Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/6/2015 z 1. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 1. júna 2016, sp. zn. 2CoPr/6/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7112231716.1 Krajský súd Košice | 2CoPr/6/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7112231716.1 | 2016-06-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c357b1e-d024-4649-9e10-8afc84997c49 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7112231716.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112231716
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112231716.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej vo veci žalobcu A.. H. L., L. H. X. L., P. XX, zastúpeného
JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, Košice, Vojenská 14, proti žalovanému T-Systems Slovakia s.r.o.,
Košice, Žriedlova 13, IČO: 35 976 721, zastúpenému Vojčík & Partners, s.r.o., Košice, Rázusova 28,
IČO: 36 866 563, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,
o odvolaniach účastníkov proti rozsudku 38Cpr 3/2012-145 z 26.3.2015, v znení opravného uznesenia
38Cpr 3/2012-166 z 5.5.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia, okrem výroku o vylúčení nároku na zaplatenie
náhrady mzdy na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným
žalobcovi zo dňa 15.10.2012 je neplatné a žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá zamietol.
Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I sumu 49,42 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a konanie o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 2.500 EUR mesačne brutto od
16.10.2012 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie s tým, že trovách konania medzi účastníkmi
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti veci samej.

Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 15.10.2012 dané mu žalovaným je neplatné a pracovný pomer trvá, pričom sa domáhal aj
zaplatenia náhrady mzdy. Svoju žalobu odôvodnil tým, že u žalovaného bol zamestnaný na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 13.4.2006 a jej dodatkov, keď 15.10.2012 mu bolo žalovaným doručené
okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal
dopustiť tým, že dňa 19.9.2012 o 16:02 hodine zneužil firemný email kolegyne G. P. s cieľom dopomôcť
podriadenému, ktorý sa uchádzal o otvorenú pozíciu v T-Systems Slovakia s.r.o., tak, aby sa posunul
do ďalšieho kola pohovorov, hoci svoju chybu uznal a nikdy sa podobného konania predtým nedopustil.
Súd prvého stupňa vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že žalobca zneužitím mena
a funkcie G. P. a upravením emailu porušil úmyselne nielen jeden zo základných etických princípov
ním formulovaných, ale aj neoprávnene zasiahol do osobnostných práv G. P., pričom takéto jeho
správanie nemožno akceptovať už aj s prihliadnutím na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku „zbaviť“
sa nevyhovujúceho podriadeného. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol zamestnancom
žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.4.2006 a jej dodatku, že jeho pracovný pomer bol
uzavretý na dobu neurčitú a že po zistení krádeže identity Daniely Hiľovskej dňa 15.10.2012 bol s ním
okamžite skončený pracovný pomer s odôvodnením, že už dňa 22.5.2012 bol písomne upozornený na
porušenie pracovnej disciplíny a že dňa 19.9.2012 o 16.02 hod. zneužil firemný email kolegyne G. P.F.
s cieľom dopomôcť svojmu podriadenému, ktorý sa uchádzal o otvorenú pracovnú pozíciu v organizácii,



