Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoP/17/2019 z 28. 4. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. apríla 2019, sp. zn. 25CoP/17/2019, ECLI:SK:KSNR:2019:4119202694.1 Krajský súd Nitra | 25CoP/17/2019 | ECLI:SK:KSNR:2019:4119202694.1 | 2019-04-28 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ústavná starostlivosť Citované ustanovenia: CSP, § 389 ods. 1 CSP, § 391 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/abdeaec2-9b4d-40c1-95d3-d7ecd91324a6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4119202694.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoP/17/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119202694
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4119202694.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Vackovej, v konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom
zariadení umiestneného: D. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., v konaní zastúpený opatrovníkom E.., za
účasti zdravotníckeho zariadenia: H., o odvolaní umiestneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
zo dňa 13. marca 2019 č.k. 11Pu/5/2019-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyslovil, že prevzatie D. D., nar. XX. XX. XXXX do ústavu
zdravotníckej starostlivosti - H. F. R. W. je prípustné. S. odôvodnil ustanoveniami § 253 ods. 1, § 260 ods.
1, § 261, § 262 ods. 1, 2, 3 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
1.1 Konanie začal bez návrhu na základe oznámenia H. o prevzatí pacienta dňa 11. 03. 2019 bez
jeho písomného informovaného súhlasu. Súd prvej inštancie vypočul dňa 13. 03. 2019 ošetrujúceho
lekára, ktorý uviedol, že bolo sa voči pacientovi zastavené trestné stíhanie a podľa znaleckého posudku
je nebezpečný zo psychiatrického hľadiska pre spoločnosť. Pacient trpí bludnou poruchou. Aktuálne
je podrobivý, ale nesúhlasí s uvedenou diagnózou a chce byť odsúdený za obzvlášť závažný zločin
úkladnej vraždy v štádiu prípravy. Trestné stíhanie bolo zastavené pre nepríčetnosť. Hospitalizáciu
považoval za nevyhnutnú, pretože pod vplyvom bludov - porúch myslenia vzniká riziko, že bude konať
protispoločensky a môže ohroziť okolie na zdraví.
1.2 Súd prvej inštancie vypočul i pacienta, ktorý uviedol, že nevie prečo sa nachádza v zariadení. Pamätá
sa, že ho tam niekto priviezol, ale nikto sa mu nepredstavil. Cíti sa ponížený, pretože byť v blázinci nie
je výsada. Nechce tam zostať, je to porušenie ľudských práv. Myslí si, že Okresný súd nie je náležitý
na riešenie jeho otázky.
1.3 Dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania sú v danom prípade splnené podmienky uvedené
v § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., za ktorých môže byť pacient do ústavu zdravotníckej
starostlivosti bez jeho súhlasu prevzatý, a preto rozhodol, že prevzatie D. D. je prípustné.
1.4 O trovách konania rozhodol tak, že žiaden s účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Umiestnený pacient podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie. Namietal, že bol odvlečený
cudzími osobami do nemocnice vo R. W. proti jeho vôli a proti jeho ľudskej dôstojnosti, čím boli porušené
základné ľudské práva. Tvrdil, že dochádzalo opakovane k porušeniu ľudských práv a zúčastnené
orgány si navzájom udeľovali krytie pri ich porušovaní. Uviedol, že dňa 06.06.2018 presne namierenou
strelou vystrelil, ale strieľal tak, aby nezabil. Uviedol, že je slabá strana a žiadal o prítomnosť advokáta.

X. H. k odvolaniu umiestneného pacienta uviedla, že pacient bol prijatý, pretože znaleckým,
psychiatrickým dokazovaním bola u neho preukázaná závažná duševná porucha a preto bolo voči
nemu zastavení trestné stíhanie s očakávaním súdneho nariadenia výkonu ochrannej psychiatrickej



