Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/34/2019 z 27. 6. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. júna 2019, sp. zn. 8Co/34/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1517213088.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/34/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1517213088.1 | 2019-06-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov, Spotrebiteľské zmluvy, Zmluvy Citované ustanovenia: § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1c256d2-8bd7-4d7d-9607-fa63ef72cf58 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1517213088.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/34/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517213088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1517213088.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o.,
so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpeného: Roman Kvasnica a
partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: X/ V. L., W..
XX.XX.XXXX, Q. T. F. F. - T., X/ V. Y.Š., W.. XX.XX.XXXX, Q.Ý. T. F. Y. - I.. H. L., oboch zastúpených:
Občianske združenie OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688,
o zaplatenie istiny 25.350,93 eura s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25. októbra 2018, č.k. 50Csp/114/2017-126, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobca,
ako právny nástupca (postupník) Slovenskej sporiteľne, a.s., proti žalovaným domáhal zaplatenia sumy
25.350,93 eura s príslušenstvom titulom nesplateného úveru a žalovaným náhradu
trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.,
uzatvorila so žalovanými zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver
vo výške 13.000 eur s pevnou ročnou úrokovou sadzbou, ktorý vyčerpali v plnom rozsahu. Nakoľko
predmetný úver nesplácali v dohodnutej dobe a výške, dostali sa do omeškania a
právny predchodca žalobcu ich výzvou zo dňa 15.08.2014 vyzval na doplatenie omeškanej sumy, ktorú
neuhradili, na základe čoho právny predchodca žalobcu vyhlásil dňa 09.09.2014 mimoriadnu splatnosť
predmetnú úveru, čo bolo žalovaným oznámené dňa 10.09.2014. Oznámením zo dňa 07.10.2014 boli
žalovaní vyrozumení, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu bola postúpená na žalobcu na
základe zmluvy o postúpení č. 1352/2014/CE zo dňa 25.09.2014. Z dôvodu neplnenia si povinností
žalovanými vyplývajúcim im zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 30.11.2016 uzatvorili
žalobca a žalovaní dohodu o splátkach a uznanie dlhu s odkazom na ustanovenie § 558 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej žalovaní uznali svoj dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň sa dohodli na
splátkovom kalendári so žalobcom, na základe čoho žalobca následne zobral späť návrh na začatie
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn. 41C 457/2015. Dňa 21.06.2017 bolo
žalobcovi doručené zrušenie dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Konštatoval, že žalobca, ktorý bol
v tomto konaní zastúpený advokátom, žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaným bola v zmysle
zákona o bankách doručená výzva na úhradu dlhu, keď na pojednávaní predložil vrátenú zásielku
adresovanú žalovanému 1/ označenú ako "adresát neznámy", doručenie predmetnej výzvy žalovanej
2/ nepreukázal, a teda je možné prezumovať, že pri postúpení pohľadávky inému subjektu nenastalo
naplnenie predpokladov ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z predloženej
výzvy zo dňa 15.08.2014 naviac vyplýva, že táto neobsahovala náležitosti v zmysle
zákona o bankách. Zároveň žalobca v konaní uvádzal, že právny predchodca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť predmetného úveru dňa 09.09.2014, o čom mali byť žalovaní vyrozumení oznámením zo dňa
10.09.2014. V konaní následne žalobca prostredníctvom svojho advokáta predložil doručenku o prevzatí



zásielky žalovanou 2/ dňa 19.09.2014, na základe čoho vyslovil predpoklad, že by (s odkazom na
dátumy) malo ísť o oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru. Zásielka adresovaná žalovanému
1/ sa však dňa 16.09.2014 vrátila späť ako neprevzatá. Konštatoval však, že ani tento listinný dôkaz
neobsahuje náležitosti v zmysle Zákona o bankách. Žalobca tiež predložil listinný dôkaz, ktorým bolo
písomné oznámenie právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky žalobcu zo dňa 25.09.2014
adresované žalovaným, v ktorej žalovaným oznámil postúpenie pohľadávky vo výške 21 607,15 eura.
