Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/178/2012 z 30. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. júla 2013, sp. zn. 16CoE/178/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3812217745.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/178/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3812217745.1 | 2013-07-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f1dac52c-e38a-4ab3-a66e-cdb2a40d3d65 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217745.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/178/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217745
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812217745.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., IČO: 36 432
105, so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, zastúpeného verita s.r.o. (predtým Máčaj a Novák s.r.o.), IČO:
35 940 875, Karpatská 18, Bratislava, proti povinnej: F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, B., o
vymoženie 331,94 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza, č. k. 16Er/3456/2012-14, zo dňa 2. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Sitášovej o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený
sa návrhom podaním dňa 18.9.2012 domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp.zn. WH-B/0411/0365, ktorý
bol vydaný dňa 30.5.2012. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.7.2012 a vykonateľnosť
dňa 27.7.2012. Podľa návrhu oprávneného je predmetom exekúcie vymoženie istiny vo výške 331,94
Eur s príslušenstvom. Dňa 28.9.2012 doručila súdna exekútorka Mgr. Jana Sitášová exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie
špecifikovaného rozhodcovského rozsudku a zmluvy o úvere súd zistil, že dňa 12.12. 2007 /dátum
podpisu banky/ bola medzi právnym predchodcom oprávneného / Poštová banka a.s./ a povinným
uzavretá Zmluva o úvere č. 9846526707, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý - spotrebiteľský
úver vo výške 10.000,00 Sk, s RPMN 25,16%, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 11 mesačných
splátkach vo výške 991,00 Sk. Súd ďalej preskúmal Zmluvu o úvere podpísanú dňa 21.12.2007,
ktorú s povinným uzavrela spoločnosť Poštová banka, a.s., ktorá následne postúpila pohľadávku voči
povinnému oprávnenému a Obchodné podmienky pre úver / verzia 1/2007/, ďalej len „OP“. Predmetnú
zmluvu rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania posúdil ako zmluvu o úvere uzatvorenú v
zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a súčasne ustálil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú „Zmluvu
o úvere" zo dňa 21.12.2007, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať
podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Obchodné
podmienky pre úver ", ďalej len ako „OP", na ktoré sa odvoláva v odôvodnení rozsudku rozhodcovský
súd. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol
poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde
týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie úverov". Z tohto dôvodu sa oprávnený považuje za



dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že pôžička bola povinnému poskytnutá ako spotrebiteľovi.
Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2
písm.a) zákona č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo
strany veriteľa vo výške 10.000,-Sk a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s
prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom
formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého
ďalšieho veriteľa / oprávneného/, ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom
prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky v článku 11. bode 11.2 OP, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal
rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných OP, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o pôžičke,
konkrétne článku 11. bodu 11.2 OP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku. V OP v článku 11. bodu 11.2 bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak,
že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP budú riešené dohodou.
V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB /Poštovej banky/ na riešenie vzájomných
sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany
sporového konania sa rozhodnutiu súdu (RAM) podradia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich
konečné a záväzné. Tu sa súd zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú
rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské
konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na
súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona
č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto
otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký
rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou
zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní
predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k
zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská
doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom
prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy o pôžičke povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky,
kde je ustanovené „riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a
OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., (RAM)
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutie súdu (RAM) podradia s tým,
že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Podľa názoru okresného súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na



podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda
adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom
pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku
aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia,
ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy
účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného
výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame
dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho
súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a
účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú
úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd
opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM
Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená
podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES),
ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy
súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby
mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho
dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na
riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a
teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred
stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval
rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej
podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení
platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré
vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj
samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa, v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom
na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak
rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je
možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Len zo
samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy
nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou
podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Výpočet neprijateľných podmienok môže a má
dopĺňať judikatúra. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa
názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore
s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je
neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na



vyššie uvedené skutočnosti, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul.

Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom
konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§
35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený ďalej namietal, že z ustanovenia § 45 ods.1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že
rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia
s dobrými mravmi. Oprávnený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3
M Cdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 9CoE/27/2011
zo dňa 21.12.2011. Oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na
základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Oprávnený navrhol aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia vyhovel, alebo alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozhodnutie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na základe podaného odvolania
oprávneným, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že uznesenie prvostupňového súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva:

Súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd
zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní
o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so
zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe
možno exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto
nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, kde zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť



exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1
písm. a), b) tohto zákona , alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c) citovaného zákona). Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na
naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a
len za určitých osobitných podmienok. Prvostupňový súd správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej
úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami
pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské
rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne,
a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice
93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho
musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere v spojení s Obchodnými podmienkami
pre úver, uzavretá medzi účastníkmi dňa 21.12.2007, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal
oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku
spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností obchodné podmienky pre úver, ktoré
povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Odvolací
súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade.
Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom
zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je
ochrana spotrebiteľa a jeho práv.

V prejednávanej veci prvostupňový súd potom opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky
("Obchodné podmienky pre úver"), ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu
spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal prvostupňový súd, javí
ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní
so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách.

V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ani neprípustné nahrádzanie procesnej
pasivity povinného.



Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.