Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4S/22/2014 z 13. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. septembra 2017, sp. zn. 4S/22/2014, ECLI:SK:KSPO:2017:8014200345.6 Krajský súd Prešov | 4S/22/2014 | ECLI:SK:KSPO:2017:8014200345.6 | 2017-09-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (543/2010 Z. z.), OSP, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e88888a1-e894-4ff8-bf22-ce1b09e0ba3a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200345.6 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/22/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200345
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200345.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek
senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu Piotr Severín
Zieliňski - GreenAdvice s.r.o., IČO: 46 216 693 Karpatská 754/7, Svidník, právne zastúpeného JUDr.
Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul.
29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, za účasti O. T. J., U. XX/XX, XX XXX Q., X. republika o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. 15681-2/2014-Ba zo dňa 4. februára 2014 na základe
žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Nárok na náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. žalovaná dňa 4. februára 2014, rozhodnutím č. 15681-2/2014-BA tak, že odvolanie žalobcu v 1/ rade
zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

2. Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom
rozsahu dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že s účinnosťou od 1.1.2011 je
upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v
nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom
vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

3. Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.
z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú
činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi
príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie
alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská
republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika
uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.



4. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý
zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z
predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného
predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

5. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1
písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011
povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky
poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich
rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie
nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné
nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na
fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú
činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského
štátu.

7. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

8. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

9. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

10. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných



skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

11 .Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v
Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania
koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať
preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna
poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky,
bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle
môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom
prípade Sociálna poisťovňa.

12. Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti,
a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky „Právne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku“, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným
praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení
Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v
danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

13. Súdny dvor v tejto súvislosti vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06,
kritéria, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa
v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,
obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad
bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných
dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových operácií, sa môžu
zohľadniť taktiež. Je tak zrejmé, že sporné registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané
až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

14. Uvedené skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o



sociálnom poistení ale na základe kompetencií inštitúcie príslušnej na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky vykonala u dotyčného zamestnávateľa dňa 26.2.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Košice.
V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, pričom citovala skutočnosti
zistené kontrolou, uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Z výsledkov kontroly tak nepochybne vyplýva,
že oficiálne sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené v živnostenskom registri nespĺňa základné
kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

15. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa
nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnanca účastníka konania sa
od 1.7.2011 do 31.12.2011 vzťahuje slovenská legislatíva. Účastník konania síce predložil formálne
doklady, pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepreložil však doklady
preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie
cestovných náhrad, cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonáva prácu
na určenom mieste. Z týchto dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, v ktorej registri bol
zamestnanec účastníka konania vedený, rozhodla, že zamestnancovi účastníka konania, tu žalobcovi
v 2/ rade, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti za obdobie od 1.7.2011 do 31.12.2011.

16. Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je
osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku,
prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom
na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína
na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná
zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však
nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia,
pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký
právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka
sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej
iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

II.

17. Žalobou zo dňa 17.2.2014 doručenou tunajšiemu súdu 26.2.2014 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 15681-2/2014-BA zo dňa 4. februára 2014 v spojení s
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 90666-1/2013-
KEM zo dňa 9. septembra 2013, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať
zároveň náhradu trov konania.

18. Žalobu odôvodnil tým, že ako podnikateľský subjekt vykonával podnikateľskú činnosť na území
Slovenskej republiky na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Má registrovaný status
zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával
viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovanej v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté tak, že jeho zamestnancovi nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
za obdobie od 1.7.2011 do 31.12.2011 podľa slovenskej legislatívy, a to z dôvodu, že vykonanou



kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca žalobcu a že žalobca nemá v mieste
podnikania zriadenú kanceláriu a používa súkromnú poštovú schránku.

19. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom
štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi
cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej
viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať
svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

20. Argumentoval ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), bod 8,
podľa ktorého všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov,
ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa
bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom
členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo
jeho právne predpisy uplatniteľnými. Podľa bodu 15 nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú
v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie
zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné
ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba
vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

21. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v
rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60
dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že
ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.3.2013), ktorú u žalobcu v 1/ rade vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom
prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere
arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia
konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako
po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

22. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie
týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové
firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia
(ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany
zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných
organizačných zložiek budú potvrdzované. Je tak zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto
postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí
zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do
úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu
ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou
firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp.
vykonávali prácu.

23. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo
k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu
aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí



platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa
uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.