Ani toto oznámenie neobsahovalo základné náležitosti vyššie citovanej výzvy v zmysle Zákona o
bankách, t.j. ani predložené oznámenie o postúpení neobsahovalo údaje, ktoré splátky neboli uhradené,
v akej výške, kedy sa tieto splátky stali splatnými, aj oznámenie teda nebolo konkrétne. Z predložených
listín dôkazov a prednesov sporových strán ustálil, že právny predchodca žalobcu dňa 15.08.2014 vyzval
žalovaných na úhradu dlhu zo Zmluvy a dňa 09.09.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky,
následne dňa 25.09.2014 uvedenú pohľadávku postúpil na žalobcu. Žalobca nepreukázal, že by výzva
zo dňa 15.08.2014, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014 bola riadne
doručená obidvom žalovaným. Navyše, z uvedených listinných dôkazov je zjavné, že medzi výzvou
zo dňa 15.08.2014, vyhlásením mimoriadnou splatnosťou zo dňa 10.09.2014 neubehlo 90 dní do
dátumu postúpenia pohľadávky t.j. do dňa 25.09.2014. V nadväznosti na dôkazy produkované žalobcom
poukázal na to, že žalobca produkoval dôkaz - posledná výzva na úhradu adresovaná žalovanej v
druhom rade v mene Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária zo dňa 15.07.2014, pričom
v tejto súvislosti uviedol, že od právneho predchodcu môže zabezpečiť listinné dôkazy preukazujúce,
že žalovaní boli vyzývaní aj skoršími výzvami. Tento návrh na vykonanie dokazovania však neprijal,
pretože by sa tým zmarila podstata a sledovaný účel predmetného ustanovenia pojednávajúceho o
náležitostiach výzvy a dodržaní 90 dňovej lehoty a preukázalo by sa len nezmyselné reťazenie výziev
do skoršieho dátumu mariace účel Zákona o bankách. K právnej stránke veci uviedol, že právo banky
postúpiť pohľadávku bolo obmedzené podmienkami uloženými jej v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o
bankách a pokiaľ banka niektorú z týchto podmienok nesplnila, konala v rozpore so
zákonom (zákon č. 483/2001 Z.z.) a takýto právny úkon nie je platný (§ 39 OZ). Z neplatného konania
banky nemohol žalobca platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu, a preto
žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak
žalovaným, vychádzajúc zo súdneho spisu, žiadne trovy nevznikli, náhradu trov konania im nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom právnom závere o
nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, pričom tento nesprávny právny záver je dôsledkom najmä
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nesprávneho právneho záveru o
právnych dôsledkoch oznámenia o postúpení pohľadávky, nesprávneho výkladu ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, nesprávneho právneho posúdenia Zmluvy o postúpení pohľadávok
č. 1352/2014/CE zo dňa 25.09.2014 a dohody o splátkach a uznania dlhu zo dňa 07.12.2016, ako
neplatných právnych úkonov, pričom súd prvej inštancie neaplikoval fikciu doručenia a dospel k záveru,
že výzvy pred postúpením neboli žalovaným doručené, keď nevychádzal zo zhodných skutkových
tvrdení strán o doručení výziev pred postúpením. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalovaným neboli doručené výzvy
v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Napokon súdu prvej inštancie vytkol, že mu nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože v rozpore s Civilným sporovým poriadkom počas
konania neuviedol predbežné právne posúdenie veci, neprijal jeho návrh na vykonanie dokazovania, a
to predložením ďalších výziev adresovaných žalovaným. Podrobne sa vyjadril k jednotlivým odvolacím
dôvodom, pričom zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázal splnenie
podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože predložil výzvy zo dňa
15.08.2014, ktorými jeho právny predchodca vyzýval žalovaného na zaplatenie omeškanej pohľadávky
pred postúpením, výzvu zo dňa 15.07.2014 ako aj oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti zo dňa 10.09.2014, spolu s doručenkami, a to za stavu, keď z ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách pre neho nevyplývala automaticky povinnosť predkladať pred súdom prvej inštancie
doručenky výziev pred postúpením. Za nesprávny označil tiež záver súdu prvej inštancie, že výzvy zo
dňa 15.08.2014, zo dňa 15.07.2014 a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014,
nespĺňajú náležitosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Výklad
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, použitý súdom prvej inštancie považuje na nesprávny,
svojvoľný a prekvapivý, nakoľko z citovaného ustanovenia vôbec nevyplýva, že výzva banky musí byť
konkrétna, vecná, musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške, kedy sa tieto splátky



stali splatnými, pričom doručenie takejto výzvy je základným predpokladom pre postúpenie bankovej
pohľadávky na inú osobu, tak ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nie
je zrejmé z akého zákonného ustanovenia súd prvej inštancie vychádzal, nakoľko ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách vôbec nekladie dôraz na obsah predmetnej výzvy a text
takejto výzvy vôbec neupravuje. Právny záver súdu prvej inštancie ohľadom obsahu výzvy v zmysle
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemá oporu v platných zákonných ustanoveniach, keď na splnenie
podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách musia byť pred postúpením pohľadávky
kumulatívne splnené tieto predpoklady: banka zaslala dlžníkovi písomnú výzvu na zaplatenie, dlžník
bol napriek tejto výzve v omeškaní, čo i len s časťou svojho peňažného záväzku a omeškanie čo len s
časťou peňažného záväzku trvá ku dňu postúpenia nepretržite dlhšie ako 90 dní. Predložením oznámení
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 10.09.2014 s doručenkou, výziev zo dňa 15.08.2014 s
dokladmi o odoslaní a výzvou zo dňa 15.07.2014, jednoznačne preukázali splnenie podmienok v zmysle
ust. § 92 ods. 8 zákona. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaní
boli pred postúpením pohľadávky právnym predchodcom žalobcu vyzývaní na zaplatenie pohľadávky.
