Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sa/18/2017 z 20. 9. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 20. septembra 2017, sp. zn. 3Sa/18/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7017200426.3
Krajský súd Košice | 3Sa/18/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7017200426.3 | 2017-09-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 89 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., § 89 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z., § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f068a06-cfc4-4fe2-876f-6827b964caef
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017200426.3

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sa/18/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200426
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200426.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: H. T., nar.
X.X.XXXX, štátna príslušnosť: T., trvale bytom: T., bez platného cestovného dokladu, toho času
umiestnený v Ú. L. Z. L. S.N. U., X. XX, U., Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci,
sídlo: Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému:
Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Košice, vo veci
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-18-010/2017-DT z 30.5.2017, takto

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a .

Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalovaný podľa § 227 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „správny
súdny poriadok“) predložil 9. 6. 2017 na tunajší správny súd „Správnu žalobu vo veci zaistenia“  proti
jeho rozhodnutiu č. p.: PPZ-HCP-PO9-18-010/2017-DT zo dňa 30. 05. 2017, ktorým zaistil: H. T., (ďalej
len „žalobca“), nar. XX. XX. XXXX, štátneho príslušníka T. zastúpeného Centrom právnej pomoci, so
sídlom: Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice zastúpené poverenou právničkou kancelárie:
T.. T. U. (ďalej len „právny zástupca žalobcu“), na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci o priznaní
nároku na poskytnutie právnej pomoci zo dňa 02. 06. 2017, vydaného pod sp. zn. 10969/2017-KaKE (R.
z.42930/17) na žiadosť žalobcu zo dňa 31. 05. 2017. Napadnutým rozhodol o zaistení žalobcu, podľa §
125 ods. 2, § 88 ods.1, písm.b/ a ods.4 a 5 zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, dňom 30. 5. 2017,
na čas zaistenia najviac do 30. 8. 2017 a umiestnil tohto v Ú. L. Z. L. S. P. U..
II. Správna žaloba
2. Žalobca podal proti označenému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, nesúhlasil s rozhodnutím
v celom rozsahu a uviedol žalobné dôvody podľa § 191 ods.1 písm. c/,d/,e/ zákona č. 162/2015 Z.z.
Správneho súdneho poriadku, /ďalej len SSP/.
3. Žalovaný podľa žalobcu nedostatočne zistil skutkový stav veci, lebo podľa žalobcu bol žalovaný
povinný nepretržite skúmať, či trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu svojvoľného
zbavenia či obmedzenia osobnej slobody /§ 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z/. Žalovaný nedoplnil
dokazovanie o zistenie potrebných skutočností, najmä pre ktoré došlo k ukončeniu zaistenia žalobcu za
rovnakým účelom v roku 2016 a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následne nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
4. Jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, z pohľadu
účelnosti a efektivitu zaistenia žalobcu, vzhľadom na  skutočnosť, že v minulosti sa nepodarilo



zrealizovať odsun žalobcu z územia SR na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu
o uloženom treste vyhostenia. Postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore s  Európskym súdom pre
ľudské práva čl. 5 Dohovoru a čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
zo 16. decembra 2008 (tzv. návratová smernica“). Podľa neho zaistenie prestáva byť odôvodnené a
dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený
predpoklad na odsun, alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. V tejto súvislosti poukázal
na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 1SZa/9/2016 a  nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Tvrdil, že v minulosti bol žalobca už zaistený za
účelom výkonu trestu vyhostenia /uloženého na základe trestného rozkazu Okresného súdu J. U. sp.
zn.  2T/8/2016 z 09.03.2016/ a dňa 08.09.2016 bol žalobca prepustený zo zaistenia a zároveň nedošlo
k predĺženiu lehoty zaistenia. Žalovaný neprihliadol na predošlé zaistenie žalobcu (realizované aj za
rovnakým účelom zaistenia v dobe od 09.06.2016 do 06.06.2019 a od 04.08.2016 do 08.09.2016). Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutie nie je zrejmé, ako konkrétne a aký časový úsek bol zohľadnený
pri stanovovaní dĺžky doby zaistenia žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia a či doba predošlého
zaistenia žalobcu bola započítaná do tzv. 6 mesačnej lehoty zaistenia /jednalo sa o zaistenie žalobcu
za rovnakým účelom/.

5. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil a porušil ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, /
policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel
zaistenia/, nerešpektoval § 32 ods. 1 správneho poriadku,  lebo správny orgán je povinný zistiť presne a
úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, nerešpektoval
§ 47 ods. 3 správneho poriadku /v odôvodnení rozhodnutia je správny orgán povinný uviesť skutočnosti,
ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia/, pretože
žalobca bol dňa 09.03.2016 prepustený a na základe rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ J.
U. č. PPZ-HCP-BA8-13-011/2016-AV umiestnený v Ú.L. T. za účelom výkonu trestu vyhostenia, kde dňa
06.06.2016 opätovne požiadal o azyl, pričom dňa 04.08.2016 Migračný úrad jeho žiadosť o azyl zamietol
a 08.09.2016 bolo predošlé zaistenie žalobcu ukončené a žalobca bol prepustený zo zaistenia.

