Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/120/2012 z 12. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. novembra 2013, sp. zn. 10Co/120/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2312200241.1 Krajský súd Trnava | 10Co/120/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2312200241.1 | 2013-11-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 80 OSP, § 136 ods. 1 OZ, § 137 ods. 2 OZ, § 142 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/16c64815-9c61-44db-b548-a35373c54141 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2312200241.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/120/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312200241
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2312200241.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľa: D. G., nar. XX. D. XXXX, bytom R., R.
R. XXX/XX, proti odporcovi: R. T., nar. XX. D. XXXX, bytom E., S. II., XXX/XX, zast. advokátom: JUDr.
Juraj Tibenský, Nitra, Štefánikova 15, o určenie podielového spoluvlastníctva a jeho zrušenie, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. júna 2012 č. k. 26C/1/2012 - 77 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal na
odporcovi I. určenia, že podiely oboch účastníkov na chovanej muflonej a danielej zveri, žijúcej v
účelovom (resp. chovnom) zariadení Duslo, a.s., Šaľa, sú rovnaké a každému z účastníkov patrí
polovica z aktuálne existujúceho počtu takejto zveri, ako aj II. uloženia mu (odporcovi) povinnosti
vydať navrhovateľovi do 15 dní polovicu z existujúceho počtu chovaných muflónov a danielov a tieto v
rovnakom termíne premiestniť na vlastné náklady na vhodné (návrhom inak bližšie neurčené) miesto.
Navrhovateľovi potom uložil povinnosť zaplatiť odporcovi k rukám jeho advokáta náhradu trov konania
v sume 358,86 eur do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 137 ods. 1 a § 142
ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne mal
potom za to, že navrhovateľ jednak ani na základe výzvy súdu nespresnil petit návrhu (návrh na výrok
súdneho rozhodnutia - pozn. odvolacieho súdu) tak, aby tento bol dostatočne jasný, určitý a s návrhom
šlo aj uspieť, okrem toho však neuniesol ani dôkazné bremeno na preukázanie existencie tvrdeného
práva. V prípade prvého nedostatku zver (majúca byť predmetom určovaného a zároveň zrušovaného
podielového spoluvlastníctva účastníkov) bola označená len ako danielia a muflónia bez akejkoľvek
bližšej identifikácie vylučujúcej zámenu takejto zveri s inou (pohlavím, farbou, vekom) a chýbal tu
dokonca aj údaj o počte kusov zveri, ktorého absencia bola pre vyporiadanie neprekonateľnou prekážkou
(nakoľko navrhované rozdelenie na polovicu by pri nepárnom počte neprichádzalo do úvahy), ani chovný
areál potom nebol špecifikovaný dostatočne; neschopnosť uniesť dôkazné bremeno sa potom týkala
samotnej existencie spoluvlastníctva, ktorú navrhovateľ vo svojej výpovedi v rozpore s obsahom návrhu
poprel (tvrdením, že výlučným vlastníkom zveri, o ktorú tu ide, je on a k podaniu návrhu tvrdiaceho
spoluvlastníctvo pristúpil len v snahe o kompromis, resp. ľahšiu preukázateľnosť). Rozhodnutie o trovách
konania bolo potom odôvodnené právne len odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne trovami plne úspešného odporcu
na odmene advokáta za 4 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na
súd a účasť na dvoch pojednávaniach) a súvisiacich náhradách (paušálnych, cestovných a za stratu
času) v sumách uvedených v odôvodnení.



Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len navrhovateľ s návrhom na zrušenie rozsudku a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc predovšetkým nedostatočnosťou skutkových
zistení i nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Pre správne rozhodnutie a
objasnenie i okolnosti darovania mu (navrhovateľovi) zveri podľa neho bolo treba dôkladne poznať celú
genézu chovu zvierat v areáli Duslo Šaľa, k čomu mohol prispieť najmä výsluch navrhnutého svedka
v osobe bývalého riaditeľa štátneho podniku a zakladateľa chovu muflónov a danielov (RNDr. D. P.),
ktorý dôkaz ale súd odmietol vykonať. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky návrhu, tie je možné v časti
identifikácie zveri okamžite odstrániť len označením farby zvierat (sivej s bielym sedlom na boku u
muflónov a hnedožltej s bielymi pásikmi u danielov), o počtoch kusov zveri ale aktuálne prehľad nemá a
je potrebné sčítanie zveri. Aj nedostatok predstavovaný nepresným označením chovného areálu možno
odstrániť potvrdením Duslo, a.s., Šaľa, resp. výpisom z katastra, ktoré možno kedykoľvek predložiť.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť prakticky pre stotožnenie sa s jeho odôvodnením
(vychádzajúcim aj z argumentácie tohto účastníka pred súdom prvého stupňa), vyjadrením tiež
poukázal na nepreukázanie navrhovateľom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
spoluvlastníctva (ktorého sa tu navrhovateľ domáhal primárne).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania
celú vec (pretože rozhodnutie vo veci samej bolo napadnuté v celom rozsahu, teda - ako bude
uvedené i ďalej - čo do oboch čiastkových požiadaviek na 1. určenie existencie práva podielového
spoluvlastníctva účastníkov a 2. zrušenie takéhoto spoluvlastníctva reálnym rozdelením jeho predmetu /
tu predstavovaného súborom zvierat/ a na takomto rozhodnutí bolo závislým aj rozhodnutie o trovách
konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden zo zákonom
predpokladaných prípadov vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal
aj rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba považovať za správny a to ako z dôvodov
uvádzaných súdom prvého stupňa, tak i z ďalších týmto výslovne nespomenutých.

Predovšetkým tu nebol dôvod, pre ktorý by sa nešlo stotožniť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (rozumej dôvody, pre ktoré
bolo vylúčené, aby sa s návrhom v prejednávanej veci dalo uspieť). Závery o nevypravení návrhu
(navrhovateľom) tak, aby to umožnilo viesť vo veci sústredené dokazovanie, najmä ale vydať
rozhodnutie, ktoré by sa mohlo stať prípadným spôsobilým podkladom exekúcie (tzv. exekučným
titulom), ako aj o neunesení navrhovateľom dôkazného bremena tak zdieľa i odvolací súd, ktorý sa s
dôvodmi súdu prvého stupňa stotožňuje (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.) a len na zdôraznenie
správnosti zamietnutia návrhu a na vyporiadanie sa aj s odvolacími námietkami navrhovateľa dopĺňa (§
219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa § 136 ods. 1 O. z. vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov a podľa § 137 ods.
2 rovnakého zákona ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú
podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

Podľa § 141 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou O. z. spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení
spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; podľa § 142 ods. 1 vety prvej toho istého zákona ak
nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä (o. i.)
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.



Prvé dve z práve odcitovaných ustanovení (tie z O. z. čiastočne citované už aj odôvodnením
napadnutého rozsudku) upravujú rámcovo inštitút podielového spoluvlastníctva (vlastníctva viacerých
vlastníkov k tej istej veci, resp. aj k tzv. hromadnej veci - o akú má ísť u chovnej zveri predstavujúcej
predmet záujmu navrhovateľa), pričom súčasťou zákonnej úpravy tohto typu spoluvlastníctva je aj
zásada, že podiely všetkých spoluvlastníkov (vo vzťahu k celej veci) sú rovnaké (pokiaľ právny predpis
alebo dohoda spoluvlastníkov nehovorí niečo iné).

Pretože odvolaciemu súdu nie je známy žiaden právny predpis upravujúci veľkosť podielov
spoluvlastníkov k chovnej zveri (pokiaľ takáto zver je pravda predmetom spoluvlastníckeho vzťahu,
čo práve v tejto veci bolo a aj do času rozhodovania odvolacieho súdu ostalo sporné) a dohoda
spoluvlastníkov o iných než zákonom predpokladaných podieloch účastníkov spoluvlastníckeho vzťahu
tu nemohla byť pre popieranie existencie takéhoto vzťahu odporcom i pre spochybnenie toho
istého samotným navrhovateľom; pri vyjdení z predpokladu pravdivosti tvrdenia navrhovateľa (tu inak
nesplneného) o spoluvlastníctve a aj o tom, že účastníkmi spoluvlastníckeho vzťahu sú práve a len
navrhovateľ s odporcom by tu neexistoval dôvod pre odchýlenie sa od zákonnej zásady rovnosti
podielov oboch spoluvlastníkov. To činilo návrh v časti požiadavky navrhovateľa na určenie rovnosti
podielov oboch účastníkov k zveri celkom bezzákladným (vecne i procesne).