Sporná nebola ani skutočnosť, že žalovaní boli ku dňu postúpenia dlhšie ako 90 dní v omeškaní.
Výzvami zo dňa 15.08.2014 boli žalovaní vyzývaní na zaplatenie omeškaného dlhu vo výške 8.983,13
eura, a teda išlo o dlh, ktorý vznikol počas dlhšieho časového obdobia ako 90 dní pred postúpením
pohľadávky. Žalovaní napriek výzvam neuskutočnili žiadnu splátku dlhu, a teda ich nepretržité
omeškanie pokračovalo aj po postúpení pohľadávky. Uviedol tiež, že odôvodnenie rozsudku súdom
prvej inštancie (v bode 19) považuje za zarážajúce a prekvapivé, keď súd
prvej inštancie uviedol, že: "žalobca, ktorý bol v tomto konaní zastúpený advokátom žiadnym spôsobom
nepreukázal, že žalovaným bola v zmysle zákona o bankách predmetná výzva doručená...."
Na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 25.10.2018 predložil doručenky a doklady o odoslaní výziev
zo dňa 15.08.2014 a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014. Súd pri založení
uvedených listinných dôkazov do súdneho spisu konštatoval, že takéto dôkazy nie sú potrebné, nakoľko
žalovaní doručenie výziev nerozporujú. Uvedené vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania zo
dňa 25.10.2018. Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnemu záveru, že nepreukázal doručenie
výziev pred postúpením pohľadávky. Vo vzťahu k právnym následkom oznámenia o
postúpení pohľadávky poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže
úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie.
To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.
Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní pochybil i v tom, že nesprávne aplikoval ustanovenie § 526
ods. 2 Občianskeho zákonníka a napriek relevantnému oznámeniu o postúpení sa zaoberal platnosťou
zmluvy o postúpení. V napadnutom rozsudku absentuje dostatočné odôvodnenie,
pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, z akého dôvodu sa odklonil od zaužívanej
rozhodovacej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp.
zn. 4 Obo/210/2001), v zmysle ktorej relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o
postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Napokon k porušeniu práva na spravodlivý proces poukázal na to, že súd prvej inštancie v
priebehu konania neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré skutkové tvrdenia
považuje za nesporné, ktoré dôkazy je potrebné vykonať a neuviedol ani predbežné
právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu považoval splnenie podmienok podľa ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách v konaní za dostatočne preukázané, a to najmä ním predloženými listinami. Na
pojednávaní dňa 25.10.2018 žalovaní namietali jeho aktívnu legitimáciu, pričom zo strany žalovaných
išlo o nové prostriedky procesnej obrany, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie doposiaľ neuplatnili.