6. Žalobca pokladal svoje zaistenie za nezákonné a v rozpore aj s Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, lebo
nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať trest vyhostenia a naplniť účel zaistenia s poukazom
na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do
zaistenia z dôvodov verejného poriadku  a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/115,
žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy;
žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto
smernice.“

7. Žalobca uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, požiadal o ospravedlnenie neúčasti na
nariadenom pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

III. Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a nepriznať náhradu trov konania.
Dôvodil, že žalobca bol dňa 30. 05. 2017 vrátený späť na územie Slovenskej republiky z územia
Belgicka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a  jeho
pobyt na území SR považoval za neoprávnený. Poukázal na dublinský transfer zaevidovaný dňa
30. 05. 2017 pod č. PPZ-HCP-PO9-18/2017-DT, poukázal na lustráciou v Informačných systémoch
Ministerstva vnútra SR v evidencii MIGRA, kde o žalobcovi bolo zistené, že dňa 23. 04. 2015 mu bolo
Oddelením cudzineckej polície PZ J. U. pod č. PPZ-HCP-BA8-19-007/2015-AV vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a zároveň účastník konania bol zaistený a umiestnený v UPZC T., dňa 23.
07. 2015 bolo zaistenie ukončené, dňa 09. 03. 2016 žalobca bol rozsudkom č. 2T/8/2016 OS J. U. uznaný
vinným za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) TZ a odsúdený okrem iného podľa § 65 ods. 1 TZ na trest vyhostenia z
územia SR na 15 rokov a dňa 09. 03. 2016 bol umiestnený v D. T.. Jeho žiadosť o azyl zo dňa 06. 06.
2106 MÚ SR zamietol dňa 04. 08. 2016. Dňa 08. 09. 2016 bolo zaistenie žalobcu v D. T. ukončené.



9. Žalovaný  postupom podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte v konaní o zaistení
žalobcu rozhodol dňa 30. 05. 2017, podľa § 88 ods.1 písm. b.) zákona o pobyte cudzincov, keď žalobca
sa k jeho neoprávnenému pobytu na území SR vyjadriť odmietol, a v zápisnici uviedol, že nejestvujú
žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vrátiť sa do jeho domovskej krajiny. Preto podľa § 32, § 47 ods.
3 správneho poriadku, na základe podkladov zo systému IS Migra, rozhodol o  zaistení a vychádzal z
vykonaných lustrácií v informačných systémoch Policajného zboru, vyjadrenia žalobcu a z rozsudku č.
k. 2T/8/2016  OS J. U. zo dňa 09. 03. 2016. Nesúhlasil s tvrdeniami, že dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že vec nesprávne právne posúdil a k prepusteniu zo zaistenia vykonanému Ú. T., 8. 9. 2016
uviedol, že bez ďalšieho odôvodnenia obsahuje označenie právnej úpravy, § 90 ods.2 písm.b/ bod 1.
Žalovaný tvrdil, že neboli zistené žiadne zákonné prekážky vyhostenia žalobcu a jeho „nevyhostiteľnosť“
pokladal za účelové. Námietku, že zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,
pokladal za nedôvodnú. K citáciám rozsudku kasačného súdu pod sp. zn. 1SZa/9/2016 ako aj rozsudku
Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09 uviedol, že zaistenie je v záujme verejného poriadku a
verejnej bezpečnosti, žalobca bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm. b.) zákona o pobyte cudzincov, na
účel výkonu trestu vyhostenia na  základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.

10. Rozhodnutie žalovaný odôvodnil i s poukazom na to, že žalobca bol dňa 30.05.2017 vrátený na
územie SR z Belgicka v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 tzv. dublinské
nariadenie III. Dôvodom zaistenia žalobcu bol účel, ktorým bol výkon trestu vyhostenia uložený mu
trestným rozkazom Okresného súdu J. U. sp. zn. 2T/8/2016. Stanovenú dĺžku doby zaistenia žalobcu
žalovaný odôvodnil potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi, pričom žalovaný
uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia prihliadol na predošlé zaistenie žalobcu za účelom trestu
vyhostenia, v ktorej sa nezabezpečil náhradný cestovný doklad žalobcovi. Žalovaný uviedol, že rozhodol
v konaní o novom zaistení žalobcu 30. 5. 2017, ktoré nenadväzuje na predošlé zaistenie žalobcu, podľa
§ 88 ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ukončené príkazom na prepustenie zo dňa 08. 09. 2016
pod č. PPZ-HCP-58-025/2016-U, preto nebol povinný prihliadnuť na predošlé zaistenia žalobcu od 23.
04. 2015 do 23. 07. 2015 a od 09. 03. 2016 do 08. 09. 2016 /išlo o samostatné predchádzajúce konania
o zaistení/.

