{"guid": "08e30ff6-bd85-484d-bbb9-eb034d1eca3a:bab854db-1b14-490d-9509-614b8a05b737", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2", "spisova_znacka": "11Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/183/2014 z 27. 10. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 27. októbra 2015, sp. zn. 11Co/183/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2", "identifikacne_cislo": "4412222443", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "Mgr. František Dulačka", "sudca_id": 592, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-frantisek-dulacka-592", "datum_vydania": "2015-10-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "11XCdo/2/2019", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "dca3f2b6-9b4b-4365-ae14-9701a648e12a:1507957c-4152-449e-b85e-354619939699", "datum": "2019-04-23", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bab854db-1b14-490d-9509-614b8a05b737", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/183/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222443
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222443.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 10C/177/2012-48 zo dňa 16. júna 2014 a o odvolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 10C/177/2012-72 zo dňa 4. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 04.09.2014  č. k. 10C/177/2012-72 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 101 ods. 2, § 119 od. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (OSP), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovení § 1 písm. a/, c/, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, 2, § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1., § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom od            01. 01. 2009 do 31. 12. 2010, ustanovenia § 420 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012.

Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom, došlým Okresnému súdu Nové Zámky dňa                 27.
09. 2012, domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 875,90 eur titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnej veci vedenej proti dlžníčke N. K.. Návrh
odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymáhanie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere. Súdny exekútor predložil miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Nové Zámky návrh
na vykonanie exekúcie a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Prijatím žiadosti
došlo k zákonnému založeniu povinnosti súdu zaoberať sa s danou žiadosťou a rozhodnúť o nej
v zákonnom stanovenej dobe. V ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011



je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie.
Napriek uvedenému exekučný súd o žiadosti rozhodol so značným omeškaním, a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, napriek tomu, že ona vyvinula
enormné úsilie, aby docielila vecný posun v exekučnom konaní (po podaní návrhu sa dotázala na stav
konania a podávala sťažnosti na prieťahy v konaní). Uvedený postup exekučného súdu hodnotí ako
nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto období vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70,-
eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur,  na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené  vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
15,- eur, čiže spolu 125,- eur.  Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú
analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-
Sk, t. j. cca 660,- eur. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu
z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- S, t. j. cca
660,- eur  (660,- eur : 12 mesiacmi  = 55,- eur za mesiac).

Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/1111/2010 a znaleckého posudku Znaleckého ústavu
Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 súd zistil, že dňa 18. 06. 2012 bol do zápisnice u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnej N.
K. pre vymoženie pohľadávky oprávneného podľa rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č. SR 13023/09. Návrh na vykonanie exekúcie exekútor
postúpil Okresnému súdu Nové Zámky dňa 13. 08. 2012 spolu so žiadosťou o udelenie poverenia,
exekučným titulom, výpisom oprávneného z obchodného registra a zmluvou o úvere. Exekučný súd
uznesením zo dňa 19. 12. 2012 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 16. 07. 2013. Proti tomuto uzneseniu
podal oprávnený odvolanie, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté.

Navrhovateľ vytýkal exekučnému súdu, že preskúmal exekučný titul, čo v rámci exekučného konania
nebolo v jeho právomoci, a tým spôsobil prieťahy v konaní, keďže poverenie na vykonanie exekúcie
nevydal v zákonnej 15 dňovej lehote. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného
v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (13. 08. 2012) možné vydať poverenie na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a zmierov nimi schválených. Novelou Exekučného
poriadku s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola zrušená 15 dňová lehota na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku  z dôvodu potreby preskúmania exekučného titulu a spotrebiteľských zmlúv
na základe ktorých boli exekučné tituly vydané za účelom posúdenia prípustnosti exekúcie. Ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu o udelenie poverenia zakladalo
povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota sa však netýkala vecí, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Konštatoval, že nárok na náhradu škody si navrhovateľ v tomto konaní uplatňoval poľa § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. z dôvodu, že exekučný titul svojím postupom porušil povinnosť orgánu verejnej moci
vydať rozhodnutie (poverenie na vykonanie exekúcie) v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote a bez
zbytočných prieťahov v konaní. I keď v návrhu uviedol, že vyvinul enormné úsilie za účelom vydania
rozhodnutia, a to spísal a podal dňa            02. 07. 2009, 23. 09. 2009, 13. 11. 2009, 25. 02. 2010 žiadosť
o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv, v exekučnom spise Okresného
súdu Nové Zámky 9Er/1111/2012 takéto podania oprávneného nenachádzajú. Súd nezistil, že by sa
v súvislosti s prípadným prieťahov v danej veci viedlo disciplinárne konanie, alebo že by sa riešila
sťažnosť na prieťahy v konaní či už predsedom príslušného okresného súdu, Ústavným súdom SR,
alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

