Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/1016/2014 z 26. 10. 2015 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. októbra 2015, sp. zn. 13Co/1016/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6414204821.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/1016/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6414204821.1 | 2015-10-26 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 451 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/414edf72-045d-4d08-b27b-bcc76196dedb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6414204821.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/1016/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414204821
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6414204821.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a
členov senátu JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa C. V., nar.
XX. XX. XXXX, bytom W. č. XXX, zastúpený AK JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho č. 29, Košice,
IČO: 47 234 466 proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, o
zaplatenie 569,30 € s prísl. o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
č.k. 9C 64/2014-23 zo dňa 12. 06. 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol: „Z predložených listinných dôkazov navrhovateľa
mal súd za to, že navrhovateľ ako dlžník a odporca ako veriteľ uzatvorili dňa 4.9.2006 zmluvu o
úvere v zmysle, ktorej poskytol odporca navrhovateľovi sumu pred zavedením meny euro 16.000 Sk /
531,10,- € /. Navrhovateľ sa zaviazal poskytnutý úver uhrádzať formou mesačných splátok 12 x po
2.620,- Sk počnúc dňom 27.9.2006. Podľa navrhovateľa titulom splátok za poskytnutý úver v prospech
odporcu uhradil sumu 1.100,40,- € formou dojednaného splátkového kalendára / čl. 5 spisu /. Keďže
navrhovateľ považuje takto uzatvorenú zmluvu za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje
ročnú percentuálnu mieru nákladov / § 4 ods. 2. Zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzatvorenia zmluvy / jedná sa o úver bezúročný a bez poplatkov. Výška bezdôvodného
obohatenia na strane odporcu predstavuje rozdiel medzi poskytnutým plnením t.j. 1.100,40,- € a istinou
úveru vo výške 531,10,- € t.j. sumu 569,30,- €. Navrhovateľ pred podaním návrhu na začatie konania
vyzval odporcu k dobrovolnému plneniu výzvou zo dňa 7.4.2014 a určil termín dobrovolného plnenia do
dňa 10.4.2014 a preto uplatnil odo dňa nasledujúceho t.j. 12.4.2014 do budúcna tiež nárok na priznanie
príslušného úroku z omeškania. Odporca vo svojom vyjadrení namietal, že takto uzatvorená zmluva
má charakter spotrebiteľskej zmluvy a tiež vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku s tým,
že k premlčaniu došlo dňom 30.11.2009. Právny zástupca navrhovateľa v písomnom vyjadrení zo dňa
12.6.2014 uvádzal, že zákon o spotrebiteľských úveroch platný a účinný počnúc dňom 1.10.2011 /
258 /2011 Z.z. / už od svojho počiatku určoval povinnosť v spotrebiteľských zmluvách označiť ročnú
percentuálnu mieru nákladov, pokiaľ tomu tak nie je, úver je nutné považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Podľa právneho zástupcu navrhovateľa úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
konania bola uzavretá v r. 2006 t.j. 5 rokov od etablovania odporcu ako poskytovateľa úverov na trhu,
ktorý dlhodobo ignoroval zákonné povinnosti úvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov a preto takéto
konanie na strane odporcu je konanie úmyselným a je nutné s odkazom na ustanovenie § 107 ods. 2



Občianskeho zákonníka aplikovať premlčaciu lehotu v trvaní 10 rokov odo dňa kedy k bezdôvodnému
obohateniu na strane odporcu došlo.

Oboznámením sa s predmetnou zmluvou o úvere je nutné konštatovať, že predmetná zmluva má
charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka...

V čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania zákon č. 258/2001 o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení Zákona SNR č. 71/1986 o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení nesk. predpisov ustanovení § 4 ods. 2 určoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Súd oboznámením sa s predloženou zmluvou o úvere uzatvorenou medzi účastníkmi konania
konštatuje, že táto zmluva o úvere okrem všeobecných náležitosti, údaj týkajúci sa ročnej percentuálnej
miery nákladov neobsahuje a preto zmluvu je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Súd
mal za preukázanú tiež skutočnosť, že posledná úhrada dojednanej splátky zo strany navrhovateľa
ako dlžníka v prospech odporcu bola realizovaná 30.11.2007, ktorú skutočnosť potvrdzoval odporca
predloženým prehľadom splátok a žiadnym spôsobom ju nespochybňoval vo svojom vyjadrení ani
odporca. Navrhovateľ vyčíslil bezdôvodné obohatenie prijaté na strane odporcu sumou rozdielu istiny z
titulu poskytnutého úveru vo výške 531,10,- € / 16.000,- Sk / a výškou uhradených splátok navrhovateľom
v sume 1.100,40,- €.
Z dokazovania a to preskúmaním predloženej zmluvy súd konštatuje, že zmluva má charakter zmluvy
spotrebiteľskej, na ktorú je nutné aplikovať vyššie citované ustanovenie Zákona o spotrebiteľských
úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy / Zák. č. 258/2001 Z.z. /. Súd konštatuje, že uzatvorená
zmluva o úvere neobsahuje vyčíslenú ročnú percentuálnu mieru nákladov a preto je takto uzatvorenou
zmluvou o úvere nutné považovať za úver spotrebiteľský, ktorý je bezúročným a bezpoplatkovým.
Prvostupňový súd nárok posudzoval podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1.
Občianskeho zákonníka , § 107 ods. 1,2 Občianskeho .
Odporca v konaní však vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku. Premlčacou dobou sa
rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa
§ 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý
má určený začiatok plynutia. Dlžku premlčacej doby určuje zákon pod sankciou neplatnosti, nemožno
túto dobu v občianskoprávnych vzťahoch zmeniť ani dohodou strán. Jej uplynutím dochádza k právnym
účinkom premlčania / zníženie možnosti vynúteného splnenia práva /. Ustanovenie § 101 Občianskeho
zákonníka upravuje všeobecnú premlčaciu dobu a ustanovenie § 107 ods. 1, 2 upravuje premlčaciu dobu
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predmetné ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka
ustanovuje pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia kombinovanú premlčaciu dobu a
to subjektívnu a objektívnu. Začiatok ich plynutia je ustanovený odlišne a odlišný a od seba nezávislý
a je aj ďalší priebeh ich plynutia ako i samotné skončenie. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Pre začiatok plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. I keď v konaní takúto
skutočnosť navrhovateľ žiadnym spôsobom nedeklaroval t.j. súdu neuvádzal, kedy sa reálne dozvedel,
že na strane odporcu došlo k bezdôvodnému obohateniu súd s odkazom na ďalej uvedené skutočnosti
pre rozhodnutie vo veci samej určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nepovažoval za
rozhodné. Naopak pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby a to ako 3 - ročnej tak i 10 ročnej pre
prípad úmyselného bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného
obohatenia reálne a skutočne došlo. Podľa tvrdení navrhovateľa prijatím bezdôvodného obohatenia
na strane odporcu došlo i titulu prijatých splátok nad rámec istiny úveru, ktorá posledná úhrada bola
realizovaná dňa 30.11.2007. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je dôležité zohľadniť
kedy mal navrhovateľ možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, že ako oprávnená osoba mohol právo
subjektívne posúdiť resp. či ako oprávnený vedel, resp. nevedel o svojom práve, čo mohol učiniť
najneskôr dňa 30.11.2007. Právo mohlo byť prvý krát vykonané vtedy, ak sa stalo spôsobilým na žalobu
t.j. keď možno podať návrh na začatie súdneho konania, deň od ktorého začína plynúť premlčacia doba
je totožný s dňom keď možno po prvý raz podať návrh na začatie konania bez nebezpečenstva, že bude
zamietnutý súdom pre predčasnosť. V prejednávanej veci preto počiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby je určovaný dňom bezprostredne nasledujúcim najneskôr po dni kedy došlo k úhrade poslednej
splátky t.j. zo strany navrhovateľa v prospech odporcu t.j. 30.11.2007. Objektívna premlčacia doba na



uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľovi v trvaní troch rokov, uplynula
dňa 30.11.2010 a návrh na začatie súdneho konania podal dňa 17.4.2014. Keďže obe premlčacie doby
sú od seba nezávislé čo do svojho plynutia ako i počiatku skončením plynutia niektorej z nich, sa právo
premlčuje bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu / subjektívnu /.

Keďže súd nepovažoval bezdôvodné obohatenie získané na strane odporcu za bezdôvodné obohatenie
získané úmyselne a v takom prípade je možnosť aplikácie objektívnej premlčacej doby v trvaní 10 rokov,
vzhľadom na vznesenú námietku odporcu nárok navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
Súd uvádza, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukazoval úmyselné bezdôvodné obohatenie na
strane odporcu i keď tvrdil, že odporca dlhodobo ignoroval zákonnú povinnosť v zmluvách o úveroch
uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov a takéto jeho konanie je preto potrebné hodnotiť ako
konanie úmyselné, zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, k čomu súd
poznamenáva, že okrem takýchto tvrdení, úmysel na strane odporcu navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukazoval. Občiansky zákonník ani iný občianskoprávny predpis pojem a podstatu úmyselného
konania nevymedzuje a je nutné vychádzať z právnych teórii a úpravy zavinenia obsiahnutých v trestnom
zákone. V prípade bezdôvodného obohatenia o priamy úmysel sa jedná vtedy, pokiaľ ten kto sa na
úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne
bezdôvodné obohatenie získať chcel. O úmysel nepriamy sa jedná, pokiaľ ten, kto sa na úkor iného
obohatil vedel, že svojím konaním môže obohatenie, ktoré mu nepatrí získať a s týmto následkom bol
pre prípad, že nastane i uzrozumený. I keď možno predpokladať, že odporca označený v konaní ako
poskytovateľ úveru mohol minimálne vedieť, že neuvedením výšky ročnej úrokovej miery nákladov v
spotrebiteľskej zmluve sa vystavuje možnej sankcii, že nebude môcť požadovať od navrhovateľa ako
spotrebiteľa úroky z úveru a iné poplatky, takéto konanie na strane odporcu nie je možné kvalifikovať
ako úmysel, získať bezdôvodné obohatenie, naopak navrhovateľ, ktorého predmetom činnosti bolo
poskytovanie spotrebiteľských úverov sa vystavoval možnému riziku, že poskytnuté úvery sa stanú
bezúročnými a bezpoplatkovými, čo je v priamom rozpore so zámermi odporcu ako poskytovateľa úverov
za náležitú odplatu, resp. dohodnutý úrok.“
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol tak, že túto odporcovi napriek tomu, že bol v konaní
úspešný, nepriznal keďže odporca nárok na náhradu trov konania neuplatnil.

Proti rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta práv OSP) odvolanie navrhovateľ.
Odvolanie podal podľa § 205 ods. 2 písm. a/ OSP, a to konkrétne podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ OSP, nakoľko súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 205 ods.
2 písm. f/ OSP súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal zrušiť
prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo zmeniť rozhodnutie
a vyhovieť návrhu.

