Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/59/2017 z 22. 8. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. augusta 2017, sp. zn. 23S/59/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6017200172.2 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/59/2017 | ECLI:SK:KSBB:2017:6017200172.2 | 2017-08-22 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e8dc271-66fd-4fbc-9a70-8738db598d1d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6017200172.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/59/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200172
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200172.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej v
právnej veci žalobcu: HOBBY CENTRUM, s. r. o., so sídlom Železničná 66, 050 01 Revúca, IČO: 36 647
730, právne zastúpený: JUDr. Peter Petrík, advokát, so sídlom Komenského 14419/18D, 974 01 Banská
Bystrica, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3399 zo dňa 29.03.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Inšpektorát práce Banská Bystrica, ako prvostupňový orgán verejnej správy, vydal dňa 19.01.2017
rozhodnutie podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších
predpisov za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len zákon č. 125/2006 Z. z.) a uložil pokutu vo výške
1.000,- Eur žalobcovi splatnú do pätnástich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

2. Žalobca porušil § 223 ods. 1 zákona č. 301/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len Zákonník práce), nakoľko vo svojom sídle na plnenie svojich úloh, alebo na zabezpečovanie
svojich potrieb v kontrolovanom období 01/2016 - 06/2017 neuzatváral s fyzickými osobami dohody o
prácach vykonaných mimo pracovného pomeru len výnimočne.

3. Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru predstavujú ďalšie druhy ekonomických
aktivít fyzických osôb formou závislej činnosti. Zákonný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonaných
mimo pracovného pomeru a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o
výnimočnú formu účasti na práci. Výnimočnosť uzatvárania dohôd, teda vyplýva účastníkovi konania
ako zamestnávateľovi priamo zo Zákonníka práce. Zákonník práce nevylučuje, aby zamestnávateľ
zabezpečil výkon činností tvoriacich predmet jeho činnosti niektorou z dohôd, avšak vzhľadom na
ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce môže takéto dohody uzatvárať s fyzickými osobami len
výnimočne.

4. Proti horeuvedenému rozhodnutiu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom okrem iného
uviedol, že práce vykonávané dohodármi, sú len dočasného charakteru a vyplývajú vždy z konkrétnej
zákazky. Zároveň uviedol, že vzhľadom na povahu činnosti, ako aj pracovné návyky zamestnancov, nie
je v jeho možnostiach prideliť im pracovné úlohy kvalifikované, dlhodobejšieho charakteru, nakoľko ako
zamestnávateľ by im nemal ako pravidelne a po dlhšiu dobu prideľovať prácu.



5. Na základe podaného odvolania Národný inšpektorát práce rozhodol ako druhostupňový správny
orgán žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č.: OPS/BEZ/2017/3399, O-127/2017, zo dňa 29. 03.
2017 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. 278/16 - 1.0/pok/r. zo
dňa 19. 01. 2017 potvrdil.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe
dohôd podľa 9. časti Zákonníka práce sú v porovnaní s pracovným pomerom len doplnkové, čiže atypické
formy participácie na výkone závislej práce, teda ich uzatvorenie prichádza do úvahy len výnimočne
(na plnenie úloh zamestnávateľa alebo na zabezpečenie jeho potrieb) za splnenia predpokladov, ktoré
pre ten - ktorý druh dohôd určil zákonodarca (v prípade dohody o vykonaní práce musí ísť o prácu
individuálne vymedzenú vo forme konkrétne pracovné úlohy, v prípade dohody o pracovnej činnosti a
dohody o brigádnickej práci študentov o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce).

7. Žalovaný zo spisového materiálu zistil, že z celkového počtu zamestnancov účastníka konania
ku ňu 03.06.2016 (21 zamestnancov) je 20 zamestnaných na dohodu o pracovnej činnosti a len 1
zamestnanec vykonáva pre účastníka konania prácu na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy. Takýto
pomer pracovnoprávnych vzťahov sa stal inšpekčným orgánom známym z poskytnutého dokladu -
zoznamu zamestnancov zo dňa 03.06.2016. Zo zoznamu pracovno právnych pomerov sa tak stalo
odvolaciemu orgánu známym, že účastník konania v období mesiacov január 2016 až jún 2016 realizoval
svoju činnosť prostredníctvom 20 zamestnancov vykonávajúcich prácu v pracovnoprávnom vzťahu
založenom dohodou a len prostredníctvom jedného zamestnanca v pracovnom pomere. Uviedol, že vo
väčšine prípadov boli pracovnoprávne vzťahy založené dohodami v trvaní takmer rok od januára 2016
do konca roka. Z predmetného zistenia vyvodil, že v tomto prípade nemožno hovoriť o príležitostnej
práci pre žalobcu a nie sú ani pochybnosti o závere, že žalobca konaniami zamestnancov - dohodárov
pokrýval celú svoju činnosť.

8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu. Z petitu podanej žaloby vyplynulo, že žalobca
navrhuje zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie.

