Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/134/2012 z 20. 10. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 20. októbra 2015, sp. zn. 6S/134/2012, ECLI:SK:KSKE:2015:7012200607.4
Krajský súd Košice | 6S/134/2012 | ECLI:SK:KSKE:2015:7012200607.4 | 2015-10-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 11 zákona č. 563/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f719c112-a69f-4f26-8f80-5b3c39ec2ca2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7012200607.4

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/134/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200607
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7012200607.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členiek senátu
JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Judity Jurákovej v právnej veci žalobcu: GARPIS TRADING LIMITED,
so sídlom 8 Digeni Akrita Avenue, Office 303, 1045 Nicosia, Cyprus, právne zastúpeného JUDr.
Martinom Salokom, advokátom so sídlom Zvonárska 8, 040 01Košice, proti žalovanému: Daňový
úrad Košice so sídlom Rozvojová 2, Košice, o preskúmanie postupu a rozhodnutia žalovaného č.
9800304/1/753516/2012 z 3.4.2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. z r u š u j e  rozhodnutie žalovaného č. 9800304/1/753516/2012 z
03.04.2012 označené ako žiadosť o vrátenie daňového preplatku - odpoveď a vec v r a c i a   žalovanému
na ďalšie konanie.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v sume 123,34 eur titulom trov právneho zastúpenia,
ktorú je žalovaný povinný uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote do 10 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobou  zo  06. 06. 2012  sa   žalobca  prostredníctvom  právneho  zástupcu domáhal
preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného č. 9800304/1/753516/2012  z 03. 04. 2012. Pod
uvedeným číslom konania s dátumom odoslania 03. 04. 2012 zaslal žalovaný žalobcovi podanie
označené ako „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku - odpoveď“, v ktorej žalovaný uviedol:

„Daňový úrad Košice Vám k Vašej žiadosti zo dňa 24. 02. 2012 doručenej Daňovému úradu Košice dňa
12. 03. 2012 oznamuje, že v predmetnej veci konal. Informáciu týkajúcu sa uvedeného konania Vám
vzhľadom na § 11 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Daňový úrad Košice nemôže poskytnúť, nakoľko vo
vzťahu k správcovi dane v predmetnej veci nevystupujete v pozícii účastníka konania.“

V petite žaloby zo 06. 06. 2012 žalobca v súvislosti s požiadavkou na súdny prieskum vzťahujúci
sa na predmetné „rozhodnutie“ žalovaného z 03. 04. 2012 navrhol, aby súd uložil Daňovému úradu
Košice doručiť žalobcovi rozhodnutie, o ktorom daňový úrad informuje vo svojom liste zo dňa 03. 04.
2012 č. 9800304/1/753516/2012 v lehote 7 dní od doručenia rozsudku a podľa okolností odložil jeho
vykonateľnosť, a zároveň uložil Daňovému úradu Košice konať so žalobcom ako s účastníkom konania
a rozhodnúť o vrátení daňového preplatku žalobcovi podľa Žiadosti o vrátenie daňového preplatku zo

dňa 24. 02. 2012 v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Zároveň sa domáhal priznania práva na
náhradu trov konania.

2. V písomnom  podaní z 20. 03.2013 (č.l.77-81 spisu) žalobca reagujúc na obsah podaní
žalovaného doručených Krajskému súdu v Košiciach v priebehu súdneho preskúmavacieho konania
uviedol, že „si vyhradzuje právo zmeniť petit žaloby, ktorú podal na tunajší súd dňa 06. 06. 2012. Žalobca
tvrdí, že ak súd pri posudzovaní tejto žaloby bude mať za to, že jej nie je možné vyhovieť vzhľadom na
fakt, že rozhodnutie žalovaného č. 9800304/1/753516/2012 nie je spôsobilé prieskumu podľa § 247 a
nasl. O. s. p., je žalobca nútený podať návrh podľa § 250t O. s. p., čo týmto činí.“

V súvislosti s predmetnou zmenou pôvodne navrhovaného petitu žaloby, žalobca uviedol, že má za
to, že Daňový úrad Košice je nečinný, a to úmyselne. Navrhol preto vydať uznesenie, ktorým súd
zaviaže žalovaného rozhodnúť o žiadosti spoločnosti GARPIS TRADING LIMITED o vrátenie daňového
preplatku z 24. 02. 2012 v lehote do 30. dní odo dňa doručenia tohto uznesenia.

3. Na  ústnom  pojednávaní  konanom  pred  Krajským  súdom  v Košiciach 21. 10. 2015
právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca trvá na podanej žalobe, a to aj na jej alternatívnom petite,
ktorý bol súdu predložený v rámci podania z 20. 03. 2013. Zároveň na otázku predsedu senátu uviedla,
že pokiaľ ide o žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného z 03. 04. 2012, navrhuje, aby súd rozhodol
aj o jeho zrušení z dôvodu nepreskúmateľnosti.

II.

1. Vydaniu rozhodnutia žalovaného č. 9800304/1/753516/2012 z 03. 04. 2012, obsahom
ktorého je odpoveď žalovaného na žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku z 24. 02. 2012
predchádzalo súdne konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod č. k. 34Cb/320/2006. Predmetom
uvedeného súdneho konania bol nárok žalobcu proti žalovanej Slovenskej republike, Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky zastúpenému Daňovým úradom Košice IV o zaplatenie 183 925,41
€ s príslušenstvom.  Predmetné súdne konanie bolo ukončené vydaním uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Mobdo 7/2010-268 z 31. 10. 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II z 19. 01. 2009 č. k. 34Cb/320/2006-203 a Krajského súdu v
Košiciach z 22. 10. 2009 č. k. 2Cob/31/2009-229, konanie zastavil a vec postúpil na konanie Daňovému
úradu Košice IV, po ktorom je vecne a miestne príslušným konať žalovaný Daňový úrad Košice.