24. Uviedol, že žalovaná poukazuje v napadnutom rozhodnutí na skutočnosti, ktoré neboli predmetom
dokazovania v rámci konania na správnom orgáne prvého stupňa a neboli ani súčasťou zisteného
skutkového stavu. Žalobca resp. jeho zamestnanci tak nemali možnosť reagovať na uvádzané
skutočnosti, čím im bolo odňaté právo brániť sa a možnosť vyjadriť sa k všetkým tvrdeniam.

25. Zároveň poukázal žalobca tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia
zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole
objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o
registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným
podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie
prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná
nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a
kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce.

26. Zdôraznil, že v priebehu tejto kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej
riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky
svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho
zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že v lete roku 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej kontrolu, pričom v tom čase neboli zistené
žiadne nedostatky vo vzťahu k reálnemu výkonu práce na území Slovenskej republiky, či k miestu
podnikania žalobcu.

27. Poukázal na to, že ako zamestnávateľ spĺňa nepochybne všetky kritéria na to, aby jeho sídlo v
Slovenskej republike spĺňalo podmienku registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci
pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané pracovné zmluvy ako aj zmluvy s obchodnými
partnermi, je tu sídlo, ktoré určuje podnikateľskú politiku a riadi prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa
tu finančné úkony, bankové prevody, ako aj samotný nábor nových zamestnancov.

28. Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k sociálnemu
zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané
rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu v 1/
rade spätne, za minulé obdobie.

III.

29. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 25.4.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú
právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo
všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou
správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia
spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 z 29.4. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne
zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva
sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú
výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho



zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda
príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá
osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku
11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného
nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná.
V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako
zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi
predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú
pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva.
Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách
určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti
jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

30. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky ide o Sociálnu poisťovňu. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že
zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
(bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa
preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na
základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť
na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na
území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia
Slovenskej republiky. Kontrola vykonaná Národným inšpektorátom práce v spoločnosti žalobcu v 1/
rade dňa 21.11.2011 bola zameraná na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania
v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

31. Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto
účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa
povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal
Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť
príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o
relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z
článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja
proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

32. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí
majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých
prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch.
V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo
hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej
republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež sociálna poisťovňa
zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí
prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa
pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10
hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného
nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb
s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a
z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“



vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala
najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a
naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí
majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky,
pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia
v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého
zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že konkrétnemu
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už
vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve
až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po
ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia
dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol
vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou
poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom,
že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo.
Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu a jeho zamestnancov.

33. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je
nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné
kritéria, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť
reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie
miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z
praktickej príručky „Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Zamestnanci
Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, boli dňa 25.2.2013 poverení vykonať kontrolu u zamestnávateľa,
žalobcu v 1/ rade, v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária ani prevádzka zamestnávateľa
sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Do pobočky sociálnej poisťovne za
účelom pracovného stretnutia sa dňa 6.3.2013 dostavil splnomocnený zástupca žalobcu v 1/ rade. Zo
záznamu z pracovného stretnutia č. 53400-3/2013-KEM vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom
oprávnení je iba virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese
Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa
však v živnostenskom oprávnení zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa
nevykonávajú, a tak nie je možné relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia
skutočne vykonávajú. Všetky účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ
neriadi z miesta registrovaného sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Poľskej republiky.
Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom
zamestnávateľa sa nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je
možné jednoznačne určiť, pretože je viazané len na objednávku zadávateľa a práca nie je vopred
naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený
deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, tiež neboli žalovanej predložené. Záznam z
tohto pracovného stretnutia bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z
čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1/ rade sa s obsahom záznamu oboznámil.
Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Súčasne žalovaná poznamenáva, že kontrola vykonaná
zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník v roku 2011, na ktorú žalobca v 1/ rade
poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

34. Až po riadnom vyhodnotení skutkového stavu, vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia,
pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla,
že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1/ rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke
sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa



vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1/ rade v zmysle kritérií stanovených na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom
vychádzala z uvedenej Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia
Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.5.2012 vyžaduje splnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania
hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie
miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy.
Miesto podnikania žalobcu v 1/ rade (do 20.5.2013 Košice, Palárikova 16, od 21.5.2013 Svidník,
Karpatská 754/7) nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely II. hlavy
základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi
zamestnancami žalobcu v 1/ rade osobne nestretli.

35. Žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky
alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky,
ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik
povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie
a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

36. Zamestnancovi žalobcu v 1/ rade, O. T. J., žalobcovi v 2/ rade žalovaná formulár PD A1 nevystavila.
Žalobca v 1/ rade prihlásil svojho zamestnanca do systému sociálneho poistenia dňa 1.7.2011 v pobočke
žalovanej. Podanie prihlášky však nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia, ak je v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie a žalobcovi v 2/ rade týmto dňom tak nevzniklo
povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti.

37. Podľa právneho názoru žalovanej, v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., za prvý úkon,
ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového orgánu
účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci konania
brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa účastníkov
konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastník konania v zákonom stanovenej lehote
využil.

IV.

38. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že vo vzťahu k zamestnancovi žalobcu, Sociálna
poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím č. 90666-1/2013-KEM zo dňa 9. septembra 2013, ako orgán
príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa §
210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti v období od 1.7.2011
do 31.12.2011 podľa slovenskej legislatívy, a to podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom
poistení.

39. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že tá rozhodovala
pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.9.2009.

40. V rozhodnutí citovala čl. 11 (3) (a), čl. 13 (1), 13 (3) základného nariadenia. K skutkovým
okolnostiam uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vykonali kontrolu u
zamestnávateľa, žalobcu, na registrovanom mieste podnikania v Košiciach, Palárikova 16, ktoré je
uvedené v živnostenskom registri. Na mieste bolo zistené, že tento subjekt na uvedenej adrese
nemá zriadenú kanceláriu, resp. prevádzku. Dňa 6.3.2013 sa dostavil do pobočky Sociálnej poisťovne
splnomocnený zástupca zamestnávateľa, Ing. Miloslav Almaši (záznam zo stretnutia č. 53400-2/2013-
KEM), ktorý uviedol, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou
zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín),



kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Predmetom
činnosti je doručovanie reklamných letákov, miesto výkonu činnosti sa tak nedá presne určiť, je viazaný
na konkrétnu objednávku. Práca sa následne prideľuje ústne, písomné rozpisy úloh a pracovnej náplne
sa nevyhotovujú. Na základe výsledkov kontroly tak nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec, O.
T. J., reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom. S poukazom na uvedené skutočnosti sa konštatovalo, že tomuto
zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi v období 1.7.2011 do 31.12.2011 podľa slovenskej
legislatívy.

41. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Citoval v ňom body 8, 11, 15, 17 Základného
nariadenia, čl. 11 bod 3a nariadenia, § 11 ods. 1, § 4, § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, § 5
ods. 1 a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Poukázal na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,
nezákonné, vydané po lehote v zmysle § 210 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, že porušuje princípy
rovnakého zaobchádzania a diskriminuje občanov Poľskej republiky pracujúcich na území Slovenskej
republiky. Poukázal na charakter obchodnej činnosti, ktorou sa zaoberá, t.j. reklamná a marketingová
služba spojená predovšetkým s rozvozom reklamných letákov. Je tiež nesporné, že pri výkone kontroly
boli z jeho strany predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce jeho zamestnancov
(pracovné zmluvy, mzdové listy, evidencie dochádzky) a rovnako je preukázaná riadna úhrada odvodov
do systému sociálneho poistenia z jeho strany vo vzťahu k jeho zamestnancom.

42. O odvolaní rozhodla žalovaná dňa 4. februára 2014, rozhodnutím č. 15681-2/2014-BA tak, že
odvolanie žalobcu v 1/ rade zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

V.

43. Uznesením NS SR, sp.zn. 7Sźso/63/2015 bol zrušený rozsudok KS Prešov zo dňa 7.mája 2015, č.k.
4S/229/2014-43 a vec vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
.44. Po zrušení uvedeného rozsudku v súlade s názorom NS SR vysloveným v zrušujúcom rozsudku,
tunajší súd uznesením zo dňa 13.júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods.3 Ssp ako účastníka
konania O.a T. J..

45. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že táto výrok rozhodnutia odôvodnila
aplikáciou Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.

46. Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 a 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala tým, že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

47. Čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

48. Dôvodila tým, že čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,



alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

49. Uviedla, že vykonala kontrolu u žalobcu a zistila, že tento nemá na uvedenej adrese zriadenú žiadnu
kanceláriu, resp. prevádzku.

50. Uviedla, že u O.a T. J. nebol preukázaný reálny výkon činnosti ako zamestnaca na území
Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 11(13) (a),
13(1), 13(3) základného nariadenia. vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe ako zamestnancovi žalobcu
konštatovala, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi v období od 1.7.2011 do 31.12.2011 podľa slovenskej
legislatívy.

VI.

51. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon
má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

52. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

53. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
ako odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov.

