{"guid": "093c488a-d1ba-493a-aff9-1ff4f78176c0:7af9384a-fadc-4351-bea7-88557f2d4d02", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1", "spisova_znacka": "10Co/863/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/863/2014 z 24. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júna 2015, sp. zn. 10Co/863/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1", "identifikacne_cislo": "5112233812", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7af9384a-fadc-4351-bea7-88557f2d4d02", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/863/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233812
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233812.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
14C/265/2012-87 zo dňa 30. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného  súdu   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu (majetkovú) škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
(aj s poukazom na „procesné“ rozhodnutie odvolacieho súdu v priebehu konania) okolnosť podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Nadväzne mal
za to, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zákonnej lehote nedošlo.
V rámci vecného posúdenia okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci, v
ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 9.1.2009 exekučnému súdu doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd po vykonaní úkonov nevyhnutných
pre posúdenie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu dňa 28.7.2009 vydal predmetné poverenie.
Následne prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu.
Primárne konštatoval, že konajúci súd nie je oprávnený skúmať, či v inom konaní (ne)došlo k porušeniu
základných práv účastníka tým, že konanie bolo nesústredené alebo poznačené prieťahmi. Dotknutú
úvahu podrobne vysvetlil, vrátane konkrétnych odkazov na príslušné zákonné ustanovenia, a uzavrel,
že nezistil konštatovanie prieťahov na to oprávneným orgánom.
Okresný súd za relevantnú považoval nielen povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (napr. v
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskom vzťahu, ale všetky súvisiace povinnosti vyplývajúce z pozitívneho záväzku štátu v
otázkach ochrany spotrebiteľa. V tejto spojitosti zdôraznil, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale
vychádza z individuálneho posúdenia jednotlivej veci. Nesprávny úradný postup pritom nepredstavuje
samotná rozhodovacia činnosť, ktorá je podstatou súdnictva. Pokiaľ teda exekučný súd preskúmával
súvisiace podklady, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a túto nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup a ani za konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov.



Okresný súd zároveň na základe výkladu ustanovení Exekučného poriadku                  (v napadnutom
rozhodnutí presne označených i citovaných) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní - určená pre udelenie
poverenia - sa nevzťahuje na prípady, keď exekučný titulom je rozhodcovský rozsudok. S poukazom na
závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (vyvolané práve postupom navrhovateľa) taktiež platí,
že pri zohľadnení navrhovateľom iniciovaného vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní. Následne okresný súd vyslovil, že v dotknutej exekučnej
veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.
O trovách konania rozhodol (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) tak, že v spore
úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si tento procesný nárok ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný
súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu
celkových administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď
súd svoje rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník - povinný. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne
skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň ale tvrdil, že predmetný
znalecký posudok predložil a okresný súd  dotknutý dôkaz nevykonal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom
pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením    § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ



riadne a včas predvolaný, avšak  svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 9.7.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná
odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.
Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa § 120 ods.
4 O.s.p., hoci bez výslovného číselného označenia tohto zákonného ustanovenia. Okresný súd v
rámci dokazovania sa oboznámil i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným navrhovateľom) a v rámci
odôvodnenia dostatočne jasne vysvetlil, prečo ho nemožno považovať za hodnoverný.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 30.9.2014) prvostupňový súd určil 4.7.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 9.7.2014. Až dňa 24.9.2014 (t.j. po viac ako 1
a pol mesiaci od prevzatia predvolania) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh
navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Žiadosť o odročenie pojednávania neobsahovala náležitosti predpísané v ustanovení    § 119 O.s.p.
- predovšetkým nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania)
navrhovateľ dozvedel. Následne nepredstavuje kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia
pojednávania (odhliadnuc od nepravdivého tvrdenia, že navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie
krajského súdu o ne/vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina) a tým ani nezakladá povinnosť konajúceho
súdu upovedomiť navrhovateľa o posúdení návrhu na odročenie pojednávania.

Zodpovedá  doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že  zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež
je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný
súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či
sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom,
či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa
odporcu (bez ohľadu na to, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/17/2009, ktorý dôkaz
výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva,
že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný súd dospel k svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého
pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.



V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových
podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
predovšetkým zásada oficiality v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom
titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany; dôvod, pre ktorý v dotknutej exekučnej veci
„neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia; „neoprávnenosť“ konajúceho
súdu vysloviť porušenie základných práv účastníka tým, že konanie bolo nesústredené alebo poznačené
prieťahmi), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú
výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom  ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný situáciu v prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a  svoje závery primerane vysvetlil,
pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti    (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich  náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa         § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/265/2012", "guid": "584986d6-52a3-4722-b0e0-1b12377a043c:91638090-2494-4e18-b350-217fdd5616d3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "78dd70c0-af54-452f-99bd-c03bdeba0513:485a13a5-49ae-49d5-9de3-c596739b0f72", "ecli": null, "spisova_znacka": "20Er/17/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 20Er/17/2009 z 1. 12. 2017", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2017-12-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/78dd70c0-af54-452f-99bd-c03bdeba0513:485a13a5-49ae-49d5-9de3-c596739b0f72"}], "citovane_v": []}