IV. Prvotné rozhodnutie krajského súdu

11. Krajský súd Košiciach ako súd vecne a mieste príslušný na konanie v rozsahu dôvodov uvedených v
správnej žalobe žalobcu preskúmal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom
súdnom pojednávaní 20.06.2017, žalobu zamietol. Konštatoval, že žalovaný náležite zistil skutkový stav,
ustálil skutkové závery, vec správne právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil dostatočne, preto ho súd
pokladal za zákonné, nezistiac žiadne pochybenie v jeho postupe ani odôvodnení z pohľadu uplatnených
námietok žalobcu, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu.
12. Správny súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Žalobcu, ktorý bol dňa 30.05.2017 vrátený na územie SR z
Belgicka v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 tzv. dublinské nariadenie III,
žalovaný považoval za potrebné zaistiť na účel výkonu trestu vyhostenia na základe právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu J. U. sp. zn. 2T/8/2016 zo dňa 09.03.2016. Dobu zaistenia
žalovaný odôvodnil potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi a uviedol, že
pri stanovení dĺžky doby zaistenia nemusel prihliadať na predošlé rozhodnutia o zaistení, ktoré sú
samostatnými konaniami.
13. Podľa názoru správneho súdu zaistením žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť
pred zákonom. Žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu nebolo lustráciou v informačnom systéme
Migra /Eurodac/ zistené, že existujú prekážky vyhostenia, žalobca opustil územie SR, z územia iného
štátu únie bol navrátený podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna
2013. Žalobca ani neuviedol, že existujú prekážky jeho vyhostenia. V tejto súvislosti podľa žalovaného
nebolo preukázané, že  nie je reálny predpoklad vyhostenia, žalobca nedisponuje platným cestovným
dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu nový cestovný doklad neodmieta vydať a nejde prípad,
kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy.
14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a neprimeranej dĺžke zaistenia, súd dospel k
záveru, že samotnému faktickému prevozu navrhovateľa z Belgicka na územie Slovenskej republiky
predchádzalo rozhodnutie súdu o jeho vyhostení. Žalovaný bral do úvahy skutočnosť, že sa budú sa



vykonávať úkony smerujúce k jeho realizácii, čo bude trvať určitú dobu, pretože ide konanie smerom
do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskou republikou. Žalovaný pri stanovení dĺžky doby
zaistenia vychádzal zo súčasnej situácie v oblasti migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice
Únie a potreby riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín, keď dôvodom na určenie vyššie uvedenej
doby zaistenia je potrebný  individuálny prístup k riešeniu. V prípade žalobcu uviedol, že  lehoty zaistenia
a účelnosť jej dĺžky je závislá v riadnom a odovzdaní účastníka konania a do  uvedenej doby je potrebné
jeho zaistenie, o ktorom správny orgán musí rozhodnúť priamo podľa zákona č. 404/2011 Z. z.
15. Súd konštatujúc, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.: „Policajný útvar je povinný
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia“ sa stotožnil s
názorom žalovaného, že v súčasnosti je nevyhnutné zaistenie účastníka konania, v zmysle zákona o
pobyte cudzincov, keďže bol odsúdený na trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky  a zaistenie
smeruje k jeho vyhosteniu.
16. Súd v odôvodnení uviedol, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno
odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie
správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ako to uviedol Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn
l0SZa/23/2015. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že odôvodnenie zaistenia a jej dĺžky je dané
okolnosťami, za ktoré označil nutnosť vybavenia všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu /nutnému/ k reálnemu výkonu vyhostenia, ktoré upravujú medzinárodné dohody.

17. Podľa súdu námietka žalobcu, že žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne
odôvodnená existujúcimi skutočnosťami nemohla vo svetle dôvodov rozhodnutia žalovaného obstáť a
započítanie zaistenia trvajúceho do 8. 9. 2016, nemá opodstatnenie po jeho navrátení.

18.  Ak ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve
absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy majú byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia. Takáto aktivita
by  presahovala rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň by zasahovala do kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). Podľa správneho súdu obsah odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného v dotknutých žalobných bodoch podľa správneho súdu bol dostatočný na to, aby správny súd
konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného hodnotil ako zákonné a vecne správne, preto podľa
§ 229 SSP žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku.

V. Konanie o kasačnej sťažnosti

19. Najvyšší súd SR rozhodnutím č. 1Szak/13/2017 dňa 9.8.2017 rozhodnutie krajského súdu zrušil
a konštatoval, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, (kasačný
dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) preto s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej
moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôraznil, že doterajšia ustálená judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný stažnostný dôvod /§ 440ods. 1 písm.
g) S.s.p./ vo vzťahu k meritu prejednávanej veci ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistený
faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci a na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia
a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

20. V súvislosti s uvedeným sa kasačný súd stotožnil s námietkou, že v aplikačnom postupe krajského
súdu pri rozhodovaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu spočívajúce v aplikácii nesprávneho
právneho predpisu. Základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy, je rešpektovať ustálenú rozhodovacia prax kasačného súdu, ako relevantný precedens
v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú
rozhodovaciu prekážku.