liečby v H.. Obsah odvolania z psychiatrického hľadiska potvrdzuje u menovaného prítomnosť už skôr
diagnostikovanej duševnej poruchy.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote
na podanie odvolania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti uvedené v ustanovení
§ 363 CSP, neviazaný rozsahom odvolania (§ 65 CMP), neviazaný dôvodom odvolania (§ 66 CMP),
prejednal odvolanie umiestnenej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP). Dospel
k záveru, že z dôvodu procesného pochybenia je nevyhnutné napadnuté uznesenie zrušiť podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení je upravené v Civilnom
mimosporovom poriadku zákonom č. 161/2015 Z.z. účinnom od 01.07.2016. Podľa § 2 ods. 1 CMP
na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli
splnené procesné podmienky.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že H. F. dňa 11. 03. 2019 oznámila súdu prvej inštancie, že prevzala pacienta
D. D., nar. XX. XX. XXXX bytom F., do ústavnej starostlivosti, bez jeho súhlasu.
7.1. Súd prvej inštancie uznesením z 13. marca 2019 č.k. 11Pu/5/2019 - 4 začal podľa § 254 ods. 2
CMP bez návrhu konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia D. D. do ústavu zdravotníckej starostlivosti
v zdravotníckom zariadení.
7.2. Uznesením z 13. marca 2019 č.k. 11Pu/5/2019 - 5 ustanovil E. F. za opatrovníka umiestneného.
7.3. Dňa 13. 03. 2019 súd (vyššia súdna úradníčka) vypočul ošetrujúceho lekára E.. H. P. a umiestneného
D. D.. Následne napadnutým uznesením rozhodol, že prevzatie D. D., nar. XX. XX. XXXX do ústavu
zdravotníckej starostlivosti - H. F. bolo prípustné.

8. Podľa § 253 ods. 1 CMP, zdravotnícke zariadenie, v ktorom je osoba umiestnená z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise (ďalej len "umiestnený"), je povinné oznámiť súdu do 24 hodín
prevzatie umiestneného bez jeho informovaného súhlasu. Oznamovaciu povinnosť má zdravotnícke
zariadenie aj vtedy, ak umiestnený svoj informovaný súhlas odvolá, a to do 24 hodín od odvolania
informovaného súhlasu.

9. Podľa § 254 ods. 2 CMP, súd začne konanie bez návrhu na základe oznámenia zdravotníckeho
zariadenia podľa § 253, ak sa konanie nezačalo už skôr na návrh.

10. Podľa § 256 CMP, súd môže ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému aj vtedy, ak to
považuje za potrebné na ochranu jeho záujmov, najmä ak má pochybnosti, či má umiestnený spôsobilosť
na právne úkony v plnom rozsahu.

11. Podľa § 258 ods. 1 CMP, umiestneného súd poučí o jeho procesných právach a povinnostiach, najmä
o práve zvoliť si zástupcu.

12. Podľa § 258 ods. 2 CMP, poučenie podľa odseku 1 súd uskutoční spôsobom, ktorý zohľadňuje
zdravotný stav umiestneného.

13. Podľa § 259 CMP, umiestnený môže požiadať, aby sa zúčastňoval konania jeho dôverník, ktorý nie
je jeho zástupcom. O tejto možnosti ho súd poučí.

14. Podľa § 260 CMP, (1) súd umiestneného vyslúchne. (2) Výsluch umiestneného súd uskutoční
spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný s ohľadom na zdravotný stav. Ak je výsluch na ujmu zdravotného
stavu, možno od výsluchu upustiť. Súd v takom prípade umiestneného vzhliadne. (3) Ak o to požiada
umiestnený, vyslúchne ho súd vždy.



15. Po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolania umiestneného pacienta a
spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci neboli dodržané procesné postupy,
uvedené najmä v ustanovení § 260 a § 261 CMP.

16. Detenčné konanie je ovládané princípom oficiality, čo do začatia konania, ale pri určení
okruhu účastníkov konania má prednosť právna úprava zákonného vymedzenia účasti na konaní,
uvedená v ustanovení § 255 CMP. V zmysle tohto ustanovenia postavenie účastníkov konania má
zdravotnícke zariadenie, ide o poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ako domovy sociálnych služieb,
psychiatrické liečebne, resocializačné zariadenia a pod. Ďalším účastníkom konania je umiestnený, t.j.
fyzická osoba, na ktorej strane sú dôvody zdravotníckej detencie (osoba chorá, zadržaná v ústave,
prevzatá do ústavu).

