{"guid": "09474afb-5956-4e1b-9db4-c31927bbe0cd:3bdd210e-afaa-426b-bc89-6cb873cbfbd1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1", "spisova_znacka": "2Co/201/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/201/2016 z 19. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 19. apríla 2017, sp. zn. 2Co/201/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1", "identifikacne_cislo": "7114226746", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2017-04-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3bdd210e-afaa-426b-bc89-6cb873cbfbd1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/201/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114226746
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7114226746.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu D. T., T..: XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F.
U. XX právne zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law Firm s.r.o., ul. Kmeťova 26, 040 01 Košice,
IČO : 47 237 406 proti žalovanému Východoslovenskej distribučnej, a.s., ul. Mlynská 31, 042 91 Košice,
IČO : 36 599 361, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
č.k. 39C/259/2014-279 z 15.12.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 39C/259/2014-279 z 15.12.2015 žalobu zamietol a uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 576 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu podanom na Okresný súd Košice I dňa 28.10.2014, ktorým sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 20 000,- EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti
so zásahom do  jeho osobnostných práv a zároveň požadoval náhradu trov konania. Návrh odôvodnil
tým, že ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XX, obec F. U., B. U., k.ú. F. U. sa žalobou
podanou na Okresnom súde Trebišov voči bývalým Východoslovenským energetickým závodom,
š.p. Košice (právnemu predchodcovi žalovaného) domáhal odstránenia vzdušného vedenia vysokého
napätia, ktoré prechádza cez pozemky, ktorých je vlastníkom, nakoľko medzi vybudovaným elektrickým
vedením a domom žalobcu nie je dodržané zákonom stanovené ochranné pásmo, v dôsledku čoho
hrozí žalobcovi škoda na zdraví, živote a majetku. Okresný súd  v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach uložil povinnosť právnemu predchodcovi žalobcu uskutočniť  primerané opatrenia na
odvrátenie hroziacej škody, avšak následne na základe dovolania Najvyšší súd SR tieto rozhodnutia
zrušil, konanie bolo zastavené z titulu nedostatku právomoci súdu vo veci konať a vec bola postúpená
Ministerstvu hospodárstva SR. Doposiaľ vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, avšak poukázal na
to, že v priebehu celého konania bolo znaleckými posudkami konštatované, že predmetné elektrické
vedenie žalovaného priamo ohrozuje život, zdravie a majetok žalobcu. Podľa žalobcu v súvislosti s
pôsobením elektromagnetického žiarenia pochádzajúce z vedenia vysokého napätia vznikajú veľké
zdravotné riziká, čo vyplýva z predložených znaleckých posudkov, ako aj rôznych vedeckých prác a
výskumov, ako najčastejšie dopady sa uvádzajú poruchy spánku, závrate, bolesti hlavy, palpitácie srdca,
poruchy zraku, poruchy koncentrácie, kardiovaskulárne problémy, depresie, hučanie v hlave, únava,
pozmenené reflexy. Ďalej uviedol , že jeho zdravotný stav je dlhodobo nepriaznivý, prekonal tri mozgové
porážky, lieči sa na vysoký krvný tlak a pripojil lekárske správy, rovnako trpí poruchami spánku, bolesťami