aby sa posunul do ďalšieho kola pohovorov. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrení zástupkyne
žalobcu, jeho samotného, ako aj zástupcu žalovaného a obsiahlo citoval aj z obsahu výpovedí svedkov
A.. J. H., L.. S. R. C. A.. R. Z.. Zo zápisu zo zasadania výboru pre compliance zo dňa 28.9.2012,
zriadeného u žalovaného zistil, že tento výbor navrhol za správanie sa žalobcu zaslať mu vytýkací list.
Návrh žalovaného na vypočutie ďalších svedkov zamietol, keďže tieto dôkazy by podľa neho nijako
neovplyvnili rozhodnutie vo veci samej. Právne vec posúdil podľa § 77 a § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 a zaoberal sa podmienkami, ktoré musia byť
naplnené pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že žalobca
svojím konaním dňa 19.9.2012, spočívajúcom v zneužití firemného emailu kolegyne porušil pracovnú
disciplínu, avšak nestotožnil sa s hodnotením jeho intenzity vykonaným žalovaným. Vychádzajú z
bodu 3.6-Sumáru príručky pre zamestnanca mal za to, že z menej závažných porušení pracovnej
disciplíny tam formulovaných vyplýva, že aj veľmi podobné „zneužitie emailu niekoho iného“ by bolo
hodnotené ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď písomné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny zo dňa 22.5.2012 nemá žiadnu vecnú ani časovú súvislosť s okamžitým skončením
pracovného pomeru z 15.10.2012. Dospel k záveru, že správanie sa žalobcu nemožno hodnotiť ako
porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, keďže aj najvyššie vedenie žalovaného po
vyhodnotení incidentu dňa 28.9.2012 navrhlo voči žalobcovi iba opatrenie formou vytýkacieho listu a
nie ukončením pracovného pomeru. Keďže v danom prípade nešlo o taký stupeň porušenia pracovnej
disciplíny, ktorý by napĺňal znaky porušenia zvlášť hrubým spôsobom, ktorý by dával žalovanému dôvod
na rozviazanie pracovného pomeru určil, že okamžité skončenie pomeru zo dňa 15.10.2012 je neplatné.
Uviedol ďalej, že ust. § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť
uplatniť na súde neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a je vylúčené, aby sa niektorý
z účastníkov z rovnakého právneho dôvodu žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. domáhal
proti druhému účastníkovi určenia, že pracovný pomer trvá. S prihliadnutím na uvedené zamietol žalobu
v časti, v ktorej žalobca žiadal určiť, že jeho pracovný pomer trvá. Nárok na zaplatenie náhrady mzdy
vo výške 2.500 € mesačne vylúčil na samostatné konanie a žalovaného zaviazal na úhradu trov štátu.
O trovách konania medzi účastníkmi rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti
vo veci samej.

Voči výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v časti zamietol podal včas odvolanie žalobca, v tejto časti ho
navrhol zmeniť a určiť, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá. Tento výrok podľa neho môže byť
chápaný aj tak, že už nie je zamestnancom žalovaného, nakoľko uzavrel nový pracovný pomer. Súdne
rozhodnutie pritom má zabezpečovať odstránenie pochybností v právnych vzťahoch medzi účastníkmi
konania a nie naopak. K uzavretiu nového pracovného pomeru z jeho strany došlo iba preto, že súdne
konanie trvá tri roky a potreboval z niečoho živiť seba a svoju rodinu. Naďalej pritom mal záujem
vykonávať prácu u žalovaného a po právoplatnom skončení súdneho sporu opätovne nastúpiť do
zamestnania. Navrhol tiež vykonať opravu chyby v rozsudku, keďže náhrady mzdy sa domáha vo výške
2.600 € mesačne brutto a nie 2.500 €.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný a žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť.
Trval na tom, že žalobca úmyselne porušil nielen jeden zo základných etických princípov obsiahnutý v
prijatom etickom kódexe, ale neoprávnene zasiahol aj do osobnostných práv G. P.. Uviedol ďalej, že
žalobca nemal právo a ani dôvod upravovať email R. Z. tak, aby vyvolal dojem, že predmetný email
napísala G. P. a porušiac tak naraz niekoľko povinností stanovených interným predpisom a krádežou
identity sa dopustil konania nezlúčiteľného s výkonom funkcie vedúceho zamestnanca a to navyše s
cieľom osobného prospechu - zbavenie sa nevýkonného podriadeného. Žalobca podľa neho považoval
S. R. za menej výkonného, ako boli jeho ostatní podriadení, a preto chcel navrhnutím inej pozície docieliť,
aby S. R. prestal byť súčasťou jeho tímu. O svojom konaní nikoho neinformoval a ku porušeniu zásad
etiky sa nepriznal. Žalobca tak narušil aj vzťahy v pracovnom kolektíve a konal v rozpore s dobrými
mravmi, hoci ako od vedúceho pracovníka sa od neho očakávalo, že bude pôsobiť ako vzor správania sa
pre ostatných zamestnancov. Bol toho názoru, že konanie žalobcu spočívajúce v úmyselnom porušení
pracovnej disciplíny, zneužívaní funkcie a mena iného zamestnanca a v neoprávnených zásahoch do
osobnostných práv iných osôb nemôže byť akceptované, a preto ho aj s prihliadnutím na obzvlášť
zavrhnutiahodnú pohnútku možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vytkol súdu
prvého stupňa, že záveru vedenia spoločnosti o opatrení smerujúcom voči žalobcovi formu vytýkacieho
listu prikladal väčšiu vážnosť ako je potrebné a v tejto súvislosti navrhol vykonať dôkaz výsluchmi
svedkov J. Z., J. P. a pani N., avšak súd tento dôkaz nevykonal, hoci ním mali byť upresnené dôvody,
na základe ktorých došlo k zmene jeho rozhodnutia voči žalobcovi a k okamžitému skončeniu jeho