17.1. Článok 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky určuje, že prípady, kedy možno prevziať osobu
do ústavnej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu, ustanovuje zákon. Aby nedochádzalo k
zneužitiu ústavnej starostlivosti tým, že by niekto bol v rozpore so zákonom bez jeho súhlasu prijímaný
do takéhoto ústavu, v ňom zadržiavaný a ponechávaný, upravuje CMP v ustanoveniach § 252 až 271
osobitné konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení.
17.2. CMP rozlišuje dve štádia detenčného konania, ktoré na seba vzájomne nadväzujú, a to v
prvom štádiu posudzovanie prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia a v druhom štádiu
posudzovanie držania osoby v zdravotníckom zariadení už umiestnenej. Pre obidve fázy je zásadná
skutočnosť, že zdravotnícke zariadenie môže umiestneného vždy prepustiť, aj keď súd rozhodol, že
existovali zákonné dôvody na prevzatie osoby do zariadenia.
18.1. V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bolo v roku 2018
pod č. 67 zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2018 sp.zn. 2
Cdo 31/2018. Právna veta tohto rozhodnutia znie: „Rozhodnutie o prípustnosti prevzatia a držania v
zdravotníckom zariadení bez súhlasu umiestneného, je tak závažným zásahom do osobnej slobody
človeka, že prvotný výsluch alebo vzhliadnutie vykoná osobne sudca“.
18.2. Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva, že detenčné konanie je mimosporovým konaním ovládaným
princípom vyšetrovacím a je preto povinnosťou súdu, aby v súčinnosti s účastníkmi konania zistil
skutočný stav veci (princíp materiálnej pravdy). Preukázanie skutočností právne relevantných pre
vydanie meritórneho rozhodnutia súd zisťuje v procese dokazovania. Za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky získané zákonným spôsobom, ktorými sa preukáže opodstatnenosť detencie. Jedným z
dôkazných prostriedkov, ktorý slúži na objasnenie stavu veci, je výsluch účastníkov konania, ide pritom
o špecifický dôkazný prostriedok. K výsluchu by mal súd pristúpiť, ak tieto skutočnosti nie je možné
preukázať inak.
18.3. V detenčnom konaní zákon ukladá súdu povinnosť vyslúchnuť osobu umiestneného, pričom cieľom
výsluchu je vo všeobecnej rovine garantovať tejto osobe všetky jednotlivé zložky práva na spravodlivý
proces a vyvážiť nerovné podmienky pri ich uplatnení. Súčasným cieľom výsluchu je zistenie názoru
umiestnenej osoby, a to priamo na základe vnemov sudcu. Pravidlá pre výsluch účastníka konania ako
druhu dôkazného prostriedku upravuje § 195 CSP. Za určitých okolností, s ohľadom na zdravotný stav
osoby, je možné od výsluchu upustiť. Ak o výsluch požiada osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, musí ju
súd vyslúchnuť vždy. Obligatórnosťou priamej a bezprostrednej komunikácie s osobou na jej žiadosť sa
sleduje vytvorenie procesného priestoru pre vyjadrenie sa k veci a možnosti ovplyvniť priebeh konania
a rozhodnutie súdu. Okolnosťou odôvodňujúcou upustenie od výsluchu je zlý zdravotný stav osoby,
prípadne ak by bol výsluch s ohľadom na zdravotný stav na ujmu osoby. Už z čl. 4 Základných princípov
CMP vyplýva, že súd zodpovedá za to, že zabezpečí počas konania účinnú realizáciu procesných práv
všetkých účastníkov konania, teda aj umiestneného (CMP, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2017, str. 837
až 842).
18.4. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na právnu úpravu, ktorá sa v CMP (v §
260 a v § 243) zaviedla nový inštitút v prípade, ak súd upustí od výsluchu osoby umiestnenej v
zdravotníckom zariadení. Ide o inštitút vzhliadnutia osoby, o ktorej detencii sa koná. Vychádza zo zásady,
že je neprípustné rozhodovať o tak závažnom zásahu do slobody človeka, akým obmedzenie osobnej
slobody je, len „od stola“, ale je potrebné počuť názor posudzovanej osoby, prípadne ju aspoň vidieť.
Zákon tak súdu ukladá povinnosť osobu, o ktorej detencii sa koná, vzhliadnuť v prípade, ak sa upustí
od jej výsluchu. Nie je vylúčené, že v určitých prípadoch sa vzhliadnutie prelína s výsluchom účastníka,
pri ktorom s ním má sudca tiež priamy očný kontakt. Vzhliadnutie možno vnímať ako osobitný procesný
postup, ktorý smeruje k naplneniu požiadavky prirodzenej dôstojnosti človeka, jeho osobnej nezávislosti
vrátane slobody autonómie, nediskriminácie, rešpektovaniu odlišností osôb so zdravotným postihnutím.



Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o osobnej slobode človeka je vychádzať zo subjektívneho hľadiska,
ktoré znamená, že súd primárne nevychádza z diagnózy osoby, o ktorej sa rozhoduje, ale ako sa
navonok prejavuje jej schopnosť obstarať si svoje veci, začleniť sa do bežného života, reagovať na
bežné impulzy. Ako a kto má zrealizovať vzhliadnutie právna úprava vyslovene nevymedzuje, nie je však
vylúčené, že v určitých prípadoch sa prelína s výsluchom účastníka, pri ktorom má sudca s účastníkom
tiež priamy očný kontakt (viď komentár CMP, str. 841 a uznesenie NS SR 2 Cdo 31/2018).

19. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že sudcovia, ktorí
rozhodujú o závažných veciach zasahujúcich do súkromného života človeka (akými sú konania v
niektorých statusových veciach fyzických osôb), by v zásade mali mať osobný kontakt s týmto
človekom (porovnaj rozhodnutia ESĽP vo veciach: X a Y p. B., sťažnosť č. XXXX/XX;
J. p. M. republike, sťažnosť č. 23419/07 a ďalšie). Z uvedeného tak možno ustáliť, že vzhliadnutie by
mal primárne vykonať sudca. Nakoľko sa vzhliadnutím rozumie pokus o zistenie stavu človeka vlastným
pozorovaním sudcu, ktorý o detencii rozhoduje, nemá byť realizovaný prostredníctvom inej súdnej osoby.
Je totiž vždy nevyhnutné, aby si sudca sám na základe priameho kontaktu s umiestnenou osobou
vytvoril úsudok nielen o možnostiach jej výsluchu, ktorý je jednou z procesných záruk určených na
ochranu jej základného práva na osobnú slobodu, ale tiež o schopnosti umiestnenej osoby chápať obsah
uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia do ústavu. Z judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že v určitých
výnimočných situáciách postačí, ak tento úkon vykoná na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník,
a to však najmä vtedy, ak sa rozhoduje o osobe, o ktorej detencii už bolo skôr rozhodované, ktorá už
bola v minulosti sudcom vzhliadnutá a v prebiehajúcom konaní je jej zdravotný stav, pre ktorý už bola v
minulosti držaná v zdravotníckom zariadení, podľa aktuálnych lekárskych posudkov takej povahy, že nie
je možné očakávať jej zlepšenie (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci T. p. Slovenskej republike sťažnosť
č. 67149/01; O.ć p. B., č. 13006/13; A. p. S., sťažnosť č. 33117/02). Takýto mimoriadny postup
súdu však musí byť v odôvodnení jeho rozhodnutia podrobne a dôkladne odôvodnený (viď stanovisko
NS ČR sp. zn. B. 201/2015 a uznesenie NS SR sp.zn. 2 Cdo 31/2008).

20. V predmetnej veci bolo predmetom posudzovania odvolacím súdom prvé štádium konania
o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení, a to rozhodnutie o vyslovení jeho
prípustnosti. Táto fáza začína prijatím umiestneného do zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu a
končí rozhodnutím o tom, či k prevzatiu D. D. do zdravotníckeho zariadenia došlo zo zákonných dôvodov.
20.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nepostupoval v zmysle ustanovení § 252 až 262 CMP, ktoré
upravujú prvé štádium konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení a v zmysle
vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (2Cdo 31/2018).
20.2. Súd prvej inštancie síce správne rozhodol o začatí konania o prípustnosti a prevzatia a držania
v zdravotníckom zariadení na základe oznámenia zdravotníckeho zariadenia, pretože ide o procesný
postup, ktorý upravuje § 254 ods. 2 CMP. Rovnako správne ustanovil umiestnenému procesného
opatrovníka, keď to považoval za potrebné na ochranu jeho záujmov.
20.3. Súd prvej inštancie však tým, že výsluch umiestneného realizovala iba vyššia súdna úradníčka
Okresného súdu Nitra, nepostupoval v danej veci správne v zmysle vyššie uvedeného záväzného
stanoviska Najvyššieho súdu SR. Na základe nesprávneho procesného postupu vo veci rozhodol, čím
došlo k porušeniu práva umiestneného na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP). Odvolací
súd preto nemal inú možnosť, ako napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm.
a/, písm. b/ CSP) a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude predovšetkým opätovne vypočuť umiestneného,
náležite ho podľa príslušných ustanovení CMP poučiť a následne vo veci opätovne rozhodnúť. Odvolací
súd iba opakuje, že výsluch umiestneného musí vykonať sám sudca.

22. Záverom odvolací súd iba poznamenáva a dodáva, že podľa § 255 ods. 1 CMP účastníkom konania
je aj zdravotnícke zariadenie. V napadnutom uznesení však súd prvej inštancie tohto účastníka v
úvodnej časti neoznačil. V novom rozhodnutí preto musí ako účastníka konania zdravotnícke zariadenie
v úvodnej časti uznesenia uviesť.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).