V prípade týchto čiastočne sa prelínajúcich dôvodov, pre ktoré bola príslušná požiadavka bez nádeje
na úspech, totiž treba totiž súhlasiť s odporcom, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení
(podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným predpokladom každého určovacieho návrhu (v
tzv. sporovom konaní žaloby) a výnimkou sú tu len určenia s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavým právnym záujmom (o také tu ale nešlo). Bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené
zaoberanie sa konkrétnou požiadavkou (žalobou) vecne. Uvedené znamená, že v konaní o určenie
existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého
právneho záujmu navrhovateľa (žalobcu) na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože
len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä
dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej záver
o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen
z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv
účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo
naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov
rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a
nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má charakter prostriedku
preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne
spôsobilá odstrániť len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu
však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné)
vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich
budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti
predíde aj sporom o plnenia).

Z obsahu spisu vyplýva, že už uvedeným sa navrhovateľ (môžbyť i pre nedostatok právnych znalostí)
vôbec neriadil.

Pominúc okolnosť, že na požiadavke určiť podielové spoluvlastníctvo s podielmi zodpovedajúcimi
zákonom ustanovenému pravidlu nemohol byť naliehavý právny záujem ani vtedy, ak by o existencii
spoluvlastníctva nepanovali pochybnosti, totiž navrhovateľ práve súbežným uplatnením požiadavky
na určenie podielov (majúcej charakter určovacej žaloby) a ďalšej požiadavky na reálne rozdelenie
zveri (tvoriacej predmet záujmu) medzi oboch účastníkov (ktorá požiadavka bola celkom evidentnou
požiadavkou na zrušenie spoluvlastníckeho vzťahu a jeho vyporiadanie, špecificky kombinujúcou prvky
návrhu na určenie i plnenie) spôsobil, že na požiadavke na určenie spoluvlastníctva nemohol byť
zákonom požadovaný naliehavý právny záujem. Takýto záver bol namieste preto, že otázka existencie



spoluvlastníctva (majúceho sa zrušiť a vyporiadať) má vždy charakter otázky, bez ktorej vyriešenia
(ustálenia, že spoluvlastníctvo existuje) nie je zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva možným, takže
tu ide o otázku predbežnú s nevyhnutnosťou jej zodpovedania ešte pred rozhodovaním o zrušení
spoluvlastníctva (v tomto prípade samozrejme bez potreby preukazovania naliehavého právneho
záujmu na určení, ktorého sa takto nikto nedomáha).

U požiadavky na zrušenie podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie reálnym rozdelením (aj v
tejto veci návrhom sledovaným a v zákone celkom jasne uprednostňovaným spôsobom) potom treba
prisvedčiť súdu prvého stupňa predovšetkým v tom, že z pohľadu možnosti vecného zaoberania sa
takouto požiadavkou je nutným ako preukázanie existencie spoluvlastníckeho vzťahu (bezpečne, teda
bez vzbudenia odôvodnených pochybností), tak i jasná identifikácia predmetu spoluvlastníctva (tu tak,
aby tento jednak nebol zameniteľný s iným, popri tom ale tiež tak, aby aj sledované rozhodnutie súdu
šlo /pre prípad neochoty niektorého z účastníkov sa mu podriadiť/ vykonať); pričom na splnenie ani
jednej z týchto podmienok nebolo v prejednávanej veci z čoho usúdiť.

