou,
na ktorú sa odvoláva aj žalovaná. Žalobcovia si v tejto súvislosti dovolili citovať podstatné časti tejto
príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.



Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti - nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia
zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u
žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. Takýto
hypotetický záver, o ktorý žalovaná a jej pobočka opreli svoje rozhodnutia, v právnom štáte neobstojí.

V tejto súvislosti poukázali na iné rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28.6.2012, ktorým
žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci (hoci u iného zamestnávateľa - kde bola vykonaná kontrola
v jeho sídle, pričom tam nikto nebol) zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že
v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne
preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával“.

Z tohto rozhodnutia žalovanej v porovnaní s napadnutým rozhodnutím žalovanej celkom jednoznačne
vyplýva porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje podľa tohto, ako sa jej to
hodí, pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch.

Z uvedených dôvodov žiadali, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami
prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadali, aby im boli
nahradené trovy konania.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/43/2014-39 zo dňa 4.3.2015 a 3S/44/2014-39 zo dňa
4.3.2015 krajský súd podľa § 90 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov
do konania na strane žalobcu a to žalobcov v 2. a 3. rade. V obidvoch prípadoch nadobudli uznesenia
krajského súdu právoplatnosť dňa 11.3.2014.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s
tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1. až 3. rade (ktorých
z neúčasti ospravedlnil právny zástupca) a žalovanej, ktorá sa z neúčasti písomne ospravedlnila.
Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k
žalobcovi v 1. rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade sú dôvodné, lebo zistenie



skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a v konaní správnych orgánov bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutí.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi
v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 26.8.2013 a žalobcovi v 3. rade uplynutím dňa 31.8.2013 povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny
výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila. V rozhodnutiach uviedla, že odvolanie podal len žalobca
v 1. rade ako zamestnávateľ a že žalobcovia v 2. a 3. rade odvolania nepodali.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných



skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava),
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Reálna má zamestnávateľ priestory na výkon činnosti na Centrálnej 274, Svidník, v kancelárii
Ing. F. T.. Na tejto adrese sa spravujú prevádzkové záležitosti spoločnosti, uchovávajú sa účtovné
doklady a z tohto miesta sú taktiež vykonávané finančné transakcie. Zamestnávateľ riadi svoju
spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike, ale taktiež z Centrálnej
274, Svidník, kde navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí
sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov
je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Fond
pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou, obvykle 5 - 10 dní za mesiac.

Na základe toho dospeli správne orgány k záveru, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo
výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a že sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej
republiky.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.



Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na
vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Okrem toho pri nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý žalobca
v 1. rade nerealizoval.

Občiansky súdny poriadok v § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže
žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa §
250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako
zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení
v § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu
zástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej
žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu zástupcovi.
Podľa odseku 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je
Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nemohlo byť
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. Z obsahu žalôb naopak vyplýva, že žalobca v 1. rade
namieta iné porušenia ako svojich subjektívnych práv a to porušenia práv zamestnancov (žalobcov v
2. a 3. rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku, že Sociálna poisťovňa nebola oprávnená vykonať v predmetnej
veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu v 1. rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm



poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,
že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 7
tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu v 1. rade o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd uvádza, že žalobca v 1. rade v žalobách
nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by
správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2. a 3. rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu
v 1. rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd dospel k záveru, že sú dôvodné, lebo zistenie skutkového
stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutia sú pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné
a v konaní správnych orgánov bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť preskúmavaných
rozhodnutí.



Z citovaných článkov základného nariadenia a z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na
ktoré poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá
ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 26.8.2013 a žalobcovi v 3. rade uplynutím
dňa 31.8.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy vyvodila Sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej v sídle
žalobcu v 1. rade. Vychádzala z toho, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálna, že spoločné
stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. F. T. sa konajú
na adrese C. XXX, Q. (hotel Rubín), na ktorej je aj kancelária splnomocneného vedúceho podniku
zahraničnej osoby, nachádzajú sa tu aj všetky účtovné doklady. Keďže skutočné miesto výkonu práce
zamestnancov na území Slovenskej republiky nebolo možné jednoznačne určiť, dospeli správne orgány
k záveru, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa
základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti a že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3.
rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne činnosť zamestnancov
na území Slovenskej republiky nevykonávali.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade,
pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústnou formou, resp. riadiť pracovnú činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak



vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti
vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako
nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2.
a 3. rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2. a 3. rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonával. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Okrem toho v konaní správnych orgánov bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaná v preskúmavaných rozhodnutiach uviedla, že proti
rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu žalobcovia v 2. a 3. rade odvolania nepodali.
Na pojednávaní konanom dňa 20.5.2015 právny zástupca žalobcov v 2. a 3. rade predložil kópie
ich odvolaní proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu, opatrené pečiatkou Sociálnej
poisťovne, pobočky Svidník. V obidvoch prípadoch bolo odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade doručené
dňa 15.11.2013. Vzhľadom na uvedené ak žalovaná argumentovala tým, že žalobcovia v 2. a 3. rade
odvolanie nepodali, nezaoberala sa ich odvolacími námietkami, rozhodla predčasne, na základe neúplne
a nepresne zisteného skutkového stavu. Okrem toho výroky rozhodnutí žalovanej sú nepresné, neúplné
a teda nepreskúmateľné, keďže ani vo výroku rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-BA ani č. XXXXX-X/
XXXX-BA žalovaná neuviedla dátum rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktoré potvrdila.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v
2. a 3. rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu
a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.



Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, či žalobcovia v 2. a 3. rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali. Osobitne je žalovaná povinná sa dôsledne vysporiadať so všetkými odvolacími námietkami
žalobcov v 2. a 3. rade. Výrok rozhodnutia musí korešpondovať s ustanovením § 209 ods. 1 až 3 zákona.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobca v 1. rade nebol v konaní
úspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Úspešným žalobcom v 2. a 3. rade priznal
náhradu trov konania v sume 148,22 Eur každému z nich. Právny zástupca trovy konania vyčíslil vo
výške 432,30 Eur pre každého zo žalobcov za 3 úkony právnych služieb: prevzatie a príprava zastúpenia,
žaloba a pojednávanie dňa 20.5.2015 - podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo
výške 407,83 Eur + 2 x režijný paušál po 8,04 Eur + 1 x režijný paušál po 8,39 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.) - spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83 +
24,47 Eur).

Súd priznal s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % zo sumy 296,44 Eur, ktorá
pozostáva z odmeny za 2 úkony právnej pomoci v roku 2015 (prevzatie a príprava veci v roku 2015 a
účasť na pojednávaní dňa 20.5.2015) á 139,83 Eur (spolu 279,66 Eur) a 2 x režijný paušál po 8,39 Eur
= 16,78 Eur, spolu 296,44 Eur (279,66 + 16,78).

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky totižto ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil sumu 296,44 Eur
pre žalobcu v 2. a 3. rade o 50 %. Zároveň rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami spočíva aj
v nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísania a podanie žaloby, keďže v danom
prípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keď žalobcovia v 2. a 3. rade nepodávali samostatné
žaloby, ale krajský súd pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.