pracovného pomeru. Keďže žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu, konajúci súd nesprávne
vyhodnotil mieru intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Ak by sa pripustil výklad závažnosti konania
uvedený prvostupňovým súdom, akýkoľvek zamestnanec by mohol upravovať email a zaslať ho ďalším
zamestnancom s tým, že jeho obsahom by mohli byť akékoľvek rozhodnutia štatutárnych zástupcov
spoločnosti, rozhodnutie personálneho oddelenia, či rozhodnutia z oblasti BOZP a podobne. Poukázal
aj na nepresnosti v jeho označení a to aj v samotnej žalobe.

Súd prvého stupňa opravným uznesením 38Cpr/3/2012-166 z 5.5.2015 opravil tretí výrok rozsudku z
26.3.2015, ktorý správne znie tak, že konanie o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 2.600 € mesačne
sa vylučuje na samostatné konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného trval na svojej doterajšej argumentácii a na tom, že jeho
konanie nemalo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v
posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok
stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia
pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok v znení opravného uznesenia potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil o.i. odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 písm.d/ a f/
O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú
i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo



keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 132 až § 135 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a
vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil tiež odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
t.j. tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ani tento odvolací dôvod podľa názoru odvolacieho
súdu nie je daný.

Podľa ustálenej súdnej praxe, neúplnosť zistenia skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom
konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní
tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že
ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené
už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že nevypočul svedkov pána Z., J. P. a pani N.. Vzhľadom
na už uvedený výklad ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nevykonanie týchto dôkazov by zakladalo
dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu iba, ak by sa týmito dôkazmi mali preukázať pre vec právne
významné skutočnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že označené dôkazy (výsluchy svedkov) nie sú
spôsobilé preukázať pre vec právne významnú skutočnosť, keďže okolnosti sprevádzajúce porušenie
pracovnej disciplíny žalobcom, ako aj jeho následné vyhodnocovanie žalovaným v zásade nie sú
sporné a pre rozhodnutie vo veci samej ani nie tak podstatné, akým spôsobom žalovaný pôvodne
mienil predmetný incident riešiť (formou vytýkacieho listu). Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu
uplatnenými odvolacími dôvodmi, ako aj predmet konania úlohou odvolacieho prieskumu bolo posúdenie
veci v otázke neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým v Zákonníku práce
popísaným spôsobom mal skončiť žalovaný pracovný pomer so žalobcom.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie
pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba
dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce). Okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (viď § 74
Zákonníka práce). Z ustanovenia § 15 Zákonníka práce vyplýva, že prejav vôle treba vykladať tak, ako
to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Platnosť právnych úkonov
(vrátane pracovnoprávnych úkonov vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať
so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.



Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení
pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu
hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením
skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre
neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len
vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený.
K samotnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom uvedenému v okamžitom skončení pracovného
pomeru odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí
k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami
§ 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného
vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod
na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných
povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň
intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným
porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/, časť vety
pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť
a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba
pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie
pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako
aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca
spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.
Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje,
aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti,, a musí dosahovať intenzitu
porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ
môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil
zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých
rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

V preskúmavanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca konaním uvedeným v
okamžitom skončení pracovného pomeru síce porušil pracovnú disciplínu, keď 19.9.2012 zneužil firemný
email kolegyne, avšak odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nešlo o také
závažné porušenie pracovnej disciplíny, vzhľadom na pracovnú náplň a funkciu žalobcu, ako aj okolnosti
odoslania emailu, ktoré by malo za následok výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým
je okamžité skončenie pracovného pomeru.

Ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce č. 311/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 patrí k
právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k takým právnym normám, ktorých
hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa
svojej úvahy v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred
neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej
závažne alebo závažne zákon nestanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. V Zákonníku práce
a ani v ostatných pracovnoprávnych predpisoch nie sú pojmy menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, či závažné porušenie pracovnej disciplíny detailne definované, pričom na ich vymedzení závisí
priamo možnosť a rozsah postihu zamestnanca za porušenie pracovnej disciplíny. Vymedzenie hypotézy
právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu; súd môže prihliadnuť ako už
bolo naznačené, pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny k osobe zamestnanca, k funkcii,
ktorú zastáva, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k dobe a situácii, pri ktorých došlo



k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, ku spôsobu a intenzite porušenia
konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
k tomu, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne.