v hlave a hučaním v ušiach. Dôvodil, že v čase, keď jeho predkovia postavili dom v blízkosti predmetného
elektrického vedenia, t.j. v roku 1948, ochranné pásmo upravujúce vzdialenosti stavieb od takýchto
vedení ešte právnym poriadkom stanovené neboli, a preto bolo možné, aby bol dom postavený v blízkosti
predmetného vedenia vysokého napätia (ktoré bolo zriadené ešte pred postavením domu).
Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti
je založená na objektívnej zodpovednosti a na vznik tejto zodpovednosti nie je potrebné zavinenie
toho, kto neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, resp. vykonáva, preto neobstojí
tvrdenie žalovaného o tom, že nezavinil daný protiprávny stav, spočívajúci v porušení ochranného
pásma. V tomto prípade za podstatné žalobca považuje to, že žalovaný je vlastníkom predmetu,
ktorý spôsobuje porušenie ochranného pásma. Rovnako spochybnil možnosť použitia rozhodnutia NS
SR 3Cdo/134/2007, nakoľko v tomto prípade sa jedná o iné skutkové okolnosti, nakoľko zásah do
osobnostných práv žalobcu neustále trvá aj v súčasnosti.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý poukázal na to, že vedenie bolo
vybudované, sprevádzkované a prevzaté do správy právneho predchodcu žalovaného v júni 1943,
pričom dom žalobcu bol postavený až v roku 1948, a teda v čase výstavby tohto domu právni
predchodcovia žalobcu mohli a mali vedieť, že v blízkosti domu sa bude nachádzať vysokonapäťové
vedenie. Ochranné pásmo bolo stanovené až zákonom č. 79/1957 Zb. a dom žalobcu sa tak ocitol
v ochrannom pásme. Vyjadril názor, že z návrhu žalobcu nie je zrejmé, kedy k neoprávnenému
zásahu malo dôjsť, pričom presný časový údaj je rozhodujúci pre možnosť uplatňovania si nároku
na nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu zásahu do osobnostných práv s tým, že v zmysle
judikatúry NS SR nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak k zásahu do
práva na ochranu osobnosti došlo pred 29.3.1990, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 87/1990 Zb.,
ktorým došlo k zmene § 13 OZ a k zavedeniu nového právneho prostriedku ochrany osobnosti
(3Cdo/134/2007). Podľa názoru žalovaného je tvrdenie žalobcu o ohrození života a zdravia založené
len ne konštatovaní stavu, že dom sa nachádza v ochrannom pásme, avšak ani súčasná platná
legislatívna nevylučuje možnosť zriadenia stavby v ochrannom pásme vysokonapäťového vedenia.
Tvrdenia žalobcu o vplyve elektromagnetického žiarenia na zdravie ľudí považuje za nepodložené,
naopak intenzita elektromagnetického žiarenia 22 kV vedenia je zanedbateľná a nie je spôsobilá privodiť
nepriaznivý stav žalobcu.  Zdravotný stav žalobcu preukazovaný priloženými zdravotnými záznamami
môže byť spôsobený aj vrodenými dispozíciami a zlou životosprávou.
Žalovaný s poukazom na skutočnosť, že zásah začal pred mnohými rokmi vzniesol námietku premlčania,
nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy je majetkovým právom, na ktoré sa vzťahuje 3-ročná premlčacia
lehota. Žalobca vyjadril názor, že napriek tomu, že žalobca neuviedol kedy malo dôjsť k vykonaniu
protiprávneho zásahu zo strany žalovaného do osobnostných práv žalobcu, všeobecná premlčacia doba
začala pre žalobcu plynúť najneskôr dňa 30.4.1998, kedy si svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy
mohol uplatňovať prvýkrát, a teda žalobu podal po márnom uplynutí tejto lehoty. Následne reagujúc
na vyjadrenie žalobcu (poukaz na rozhodnutie Správneho súdu Českej republiky 5S10/2013) žalovaný
uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu o tom, že premlčacia doba ešte nezačala plynúť, nakoľko v
takom prípade by si žalobca uplatňoval nárok ešte pred samotným začatím plynutia premlčacej lehoty.
Súd prvej inštancie citujúc článok 19 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky spolu s §
11, § 13 ods. 1,2,3, § 100 ods. 1,2, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka poukázal na to,
že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušovaním jeho
osobnostných práv a keďže v tomto konaní bola zo strany žalovaného vznesená námietka premlčania,
súd v súlade so zásadou hospodárnosti konania, ako aj v zmysle platnej judikatúry, primárne posudzoval
vznesenú námietku premlčania. Dôvodil, že premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na
vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt
môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Úspešné uplatnenie námietky premlčania
má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Premlčanie možno považovať za
inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych právach okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú
vôbec (§ 100 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré sa premlčujú v prípadoch výslovne
ustanovených v zákone, alebo ktoré zanikajú uplynutím doby, alebo pri ktorých po uplynutí určitého času
dochádza k tzv. prepadnutiu práva bez výslovnej právnej úpravy pre neexistenciu právneho záujmu na
odsúdení ako podmienky úspešnej žalovateľnosti. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného
subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Podstata
premlčania spočíva v priebehu dvoch štádií jeho uplynutia, ktoré treba od seba dôsledne odlišovať.
Pre prvé štádium je charakteristické to, že uplynula zákonom ustanovená doba, teda premlčacia
doba, a to bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol.