2. Žalobca adresoval 24. 02. 2012 Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky Žiadosť
o vrátenie daňového preplatku (č. l. 38-42 spisu), ktorá bola následne postúpená žalovanému podaním
Daňového úradu Banská Bystrica zo 06. 03. 2012 (č. l. 43 spisu).

3. Reagujúc na predmetné postúpenie podania žalobcu z 24.02.2012 realizované podaním
Daňového úradu Banská Bystrica zo 06. 03. 2012 žalovaný zaslal žalobcovi podanie z 03. 04. 2012
označené ako žiadosť o vrátenie daňového preplatku - odpoveď, t. j. rozhodnutie, preskúmania ktorého
sa domáhal žalovaný v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach v danej právnej veci.

III.

V žalobe zo 06. 06. 2012 (podanej vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného z 03. 04. 2012 v
zákonom stanovenej lehote uvedenej v ustanovení § 250b ods. 1 O. s. p.) žalobca poukázal na obsah
a výsledky súdneho konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod č. k. 34Cb/3202/2006  a na
výsledky konania o ústavnej sťažnosti žalobcu obsiahnuté v uznesení Ústavného súdu SR z 18. 04.
2012 č. k. I.ÚS 167/2012-17, ktorým Ústavný súd SR zamietol sťažnosť žalobcu.

Ďalej uviedol, že 24. 02. 2012 adresoval žiadosť o vrátenie daňového preplatku Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, pričom táto žiadosť bola postúpená na vybavenie miestne príslušnému Daňovému
úradu Košice. Tvrdil, že vydaním rozhodnutia z 03. 04. 2012 - listu č. 9800304/1/753516/2012 žalovaný
odmietol konať so žalobcom ako s účastníkom konania napriek tomu, že tak urobiť podľa názoru žalobcu
mal. Povinnosť Daňového úradu Košice, aby konal je podľa obsahu žaloby obsiahnutá priamo v uznesení
NS SR č. k. 3 Mbdo 7/2010, a to na základe citácie časti odôvodnenia označeného uznesenia NS SR:

„skutočnosť, že sporná pohľadávka bola uplatnená ako nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH z
práva verejného, a nie ako pohľadávka z práva súkromného spôsobuje, že jej charakter zostáva trvalo
zachovaný a nemôže sa zmeniť. Ani zmenou subjektu, v konkrétnom prípade na základe kúpnej zmluvy,
nedošlo k zmene charakteru vzťahu z verejnoprávneho na súkromnoprávny.“

Z uvedených dôvodov sa žalobca domáhal preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného z 03. 04.
2012 (č. l. 44 spisu), a to „v tom rozsahu, ktorým DÚ Košice odmietol poskytnúť informácie o konaní a
v tom rozsahu, ktorým DÚ Košice vyslovil, že žalobca nie je účastníkom konania. Žalobca tvrdí, že DÚ
Košice je povinný konať s ním ako s účastníkom konania.“

Takto definovaný rozsah žaloby žalobca odôvodnil nasledovne:

„Žalobca tvrdí, že Daňový úrad Košice vec nesprávne právne posúdil, keď s ním odmietol konať a že
zistenie skutkového stavu, ktoré Daňový úrad Košice vykonal je nedostačujúce na posúdenie veci, a
že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, nakoľko absentuje
zdôvodnenie, prečo Daňový úrad odmietol so žalobcom konať.

Podľa § 250 (2) OSP: Žalobcom je právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho
konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu
môže aj právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou
ako s účastníkom konať malo.

Postup Daňového úradu Košice, ktorý odmietol so žalobcom konať, považuje žalobca za nesprávny,
v rozpore s platným právom a v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -
uznesením sp. zn. 3 Mobdo 7/2010-268 zo dňa 31. 10. 2011. V zmysle citovaného uznesenia NS SR
je...“vec postúpená na konanie Daňovému úradu Košice IV.“

Jediným subjektom, ktorý je spôsobilý na to, aby s ním konal Daňový úrad Košice (ďalej aj ako „DÚ
Košice“), je práve žalobca (spoločnosť GARPIS), ktorý je účastníkom konania, čiže veci, v ktorej rozhodol
NS SR citovaným uznesením.

Podľa názoru žalobcu DÚ Košice svojím rozhodnutím nekonať so žalobcom, porušil základné práva
žalobcu zaručené ako Ústavou Slovenskej republiky, tak aj pre Slovenskú republiku záväznej zmluvy o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.), ktoré sú bližšie konkretizované aj v zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SP“, a rovnako aj v procesno-právnom predpise, ktorým je s účinnosťou
od 1. 1. 2012 zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok - ďalej len „DP“). DP v § 165 ods.
2,4 a 5 určuje, ktoré konania sa dokončia podľa doterajšieho predpisu, ktorým je zákon č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov (ďalej ako „ZSDP“) v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru žalobcu požiadavke na zaistenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov
účastníkov správneho konania zodpovedá požiadavka, aby sa príslušný správny orgán vysporiadal so
všetkými právne relevantnými tvrdeniami a súvisiacimi rozhodnutiami v danej veci, a ich posúdenie
presvedčivým spôsobom vyjadriť v odôvodnení konečného rozhodnutia.

