Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/24/2016 z 29. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. februára 2016, sp. zn. 13CoE/24/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6615206376.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/24/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6615206376.1 | 2016-02-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/301deae7-93a5-48d2-b5d9-7ea6d141219f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6615206376.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/24/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206376
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206376.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: Pro Civitas, s. r. o.,
Astrová 2/A, Bratislava, IČO : 45869464, v zast. JUDr. Veronika Kubriková, advokátka, AK Bratislava,
Martinčekova 13, IČO : 42174716, proti povinnému: A. O., nar. XX. XX. XXXX, R. XX, XXX XX N. nad
P., r. č. XXXXXX/XXXX, o vymoženie 152,90 € s prísl., na odvolanie oprávneného zo dňa 28. 09. 2015
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č. k. 21R/101/2015-37 zo dňa 09. 09. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Gaspera o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 3060/2015.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovský rozsudok sp.zn. PC-A/0913/0235 zo dňa 07.11.2014, ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta
7, Bratislava, IČO : 35862882 na základe Zmluvy o osobnom účte č. 00349586 zo dňa 21.10.2008,
a následnej zmluvy o debetnej platobnej karte zo dňa 31.07.2009, uzatvorenej medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným. Príslušnosť tohto rozhodcovského súdu na rozhodovanie vo
veci je založená na ustanovení čl. 6 bod 3 zmluvy o debetnej platobnej karte ktorý ohľadne riešenia
sporov z tejto zmluvy uvádza, že všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú z právnych
vzťahov medzi účastníkmi zmluvy o debetnej platobnej karte, vrátane sporov o jej vznik, platnosť
a výklad, budú rozhodované v zmysle rozhodcovskej doložky uvedenej vo všeobecných zmluvných
podmienkach. Obchodné podmienky pre debetnú platobnú kartu v čl. 8 bod 5 ohľadne rozhodovania
sporov medzi účastníkmi zmluvy uvádza, že strany zmluvy sa dohodli na rozhodcovskej doložke
na riešenie sporov z tejto zmluvy tak, že ak bude v spore žalobcom Banka (právny predchodca
oprávneného), predloží spor na riešenie vyššie uvedenému rozhodcovskému súdu, v prípade ak bude
žalobcom povinný, vec môže predložiť uvedenému rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. V
článku 8.6 obchodné podmienky ďalej uvádzajú, že ak najneskôr pri uzatvorení zmluvy nedoručí klient
Banke písomné oznámenie že tento návrh rozhodcovskej doložky neprijíma, pokladá sa táto za prijatú.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.



Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský právny vzťah je podstatné, aká je povaha
zmluvných strán.

Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52
a nasl. OZ.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky (viď ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 52 a nasl. v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo
zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde



má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len "zákon o rozhodcovskom konaní") je tuzemský rozhodcovský rozsudok, rozhodcovský rozsudok
vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z
hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, presnosti označenia subjektov práv
a povinností, presnosti vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom,
že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

V predmetnej veci je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá
rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu " tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúma,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, medziiným či
ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky exekučný súd nie
je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno teda uzavrieť, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).

Súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, Zmluvu o revolvingovom úvere,
rozhodcovskú zmluvu, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.



Rozhodcovská doložka na ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na rozhodovanie vo veci
je v tomto prípade formulovaná ako neoddeliteľná integrálna súčasť zmluvných podmienok. Jej obsah
povinný ani nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o zmluve a o povinnom ako číslo zmluvy, meno,
bydlisko a dátum narodenia. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na
zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Súd je toho názoru, že konanie pred rozhodcovským
súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred
pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude
vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto
považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C -243/08, C-168/05).

Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona a že by s odbornou
starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na
rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady č. 93/13
EHS z 5.4.1993).

S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b ods. 1 Zákona o bankách. Ustanovenie
vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa a to po poučení o
dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom
vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak
sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou
všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď
záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť
pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak, čo do vyjednávacej pozície ako aj, čo do informovanosti
v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (viď rozhodnutia ESD vo veci Mostaza Claro bod 25-28
a vo veci POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné). Už samotné koncipovanie možnosti vylúčenia
rozhodcovskej doložky tak, že už v momente uzatvorenia zmluvy doručí spotrebiteľ písomné oznámenie
že s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach nesúhlasí tu súd
považoval za tak výrazné sťaženie možnosti spotrebiteľa účinným spôsobom brániť svoje práva, že takto
koncipovanú rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne
neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je
vydaný v rozpore so zákonom, a preto zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie
exekúcie zamietol.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení
exekučného konania“.

Oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie. Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený.
Z podaného odvolania vyplýva, že toto odvolanie je formulárovým odvolaním, do ktorého boli iba vložené
identifikačné údaje o rozhodnutí, proti ktorému smeruje.

Odvolateľ sa v skutočnosti ani nezameriava na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a nerozoberá
prečo by argumenty procesného súdu mali byť neprijateľné.

V úvode podania oprávnený uvádza, že podávané odvolanie odôvodňuje



- podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným §
221 ods. 1 OSP
- podľa § 205 ods. 2 písm. d/ OSP tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- podľa ust. § 205 ods. 2 písm. e/ OSP tým, že doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené,
a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, ich účastník konania
bez svojej viny nemohol označiť, alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- podľa ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP tým, že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že účastníkovi konania - oprávnenému
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec
správne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

V ďalšom odvolateľ uvádza, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 EP. Zdôraznil, že exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia, alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.

Odvolateľ dochádza k záveru, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods.
1,2 ZoRk a prekážky rozsúdenej veci a to skúmaním rozhodcovskej doložky.

Súd vylúčením možnosti riešiť spory podľa ZoRk, a to nesprávnou aplikáciou právnych noriem.

Súd nesprávne aplikuje § 53 ods. 4 OZ a porušil ustanovenie § 153 ods. 1 OSP absentujú akékoľvek
dôkazy pre právne závery v rozhodnutiach uvedené pre rozhodnutie vo veci súdu prvého stupňa.

Súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, súd neprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie v
horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho súdneho dvora.

Boli porušené právne istoty a legitímne očakávania, keď exekučné súdy voči skutkovo a právne
obdobných troch veciach vydajú aj zamietajú poverenia.

Odporca, teda povinný ne neprimerane zvýhodňovaný pred exekučným súdom na základe jeho
postavenia.

Odvolateľ preto žiadal v celom rozsahu zmeniť uznesenie okresného súdu tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne žiadal, aby napadnuté
uznesenie bolo v celom rozsahu zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP,
ako vo výroku vecne správne.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť uznesenia súdu
prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia. Dôvody, pre ktoré tak urobil okresný súd správne a podrobne
rozobral v odôvodnení svojho uznesenia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).



Na doplnenie a najmä k podanému odvolaniu krajský súd uvádza. Rozsiahla argumentácia odvolateľa
v písomnom podaní odvolania nesúvisí s podstatou rozhodnutia súdu prvého stupňa a s dôvodom
zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Odvolací súd preto poukazuje na judikatúru ESRT,
ktorá nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Táto sa vyžaduje iba, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument.

Je nepochybné, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.