Konkrétnym právnym účinkom premlčania je, že dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť námietku (dovolať
sa) premlčania, a tým spôsobiť zánik veriteľovej možnosti domôcť sa s úspechom na súde premlčaného
práva alebo spôsobiť zánik nároku. Ak povinný subjekt toto oprávnenie využije a uplatní námietku
premlčania pred príslušným súdom (napr. žalobou, vzájomnou žalobou, kompenzačnou námietkou a
pod.), nastáva druhé štádium. Námietku premlčania môže uplatniť povinný subjekt v ktoromkoľvek
štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Vznesenie námietky premlčania treba považovať
za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby
subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore
s dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), takže súd má povinnosť na ňu
vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba
práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať. Vznesenie námietky premlčania po márnom
uplynutí premlčacej doby vyvoláva ten právny dôsledok, že súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané
subjektívne právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku
nároku. V dôsledku toho súdu, ktorý zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva
nič iné, než žalobu veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením
námietky premlčania na súde (nie mimo súdu len listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo
vynútiteľné. Subjektom, ktorý je oprávnený uplatniť námietku premlčania, je dlžník, resp. jeho právny
nástupca a prípadne aj ich zástupca.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok žalobcu je premlčaný a  v
plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou odporcu ohľadne premlčania nároku. Vychádzal z úvahy,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je právom majetkovej povahy, ide tu i peňažné vyjadrenie toho,
čo musí znášať ten do koho práv bolo zasiahnuté . Toto právo na peňažné zadosťučinenie sa vzhľadom
na svoju povahu ( právo majetkové ) premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, ktorá je v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát.
Súd pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vychádzal jednak z charakteru peňažného
zadosťučinenia  a jednak z toho, v ktorom okamihu vzniká nárok na ochranu osobnosti ( kedy mohol
žalobca uplatniť svoje právo na ochranu osobnosti prvý krát).
Pokiaľ ide o charakter peňažného zadosťučinenia pri nemajetkovej ujme tu mal súd za to, že ide o úhrnnú
čiastku, ktoré je vždy jednorazová, nie je vo forme opakujúcej sa renty a to aj v tom prípade, ak vzniknutá
nemajetková ujma je trvalej povahy. Toto peňažné zadosťučinenie je teda jednorazové a definitívne, ide
o akýsi druh „ beneficii competentiae „.
Pokiaľ ide o to, kedy si žalobca mohol prvý krát uplatniť právo na ochranu osobnosti, tu súd vychádzal
z ustanovenia § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, z výkladu ktorého vyplýva, že právo na ochranu
osobnosti nevzniká až v dobe, keď sa zásahy do práva na ochranu osobnosti skončili a v súvislosti s
týmto v zmysle odseku 2 § 13 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy je možné
teda uplatniť  v dobe, keď sa fyzická osoba môže domáhať ochrany po prvý krát, nie až po skončení
neoprávneného zásahu.
Nakoľko žalobca neuviedol počas celého konania, kedy začal protiprávny zásah ( prvý krát túto
skutočnosť súdu nastolil až v záverečnej reči na pojednávaní konaním dňa 15.12.2015 ) pri rozhodovaní
súd prvej inštancie vychádzal z týchto skutočností : ak žalobca tvrdí, že protiprávnym zásahom je to,
že je porušené ochranné pásmo, tak možno uvažovať o tom, prvý krát sa žalobca ( vtedy síce ešte
nebol vlastníkom domu ) ako osoba, ktorá bývala v tomto dome  mohol domáhať ochrany osobnosti v
čase, keď boli zákonom č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny ustanovené ochranné
pásma, teda v roku 1958 ( súd poukazuje na to, že sám právny zástupca žalobcu v záverečnej reči
uviedol, že v danom prípade zásah nastal v roku 1958, keď prijatím zákona sa dom ocitol v ochrannom
pásme ). Súd však poukazuje na to, že v tom čase platný Občiansky zákonník nepoznal satisfakčný
spôsob náhrady v peňažnej podobe za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Tento bol do
zákona daný ako samostatný prostriedok ochrany osobnosti fyzickej osoby až zákonom č.87/1990 Zb.
Žalobca sa stal vlastníkom domu až v roku 1998, pričom vklad v katastri nehnuteľnosti bol povolený pod
číslom V1567/98. Ešte pred nadobudnutím vlastníctva žalobca právneho predchodcu žalovaného listom
zo dňa 29.01.1997, ktorý bol právnemu predchodcovi žalovaného doručený dňa 30.01.1997 požiadal o
preloženie predmetného elektrického vedenia, čo aj bolo súdu preukázané. Následne podal na Okresný
súd Trebišov dňa 30.04.1998 žalobu o odstránenie elektrického vedenia, pričom táto žaloba bola podaná
z tých istých dôvodov, z akých sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Súd má preto za to, že
prvý krát si tak žalobca mohol uplatňovať svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy už dňa 30.01.1997
keď požiadal právneho predchodcu žalovaného o preložku predmetného elektrického vedenia, resp.
dňa 30.04.1998, keď podal na Okresnom súde Trebišov žalobu o odstránenie elektrického vedenia.
Vychádzajúc z týchto skutočností, tak premlčacia doba na uplatnenie práv na náhradu nemajetkovej



