Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/172/2012 z 14. 8. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 14. augusta 2012, sp. zn. 17CoE/172/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6110222016.1
Krajský súd Banská Bystrica | 17CoE/172/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6110222016.1 | 2012-08-14 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/db0a0b3d-d0f7-4be6-a8bc-0856b94174b3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6110222016.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/172/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110222016
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110222016.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, v zastúpení TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r.
o, Údernícka 5, 851 01 Bratislava 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému A. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom S. XXXX/XX, XXX XX C. C., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom
Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 20500/10, o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 4.469,28 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/1861/2010-50 zo dňa 07. 02. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Oprávnený  n e m á  právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil  v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v
texte aj „Exekučný poriadok“). V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie
v danej veci je vedené na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie
sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov v zastúpení rozhodcom Mgr.
Romanom Hrabušom sp. zn. II/2009-4571 zo dňa 30. 7. 2010, ktorý sa stal právoplatným dňa  16.
9. 2010 a vykonateľným dňa 19. 9. 2010. V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému sumu 4.469,28 EUR spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
3.206,23 EUR od 15. 11. 2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 551,34  EUR, všetko
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby zo dňa 17. 12. 2004, ktorý
zmluvný vzťah exekučný súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský a aplikoval naň okrem vnútroštátnej
právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov (zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, zákon č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník) aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny
názor vyplývajúci z výkladu danej Smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť s. r. o. C - 76/10. Súd pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do úvahy kritériá, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a konštatoval, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorá mala založiť legitimitu
exekučného titulu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom.
Konštatoval, že uvedená rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z
jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok, ako súčasti formulárovej zmluvy a spotrebiteľ
nemal pri podpise zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom,
mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej



doložke.  Rozhodcovskú doložku exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá ako taká
bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
rozhodol exekučný súd tak, že v konaní neúspešnému oprávnenému, ani súdnemu exekútorovi, ktorý
si trovy konania neuplatnil, náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Mal za
to, že okresný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu
zveril Exekučný poriadok, keď platí, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať samotný právny
vzťah  (zmluvu), ktorý bol základom pre nárok priznaný exekučným titulom, ale má skúmať len výrok
exekučného titulu. Absencia právomoci exekučného súdu v kombinácii s rozhodnutím o zastavení
exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.
Inak by vznikla situácia  kedy by oprávnený, ako aj povinný, boli viazaní právoplatným rozhodnutím,
bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného priznané právo nútene vymôcť. Na
základe uvedeného mal odvolateľ za to, že ustanovenie  § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť
skutkovú a právnu stránku prípadu, vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie
vo veci samej. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy
upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ.  Zmluva o úvere
bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred
01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú
len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ďalej dal do pozornosti odvolacieho
súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva,
že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor
v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v
zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva
voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale zostáva mu i
možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Navyše v zmysle ust. § 93b ods. 1 a
2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere banky boli
povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona. V zmysle uvedeného si právny predchodca oprávneného
predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy plnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 93b zákona
o bankách. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní
vo výške 105,77 EUR.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd  rozhodol.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy
a jej súčasti - vec právne posúdil tak, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj obšírne svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd
poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou Súdneho



dvora ES (napr. C-240/98 až           C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08)
dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy
podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací
súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa
nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať
z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré
smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa alebo sa jej priamo či
nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní.
Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia
zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské
zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že
posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy,
ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať,
nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu
spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy
tak, ako to urobil okresný súd. Predovšetkým z ustanovenia § 1 definujúceho predmet a rozsah úpravy a
z ustanovenia § 6, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa, ako aj z § 23a, kde je stanovené, že
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (spotrebiteľské zmluvy
v širšom ponímaní). Vychádzajúc z ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, je zakázané
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
prípadne môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných
strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluvu uzavretú dňa 17. 12. 2004 možno nesporne považovať
za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia
danej zmluvy. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku
záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práv.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie)  je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je
súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského
rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné



už začaté exekučné konanie zastaviť“.  Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je  význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je
plne opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Odvolací súd sa teda zaoberal aj preskúmaním  rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach    v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka).

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. VIII. bod 7 zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne
v  rozhodcovskom konaní konkrétnym rozhodcovským súdom, čím sa spotrebiteľ vzdal vopred
svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom, správne súd
právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne
spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v
neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne



nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ
ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných
obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný
výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k
danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte v platnosti nebol),
z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a  zabezpečená v tom
zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na
všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak
táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne
za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia -
neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve  sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere).

Pokiaľ oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorú si predložením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca len plnil, uvedené tvrdenie vyhodnotil odvolací súd za
účelové, zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť
ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať
alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou
o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka, obsiahnutá v čl. VIII. bod 7 Zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, nemá povahu návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by
nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou
formulárovej Zmluvy o úvere. Klient svojim podpisom na zmluve o úvere vyjadruje súhlas so zmluvou o
úvere, ako aj s rozhodcovskou doložkou v nej obsiahnutej. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh
na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených
dôvodov dojednanie obsiahnuté v čl. VIII bod 7 Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením
pre fyzické osoby nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na
mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,
a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením čl. VIII
bod. 7 do Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby plnil len povinnosť
vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť  vyplývajúcu z
citovaného ustanovenia nesplnil.

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedených dôvodov krajský súd
napadnuté uznesenie ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1  O. s. p. potvrdil.



Oprávnený, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho konania, nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.

Toto rozhodnutie  prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.