Žalovaní namietali skutočnosť, že boli vyzývaní na zaplatenie pohľadávky výzvami, od ktorých do dňa
postúpenia neprešlo 90 dní. Súd prvej inštancie ho na pojednávaní dňa 25.10.2018 následne vyzval,
aby sa vyjadril, či má ďalšie dôkazy na vykonanie dokazovania. Na základe tejto výzvy uviedol, že
vzhľadom na nové skutkové tvrdenia žalovaných si v súlade s ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového
poriadku dovoľuje požiadať súd o predbežné právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie však predbežné
právne posúdenie veci v rozpore so zákonom vôbec nevykonal. Vzhľadom na nové skutkové tvrdenia
žalovaných a vzhľadom na skutočnosť, že nevyslovením predbežného právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie, bol v stave právnej neistoty, navrhoval vykonanie dokazovania doložením dátovo starších
výziev, ktorými jeho právny predchodca vyzýval žalovaných na zaplatenie pohľadávky pred postúpením.



Súd prvej inštancie však konštatoval, že sa nebude zaoberať jeho návrhmi a
nepripustí návrh na vykonanie dokazovania skoršími výzvami zo strany právneho predchodcu žalobcu.
V odôvodnení rozsudku odôvodnil tento postup tak, že návrh na vykonanie dokazovania neprijal, pretože
by sa tým zmarila podstata a sledovaný účel predmetného ustanovenia pojednávajúceho o náležitostiach
výzvy a dodržaní 90 dňovej lehoty a preukázalo by sa len nezmyselné reťazenie výziev do skoršieho
dátumu mariace účel Zákona o bankách. S poukazom na vyššie uvedené označil odôvodnenie súdu
prvej inštancie, na základe ktorého nevykonal ním navrhnutý dôkaz, za nezrozumiteľné a postup súdu
za arbitrárny. Nie je totiž zrejmé, ako by sa predložením skorších výziev mohol zmariť účel ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ak by aj účelom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách bolo
poskytnutie dodatočnej lehoty na plnenie pred postúpením, účel tohto zákonného ustanovenia by nebol
narušený ani v prípade, ak by banka pred postúpením pohľadávka zasielala žalovaným viacero výziev.
V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaní napriek výzvam neuskutočnili do 90 dní žiadnu splátku dlhu, a
teda ich právna pozícia ako nepoctivých dlžníkov sa žiadnym spôsobom, uplynutím 90 dní od doručenia
výzvy, nezmenila. Týmto nesprávnym procesným postupom mu súd prvej inštancie znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie aj žalovaní 1/ a 2/, a to do výroku o
nepriznaní náhrady trov konania, v ktorej časti žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a priznať im nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietali že súd prvej inštancie im nárok náhradu trov
konania ako úspešnej strane sporu nepriznal s odôvodnením, že im v konaní žiadne trovy nevznikli,
hoci v spore boli zastúpený splnomocneným zástupcom Občianskym združením OPOS, za ktoré sa
pojednávania konaného dňa 25.októbra zúčastnila jeho konajúca predsedníčka R. Z.. Toto združenie
je riadne registrovaným Občianskym združením na Ministerstve vnútra na zastupovanie spotrebiteľov
a zo zápisnice o pojednávaní jednoznačne vyplýva, že sa ich splnomocnený zástupca si uplatnil trovy
v prípade úspechu. Na otázku súdu aké trovy vznikli žalovaným keď si vyjadrenia na súd písali sami,
odpovedala ich splnomocnená zástupkyňa súdu, že trovy si uplatňuje titulom cestovných nákladov, ktoré
dodatočne vyčísli. Z dôvodu, že zastúpenie bolo až dňom pojednávania, nebolo možné v
skoršom termíne trovy predložiť súdu, ktorý nemôže odmietnuť priznanie nároku, len z
dôvodu, že vyčíslené trovy sa nenachádzali v spise, ak skutočne vznikli a žalovaným prináležia pre
splnomocneného zástupcu, ktorý sa pojednávania dňa 25. októbra 2018 zúčastnil.
4. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaní uviedli, že jeho odvolanie považujú za nedôvodné a
popierajú tvrdenia žalobcu v celom rozsahu. V súvislosti s uzavretou zmluvou o postúpení
pohľadávky medzi právnym predchodcom (Slovenskou sporiteľňou, a.s.) a žalobcom, majú
za to, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný na uplatňovanie predmetného nároku. Z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.5.2008, ako
aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.1.2009, vyplýva,
že v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej
pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo
a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto
záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo
dňa 3.7.2012. V prípade pohľadávky banky je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná (dospelé splátky), za predchádzajúcej
písomnej výzvy banky na plnenie a následného umožnenia 90 dňovej lehoty na splnenie dlhu
pred postúpením pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje
priamo zákon o bankách a ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny
úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
V predmetnom konaní z predložených listinných dôkazov vyplýva, že výzva Slovenskej sporiteľne, a.s.
bola vyhotovená dňa 15.8.2014, dňa 9.9.2014 sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote pričom k tomu
istému dňu (9.9.2014) vyhlásila banka mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru a už dňa 25.9.2014
(ako vyplýva zoznámenia o postúpení pohľadávky) zmluvou o postúpení pohľadávok č.