21. Citoval ust. § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu
vyhostenia.



22. Odkázal na Čl. 1 nariadenia Dublin III, ktorý stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských
štátov príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len "zodpovedný členský
štát"). Pretože žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák.č. 404/2011 Z.z., t.
j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia s poukazom na existenciu
rozsudku Okresného súdu J. U. sp. zn. 2T/8/2016 zo dňa 09.03.2016, ktorým bol sťažovateľovi okrem
iného uložený trest vyhostenia na pätnásť rokov, použitie zaisťovacieho dôvodu, podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu Rady (EÚ)č. 604/2013 z 26. júna 2013 a hodnotenie účelu zaistenia sťažovateľa
skúmal súd vo vzťahu k nariadeniu Dublin III, nesprávne. Toto nariadenie nebolo relevantnou právnou
úpravou pre zdôvodnenie zaistenia sťažovateľa žalovaným. Ten by sa bol aplikoval podľa ust. § 88
ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.Z., t.j. zaistenie na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho
prevozu podľa osobitného predpisu, ak by existovalo značné riziko jeho úteku a osobitným prepisom,
podľa ktorého by bolo nutné postupovať podľa Nariadenie Dublin III.

23 . Najvyšší súd uviedol, že podľa čl. I Návratovej smernice sa ustanovujú spoločné normy a
postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich
štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva
Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských
práv.  Preto výklad zákona o pobyte cudzincov je podľa kasačného súdu potrebné žalovaným vzhľadom
na aplikované ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) vykladať v súlade s návratovou smernicou vzťahujúcou
sa na osoby, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky pre vstup či pobyt v členskom štáte
Európskej únie a v zmysle s ňou súvisiacej judikatúry mal posúdiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
v intenciách dôvodov podanej správnej žaloby.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda zdôraznil potrebu rozlišovania medzi jednotlivými zákonnými
predpokladmi zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcej z právnej úpravy v zák. č.
404/2011 Z.z.. špecifickými okrem iného svojim konkrétnym účelom s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu sp. zn. 10 1 Szak/13/2017.

25. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zaistil sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) cit. zákona za
účelom výkonu uloženého trestu vyhostenia,  zatiaľ čo krajský súd ho fakticky podrobil prieskumu
z hľadiska podmienok uplatňovaných pre zaistenie podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) cit. zákona
odkazujúc na nariadenie Dublin III, ktoré sa na účel, pre ktorý bol sťažovateľ napadnutým rozhodnutím
zaistený, nevzťahovalo. Preto vec nielen nesprávne právne posúdil, aplikáciou nesprávnej právnej
normy, ale nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a posudzujúc zákonnosť
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. zák. č. 404/2011 Z.z. naplnil dôvody podanej kasačnej
sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) a l) S.s.p. a preto uložil povinnosť krajskému súdu opätovne
posúdiť preskúmavané rozhodnutie v intenciách dôvodov podanej správnej žaloby a dať sťažovateľovi
dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na vznesené námietky.

VI. P r á v n a   ú p r a v a

26. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom,
osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

27. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

28. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na  účel administratívneho vyhostenia, alebo výkonu trestu vyhostenia.

29. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený



počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

30. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

31. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

32. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

33. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

34. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

35. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

36. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

37. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv,
správny orgán mu ustanovení opatrovníka.

38. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

39. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 2, 3 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny
orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3
Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

41. Podľa čl. 15 ods. 5, 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra
2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. návratová smernica"), Zaistenie trvá, kým sú
splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu.
Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov (6).



Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie
ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým
ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie: a) z dôvodu nedostatočnej
spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo b) z dôvodu omeškania pri získavaní
nevyhnutných dokladov od tretích krajín.

42. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

43. Vo veciach zaistenia podľa § 221 ods.1 a 2 SSP sa žalobca môže správnou žalobou domáhať
zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa
osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia
prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa
osobitného predpisu

44. Podľa § 223 SSP žalobcom je fyzická osoba, ktorá je alebo bola zaistená.

45. Podľa § 224 SSP žalovaným je policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, o predĺžení zaistenia alebo
o predĺžení lehoty zaistenia podľa osobitného predpisu.

46. Podľa § 225 ods. 1, 2  a 3 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia
o predĺžení lehoty zaistenia. (2) Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas
trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu
žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie
správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.(3) Správna žaloba sa
podáva žalovanému.

47. Podľa § 226 SSP k správnej žalobe žalovaný pripojí napadnuté rozhodnutie alebo súvisiace
rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia.