ujmy tak začala plynúť dňa 30.01.1997, resp. ak vychádzame z podania žaloby dňa 30.04.1998 a
skončila sa tak 30.01.2000 resp. dňa 30.04.2001a teda nárok žalobcu je premlčaný.
Vzhľadom na takto úspešne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd žalobu žalobcu
v plnom rozsahu zamietol a z tohto dôvodu sa ani meritom veci nezaoberal.
Súd prvej inštancie dôvodil, že sa nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu o tom, že premlčacia doba ešte
nezačala plynúť, pretože zásah trvá, nakoľko pri takomto posudzovaní by sa rozsah nemajetkovej ujmy,
ktorý musí byť ustálený ku dňu rozhodnutia súdu ešte nedal ustáliť a teda žaloba by bola predčasná.
O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p., v tomto konaní bol úspešný
žalovaný, preto má  nárok na náhradu trov konania. Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania vo
výške 576,- Eur pozostávajúcich náhrade za meranie intenzity elektromagnetického poľa a magnetickej
indukcie pod vedením V206 F. U. ( B. U. ) 22kV neizolovaného vzdušného vedenia ( žalovaný si uplatnil
1 z ním vynaloženej sumy nákladov vo výške 1 152,- Eur ), čo aj súdu preukázal objednávkou č.
4200019945 a následnou faktúrou o 90052182 o úhrade sumy za vyššie uvedené meranie. Pretože mal
súd prvej inštancie  za to, že tento výdavok žalovaného bol v konaní vynaložený účelne, súd mu ako
úspešnému účastníkovi priznal túto náhradu trov konania .

3. K uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/, pretože súd prvého stupňa nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že ochranné pásmo je narušované v danom prípade
trvalým spôsobom, a preto sú neprirušene trvalo ohrozované a poškodzované osobnostné práva
žalobcu, v dôsledku čoho v danom prípade 3-ročná premlčacia doba nezačala plynúť. Opakovane
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 5 Aps 10/2013 zo dňa 13.3.2014 a upriamil
pozornosť na potrebu ozrejmiť, či sa jedná o trvalý zásah alebo o jednorázový zásah s trvajúcimi
dôsledkami s tým, že ak ide o trvalý zásah premlčacia doba nezačne do ukončenia protiprávneho
zásahu plynúť a ak ide o jednorázový zásah s trvajúcimi dôsledkami premlčania, doba začne plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Podľa názoru
žalobcu v danom prípade nejde o jednorazový zásah, ktorého následky by pretrvávali, ale ide o trvalý
protiprávny stav (trvalý zásah), pretože každý deň je znova a znova porušované ochranné pásmo. Z
uvedeného dôvodu podľa žalobcu nemožno posudzovať nárok žalobcu ako premlčaný a poukázal na to,
že prijatím právneho názoru súdu prvej inštancie by sa prezumoval stav, kedy poškodenému subjektu
vznikajú v priebehu plynutia času rôzne aj nové ujmy v osobnostných právach, pretože zásah trvá aj
naďalej, avšak poškodený by sa nemohol domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, ak nastali po lehote 3
rokov od začiatku trvajúceho zásahu do osobnostných práv poškodeného. Z uvedeného dôvodu žalobca
považoval rozsudok za nesprávny a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a zároveň si
uplatnil náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril písomne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie je podľa
jeho názoru vecne správny a žiadal, aby ho odvolací súd potvrdil. Podľa názoru žalovaného súd prvej
inštancie správne posúdil vznesenú námietku premlčania, a to s poukazom na skutočnosť, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktorý podlieha premlčaniu. Všeobecná
3-premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a premlčacia doba
začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
v prípade uplatňovania nároku z neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Žalovaný opakovane
poukázal na to, že žalobca neuviedol presný časový údaj, kedy mal žalovaný vykonať protiprávny
zásah do jeho osobnostných práv, resp. akým konaním alebo nekonaním podľa osobitných právnych
predpisov mal žalovaný do jeho osobnostných práv zasiahnuť, a preto opakovane žalovaný zdôraznil ,
že žalobca dom nadobudol kúpnou zmluvou v roku 1998 a ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti žiadal listom zo dňa 29.1.1997 o preloženie predmetného vedenia. Žalobou zo dňa
30.4.1998 sa žalobca domáhal preloženia vedenia presne z tých istých dôvodov, ktoré dnes uvádza pri
uplatňovaní svojho satisfakčného nároku, preto žalovaný má za to, že žalobca si mohol svoje právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatňovať prvýkrát najneskôr už 30.4.1998 a 3-ročná
premlčacia doba sa  tak skončila dňa 30.4.2001. Žalobca však svoju žalobu podal na súde až 28.10.2014
po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný poukázal na objektívne stanovený začiatok premlčacej lehoty v
zmysle Obč.zákonníka, t.j. nezávisle od subjektívnej okolnosti, čo znamená, že nie je relevantným, či
žalobca vedel alebo nevedel o svojom práve. Začiatok plynutia premlčacej doby je objektívne vymedzený