Odvolateľ uviedol, že preukázal, že na strane žalovaného došlo k úmyselnému bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko tento dlhodobo ignoroval zákonné povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru
nákladoch v zmluvách, čo je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie plnenia
bez právneho dôvodu. O úmysle „profesionála“, podnikateľa v danej oblasti, využiť nevedomosť,
prípadne naliehavú potrebu spotrebiteľa disponovať finančnými prostriedkami svedčí aj výška odplaty,
ktorá je dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi a to vo výške 96,5% ročne s poskytnutých
finančných prostriedkov. Prvostupňový súd tým, že uviedol, že odporca mohol, resp. mal vedieť, že
neuvedením obligatórnych náležitostí v zmluvách sa poskytnuté úvery stávajú bezúročnými a bez
poplatkov, predpokladal vedomosť odporcu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti svojich úverov, avšak toto
nepovažoval za úmyselné prijímanie bez právneho dôvodu, s čím sa navrhovateľ nestotožňuje. Odporca
sa „riziku“, že úver sa stane bezúročným a bez poplatkov vystavoval a vystavuje pravidelne tým, že jeho
zmluvy nie sú v súlade s príslušnou právnou úpravou. V prípade odporcu nejde o riziko, že nebude mať
nárok na úroky a poplatky za ním poskytnuté plnenie, zákon totiž jasne uvádza, kedy sú takéto úvery
považované za bezúročné a bez poplatkov, a preto, ak odporcom predformulované zmluvy neobsahujú
obligatórne náležitosti, stávajú sa ex legge bezúročnými a bezpoplatkovým. Jedinou možnosťou, kedy
by mohol takéto plnenie bez právneho dôvodu odporca prijať a zároveň si ho ponechať, je situácia,
keď sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ním prijatého premlčí a on vznesenie námietku
premlčania. Konanie odporcu však treba považovať za úmyselné.



Uviedol, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona o úmysle, pričom
prvostupňový súd neuviedol, prečo sa rozhodol aplikovať na daný právny problém ustanovenia
Trestného zákona o priamom úmysle a nie o úmysle nepriamom.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ nepreukázal úmyselné
konanie odporcu, a akýkoľvek dôkaz o úmysle odporcu vo vyjadrení absentuje. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP,
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku prvostupňového súdu
(ust. § 219 ods. 2 OSP). V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť
rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných
skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o
veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil, správne a podrobne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi
sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Po preskúmaní veci v medziach daných odvolaním navrhovateľa odvolací súd dospel k záveru, že
okresný súd správne rozhodol, keď návrh zamietol, keďže navrhovateľ právne relevantným spôsobom
nepreukázal, že zo strany odporcu išlo v danom prípade o úmyselné obohatenie sa. Pokiaľ odvolateľ
uvádzal, že sa nestotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý na daný občianskoprávny
vzťah aplikoval ustanovenie Trestného zákona o úmysle, odvolací súd udáva, že prvostupňový súd
neaplikoval ustanovenia Trestného zákona. Pokiaľ ide o úmysel, tento nie je ako pojem bližšie
špecifikovaný v Občianskom zákone, je definovaný Trestnom zákone. Prvostupňový súd správne
vychádzal z pojmového vymedzenia uvedeného v Trestnom zákone, ktorý aj v súlade so všeobecným
výkladom.

Zavinenie je definované, ako vnútorný psychický vzťah človeka, jednak k vlastnému protiprávnemu
konaniu (porušeniu právnej normy), a jednak k výsledku tohto protiprávneho konania, ktorý má za
následok trestnú alebo civilnoprávnu zodpovednosť. Zavinenie môže byť: úmyselné (vôľa porušiť právnu
normu), kde úmysel môže byť priamy, alebo nepriamy. Prvostupňový súd aj správne uviedol, že pokiaľ ide
o úmysel priamy, pri bezdôvodnom obohatení je daný vtedy, pokiaľ ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatil, vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a bezdôvodné obohatenie získať
chcel, zároveň uviedol, že o úmysel nepriamy sa jedná, pokiaľ ten, kto sa na úkor iného obohatí vedel,
že svojim konaním môže obohatenie, ktoré mu nepatrí získať, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým
uzrozumený.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že možno predpokladať, že odporca ako poskytovateľ úveru
mohol minimálne vedieť, že neuvedením výšky ročnej úrokovej miery nákladov v spotrebiteľskej zmluve
sa vystavuje možnej sankcii, že nebude môcť požadovať od navrhovateľa, ako spotrebiteľa úroky z
úverov a iné poplatky - takéto konanie však nemožno kvalifikovať ako úmysel získať bezdôvodné
obohatenie, ale naopak poskytovateľ úveru sa vystavoval možnému riziku, že poskytnuté úvery sa stanú
bezúročnými a bez poplatkov.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by odporca mal úmysel bezdôvodne sa obohatiť vo
vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej účastníkmi konania, a že by tento úmysel existoval
v čase získania bezdôvodného obohatenia. K preukázaniu úmyslu na strane odporcu bezdôvodne
sa obohatiť nepostačuje len tvrdenie a skutočnosť, že odporca v čase uzavretia zmluvy neuviedol v
zmluve RPMN, týmto nie je preukázaný úmysel odporcu obohatiť sa. Navrhovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s právnymi predpismi, teda mala možnosť nepovolené úroky, či poplatky nezaplatiť.