48. Podľa § 227 ods. 1, 2, SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní
od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Podanie
správnej žaloby nemá odkladný účinok a správny súd nemôže na návrh žalobcu priznať správnej žalobe
odkladný účinok.

49. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných
dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

50. Podľa 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

VII. Záver správneho súdu po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

51. Krajský súd v Košiciach ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal po zrušení
jeho rozsudku zo dňa 20. 6. 2017 opätovne napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov
uvedených v správnej žalobe žalobcu, ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo. Viazaný
právnym názorom kasačného súdu, ktorý uložil zaoberať sa kasačnými dôvodmi žalobcu a poskytnúť
mu odpovede na jeho otázky na nariadenom súdnom pojednávaní konanom dňa 21.09.2017, po
oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného a výpoveďou svedka dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom.
52. Z pohľadu uplatnených žalobných námietok žalobcu, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu
rozhodnutia správneho orgánu, nezistil správny súd žiadne pochybenie v postupe žalovaného a na
základe vyššie uvedeného podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol. Odvolacie námietky
žalobcu pokladal za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku.



53. Predmetom preskúmania je žalobcom napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý v zmysle § 88 ods.
1 písm. b) ZoPC zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia od 30. 5 do 30. 8. 2017 s tým,
že žalobcu umiestil v Ú. L. Z. L. S. P. U..

54. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného /druhý ods. odôvodnenia/ vyplýva, že tam uviedol, že
lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii MIGRA zistené, že účastník
konania dňa 13.12. 2014 v čase 0 11.50 hod. bol kontrolovaný hliadkou MJ PZ, Bratislava v Rýchliku z
Budapešti do Berlína, kde účastník konania nevedel preukázať svoju totožnosť. Účastník konania nemal
žiadne cestovné doklady. Následne bol predvedený na OCP Bratislava dňa 14. 12. 2014 požiadal o
udelenie azylu z obavy o život. Následne žalobca bol umiestnený v Z. V. a dňa 12. 01. 2015 prepustený
do L. G.. Dňa 11. 2  2015 bol kontrolovaný v L. G. a predvedený na OCP J.. U. z dôvodu neoprávneného
pobytu na území SR. Dňa 23. 4. 2015 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu
a ten bol umiestnený v D. T.. Dňa 23. 07. 2015 bolo zaistenie ukončené. Dňa 09. 03. 2016 účastník
konania bol rozsudkom v mene Slovenskej republiky č. 2T/8/2016 OS J. U. uznaný vinným z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva § 364 1 písm. a/
TZ a podľa § 65 ods. 1 TZ  na trest vyhostenia z územia SR na 15 rokov. Dňa 9. 3. 2016 bol premiestnený
do T., 6. 6. 2016 opätovne žalobca požiadal o azyl a jeho žiadosť bola zamietnutá 4 8. 2016. Dňa 8. 9.
2016 bol zo zaistenia prepustený.

55. Podľa žalobcu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, lebo podľa žalobcu bol žalovaný
povinný nepretržite skúmať, či trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu svojvoľného
zbavenia či obmedzenia osobnej slobody /§ 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z/. Žalovaný nedoplnil
dokazovanie o zistenie potrebných skutočností, najmä pre ktoré došlo k ukončeniu zaistenia žalobcu za
rovnakým účelom v roku 2016 a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následne nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

56. Podľa žalobcu jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, z
pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti sa nepodarilo
zrealizovať odsun žalobcu z územia SR na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu
o uloženom treste vyhostenia. Postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore s Európskym súdom pre
ľudské práva čl. 5 Dohovoru a čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
zo 16. decembra 2008 (tzv. „návratová smernica“) Podľa neho zaistenie prestáva byť odôvodnené a
dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený
predpoklad na odsun, alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. V tejto súvislosti poukázal
na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 1SZa/9/2016 a nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Tvrdil, že v minulosti bol žalobca už zaistený za
účelom výkonu trestu vyhostenia /uloženého na základe trestného rozkazu Okresného súdu J. U. sp.
zn. 2T/8/2016 z 09.03.2016/ a dňa 08.09.2016 bol žalobca prepustený zo zaistenia a zároveň nedošlo
k predĺženiu lehoty zaistenia. Žalovaný neprihliadol na predošlé zaistenie žalobcu (realizované aj za
rovnakým účelom zaistenia v dobe od 09.06.2016 do 06.06.2019 a od 04.08.2016 do 08.09.2016). Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako konkrétne a aký časový úsek bol zohľadnený
pri stanovovaní dĺžky doby zaistenia žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia a či doba predošlého
zaistenia žalobcu bola započítaná do tzv. 6 mesačnej lehoty zaistenia /jednalo sa o zaistenie žalobcu
za rovnakým účelom/.