a odvodený od slova mohlo a nie od slova mohol. Na základe uvedených skutočností návrh žalobcu
nebol podaný včas, je premlčaný .Zároveň žalovaný pre úplnosť uviedol, že jeho konanie bolo a je v
plnom súlade s platnými právnymi predpismi a nezasahuje do osobnostných práv žalobcu, kde odkázal
na svoje doterajšie písomné vyjadrenia. Na základe uvedeného považuje žalovaný rozsudok v plnom
rozsahu za vecne správny.

5. Žalobca podával odvolanie v čase účinnosti  zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016) a odvolací  súd vec prejednával  a rozhodoval v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (účinného od 1.7.2016)

6. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (ďalej
len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust.  § 385 ods. 1 CSP  prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z  § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné ,preto  rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP .

8. Rozsudok bol  verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach,  pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní  na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3  CSP).

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa  nasledovné:

11. Žalobca podané odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/  O.s.p. (v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p ) a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci .

12. Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný.

13.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. ( pod písm. h) je obsiahnutá vada ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav).

14.Nová úprava ( CSP ) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu,
pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej formulačnej úprave.
Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku okrem iného môžu byť  vady konania, ako aj
vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1  písm a),b),c),d) CSP  ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované
a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v  § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p..
V zmysle  Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude



rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa
čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
(§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP ).
Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok
rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

15.K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p)
odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je  činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže
dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad

16.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto  nie je daný
odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ ani podľa ust. § 205 ods.2 písm a/ (v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. h/ ) O.s.p. a odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu
predchádzalo nezistil ani žiadne iné vady uvedené v § 221 ods.1 O.s.p ani iné vady konania , ktoré by
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17.Odvolací súd v prvom rade uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 100 ods. 1,2 a § 101
Obč. zákonníka keďže vychádzal zo správnej úvahy , že právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako právo
majetkovej povahy podlieha premlčaniu, ktorý záver  je v súlade s ustálenou judikatúrou (rozhodnutia
NS SR 2Cdo/278/2007, 1Cdo/100/2009, 2Cdo/194/2011) a nespochybňoval ho ani žalobca.

18.Zároveň správne súd prvej inštancie poukázal na to, že v čase výstavby domu, ani v čase zavedenia
ochranných pásiem Občiansky zákonník nepoznal satisfakčný spôsob náhrady v peňažnej podobe za
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti ,vo vzťahu k čomu odvolací súd dopĺňa, že v zmysle
ustálenej judikatúry náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ v znení zákona č.
87/1990 Zb. nemožno priznať, ak k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo pred účinnosťou tohto
zákona (rozsudok NS SR 2Cdo/6/1992, 3Cdo/134/2007 ).

19. Súd prvej inštancie v danom prípade aj správne vyložil ustanovenie § 101 Obč. zákonníka
vychádzajúc  zo základných princípov a charakteristiky inštitútu premlčania, ako aj cieľa, ktorý má byť
jeho aplikáciou dosiahnutý a majúc za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako právo majetkovej
povahy sa premlčuje  vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy
sa právo mohlo vykonať po prvýkrát. Uvedenú skutočnosť nerozporuje ani žalobca, avšak namieta
nesprávne právne posúdenie súdu vo vzťahu k stanoveniu začiatku plynutia premlčacej lehoty tak, ako
to uskutočnil súd prvej inštancie v tomto konkrétnom prípade.

20.K tejto námietke odvolací súd ako prvé uvádza , že súd prvej inštancie správne  zohľadnil , že
Obč. zákonník stanovuje začiatok premlčacej doby objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností,
t.j. bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca vedel, alebo nevedel o svojom práve, pretože platí , že
všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz ,kde
začiatok plynutia premlčacej doby je objektívne vymedzený a odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova
„mohol“( viď R 1/1998).