Ani dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti odporcu uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov
v jeho zmluvách o úveroch uzatvorených so spotrebiteľmi nepreukazuje jeho úmysel bezdôvodne sa
obohatiť. Tak ako uviedol prvostupňový súd odporca, ktorého predmetnom činnosti bolo poskytovanie
spotrebiteľských úverov sa vystavoval možnému riziku, že poskytnuté úvery sa stanú bezúročnými a bez
poplatkov, a teda táto skutočnosť tak ako uviedol prvostupňový súd je v priamom rozpore so zámermi
odporcu ako poskytovateľa úverov za náležitú odplatu, resp. za dohodnutý úrok požičiavať finančné
prostriedky. Účastníci uzatvorili zmluvu o úvere dňa 04. 09. 2006. V konaní bolo nesporné, že išlo o
zmluvu uzatvorenú v súlade so zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a že táto v
súlade s § 4 ods. 2 písm. d/ neobsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov, spotrebiteľský úver
sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Tieto skutočnosti správne prvostupňový súd konštatoval,
tiež nebolo sporé, že posledná úhrada dojednanej splátky zo strany navrhovateľa, ako dlžníka v
prospech odporcu bola realizovaná 30. 11. 2007. A keďže navrhovateľ nepreukázal úmysel odporcu
získať bezdôvodné obohatenie od navrhovateľa, správne prvostupňový súd potom aplikoval ust. § 107
ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky odo dňa, keď k nemu došlo, a teda ak k poslednému
takémuto plneniu došlo úhradou dňa 30. 11. 2007, potom lehota uplynula dňa 30.. 11. 2010 a návrh bol
podaný dňa 17. 04. 2014.

V 10 ročnej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné
obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí
existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, keď povinný získal bezdôvodné
obohatenie neúmyselne, a potom by si ho úmyselne ponechal.

Navrhovateľka právne relevantným spôsobom nepreukázala, že sa na daný prípad vzťahuje objektívna
desaťročná premlčacia lehota, a keďže žiadne iné tvrdenia vo vzťahu k existencii úmyslu na strane
odporcu, bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť v konaní neprodukovala a nepreukázala, odvolací
súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým okresný súd žalobu pre premlčanie
uplatneného nároku zamietol, je vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že procesné právo podmieňuje úspech účastníka v konaní unesením dvoch
procesných bremien - bremena tvrdenia a dôkazným bremenom. Základnou normou upravujúcou
bremeno tvrdenia a dôkazného bremena je ust. § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určený výsledkom vykonaného dokazovania,
pričom dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nebolo preukázané je nepriaznivé rozhodnutie pre toho
účastníka konania, ktorý neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval keď zamietol návrh.
Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v nadväznosti na
ust. § 142 ods. 1 OSP, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. V odvolacom konaní si úspešný
odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto odvolací mu náhradu trov odvolacieho
konania súd nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.