9. Uviedol, že žiada o preskúmanie rozhodnutia, nakoľko trvá na tom, že pokiaľ právna norma
neustanovuje konkrétne definíciu pojmu “ výnimočnosť“ a samotný žalovaný pripúšťa viaceré výklady
tohto pojmu, tak potom nie je možné zúžiť výklad tohto pojmu spôsobom ako to vykonal žalovaný.
Žalobca má za to, že pojem „výnimočnosť“ je možné vykladať spôsobom ako ho vykladá on, a teda
v kontexte na neistý druh prác a sociálnych pomerov zamestnancov. Hodnotenie počtu zamestnancov
vo vzťahu k zneniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce je irelevantné. Okrem toho uviedol,
že uloženie pokuty vo výške 1.000,- Eur je neprimerane prísne, a to najmä vo vzťahu k porušenému
ustanoveniu, ktorého výklad je viac ako sporný, pričom ani samotný žalovaný nevie exaktne odôvodniť
svoje rozhodnutie, resp. pripúšťa možnosť viacerých výkladov daného ustanovenia.

10. K žalobe žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, v ktorom navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

11. Podľa názoru žalovaného zásadný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonaných mimo pracovného
pomeru a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na
práci. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Nie je
vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorých z dohôd aj výkon činností tvoriacich predmet
jeho činnosti, avšak vzhľadom na ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce môže takéto dohody
uzatvárať fyzickými osobami len výnimočne.

12. Vzhľadom k tomu, že žalobca zamestnancami - dohodármi pokrýval celý predmet svojej činnosti, a
súčasne treba zobrať do úvahy aj ďalšie okolnosti zamestnávania a to dĺžku trvania pracovnoprávnych
vzťahov, frekvenciu ich uzatvárania, vrátane druhu práce, ktorý bol predmetom týchto dohôd (pomocný
robotník), nie je možné vyvodiť záver, že zo strany žalobcu išlo o výnimočné uzatváranie dohôd, alebo
že by bolo išlo o príležitostnú činnosť ako to vyžaduje dikcia § 223 ods. 1 Zákonníka práce.

13. Z aplikačnej praxe súdov, ako aj z výkladov citovaného paragrafu vyplýva, že zákonodarca
zakotvením tejto podmienky nesledoval také konanie zamestnávateľov, ktorí by na svojich prevádzkach
vystriedali desiatky zamestnancov pracujúcich na dohodu, a to bez toho, aby zamestnávali na plnenie



svojej podnikateľskej činnosti, čo i len jedného zamestnanca v pracovnom pomere, resp. jedného
zamestnanca tak, ako tomu bolo v prejednávanom prípade.

14. V rámci uplatnenej repliky sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného tým spôsobom,
že samotný žalovaný nespochybňuje záver žalobcu, že Zákonník práce bližšie nešpecifikuje
pojem“ výnimočnosti“. Argumentáciu žalovaného považuje za neprijateľnú, lebo de facto favorizuje
zamestnancov vykonávajúcich určité druhy prác pred ostatnými. Podľa právneho názoru žalovaného,
pracovníci vykonávajúci stavebné práce si zaslúžia lepšiu ochranu ako pracovníci vykonávajúci napr.
strážnu službu alebo spracovanie mzdovej agendy. Takýto právny názor je jednoznačne diskriminujúci
a odporujúci základom právneho štátu, Ústave Slovenskej republiky a rovnako i Zákonníku práce.
Úvahy žalovaného nemajú žiadny zákonný základ, sú nepreskúmateľné, nepodložené. Žalovaný úplne
opomína snahu žalobcu o udržanie zamestnanosti marginalizovaných skupín obyvateľstva, ktorá
prispieva k ich zamestnanosti, pracovným návykom a legálnemu získavaniu zdrojov na ich obživu ako
i obživu rodín zamestnancov.

15. Žalovaný v duplike uviedol, že sám žalobca priznal, že dohodármi pokrýva takmer celý predmet
svojej činnosti, čo v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s vyslovenou prípustnosťou konania, v rámci
ktorého zamestnávatelia za účelom výkonu príležitostných prác, ktoré netvoria predmet ich činnosti,
uzatvárajú s fyzickými osobami dohody o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru. Pracovné
činnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu majú v porovnaní s hlavným predmetom podnikania väčšiny
subjektov iba doplnkový charakter, v dôsledku čoho prichádza do úvahy aj ich pokrytie dohodami podľa 9.
časti Zákonníka práce, keďže ide o výnimočnú formu účasti na práci. Takýto výklad nebolo možné použiť
v prípade žalobcu, najmä ak sám doznal, že v pracovnom pomere u neho pôsobí iba jeden zamestnanec
na pozícii majstra, ktorého úlohou je dohliadať na zamestnancov - dohodárov.

16. Správny súd, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce
prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu orgánov verejnej správy a po preskúmaní veci v rozsahu
žalobných námietok , ale aj z hľadísk uvedených v § 195 ods. 1 písm. a) až e) SSP, dospel k záveru, že
v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého
rozhodnutia, a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

17. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo
veciach správneho trestania.