Už v rovine všeobecnej logiky je totiž možné uzatvoriť, že ak jestvuje rozhodnutie NS SR o tom, že vec
sa postupuje na DÚ Košice, a účastníkom v danej veci je žalobca, tak tento dôvodne predpokladá, že
tento orgán s ním bude bez ďalšieho konať. Ak tak Daňový úrad neučiní, nemôže byť naplnená základná
požiadavka daňového konania, zakotvená v § 3 ods. 1 a ods. 2 DP, ktorou sa zabezpečuje spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny (zákonný) proces ako aj pojmu právneho
štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť správnych orgánov svoje rozhodnutia
odôvodniť. Nepreskúmateľné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky na to, že nebolo vydané v dôsledku
ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Bez ohľadu na vyššie uvedené žalobca je toho názoru, že DÚ porušil aj rovnosť účastníkov konania
tým, že žalobcovi odmietol, na jeho výslovnú žiadosť a osobnú návštevu na DÚ, zverejniť spis a

poskytnúť akékoľvek informácie, čo napokon písomne prejavil v liste číslo 9800304/1/753516/2012 zo
dňa 3.4.2012.

Inými slovami DÚ sa úmyselne a explicitne vyhýba konaniu, na ktoré je povinný, čo potvrdzuje aj názor
Ústavného súdu SR prejavený v uznesení č. I.ÚS 167/2012-17, strana 7., ods. 20 cit. Uznesenia, podľa
ktorého: „...sa vec postúpila na ďalšie konanie príslušnému Daňovému úradu...“.

Čiže, povinnosť správneho orgánu riadne odôvodniť svoj postup a rozhodnutie je odrazom práva
účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia tohto orgánu.
Porušenie uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti správneho orgánu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným
spôsobom) odníme možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu správneho
orgánu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a teda
sa mu odníme možnosť konať.

Napokon, žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 5. 2009 sp. zn. 3 Sžf 97/2008,
podľa ktorého: ...“Nárok na nadmerný odpočet však nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu
dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zák. č. 222/2004 Z. z.)...“

Žalobca poukazuje na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého: výkon spravodlivosti
v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený postup) a dodržiavanie zákonných a
ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok
a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne súladného postupu.

Daňové konanie je podľa Daňového poriadku definované ako konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach
a povinnostiach daňových subjektov. Ústavné princípy sú premietnuté v základných zásadách daňového
konania, ktoré majú povahu vedúcich ideí daňového procesu, pričom jednotlivé práva a povinnosti
jednak orgánov štátnej správy ako aj daňových subjektov musia byť v zhode s týmito princípmi a
zásadami. Žalobca poukazuje predovšetkým na zásadu zákonnosti ako požiadavku, aby daňové orgán
v konaní a pri vydaní rozhodnutia zachovali všetky platné právne predpisy. Zákon ukladá chrániť záujmy
štátu a obcí v rozsahu stanovenom všeobecne záväznými právnymi predpismi a súčasne aj povinnosť
chrániť práva a právom chránené záujmy daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na
daňovom konaní. Žalobca rovnako tvrdí, že žalovaný nerešpektoval zásadu úzkej súčinnosti správcu
dane s daňovým subjektom (ako napríklad právo daňového subjektu nazerať do spisov, navrhovať
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia). Všetko uvedené je dôvodom, pre ktorý žalobca navrhuje, aby súd
rozhodol tak, ako sa uvádza v bode V. tejto žaloby.“

IV.

1. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 05. 09. 2012 (č. l. 48-53 spisu) k obsahu žalobných
námietok uvedených v žalobe zo 06.06.2012 argumentoval nasledovne:

„Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Žalovaný úvodom
upozorňuje, že žalobca nesprávne uviedol, že žiada o preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu Košice
č. 9800304/1/753516/2012 zo dňa 3. 4. 2012. Žalovaný pod týmto číslom eviduje odpoveď na žiadosť
žalobcu o vrátenie daňového preplatku zo dňa 24. 2. 2012, evidovanej na Daňovom úrade Košice dňa
12. 3. 2012. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmavania
v zmysle citovaného ustanovenia. Otázne je, či predmetom preskúmavania v zmysle predmetného
ustanovenia môže byť postup žalovaného súvisiaci s vyhotovením a zaslaním odpovede na žiadosť
žalobcu o vrátenie daňového preplatku aj v nadväznosti na legislatívne nedotiahnutie znenia citovaného
ustanovenia. Podľa doslovného textu ustanovenia § 247 OSP sa preskúmava aj zákonnosť postupu
správneho orgánu, avšak podľa § 250v sa preskúmava zákonnosť zásahu orgánu verejnej správy, ktorý
nie je rozhodnutím. V danom prípade žalovaný vo veci žiadosti konal a žalobcu o tom upovedomil.
Ako bolo vyššie uvedené je otázne, či preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré nie je rozhodnutím, a
postupu žalovaného v zmysle ustanovenia § 247 Občianskeho súdneho poriadku je zo strany žalobcu
správne a opodstatnené.