21.V nadväznosti na uvedené odvolací súd skúmal, či súd prvej inštancie správne ustálil, kedy došlo
(resp. malo dôjsť)   k takému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť práva
žalobcu na ochranu jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč.zákonníka (s tým, že takýto zásah do
osobnostných práv musí byť neoprávnený, teda musí byť v rozpore s objektívnym právom) a kedy právo
na finančnú satisfakciu mohlo byť uplatnené po prvý raz.



22. Neoprávneným zásahom je zásadne každé konanie objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva fyzickej
osoby chráneného v zmysle ust. § 11 Obč.zákonníka; za neoprávnený nemožno považovať zásah do
osobnostnej sféry iba vtedy, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, (napr. výkon práva,
plnenie povinností, svojpomoc, nutná obrana, či krajná núdza, zákonné licencie a pod.).

23. Odvolací súd tu vychádzal z úvahy, že právo na priaznivé životné prostredie obsahom ktorého je i
právo na pokojné a nerušené užívanie obydlia je subjektívnym hmotnoprávnym oprávnením (právom)
každej fyzickej osoby a jeho ochrany sa možno domáhať zákonom stanoveným postupom pred súdmi
(ako aj pred správnymi orgánmi).

24. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že vo všeobecnosti pre posúdenie námietky
premlčania je potrebné ozrejmiť, či sa jedná o trvalý zásah (pri ktorom premlčacia doba nezačne
plynúť do ukončenia protiprávneho zásahu) alebo o jednorázový zásah s trvajúcimi dôsledkami (pri
ktorej premlčacia doba začne plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. Odvolací súd dopĺňa, že pre určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty je
potrebné ustáliť to, aké konanie alebo nekonanie žalovaného je možné považovať za zásah (resp.
žalobcom tvrdený zásah) do práv žalobcu, kedy je potrebné jasne pomenovať, čím a ako  žalovaný
konal( resp. nekonal ) protiprávne (t.j. ktoré konanie či nekonanie považuje žalobca za vykazujúce znaky
protiprávnosti) a následne stanoviť kedy došlo k takémuto konaniu alebo nekonaniu.

25. Odvolací súd má za to, že pri posúdení uvedenej otázky je potrebné zohľadniť od akých skutkových
okolností odvodzuje žalobca svoj nárok uplatnený v tomto konaní a upriamuje pozornosť na to, že
žalobca svoj návrh odôvodňoval   tým, že vedenie vysokého napätia ponad nehnuteľnosti žalobcu
predstavuje ohrozenie zákonom chránených záujmov - života, zdravia a majetku, ako vlastníka priľahlej
nehnuteľnosti,  ktorá hrozba vyplýva z faktu, že nehnuteľnosť sa nachádza hlboko v ochrannom
pásme vzdušného vedenia vysokého napätia. Dôvodil, že v súvislosti s pôsobením elektromagnetického
žiarenia pochádzajúceho z vedenia vysokého napätia vznikajú veľké zdravotné riziká, ak k tvrdeniu
žalovaného o dobrom technickom stave predmetného vedenia poukazoval žalobca na to, že technický
stav nie je prednostne tým, čo zásah do osobnostných práv žalobcu vyvoláva, nakoľko tieto sú ohrozené
a poškodené hlavne v dôsledku porušenia zákonného ochranného pásma.

26. Podľa ust. § 30 ods. 1,2,3 zák.č. 79/1957 Sb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný
zákon) v znení účinnom od 1.1.1958 (zrušený zákonom č. 70/1998 Z.z. o energetike účinným od
1.7.1998) energetické diela sa chránia ochrannými páskami. V nich sú v rozsahu určenom vykonávacími
predpismi zakázané alebo obmedzené stavby, zariadenia, úpravy povrchu a porasty, ktoré by ohrozovali
energetické diela a ich plynulú a bezpečnú prevádzku. Rovnakým spôsobom možno zakázať alebo
obmedziť niektoré činnosti v ochranných pásmach alebo v ich blízkosti.
Povinnosti a obmedzenia v ochranných pásmach alebo v ich blízkosti vznikajú povolením na stavbu
energetického diela; zanikajú zrušením diela.
Ak je rozsah ochranných pásiem alebo miera povinností a obmedzení sporná, vymedzí ich povoľujúci
orgán.

27.Podľa ust. § 5 vládneho nar. č. 80/1957 Sb., ktorým sa vykonáva zákon č. 79/1957 (elektrizačný
zákon) ochranným pásmom je priestor v bezprostrednej blízkosti energetického diela, ktorý je určený
na zabezpečenie plynulej prevádzky diela a na zaistenie bezpečnosti osôb a majetku.