Zákon teda ponecháva súdu širokú možnosť úvahy, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného
pomeru okamžitým skončením alebo výpoveďou zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno
spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej pretrvával.

Tieto závery sú aplikované aj súdnou praxou a vychádzal z nich aj súd prvého stupňa. Odvolateľovi
možno prisvedčiť, že správanie zamestnancov spočívajúce v krádeži identity iného zamestnanca
prostredníctvom emailu je neprípustné a neetické. Aj odvolací súd si je vedomý možnosti nepriaznivých
následkov, ktoré by mohli nastať pri rozšírení takejto nežiaducej praxe, ktoré by mohli vážnym spôsobom
zneistiť dôveru v autenticitu vnútropodnikovej komunikácie i výstupov zo spoločnosti navonok. Týchto
následkov si nepochybne je vedomý aj žalobca, ktorý svoju chybu uznal a svoje konanie oľutoval.

Ak však platia vyššie uvedené východiská pre posudzovanie stupňa intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, nemožno nebrať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, kedy žalobca zneužil identitu kolegyne
prostredníctvom emailu v jedinom prípade, nesledujúc zištný, či extrémne „nízky“ cieľ. Aj keď je
predovšetkým vecou zamestnávateľa, aby usúdil, akou intenzitou došlo k porušeniu pracovnej disciplíny
zamestnancom (aj keď v danom prípade vedenie spoločnosti sprvu vec mienilo riešiť formou vytýkacieho
listu), je výlučne vecou súdu, aby po vykonanom dokazovaní rozhodol, či skutočne v konkrétnom
prejednávanom prípade k porušeniu pracovnej disciplíny určitou intenzitou došlo alebo nie.

Pri skúmaní, či žalobca svojím konaním závažne porušil pracovnú disciplínu je zrejmé, že jeho
úmyslom bolo „posunúť“ podriadenému informáciu o voľnej pracovnej pozícii na inom oddelení tak,
aby ako odosielateľ správy zostal utajený, čím žalovanému nevznikla žiadna majetková ujma, nebola
zistená (ani tvrdená) ohrozená dôvera zamestnancov v zabezpečenie a dôvernosť vnútropodnikovej
komunikácie, keďže cieľom konania žalobcu nebolo poškodenie žalovaného, či dokonca získanie
vlastného majetkového prospechu, či evidentnej výhody. Možno tak súhlasiť s výkladom hypotézy
právnej normy tak, ako ho urobil súd prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že žalobca neporušil
pracovnú disciplínu tak závažným spôsobom, ktorý by odôvodňoval rozviazanie jeho pracovného
pomeru postupom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže ním posudzované skutočnosti
sú s prihliadnutím k okolnostiam prípadu úplné a poskytujú dostatočný podklad pre posúdenie, akou
intenzitou žalobca pracovnú disciplínu porušil. Odvolanie žalovaného takto dôvodné nie je. Neobstojí
ani námietka žalovaného o jeho nesprávnom označení. Žalobca žalovaného označil dostatočne a
nezameniteľne, pričom o jeho identite nie sú žiadne pochybnosti napriek tomu, že k jeho obchodnému
menu, sídlu a IČU nadbytočne pripojil i sídlo „organizačnej zložky“ .

Rozsudok súdu prvého stupňa však odvolaním napadol aj žalobca a to v časti, v ktorej súd zamietol jeho
žalobu o určenie, že jeho pracovný pomer trvá. S postupom súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k tomuto
zamietavému výroku možno taktiež súhlasiť. Zo žaloby a ani z ďalších prejavov žalobcu nevyplynulo totiž
dostatočné odôvodnenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V prípade vyslovenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru totiž zo Zákonníka práce (ex lege) vyplýva, že
pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce).

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia
okrem výroku o vylúčení časti nároku na samostatné konanie, ktorý podľa obsahu odvolaní účastníkov
nebol osobitne napadnutý (odvolanie voči nemu prípustné ani nie je).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4, § 151 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.