Žalovaný aj napriek vyššie uvedenému k bodom žaloby uvádza nasledovné:

Je pravdou, že žalobca a žalovaný boli účastníkmi civilného konania vo veci zaplatenia sumy 183
925,41 € s príslušenstvom. Žalobca však pozabudol uviesť, že konanie sa na civilnom súde viedlo
od roku 2005, pričom rozsudkom Okresného súdu Košice II č. 34Cb/320/2006-140 zo dňa 25. 06.
2007 bola žaloba žalobcu zamietnutá. Žalovaný uvedené dáva do pozornosti z dôvodu, že uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Mobdo 7/2010-268 zo dňa 31. 10. 2011, ktorým Najvyšší súd SR
rozhodol o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora SR bola potvrdená správnosť rozhodnutia
prvostupňového súdu z roku 2007. Priebeh súdneho sporu, ako aj argumenty žalovaného, ktoré ho
viedli k podaniu mimoriadneho dovolania Generálnemu prokurátorovi SR sú popísané v mimoriadnom
dovolaní č. 698/100/36625/2010/Imm zo dňa 7. 5. 2010, ktoré žalovaný prikladá ako dôkaz.

Ako bolo vyššie uvedené, žalobca sa v civilnom spore domáhal zaplatenia sumy 183 925,41 €
s príslušenstvom. Žalovaný počas niekoľkoročného  súdneho sporu poukazoval na skutočnosť, že
uplatnenie vyššie uvedenej sumy, ktorou mal byť nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 1999, uplatnený daňovým subjektom CONTROL, a. s., bol uplatnený
neoprávnene. V dôsledku účinkov vyhlásenia konkurzu, ktorý bol na daňový subjekt CONTROL,
a. s., vyhlásený dňa 12. 4. 2001 podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov nebolo možné vo veci opodstatnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 1999 právoplatne rozhodnúť. V protokole
z opakovanej daňovej kontroly č. 698/2200/765/81137/2001/Sok.Bol zo dňa 8. 10. 2011 sa však
konštatovalo, že predmetný nadmerný odpočet bol uplatnený neoprávnene a výsledný vzťah k štátnemu
rozpočtu určený správcom dane je vlastná daňová povinnosť vo výške 499 907,-- Sk resp. 16 427,90
€. O uvedenej skutočnosti vedela aj správkyňa konkurznej podstaty úpadcu CONTROL, a.s., ktorá
spornosť pohľadávky nevyznačila a dokonca bez vedomia žalovaného, ktorý 19. 12. 2004 postúpil
daňové pohľadávky prihlásené do konkurzu, vrátane daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie  obdobie január 1999 na Slovenskú konsolidačnú, a.s. neexistujúcu pohľadávku predaja
žalobcovi dňa 27. 7. 2005. Uvedené skutočnosti, ako aj celý priebeh súdnych konaní a argumenty
žalovaného sú podrobnejšie rozpísané v mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, vo svojom odôvodnení jednoznačne uviedol, že nedostatok
právomoci súdu je závažnou procesnou chybou, ktorá je na prvom mieste výpočtu vád, ktoré zakladajú
prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania (§ 237 písm. f), § 241 ods. 2 písm. a), § 234f ods. 1
písm. a OSP). Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci došlo k takej procesnej chybe,
pretože súdy v predmetnom konaní prejednali a rozhodli vec, ktorá podľa § 7 ods. 1, ods. 2 nepatrí do
právomoci súdu. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že právoplatne rozhodnúť vo
veci opodstatnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty môže jedine správny
orgán, preto rozsudky Okresného súdu Košice II č.k. 34 Cb 320/2006-203 zo dňa 19. 1. 2009 a Krajského
súdu v Košiciach č.k. 2 Cob 31/2009-229 zo dňa 22. 10. 2009 zrušil a vec postúpil na konanie Daňovému
úradu Košice IV.

Žalobca v prvej časti svojej žaloby poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Mobdo
7/2009, v ktorom cit.: „Skutočnosť, že sporná pohľadávka bola uplatnená ako nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH z práva verejného, a nie ako pohľadávka z práva súkromného spôsobuje,
že jej charakter zostáva trvalo zachovaný a nemôže sa zmeniť. Ani zmenou subjektu, v konkrétnom
prípade na základ kúpnej zmluvy, nedošlo k zmene charakteru vzťahu z verejného na súkromnoprávny.“
Na základe uvedenej citácie žalobca prijal záver, že žalovaný Daňový úrad Košice s ním mal konať
vo veci žiadosti o vrátenie preplatku ako s účastníkom konania. Podľa žalovaného vyššie uvedená
citácia dovolacieho súdu súvisela s vysvetlením verejno-právneho a súkromno-právneho charakteru
pohľadávky. Na základe citácie však nie je možné prijať záver, že žalobca mal byť účastníkom
daňového konania vo veci vrátenia neexistujúceho daňového preplatku. Žalovaný má za to, že nie je
možné stotožniť účastníka daňového konania s účastníkom súdneho konania. Do 31. 12. 2011 podľa
ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a od 1. 1. 2012
podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov účastníkmi
daňového konania sú daňové subjekty. Na daňovom konaní sa môžu zúčastniť aj tretie osoby, ak ich
správca dane na daňové konanie prizve, tieto osoby majú postavenie účastníka konania. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že postup Daňového úradu Košice vo veci žiadosti o vrátenie preplatku žalobcom

bol v súlade so zákonom, nakoľko ani na Daňovom úrade Košice IV a od 1. 1. 2012 ani na Daňovom
úrade Košice spoločnosť GARPIS TRADING LIMITED, žalobca, nie je evidovaná ako daňový subjekt.
Uvedenú skutočnosť žalobca potvrdil aj vo svojom vyjadrení k dovolaniu predloženému dovolaciemu
súdu, keď uviedol, že žalobca nemá možnosť uplatňovať nárok podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov a nemá takú možnosť ani podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (str.
4 ods. 2 uznesenia dovolacieho súdu).