28.Podľa ust. § 7 citovaného vládneho nariadenia vlastníci (užívatelia) nehnuteľnosti v ochrannom
pásme sú povinní ich udržovať v stave, ktorý by neohrozoval energetické dielo a plynulosť a bezpečnosť
jeho prevádzky; sú aj povinní sa zdržať všetkého, čo by mohlo takéto ohrozenie spôsobiť. V lesných
priesekoch sú povinní na zabezpečenie prístupu a príchodu k vedeniu udržiavať voľný pruh pozemkov,
tzv. bezlesie so šírkou 4 m po jednej strane základov podperných bodov (stožiarov).

29. Podľa ust. § 14 ods. 1,2,3 citovaného vládneho nariadenia pri energetických dielach, ktoré boli
zriadené predo dňom začiatku účinnosti elektrizačného zákona, môže orgán kompetentný pre povolenie
stavby energetického diela na návrh energetického podniku rozhodnúť, že stavby a iné zariadenia,
ktoré nepatria k prevádzke energetického diela, pokiaľ boli zriadené v priestoroch ochranného pásma
vedenia predo dňom začiatku účinnosti elektrizačného zákona, sú ich vlastníci povinní na náklad



energetického podniku odstrániť alebo v nevyhnutne potrebnom rozsahu upraviť, ak to vyžaduje plynulá
alebo bezpečná prevádzka vedenia.
Za majetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku odstránenia alebo úpravy stavby alebo zariadenia podľa
predchádzajúceho odseku na majetku, ktorý nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, prislúcha jeho
vlastníkovi náhrada, ktorú mu poskytne energetický podnik podľa zásad platných pre vyvlastnenie. Ak
nedôjde k dohode o náhrade rozhodne o nej a o jej výške orgán kompetentný pre povolenie stavby
energetického diela.
Energetický podnik nie je povinný uhradzovať náklady za odstránenie alebo úpravy stavby alebo
zariadenia podľa ods. 1, ani poskytnúť vlastníkovi náhradu za majetkovú ujmu podľa ods. 2, ak
stavba alebo zariadenie boli postavené v priestore ochranného pásma bez predpísaného stavebného
povolenia, príp. bez dodržania podmienok určených v stavebnom povolení na ochranu plynulosti a
bezpečnosti prevádzky vedenia alebo ochrany stavby proti škodlivým účinkom tejto prevádzky.

30. Podľa ust. § 19 ods. 1,2 zák.č. 70/1998 Z.z. o energetike (účinný od 1.7.1998, zrušený zákonom č.
656/2004) na ochranu elektroenergetických zariadení sa zriaďujú ochranné pásma.
Ochranné pásmo je priestor v bezprostrednej blízkosti elektroenergetického zariadenia, ktorý je určený
na zabezpečenie jeho spoľahlivej a plynulej prevádzky a na zabezpečenie ochrany života a zdravia osôb
a majetku.

31. Podľa ust. § 19 ods. 4 písm. a/ citovaného zákona v ochrannom pásme vonkajšieho elektrického
vedenia a pod vedením je zakázané zriaďovať stavby a konštrukcie.

32. Podľa ust. § 19 ods. 11 citovaného zákona výnimky z ochranných pásiem môže v odôvodnených
prípadoch povoliť úrad rozhodnutím.

33. Podľa ust. § 36 ods. 1 zák.č. 656/2004 Z.z. o energetike a zmene niektorých zákonov na
ochranu zariadenia elektrizačnej sústavy sa zriaďujú ochranné pásma. Ochranné pásmo je priestor v
bezprostrednej blízkosti zariadenia elektrizačnej sústavy, ktorý je určený na zabezpečenie spoľahlivej a
plynulej prevádzky a na zabezpečenie ochrany života a zdravia osôb a majetku.

34. Podľa ust. § 36 ods. 4 písm. a/ citovaného zákona v ochrannom pásme vonkajšieho nadzemného
elektrického vedenia a pod elektrickým vedením je zakázané zriaďovať stavby, konštrukcie a skládky.

35. Podľa ust. § 36 ods. 14 citovaného zákona výnimky z ochrany pásiem môže v odôvodnených
prípadoch povoliť stavebný úrad na základe stanoviska prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo
distribučnej sústavy.