57. Podľa žalobcu žalovaný vec nesprávne právne posúdil a porušil ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona
o pobyte cudzincov, /policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej
krajiny, či trvá účel zaistenia/, nerešpektoval § 32 ods. 1 správneho poriadku, lebo správny orgán je
povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie, nerešpektoval § 47 ods. 3 správneho poriadku /v odôvodnení rozhodnutia je správny
orgán povinný uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k
podkladom rozhodnutia/, pretože žalobca bol dňa 09.03.2016 prepustený a na základe rozhodnutia
Oddelenia cudzineckej polície PZ J. U. č. PPZ-HCP-BA8-13-011/2016-AV umiestnený v Ú. T. za účelom
výkonu trestu vyhostenia, kde dňa 06.06.2016 opätovne požiadal o azyl, pričom dňa 04.08.2016
Migračný úrad jeho žiadosť o azyl zamietol a 08.09.2016 bolo predošlé zaistenie žalobcu ukončené a
žalobca bol prepustený zo zaistenia. Žalobca  pokladal svoje zaistenie za nezákonné a v rozpore aj s



Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, lebo nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať trest vyhostenia a
naplniť účel zaistenia s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70:
„Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku  a verejnej bezpečnosti nemožno
založiť na smernici 2008/11, žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie;
žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie
podľa ustanovení tejto smernice.“
Žalobca uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, požiadal o ospravedlnenie neúčasti na nariadenom
pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

58. Podľa názoru správneho súdu žalovaný náležite zistil skutkový stav, ustálil skutkové závery, ktoré
správne právne posúdil a rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Žalobca bol dňa 30.05.2017 vrátený na
územie SR z Belgicka v zmysle Dublinského nariadenia III. Žalovaný následne nepovažoval za potrebné
rozhodnúť o zaistení žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia na základe existencie právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu J. U. sp. zn. 2T/8/2016 zo dňa 09.03.2016.

59. V prípade žalobcu nebolo lustráciou v informačnom systéme Migra /Eurodac/ zistené a žalobca
to neuviedol, že existujú prekážky vyhostenia /pre ktoré bol i v minulosti žalobca zaistený/. Je
nespochybniteľné, že žalobcovi bol trest súdom uložený a nebolo preukázané, že nie je reálny
predpoklad jeho vyhostenia, hoci nedisponuje platným cestovným dokladom, jeho domovský štát, ktorým
je T. W., ktoré mu nový cestovný doklad neodmietol vydať.

60. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.: „Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia “.

61. Na pojednávaní 21. 9. 2017 žalovaný a svedok, zamestnanec žalovaného, informovali súd, že
žalovaný vychádzal z informačných systémov a zistili v minulosti vo vzťahu k žalobcovi vydané jednak
administratívne vyhostenie, ale aj uložený trest vyhostenia súdom. Z týchto dôvodov žalovaný nevydal
ďalšie administratívne rozhodnutie o vyhostení žalobcu. Pokiaľ ide o predchádzajúce konania o zaistení
žalobcu, tie považoval za skončené. V odôvodnení ich uviedol chronologicky ako na seba nadväzovali,
ale žalovaný súčasne uviedol, že podľa platnej právnej úpravy rozhoduje v krátkych lehotách a vzhľadom
k minulosti dôvod na osobitné začatie konania o administratívnom vyhostení nebol, keďže žalobca už
bol súdnym rozhodnutím vyhostený uloženým trestom. Žalobca bol bez cestovného dokladu navrátený
a nemohol zotrvať bez rozhodnutia o zaistení, preto  žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu vzhľadom na
trest vyhostenia uložený súdom, aby bolo možné pristúpiť k vyhosteniu.

62. Berúc na zreteľ samotné vyjadrenie žalobcu, pre krátkosť času žalovaný v systéme nenašiel žiadne
relevantné informácie, o ktoré by oprel dôvody svojho rozhodnutia o otázkach ako uvádza žalobca.
Prioritné pri rozhodovaní o dôvodoch zaistenia a o trvaní účelu zaistenia bolo predovšetkým to, že
vyplývajúc z rozsudku Okresného súdu v J. U. bol trest vyhostenia uložený na veľmi dlhú dobu až 15
rokov za násilný trestný čin, takže vychádzal z tohto poznania a v dôsledku krátkej lehoty nezískal
žalovaný zo systémov informačných technológií platných a relevantných v tejto oblasti u žalovaného
viac ako uviedol v rozhodnutí.