Žalovaný vychádzajúc z konštatovaní dovolacieho súdu uvedených na strane 6 a 7 uznesenia, súhlasí
s tým, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu môže vzniknúť len medzi platiteľom dane z priadnej
hodnoty a správcom dane. Podľa konštatovania dovolacieho súdu vzťah daňovníka a daňového orgánu
nevzniká len rozhodnutím daňového orgánu, ale ich práva a povinnosti upravené daňovými predpismi
vznikajú už pri registrácii podľa § 4 zákona č. 289/1995 Z. z., ďalšie povinnosti prijatím a uskutočnením
zdaniteľného plnenia (§ 3, § 13 a § 14 citovaného zákona). Na základe tohto konštatovania žalovaný má
za to, že žalobca nikdy nebola a ani v súčasnosti nie je osobou s právami a povinnosťami platiteľa dane
z pridanej hodnoty. Nie je u žalovaného evidovaný ani ako registrovaný ani ako neregistrovaný daňový
subjekt, na základe čoho možno konštatovať, že nemá postavenie účastníka daňového konania, tak ako
to je uvedené v jeho definícii v ustanovení § 59 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku.

Žalovaný v ďalšom uvádza, že Daňový úrad Košice na základe právoplatného uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Mobdo 7/2010-268 zo dňa 31. 10. 2012 (doručeného na Daňový úrad Košice dňa 19.
12. 2011) konal a dňa 9. 3. 2012 vydal dodatočný platobný výmer č. 9800304/1/421077/2012, ktorým
na základe záverov z opakovanej daňovej kontroly  na dani z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie
január 1999 vykonanej u platiteľa CONTROL, a. s., v konkurze nepriznal nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní vo výške 5 540 937,-- Sk (183 925,41 €) a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v
sume 494 907,-- Sk (16 427,90 €). Dodatočný platobný výmer bol doručený v zmysle  ustanovenia § 17
ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov po troch dňoch od vrátenia nedoručenej
písomnosti správcovi dane, aj napriek tomu, že sa oprávnená osoba konajúca za spoločnosť o tom
nedozvedela (zásielka vrátená na daňový úrad dňa 15. 3. 2012, doručená 19. 3. 2012). Z dodatočného
platobného výmeru jednoznačne vyplýva, že nadmerný odpočet bol uplatnený neoprávnene, na základe
čoho nemožno prijať záver, že existuje, resp. existovala pohľadávka, ktorá mala byť predmetom predaja.
Na uvedenú skutočnosť žalovaný upozorňoval nielen v rámci civilného súdneho konania, ale aj v rámci
konkurzného konania pokiaľ bol jeho účastníkom.

Dňa 12. 3. 2012 bola na Daňový úrad Košice  doručená žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku,
v ktorom žalobca žiada o bezodkladné konanie vo veci postúpeného konania a vrátenie daňového
preplatku. Žalovaný na predmetnú žiadosť reagoval listom č. 9800304/1/1753516/2012 zo dňa 3. 4. 2012
(nie rozhodnutím ako to uvádza žalobca), v ktorom žiadateľa oboznámil s tým, že vo veci konal, avšak
informácia týkajúca sa predmetného konania je vzhľadom na ustanovenie § 11 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (ďalej Daňový poriadok) daňovým tajomstvom, ktoré nie je možné sprístupniť žiadateľovi
aj s ohľadom na to, že nie je účastníkom daňového konania.

Ako už bolo vyššie uvedené účastníkom konania v zmysle § 59 ods. 1 Daňového poriadku je daňový
subjekt. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa na daňovom konaní môže zúčastniť aj iná osoba,
ktorú správca dane na daňové konanie prizve a podľa ods. 3 citovaného ustanovenia práva a povinnosti
účastníka konania má aj ten na koho podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu prešla z dlžníka
povinnosť alebo na koho prešli podľa osobitného predpisu záväzky za daňového dlžníka, alebo od
koho možno podľa tohto zákona vyžadovať plnenie za daňového dlžníka. Žalobca nespĺňa ani jednu
zo zákonných podmienok pre to, aby ho správca dane, t. j. žalovaný mohol považovať za účastníka
daňového konania.

Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že z uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že účastníkom
daňového konania má byť žalobca. Súd svojim rozhodnutím zaviazal žalovaného rozhodnúť o
opodstatnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieho obdobie
január 1999, o ktorom v dôsledku vyhlásenia konkurzu na úpadcu CONTROL, a.s. nebolo právoplatne
rozhodnuté. Ide o rozhodovanie, ktoré je vo výlučnej právomoci žalovaného. Zároveň ide o daňové
konanie, ktorým je v zmysle ustanovenia § 1a písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov ako aj v zmysle ustanovenia § 2 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov konanie o právach a povinnostiach daňových subjektov. Ako už bolo vyššie uvedené žalobca

nie je daňovým subjektom v zmysle platných hmotno-právnych predpisov, ani procesno-právnych
predpisov. Aj s ohľadom na uvedené žalovaný má za to, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom,
keď žalobcovi oznámil, že vo veci konal, ale s ohľadom na ustanovenia § 11 Daňového poriadku,
keďže by išlo o informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní (daňové tajomstvo) túto
informáciu mu nebol oprávnený poskytnúť. Uvedený postup žalovaného bol plne v súlade aj so zásadami
správy daní vymenovaných v ustanovení § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ktorých sa žalobca domáha.