54. Z uvedeného je teda zrejmé, že konanie v predmetnej veci bolo realizované za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

55.. Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.júla 2016 a v
prechodnom ustanovení § 491 ods. 1 upravil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak
by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

56. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že súd v konaní pokračuje podľa ustanovení Správneho
súdneho poriadku.

57. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v
oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo
dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu
verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.



58. Vzhľadom na predmet konania je zrejmé, že podľa Správneho súdneho poriadku ide o správnu
žalobcu v sociálnych veciach, lebo podľa § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto
zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

59. Podľa § 199 ods. 3 SSP - ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

60. Prvá časť Správneho súdneho poriadku vo všeobecných ustanoveniach a to § 32 ods. 1 upravuje,
že účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - žalovaným je orgán verejnej správy určený týmto zákonom, ak tento zákon
neustanovuje inak.

61. Podľa § 32 ods. 3 - ďalšími účastníkmi sú tí,
a/ ktorí boli účastníkmi administratívneho konania,
b/ na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkmi
administratívneho konania musí tiež vzťahovať rozhodnutie správneho súdu,
c/ ktorých za účastníkov označuje zákon.

62. Podľa § 177 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 SSP - správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy a podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže
domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

63. Podľa § 178 ods. 1 v spojení s § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku - žalobcom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím
orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo
právom chránených záujmoch.

64. Z citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku teda vyplýva, že základným znakom pre
definíciu žalobcu je, že ide o ukrátenie na vlastných subjektívnych právach žalobcu. Žalobca sa preto
žalobou nemôže domáhať ochrany iných osôb.

65. Z uvedeného je teda nesporné, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne
legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie a musí ísť o aktívne
legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola
ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, ak ide o prípad,
kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí
tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k
zastaveniu konania.

66. Žalobca namieta, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutia
sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Z obsahu spisu vyplýva,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu identicky s
názorom žalovanej toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Súd
v konaní prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a
žalovanej len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

67. Je zrejmé, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a prvostuťpňového
správneho orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie
súdu vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti je
treba poukázať na to, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov
v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, alebo jej právnemu
zástupcovi do 30 dní od a/ zistenie tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo b/ doručenia písomnej
žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa



ods. 3 § 145 Zákona o sociálnom poistení - právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na
účet sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je sociálna
poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo
právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

68. Prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok a odvolací orgán môže doplniť
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustanovenie
§ 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

69. S odkazom na vyššie citované ustanovenia Zákona o sociálnom poistení ani tým, že žalobca
platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne
také porušenie jeho subjektívnych práv, ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov.

70. V súvislosti s postavením O.a T. J. súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR
uvedeného v citovanom uznesení, že bol účastníčkom administratívneho konania, pričom z ustanovení
Správneho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od predtým platného Občianskeho
súdneho poriadku súd účastníka konania samostatným uznesením nepriberá, ale koná s ním priamo
ako s účastníkom súdneho konania s označením „za účasti“.

XX. Podľa názoru súdu O.H. T. Rokovi neprislúcha postavenie účastníka konania podľa citovaného
ustanovenia § XX ods. X písm. b/ Správneho súdneho poriadku, pretože účastníkom administratívneho
konania bola a § XX ods. X písm. b/ upravuje situáciu, kedy ide o osobu, ktorá je pre nerozlučné
spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkom administratívneho konania priamo
dotknutá na svojich hmotnoprávnych právach zrušením administratívneho rozhodnutia správnym
súdom.

72. V preskúmavanej veci však súd nezrušuje rozhodnutie správneho orgánu. Pan O. T. J.alobu nepodal.
Podľa názoru súdu vo vzťahu žalobcu a O. T. J. nejde o procesné spoločenstvo nerozlučné, pretože toto
je definované povahou predmetu konania, ktorá vyplýva z hmotného práva. Práva a povinnosti žalobcu
ako zamestnávateľa a zamestnanca nie sú identické.

73. V súvislosti s postavením O. T. J. ako účastníka administratívneho konania súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2017 sp. zn.: 9Sžo 3/2015 v identickej veci, v ktorej
konštatoval, že „ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné
vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej
zmene v jeho právach a povinnostiach, ktoré môže byť spôsobené prípadným zrušením žalobou
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu“.

74. Po preskúmaní rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, žalobca nepreukázal, že
rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, a preto žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

VII.

75. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP, lebo žalobca v konaní úspech nemal a
priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd nepovažoval za spravodlivé.

VIII.

76. ;Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná
sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom,
okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.