63. Ak v rozhodnutí uviedol o dĺžke zaistenia, že táto vychádzala z informácií MIGRA, nie z písomných
rozhodnutí, ohraničený čas zaistenia do 8.9.2016 podľa žalovaného znamená, že zaistenie zaniklo, preto
bol žalobca prepustený zo  zaistenia. Následne nelegálne vycestoval do Belgicka, odkiaľ bol navrátený
v máji 2017. Preto pokiaľ ide o dĺžku zaistenia, nebola prekročená zákonná hranica z dôvodu zaistenia
pre výkon trestného rozsudku Okresného súdu J. U.. Žalovaný trvá na tom, že jeho rozhodnutie bolo
odôvodnené a žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru žalovaného v prípade preskúmavaného rozhodnutia
išlo o  samostatné konanie vo veci zaistenia, aj keď pre ten istý dôvod, totiž vyhostenie na základe
rozhodnutia súdu a predchádzajúce zaistenia skončili buď uplynutím doby zaistenia, ako zaistenie z
8.9.2016, ktoré skončilo prepustením žalobcu. Preskúmavané zaistenie je novým zaistením a žalobca
nevysvetľoval jeho trvanie v kontexte iných predchádzajúcich zaistení /v zákonnej lehote 6 mesiacov/.
Dobu zaistenia odôvodnil žalovaný potrebou zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi
a uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia nemusel prihliadať na predošlé rozhodnutia o zaistení,
ktoré sú samostatnými konaniami.



64. Pokiaľ ide o dĺžku zaistenia, t.j. 3 mesiace, vychádzal z informácií Centra pre Ú. L. Z. P. T., ktorý
má na starosti všetkých cudzincov a kontaktuje priamo zastupiteľstvá iných krajín, kde zistili približnú
dobu vybavovania náhradného cestovného dokladu. Pretože predchádzajúce zaistenia boli ukončené
plynutím času, nové zaistenie vykonal žalovaný po navrátení žalobcu z Belgicka, nie ako pokračovanie
rozhodovania o zaistení v nadväznosti na predchádzajúce zaistenia žalovaného. Ak by tomu tak bolo,
bol by v podstate každý navrátilec alebo cudzinec bez cestovného dokladu nezaistiteľný pre limitovanú
dobu jej trvania.

95. Žalovaný uviedol, že T. W. je štátnym zriadením charakterizované mierovým režimom, nie je vo
vojnovom stave, ako sám žalobca konštatoval a nehrozí mu tam žiadne odsúdenie na trest smrti, ani
žiadna závažnejšia ujma. Niet dôvodu prečo by úrady T. W. po preverení jeho identity, keďže sa tak
už dlhšie nachádza mimo územia svojho štátu nevydali náhradný cestovný doklad a nebol realizovaný
trestný rozsudok vnútroštátneho súdu. V danom prípade ide o rozhodnutie žalobcu migrovať v štátoch
Európskej únie, na území ktorých sa nachádza bez cestovného dokladu a v ktoromkoľvek ďalšom štáte
bude žiadať o azyl, prvýkrát tak urobil v Slovenskej republike, preto bude vždy v zmysle Dublinského
nariadenia vrátený na Slovensko, ocitne sa tu bez dokladov a znovu v jednom z režimov zaistenia,
kým nebude vyhostený alebo po prepustení zo zaistenia a opäť ilegálne odcestuje bez dokladov do
krajín západnej Európy. Totožnosť žalobcu je podľa žalovaného potrebné preveriť v domovskej krajine,
aby jednoznačne potvrdil, že sa jedná o jeho občana a vystavil pre neho NCD. Žalovaný uviedol, že
zariadenie pre umiestnenie zaisteného v U. je mimoriadne dobre vybavené a je aj pre rodiny s deťmi, pre
možnosti spoločenského, kultúrneho vyžitia, z hľadiska dodržiavania ľudských práv je úplne v poriadku.
Zaistenci bývajú viacerí na jednej izbe, v zariadení je čisto, ale je to režim útvaru policajného zaistenia,
prihliada sa na štátnu príslušnosť a znášanlivosť občanov jednotlivých národov a ich zaistencov,
zaistencom sa poskytuje strava a existuje možnosť spoločenského kontaktu aj športového vyžitia.

96. Správny súd dodáva, že rozhodol pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia vzhľadom na obsah jeho odôvodnenia, dôvody nemôžu byť konvalidované prípadným
dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného, alebo výsluchom svedka,
zamestnanca. Takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň by zasahovala
do kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

97. Správny súd konštatuje, že realizácia účelu zaistenia smeruje k vyhosteniu podľa trestného
rozhodnutia súdu, ku ktorému môže dôjsť po nevyhnutne potrebnom čase, preto správny orgán bral
do úvahy skutočnosť, že k realizácii vyhostenia sa budú vykonávať úkony smerujúce k zisťovaniu
potrebných informácií o žalobcovi. Správny orgán konštatoval, že mal k dispozícii krátky čas na
dodržanie lehoty rozhodnutia, určil konkrétnu dobu zaistenia vzhľadom na potrebu úkonov  smerujúcich
počas stanovenej doby zaistenia zabezpečiť výkon trestu vyhostenia. V prípade žalobcu, uviedol, že
doba zaistenia zodpovedá všetkým úkonom potrebných k reálnemu odovzdaniu žalobcu na územie
T. W., tomu zodpovedá aj účelnosť jej trvania ako doby potrebnej na jeho zaistenie, podľa zákona č.
404/2011 Z. z.