Žalovaný nemôže súhlasiť s ďalším tvrdením žalobcu, že neumožnením nahliadnutia do spisu bola
porušená rovnosť účastníkov konania. Tak ako bolo vyššie uvedené nie je možné stotožňovať postavenie
účastníka súdneho konania s účastníkom daňového konania. Podľa ustanovenia § 23 Daňového
poriadku nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností, okrem listín
obsahujúcich utajované skutočnosti a dokumentov, sprístupnením ktorých by boli dotknuté právom
chránené záujmy iných osôb oprávnený len daňový subjekt alebo jeho právny zástupca. Žalovaný
opätovne konštatuje, že žalobca nie je daňovým subjektom.

Žalovaný nevidí dôvod vyjadrovať sa k nepreskúmateľnosti neodôvodneného rozhodnutia, nakoľko
žalovaný vo veci žiadosti o vrátenie daňového preplatku nerozhodoval a pokiaľ žalobca žiada preskúmať
podľa neho rozhodnutie č. 9800304/1/753516/20152 zo dňa 3. 4. 2012, žalovaný opätovne uvádza, že
pod týmto ev. č. správca dane vydal list - odpoveď na žiadosť a nie rozhodnutie. V liste je jednoznačne
uvedené, že správca dane vo eci konal, ale výsledok konania je s ohľadom na ustanovenie  § 11
Daňového poriadku, predmetom daňového tajomstva, ktoré žiadateľovi nie je možné sprístupniť.

Žalovaný sa nebude vyjadrovať ani k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 97/2008 zo dňa 14.
5. 2009, nakoľko jedna veta vytrhnutá z kontextu celého odôvodnenia nevystihuje správnosť použitia
predmetnej citácie pre daný prípad, aj s ohľadom na skutočnosť, že uvedenú citáciu neguje začatie
daňovej kontroly vo veci zistenia opodstatnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu a daňovou kontrolou
zistený rozdiel oproti podanému daňovému priznaniu.

Záverom žalovaný uvádza, že Daňový úrad Košice postupoval v súlade s uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Mobdo 7/2010-268 zo dňa 31. 10. 2012, keď vo veci opodstatnenosti uplatnenia
nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 1999 konal, rozhodnutie
vo veci, dodatočný platobný výmer č. 9800304/1/421077/2012 z dňa 9. 3. 2012 doručil v zmysle
zákona daňovému subjektu CONTROL, a. s., Nerudova 14, 040 01 Košice. Uvedenú skutočnosť bez
uvedenia informácii, ktoré sú predmetom daňového tajomstva žalobcovi oznámil. Žalovaný má za to, že
v predchádzajúcich častiach svojho vyjadrenia dostatočne preukázal, že konal v súlade so zákonom, s
ústavnými princípmi, ktoré sú premietnuté v základných zásadách daňového konania. Na druhej strane
žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a nezdôvodnil prečo by ho mal správca dane považovať za
daňový subjekt, preto podľa názoru žalovaného návrh žalobcu uvedený na strane 5 v bode V. žaloby, t.j.:
- uložiť Daňovému úradu Košice doručiť žalobcovi rozhodnutie, o ktorom Daňový úrad informuje vo
svojom liste zo dňa 3. 4. 2012 č. 9800304/1/753516/2012 v lehote 7 dní od doručenia rozsudku a podľa
okolnosti odložiť jeho vykonateľnosť
- uložiť Daňovému úradu Košice konať so žalobcom ako s účastníkom konania a rozhodnúť o vrátení
daňového preplatku žalobcovi podľa žiadosti o vrátenie daňového preplatku zo dňa 24. 2. 2012 v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia
- uložiť Daňovému úradu Košice povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania na účet právneho zástupcu
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia
je nezákonný a neopodstatnený.

Žalovaný opätovne ako na začiatku vyjadrenia upozorňuje na ustanovenie § 247 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu. Žalobca
žiada preskúmať rozhodnutie č. 9800304/1/753516/2012 zo dňa 3.4.2012, ktoré rozhodnutím nie
je. Otázne je, či predmetom preskúmavania v zmysle  predmetného ustanovenia môže byť postup
žalovaného súvisiace s vyhotovením a zaslaním odpovede na žiadosť žalobcu o vrátenie daňového
preplatku aj v nadväznosti na legislatívne nedotiahnutie znenia citovaného ustanovenia, a či teda
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré nie je rozhodnutím, a postupu žalovaného v zmysle
ustanovenia § 247 Občianskeho súdneho poriadku je zo strany žalobcu správne a opodstatnené.“

Z uvedených dôvodov navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

2. Na  predmetné  vyjadrenie   žalovaného   z  05. 09. 2012  reagoval žalobca písomným
podaním z 02. 11. 2012 (č. l. 56 - 59 spisu), k obsahu ktorého predložil žalovaný súdu ďalšie
písomné vyjadrenie zo 14. 02. 2013 (č. l. 65 - 69 spisu). Podaním právneho zástupcu žalobcu z
20. 03. 2013 (obsahom ktorého bol navrhovaný alternatívny petit označený v článku I. odôvodnenia
tohto rozsudku) žalobca formuloval svoje výhrady vo vzťahu k dodatočnému platobnému výmeru č.
9800304/1/421077/2012 z 09. 03. 2012, ktorým žalovaný daňovému subjektu CONTROL, a. s., nepriznal
nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 1999 v sume 183 925,41 € a vyrubil tomuto
subjektu vlastnú daňovú povinnosť v sume 16 427,90 €.

V.