V rozpore so stanoviskom navrhovateľa  súd zastával názor, že v exekučnom konaní vedenom
Okresným súdom bol exekučný súd už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zo zákona oprávnený a povinný preskúmať v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne, taktiež exekučný titul



(rozhodcovský rozsudok) z hľadísk vymedzených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Lehota
15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, keď žiadosti o udelenie
poverenia je možné vyhovieť, t. j. keď je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil  a žiadne mu ani nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil  skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci  a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP), po zistení, že odvolania boli podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 <., § 201 <. OSP) proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 <. OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP),
s verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutia v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného
súdu a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 <. OSP).

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod  1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu  Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1  citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuj
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.



V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 475 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na  odôvodnenie rozhodnutia  uvedené súdom prvého stupňa.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 13.
08. 2012, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 18. 06. 2012. Exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 19. 12. 2012 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom
nebolo rozhodnuté v čase rozhodovania o žalobe. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 475 dní od jej podania,
ale do štyroch mesiacov od podania žiadosti na súd.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 475 dní nebolo preukázané a toto
tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo
preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia,
túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s
dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním
zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca v danej veci mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu podať opravný prostriedok, čo aj využil. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných
súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica),
na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým
exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie
na neprípustnej interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup),
nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri
zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou. Naviac, v danej



veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ust. § 9 ods. 2  zák. č. 514/2003 Z. z. malo rovnaký
text v čase začatia tohto konania na súde i v čase rozhodovania exekučného súdu, t. j. v čase podania
návrhu na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa potom uviedol správne znenie ust. § 9 ods. 2 cit.
zákona a námietka navrhovateľa nie je dôvodná.

Ústavný súd Slovenskej republiky  judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani  Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01).

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú
ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na
ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný
súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa
špecifická odpoveď. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19.
decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v
princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom  v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné.

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne potvrdil.

K druhému výroku tohto rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa dňa              04. 09.
2014 vydal uznesenie č. k. 10C/177/2012-72, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť, aby v lehote 10
dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur podľa položky č.
7 písm. a/, Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a zároveň navrhovateľa poučil, že
ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie



výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom  ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR,
podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do               30. 09. 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09.
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou
zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995
Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony), a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012.
Podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené. Zároveň poukázal na to, že Okresný súd Komárno a Okresný súd
Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané
odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod
sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014  v konaní pod
sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd jeho
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil bez náhrady a
ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, aby napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil
bez náhrady.

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto
podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 22. 07. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo predmetné
ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 10.
06. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 11. 06. 2014, nemožno na odvolacie konanie
aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v
zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.



Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa                    04.09.2014 č.
k.10C/177/2012-72 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu  odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/177/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}], "stav": {"sz": "11XCdo/2/2019", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "dca3f2b6-9b4b-4365-ae14-9701a648e12a:1507957c-4152-449e-b85e-354619939699", "datum": "2019-04-23", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:cfc727f9-81cb-400d-9163-304e3df290b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 471/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 471/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 268, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfc727f9-81cb-400d-9163-304e3df290b6"}, {"guid": "ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09"}, {"guid": "ussr:91cac346-369a-45fd-b970-b8eab61e9a15", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 369/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 369/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91cac346-369a-45fd-b970-b8eab61e9a15"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 86/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/02 z 28. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-28", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}], "citovane_v": []}