98. Z hľadiska objektívneho je zrejmé z odôvodnenia, že zaistenie a jeho doba trvania je dané
okolnosťami, za ktorých posúdil nutnosť vybavenia všetkých potrebných náležitostí potrebných na
riadne dodržanie postupu /nutnému/ k reálnemu výkonu vyhostenia. Žalovaný uviedol  v treťom odseku
odôvodnenia svojho rozhodnutia genézu trvania pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky a
započítanie zaistenia trvajúceho do 8. 9. 2016 nebral ako opodstatnené. Z príkazu na prepustenie
žalobcu zo zaistenia zo dňa 8. 9. 2016 vyplýva poukaz na § 90 ods.2 písm. b) bod 1. zákona č. 404/2011
Z. z.. Žalobca /ktorý následne ilegálne vycestoval mimo územia Slovenskej republiky/ bol dňa 29.05.2017
vrátený na územie SR z Belgicka. Žalovaný mal za to, že zaistenie trvajúce od 04.08.2016 bolo ukončené
08.09.2016 a v odôvodnení konštatoval, že žalobca bol ako nelegálny migrant vrátený na územie
Slovenskej republiky 29. 5. 2017, zaistenie pokladal za prípustné na základe súdneho rozhodnutia
a logicky pokladal zaistenie po návrate žalobcu na územie Slovenskej republiky za nové konanie a
poukázal aj na vlastné vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že mu nehrozí prenasledovanie z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov.

99. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v
časti stanovenia trvania dôvodov zaistenia, súd má za to, že daná námietka nie je dôvodná. Žalovaný



pristúpil k zaisteniu a opieral sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z konania. Podľa správneho
súdu doba celkového zaistenia neuplynula, po vrátení žalobcu, ani v zmysle čl. 15 ods. 5, 6 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch
členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú
na ich území (tzv. „návratová smernica"), hoci žalovaný svoju úvahu o tomto neuviedol.

100. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/13/2017 zo dňa
09.08.2017, ktorý zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sa/18/2017-45 z 20.06.2017 a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného o jeho zaistení
Č. s.: PPZHCP- PO9-18-010/2017-DT zo dňa 30.05.2017, správny súd konštatuje, že neporušil a
rešpektuje ustálenú rozhodovaciu činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu
SR, podľa ktorej medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune
je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.

101. Správny súd rešpektujúc názor Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého sa správny orgán má
povinnosť zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území
Slovenskej republiky, a v kontexte Dohovoru a Návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných
prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. /NS SR
vec sp. zn. \ Sza/8/2015 /, rešpektuje aj názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
264/09-81 zo dňa 19.10.2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. H. ÚS 147/2013-50
z 09 . 10 . 2013  k ustanoveniam čl. 5 ods. 1 Dohovoru.  Podľa tohto limitom zaistenia je práve naplnenie
účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca a vychádza z čl. 5 ods. 1 písm. j) Dohovoru,
podľa ktorého, pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie a
existuje reálnosť vyhostenia a i podľa jeho rozhodnutí zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti.
Súd nezistil pozbavenie slobody žalobcu zaistením ako postup kde je prítomný prvok zlomyseľnosti,
nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. Žalovaný rozhodujúci o zaistení pri svojom
rozhodovaní sa zaoberal a vzal do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného žiadateľa a dospel k
záveru, že môže dôjsť k naplneniu účelu zaistenia, z dôvodov uvedených v zákone o pobyte cudzincov.

102. Správny súd rešpektuje judikatúru ESĽP /Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmar a sťažnosť č.
24881/94/ a správu Európskej komisie pre ľudské práva z 26.2.1997, už citované rozhodnutia Agnissan
proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku. V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov.
Chchal proti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66). Odkázal na
rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 12/2009 a sp. zn. 2 As 80/2009), podľa
ktorého orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone povinne
skúmal či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť a nezistil takéto informácie /I jeho uznesenie č. k. 7As
79/2010-150 z 23.11.2011).

103. Správny súd rešpektuje i  právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. Sza/9/10/16:
o kritériách reálneho predpokladu vyhostenia. Štátny príslušník tretej krajiny je v tomto prípade
vyhostiteľný, hoci nedisponuje platným cestovným dokladom lebo štát, ktorého je dotyčný občanom, mu
ho neodmietol vydať. V posudzovanej veci nebol zaistený na tzv. „ľahký trest odňatia slobody". Hlavným
cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu
útekom. Účel článku 15 je naplnený a nie je ním chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú
hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť /vec Kadzoev, C-357/09, bod 70/, ale predovšetkým
riešenie situácie, v ktorej sa žalobca nachádza, bez prostriedkov a rodinného zázemia.

104. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého



rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.