Súd preskúmal žalobu podľa všetkých právnych hľadísk vyplývajúcich z právnej úpravy obsiahnutej v
piatej časti O. s. p. (§ 244 a nasl. O. s. p.) vzťahujúcich sa na obsah žaloby zo 06. 06. 2012 a doplňujúcich
podaní právneho zástupcu žalobcu doručených súdu v priebehu súdneho preskúmavacieho konania,
vrátane jeho prednesu na ústnom pojednávaní konanom 21. 10. 2015 a dospel k záveru, že žaloba je
čiastočne dôvodná.

Pred vydaním rozhodnutia v preskúmavanej právnej veci bolo povinnosťou súdu okrem obsahu súdneho
a administratívneho spisu žalovaného oboznámiť sa aj s obsahom a závermi súdneho konania vedeného
na Okresnom súde Košice II pod č. k. 34Cb/320/2006 a konkurzného konania vedeného na Krajskom
súde v Košiciach pod č. k. 3K 11/2001 týkajúcom sa úpadcu CONTROL, a. s.

Vychádzajúc z obsahu žaloby zo 06. 06. 2012 a po upresnení petitu žaloby právnou zástupkyňou
žalobcu na pojednávaní 21. 10. 2015 mal súd za preukázané, že žalobca sa domáha okrem iného
aj preskúmania neformálneho rozhodnutia žalovaného z 03. 04. 2012 č. 9800304/1/753516/2012
označeného ako Žiadosť o vrátenie daňového preplatku - odpoveď, obsah ktorého je uvedený v článku
I. odôvodnenia tohto rozsudku. Vzhľadom na argumentáciu žalovaného, podľa ktorého predmetný list
z 03. 04. 2012 adresovaný Daňovým úradom Košice žalobcovi nie je spôsobilým predmetom súdneho
preskúmavacieho konania, vzhľadom na jeho obsah, bolo prvoradou povinnosťou súdu právne ustáliť,
či daná argumentácia žalovaného je dôvodnou.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu SR k právnym otázkam
súvisiacim s obsahom neformálnych rozhodnutí, oznámení, stanovísk a iných „listov“ doručovaných
správnymi orgánmi účastníkom konania je prvoradým právnym kritériom pre zistenie súdu, že dané
konkrétne „rozhodnutie“ podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa druhej hlavy piatej časti O.
s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) pozitívne zodpovedanie zásadnej otázky, že takéto neformálne rozhodnutie
má svojim obsahom spôsobilosť zasiahnuť do subjektívnych práv účastníka administratívneho konania,
t. j. ukrátiť ho na jeho subjektívnych právach. Vychádzajúc z obsahu preskúmavaného podania
žalovaného z 03. 04. 2012 (č.l.44 spisu), súd konštatoval spôsobilosť daného rozhodnutia žalovaného
na súdne preskúmavacie konanie, a to predovšetkým z dvoch zásadných dôvodov:

V prvom rade obsahom daného „rozhodnutia“ žalovaného z 03. 04. 2012 je oznámenie žalobcovi
v reakcii na jeho žiadosť z 24. 02. 2012, že „v predmetnej veci konal“, pričom informáciu týkajúcu
sa uvedeného konania odmietol žalobcovi poskytnúť s poukázaním na ustanovenie § 11 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení
neskorších predpisov. Záverom tohto rozhodnutia žalovaného je konštatovanie o tom, že žalobca
vo vzťahu k nemu, ako správcovi dane v predmetnej veci nevystupuje v pozícii účastníka konania.
Dané právne závery žalovaný konštatoval bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia. Z obsahu tohto
rozhodnutia žalovaného je preto nesporné, že oznamoval žalobcovi zásadné tvrdenia dotýkajúce sa
jeho subjektívnych práv, čím žalovaný sám kvalifikoval predmetné podanie za rozhodnutie správneho
orgánu, tak ako to má na zreteli ustanovenie § 244 ods. 3 O. s. p.

Druhou, nie menej závažnou skutočnosťou je v tejto súvislosti aj záver súdu vyplývajúci z obsahu
administratívneho spisu a pripojených súdnych spisov, podľa ktorého u žalovaného existovali dva
procesnoprávne dôvody pre vydanie obsahovo vyčerpávajúceho rozhodnutia (hoci v neformálnej
právnej podobe), a to obsah uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Mbdo/7/2010-268 z 31. 10. 2011,

ktorým bola vec vedená na Okresnom súde Košice II pod č. k. 34Cb/320/2006 po zastavení súdneho
konania postúpená na konanie právnemu predchodcovi žalovaného - Daňovému úradu Košice IV.
Ďalším dôvodom pre konanie žalovaného vo veci bola nesporne aj žiadosť žalobcu z 24. 02. 2012,
právne nadväzujúca na označené súdne konanie, ktorá bola žalovanému postúpená ako miestne a
vecne príslušnému správnemu orgánu.

Zhrnúc uvedenú argumentáciu súd poukazuje okrem iného aj na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS
37/95, II.ÚS 50/01, I.ÚS 52/02, III.ÚS 183/2003, PL.ÚS 21/08, I.ÚS 354/08 a rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžf/29/2010 (ZSP 5/2011) a iné, z obsahu ktorých je možné vyvodiť
jednoznačný záver, že rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa
dotýkajú, ale ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb,
môžu byť predmetom preskúmania súdom. Súdna prax ustálila, že rozhodnutie správneho orgánu je
každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a
povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú
aj listy s charakterom rozhodnutia príslušného orgánu verejnej správy.

Podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na
ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k
záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli
predložené.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaného z 03. 04. 2012, u ktorého súd konštatoval procesnoprávne
dôvody pre jeho zrušenie, podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. neboli žalobcovi dané zásadné a pritom
právne vyčerpávajúce a náležite odôvodnené odpovede žalovaného správneho orgánu na relevantné
právne skutočnosti vyplývajúce z obsahu a záverov hore označených súdnych konaní vedených na
Okresnom súde Košice II a Krajskom súde v Košiciach. Za kľúčové považuje pritom súd vlastné zistenie,
že ak žalovaný správny orgán odmieta považovať žalobcu za právneho nástupcu úpadcu CONTROL
a.s. vo vzťahu k týmto úpadcom uplatnenému nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty voči
Daňovému úradu Košice IV, ktorým bol správkyňou konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom
na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 3 K 11/01 právne klasifikovaný ako pohľadávka úpadcu voči
Daňovému úradu Košice IV v konkurze odpredaná žalobcovi, je povinnosťou žalovaného učiniť tak
formou rozhodnutia, ktoré bude náležite odôvodnené a následne aj preskúmateľné v rámci konania
podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p., resp. podľa procesnoprávneho stavu účinného od 01. 07. 2016
podľa zákona č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok.

V tejto súvislosti súd uvádza, že z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3
Mobdo/7/2010-268 z 31. 10. 2011, z jeho výrokovej časti aj z odôvodnenia uznesenia vyplýva postúpenie
veci na konanie Daňovému úradu Košice IV, pričom predmetom konania vedeného na Okresnom súde
Košice II bola žalobcom uplatnená pohľadávka 183 925,41 €. Existenciu danej pohľadávky žalovaný
nikdy neuznal, tak ako to vyplýva z obsahu pripojených súdnych spisov, ako aj z jeho písomných
vyjadrení k žalobe v preskúmavanej právnej veci, a preto v prípade, že zotrvá na tomto svojom
stanovisku, je povinný aj danú skutočnosť náležite objasniť v administratívnom rozhodnutí. Súdom
vyžadované rozhodnutie žalovaného pritom nemusí mať formálno-právnu povahu, a to v prípade
zistenia žalovaného, že pre daný právny vzťah, ktorý sa medzi ním a žalobcom vykryštalizoval ako
dôsledok dvoch predchádzajúcich súdnych konaní, nebude mať konkrétne procesno-právne „ukotvenie“
v ustanoveniach Daňového poriadku.

Hore uvedenými závermi správneho súdu stratil preto svoju opodstatnenosť alternatívny petit na
odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t O. s. p. uvedený v podaní žalobcu z 20.
03. 2013.

Pokiaľ ide o zamietavý výrok súdu vo vzťahu k žalobe v ďalšom rozsahu, súd konštatoval s
prihliadnutím na všetky okolnosti a právne významné skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdnych spisov
a administratívneho spisu, že nie sú splnené právne podmienky pre procesno-právny postup súdu
uvedený v ustanovení § 250d ods. 2 O. s. p. (žaloba opomenutého účastníka administratívneho konania).
Ako to totiž vyplýva z obsahu pripojeného súdneho spisu Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3K 11/2011,

ako aj z obsahu administratívneho spisu, Dodatočný platobný výmer č. 9800304/1/421077/2012 z 09.
03. 2012, ktorým platiteľovi DPH spoločnosti CONTROL, a. s., Košice nebol priznaný nadmerný odpočet
DPH za zdaňovacie obdobie január 1999 v sume 183 925,41 € a bola mu vyrubená vlastná daňová
povinnosť v sume 16 427,90 €, žalovaný ako správca dane v súlade s dotknutými ustanoveniami zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. v
platnom znení (Daňový poriadok) doručoval označenému daňovému subjektu, ktorý v čase doručovania
predmetného dodatočného platobného výmeru ešte právne existoval. Hmotno-právne a procesnoprávne
dôvody, pre ktoré žalobcovi správca dane (žalovaný) nedoručoval ako ďalšiemu subjektu dodatočný
platobný výmer z 09.03.2012 majú byť podľa názoru súdu práve obsahom jeho ďalšieho rozhodnutia
v právnom vzťahu k žalobcovi, po zrušení rozhodnutia žalovaného z 03. 04. 2012. Nejde preto v
preskúmavanej právnej veci o procesno-právny stav upravený v ustanovení § 250d ods. 2 O. s. p.,
u ktorého by súd bez toho, že by nahrádzal rozhodovaciu činnosť zverenú výlučne orgánom verejnej
správy mohol konštatovať opomenutie žalobcu ako riadneho účastníka administratívneho a daňového
konania. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. V tejto súvislosti
za bezpredmetný považoval súd aj návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti dodatočného platobného
výmeru žalovaného ako správcu dane upravujúceho daňové povinnosti spoločnosti CONTROL, a. s.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením  § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý
mal v konaní čiastočný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % zo sumy vyčíslenej
v podaní zo dňa 18. 11. 2015 v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) nasledovne:
1. Prevzatie a príprava zastúpenia .............................. 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur
2. Podanie žaloby dňa 06. 06. 2012 ............................ 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur
3. Účasť na pojednávaní dňa 21. 10. 2015 ................. 64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur

Keďže právny zástupca žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k vyššie uvedeným čiastkam si
podľa ust. § 18 vyhlášky k odmene a náhradám pripočítal aj 20 % DPH v celkovej výške 41,12 eur.

Súdom priznané trovy konania z dôvodu čiastočného úspechu žalobcu v konaní tak predstavujú 50
% z celkovej sumy žalobcom vyčíslených trov vo výške 246,67 eur, t. j. 123,34 eur, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, a to v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p.

Podľa § 250j ods. 7 O. s. p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne  (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných  náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.