36.Pri posudzovaní predmetnej veci a rozhodovaní o námietke premlčania súd prvej inštancie správne
zohľadnil skutkové okolnosti vyplývajúce z predložených a vykonaných dôkazov, ktoré medzi účastníkmi
konania ani neboli sporné, a to že elektrické vedenie bolo zriadené ešte pred vystavaním nehnuteľnosti,
ktorej vlastníkom je žalobca a predmetná nehnuteľnosť bola postavená v čase, keď už bolo zriadené
toto elektrické vedenie (vedenie bolo vybudované, sprevádzkované v júni 1943, pričom dom žalobcu bol
postavený v roku 1948). Zároveň bolo nesporné, že obe stavby, resp. elektrické vedenie aj nehnuteľnosť
boli postavené v čase, keď ešte zákon nestanovoval ochranné pásma. Ochranné pásma boli zriadené
prvýkrát zákonom č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny, kedy sa teda už postavený
rodinný dom ocitol v ochrannom pásme (novoustanovenom zmysle citovaného zákona) už existujúceho
elektrického vedenia.

37.Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu nedošlo ku
konaniu, ktoré by bolo priamo v rozpore so zákonom stanovujúcim ochranné pásma (a upravujúcim
vzťahy týkajúce sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v týchto ochranných  pásmach ) tým, že by vystaval
elektrické vedenie v blízkosti už stojacej nehnuteľnosti žalobcu , v dôsledku čoho by sa táto ocitla
v ochrannom pásme. Zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu konkrétnemu porušeniu ustanovení
zákona pri zriaďovaní elektrického vedenia, resp. pri prípadnom povolovaní alebo vyjadrovaní sa k
zriadeniu stavby žalobcu (resp. právneho predchodcu žalobcu).

38.Zároveň , aj s poukazom na citované zákonné ustanovenia , možno súhlasiť s tvrdením žalovaného,
že od počiatku - od zavedenia ochranných pásiem až doposiaľ jednotlivé zákonné úpravy vždy



umožňovali výnimky v rámci ochranných pásiem, a teda aj zriadenie stavieb v takýchto ochranných
pásmach, obdobne elektrizačný zákon počítal s prípadmi existencie stavieb v novo zriadených
ochranných pásmach, t.j. počítal s prípadmi, keď stavby boli zriadené predo dňom účinnosti zákona
stanovujúceho ochranného pásma a vo vzťahu k nim  neurčoval žiadne jednoznačne konkrétne
povinnosti prevádzkovateľa energetického zariadenia. Zo strany žalovaného teda nedošlo k porušeniu
žiadnych povinností stanovených zákonov vo vzťahu k už existujúcim stavbám v čase zavedenia
ochranných pásiem zákonom. Samotnú existenciu stavby v ochrannom pásme podľa odvolacieho súdu
nemožno považovať samo osebe za porušenie povinnosti, teda za protiprávne konanie žalovaného.

39. Odvolací súd vychádzal  zo žalobného návrhu a ďalších vyjadrení žalobcu, t.j. zohľadnil skutkové
okolnosti, o ktoré opiera žalobca uplatnený  nárok- ako nárok vyplývajúci z ohrozovania zdravia v
dôsledku porušovania ochranného pásma. Zároveň odvolací súd  má za to, že správne súd prvej
inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca dňa 30.4.1998 podal na Okresný súd Trebišov žalobu o
odstránenie elektrického vedenia, ktorá bola podaná z tých istých dôvodov, z akých sa žalobca domáha
náhrady nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd tak dospel  k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej
lehoty vychádzajúc zo zistenia, kedy žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko
už v čase nadobudnutia tejto nehnuteľnosti bolo jednoznačne zrejmé, že táto nehnuteľnosť sa nachádza
v ochrannom pásme a bolo žalobcovi známe ( resp. mohlo mu byť známe pri bežnej opatrnosti), že
dochádza k ním tvrdenému  zásahu do jeho osobnostných práv. Uvedené je zrejmé aj z obsahu žaloby,
ktorou sa žalobca domáhal odstránenia elektrického vedenia (podaná dňa 30.4.1998), kde žalobca
uvádzal obdobné skutkové okolnosti, z čoho je zjavné, že už v čase podania tejto žaloby mal vedomosť
o ním tvrdenom zásahu do jeho práv.

40. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne žalobu zamietol vychádzajúc z úvahy, že žalobca
svoj nárok uplatnil po márnom uplynutí premlčacej lehoty  a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, nevznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

42. Rozhodnutie bolo prijaté  senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom  hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "39C/259/2014", "guid": "c5777495-a187-48c3-bd36-c02d939d36a9:ccf77158-e477-4cdb-8cbb-20a5e4c1551d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}