Navrhovateľ totiž problém prakticky neodstrániteľnej rozpornosti jeho vlastných tvrdení (vytknutej mu
napadnutým rozsudkom) v odvolaní ponechal bez povšimnutia (takže sa mu fakticky vyhol či výhrady
súdu v tomto smere celkom ignoroval) a ani námietka nevykonaním dôkazov spôsobilých podľa
účastníka vniesť do veci jasno nebola akceptovateľnou, pretože navrhnuté dôkazy majú zásadne slúžiť
preukázaniu celkom jednoznačných tvrdení (ktoré popiera protistrana v spore a nie ten, kto niečo
urobené predmetom sporu tvrdí).

Pri vadách návrhu na ujmu možnosti zaoberania sa ním vecne potom námietky navrhovateľa z odvolania
boli taktiež právne bezvýznamnými, keď potvrdenie nedostatku vedomosti navrhovateľa o počte kusov
zveri bolo svedectvom prinajmenšom predčasnosti návrhu (ku ktorého podaniu malo byť pristúpené až
vtedy, ak by si navrhovateľ obstaral aspoň takýto základný poznatok a procesným prostriedkom toto
umožňujúcim by pri nedostatku prístupu samotného navrhovateľa k dôkazom mohol byť napr. návrh
na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 O. s. p., ustanovovanie akejkoľvek komisie v priebehu konania
za účelom takéhoto zistenia ale neprichádzalo do úvahy), ďalšie tvrdenie o schopnosti kedykoľvek
identifikovať chovný areál malo byť sprevádzané okamžitým predložením v odvolaní uvádzaných listín
a „zakomponovaním“ toho podstatného pre vec z nich tiež do petitu návrhu (z dôvodu odvolaciemu
súdu neznámeho sa tak však nestalo a vyčkávanie muselo ísť na vrub toho, kto sa ho dopustil, teda
navrhovateľa) a u neuvedenia aj pohlavia a veku zveri platilo jedno i druhé zhora (teda to, že navrhovateľ
odvolaním aj tento problém obišiel alebo ho - hoc aj bez výslovného vyjadrenia takejto snahy - hodlal
taktiež riešiť až v priebehu konania, čiže v čase, v ktorom už mal mať pripravený celkom presný návrh
predpokladajúci dokazovanie na preukázanie či vyvrátenie jeho opodstatnenosti).

Za opísaného stavu vecí tak ani podľa odvolacieho súdu neexistovala najmenšia nádej, žeby navrhovateľ
mohol byť čo i len s návrhom na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie úspešným.

Zamietnutie návrhu ako celku bolo preto jediným možným a takto i vecne správnym rozhodnutím (ak už
sa súd prvého stupňa rozhodol napriek nepochybným vadám návrhu v konaní o ňom pokračovať a nie
ho po zjavnej bezvýslednosti pokusu o odstránenie jeho vád postupom podľa § 43 O. s. p. odmietnuť).
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.

Takéto rozhodnutie ale naopak nebolo možným v časti trov konania, kde sa pre neobjasnenie aj
ceny konania nemohlo súdu prvého stupňa vôbec podariť vypraviť tu diskutovanú časť rozhodnutia
odôvodnením, ktoré by mohlo „v ohni odvolacieho konania“ obstáť. V tejto časti došlo navyše k zaťaženiu
výsledku konania v prvom stupni vadou v podobe jednej z variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom
reálnu možnosť konať pred súdom i pre nepoužitie (v odôvodnení rozsudku) jediného ustanovenia tzv..
advokátskej tarify (vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v príslušnom znení) a odvolaciemu súdu tu tak neostalo
iné, než v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s.
p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.



Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226
O. s. p. viazaný, vysporiadať sa s otázkou ceny konania i úkonov právnej služby advokáta odporcu a
v nadväznosti na tom zvoliť ďalší postup, v každom prípade však nové rozhodnutie o trovách konania
bude potrebné riadne aj presvedčivo odôvodniť (§ 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O. s. p.). Pre nutnosť čo
i len čiastočného zrušenia jeho rozsudku bude pritom povinný rozhodnúť (podľa § 224 ods. 3 O. s. p.)
tiež o trovách odvolacieho konania, skončeného rozsudkom, s ktorého odôvodňovaním odvolací súd
práve končí.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.