20. Podľa § 194 ods. 1 SSP; správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

21. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu sp. zn. OPS/BEZ/2017/3399
zistil, a to zo sprievodného listu zamestnávateľa zo dňa 03.06.2016 a zo dňa 25.07.2016 zoznam
zamestnancov T. centrum s.r.o., že v období od 01/2016 - 04/2016 žalobca zamestnával 20
zamestnancov na dohodu o pracovnej činnosti a v jednom prípade na základe dohody o brigádnickej
práci študentov.

22. Inštitút dohody o vykonaní prác je určený na uzatváranie na práce jednorazového charakteru
určeného výsledkom práce. Pracovnoprávny vzťah, ktorý zakladá dohoda, je podstatne voľnejší než
pracovný pomer a vytvára pomerne široký priestor pre uplatnenie zmluvnej voľnosti účastníkov. Dohoda
o vykonaní práce, však nezakladá na rozdiel od pracovného pomeru viacero právnych nárokov, najmä



pokiaľ ide o nárok na dovolenku, nárok na náhradu mzdy pri prekážkach v práci, odmenu za prácu nad
čas. Z ustanovenia § 223 Zákonníka práce vyplýva, že dohody o vykonaní práce sa majú uzatvárať len
výnimočne tzn. že z obsahu zákonného ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonník práce nepriamo vyplýva, že
zamestnávatelia na plnenie hlavného predmetu činnosti nie sú oprávnení využiť takýto právny inštitút
vzniku zamestnaneckého pomeru.

23. Formu niektorej z dohôd o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru, môže zamestnávateľ
využívať iba za splnenia Zákonníkom práce stanovených kritérií. Takýmito kritériami sú: - vymedzenie
práce jej výsledkom, - vymedzenie práce príležitostnou činnosťou; v týchto prípadoch možno využiť
dohody o pracovnej činnosti alebo dohodu o brigádnickej práci študentov.

24. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z.; Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento
zákon neustanovuje inak, a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom
bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v
dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na
zdraví, najmenej 33 000 eur, b) fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za
porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona a z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) treťom
bode v sume podľa písmena a), c) vedúcim zamestnancom a štatutárnym orgánom podľa osobitného
predpisu, ktorí svojím zavinením porušili povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm.
a), záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv, dali pokyn na také porušenie alebo zatajili skutočnosti
dôležité na výkon inšpekcie práce, až do štvornásobku ich priemerného mesačného zárobku, d) zrušené
od 1.1.2012.

25. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.; Inšpekcia práce je a) dozor nad
dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,
zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných
podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré
nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

26. Sankcia bola v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s § 2 ods.1 písm. a) bod 1
zákona č. 125/2006 Z. z. uložená na spodnej hranici sadzby (0 až 100.000,- Eur). Výška pokuty 1.000,-
Eur, vzhľadom na rozsah zistených nedostatkov je primeraná, pričom žalovaný v rámci uplatnenia
správnej úvahy nevybočil zo zákonného rámca.

27. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite
vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu a svoje žalobou napadnuté rozhodnutie aj
vyčerpávajúco odôvodnil, s ktorým sa súd v plnom rozsahu stotožnil. Z vyššie uvedených dôvodov,
správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.

28. Keďže žalobca, a ani žalovaný nežiadali, aby správny súd na prejednanie veci nariadil ústne
pojednávanie, správny súd nariadil verejné vyhlásenie rozsudku, pričom oznámenie o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku (ďalej len VVR) bolo zverejnené spôsobom podľa § 137 ods. 4 SSP.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.08.2017 postupom podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP, a
to vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu, keďže pri vyhlásení
rozsudku neboli prítomní účastníci konania alebo verejnosť (po zverejnení miesta a času VVR, sa na
VVR nedostavili), t. j. nevyužili právo zúčastniť sa ústneho verejného vyhlásenia rozsudku. V zmysle
§ 137 ods. 2 prvá veta SSP a § 137 ods. 3 prvá veta SSP; rozsudok správny súd vyhlasuje vždy
verejne a v mene Slovenskej republiky, v zásade ústne, čo závisí od skutočnosti, či pri jeho vyhlásení
boli prítomní účastníci konania (aspoň jeden) alebo verejnosť. Správny súd považuje za irelevantné, či
sa rozsudok vyhlasuje po pojednávaní, po nariadení VVR alebo po odročení pojednávania za účelom
vyhlásenia rozsudku (§ 116 SSP). Nikdy by sa rozsudok nemal vyhlasovať do „prázdnej pojednávacej
miestnosti“, preto v prípade ak pri vyhlasovaní rozsudku boli prítomní len sudcovia (senát), prípadne
aj asistent, avšak žiadni účastníci konania alebo verejnosť, klasické ústne vyhlásenie rozsudku sa
nahrádza vyhlásením rozsudku vo forme vyvesenia jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej
tabuli súdu (vrátane elektronickej, t. j. na webovej stránke súdu v zmysle § 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005
Z. z.), pretože len tak je zabezpečená - realizovaná transparentnosť požiadavky, aby rozsudok bol
vyhlásený vždy verejne.



29. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa
ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak má vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca nebol v konaní
úspešný, súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3:0 (podľa § 139
ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3:0 (podľa § 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť
je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej
podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.