1352/2014/CE postúpila predmetnú pohľadávky na žalobcu. Citované ustanovenie (§ 92 ods. 8 Zákona o
bankách) stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku
na inú osobu, čo výkladom acontrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení
splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. V zmysle uvedeného nebolo
preukázané splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné



postúpenie pohľadávky a preto zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku voči
žalovaným nadobudnúť, je (z dôvodu nedodržania 90 dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky) pre
rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej
pohľadávky. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces uviedli, že dňa 07.05.2018 vo
svojom vyjadrení uviedli skutočnosti (napadnutie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu), na ktoré mohol byť
žalobca pripravený včas a už včas mohol predložiť súdu listiny na preukázanie svojich tvrdení. Miesto
toho teraz poukazuje vo svojom odvolaní na konanie súdu, ktorý sa údajne nevysporiadal s
procesným postupom a nepripustil ďalšie dôkazy. Poukázali v tejto súvislosti na ust. § 153 ods.1 C.s.p.
s tým, že žalobca je zastúpený advokátom a mal by mať vedomosť o včasnom uplatnení svojich
procesných prostriedkov. Ak má súd dostatok dôkazov na rozhodnutie vo veci, nie je nutné pripustiť
nové dôkazy. Súd sa jednoznačne vyjadril, že dôkazy predkladané žalobcom na pojednávaní nemajú
vplyv na 90 dňovú lehotu, ktorú ukladá Zákon o bankách konkrétne § 92 ods.8., preto by ani neovplyvnili
rozhodnutie vo veci samej.
5. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu opätovne zdôraznil, že v
konaní pred súdom prvej inštancie preukázal splnenie podmienok v zmysle ustanovenia §
92 ods. 8 Zákona o bankách, a to najmä predložením výziev zo dňa 15.08.2014 spolu s
dokladmi o odoslaní, ktorými jeho právny predchodca vyzýval žalovaných na zaplatenie pohľadávky pred
postúpením. Poprel skutkové tvrdenia žalovaných, že pred postúpením pohľadávky nebola dodržaná
90 dňová lehota omeškania dlžníkov a konštatoval, že jeho právny predchodca žalobcu postupoval v
súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Podanému odvolaniu preto žiadal vyhovieť.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v medziach dôvodov
podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p.
a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
7. V preskúmavanej veci žalobca podanou žalobou uplatnil proti žalovaným pohľadávku na zaplatenie
nesplatenej časti úveru s príslušenstvom, ktorú na neho postúpil pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa,
a.s. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.2014.
8. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom podanú žalobu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, vyplývajúci z toho, že žalobca v spore
nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky uplatnenej podanou žalobou zo Slovenskej sporiteľne boli
dodržané všetky podmienky pre platnosť takéhoto postúpenia vyplývajúce z ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, keď nepreukázal, že žalovaným bola doručená riadna výzva v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, resp. taká výzva, ktorá by obsahovala základné náležitosti výzvy v zmysle Zákona o
bankách, t.j. údaje, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške a kedy sa tieto splátky stali splatnými,
a preto postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu je podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách neplatné. K tomuto záveru dospel na základe dokazovania
vykonaného listinami predloženými žalobcom, pričom pokiaľ ide o ďalšie dôkazné návrhy žalobcu, ktorý
mienil predložiť aj ďalšie výzvy doručené žalovaným zo skoršieho obdobia, tieto prvoinštančný súd
neakceptoval s odôvodnením, že by sa tým zmarila podstata a sledovaný účel predmetného
ustanovenia pojednávajúceho o náležitostiach výzvy a dodržaní 90 dňovej lehoty a preukázalo
by sa len nezmyselné reťazenie výziev do skoršieho dátumu mariace účel Zákona o bankách.
9. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania práva na
spravodlivý proces v súvislosti s vykonaným dokazovaním, ktorého porušenie žalobca namietal v
odvolaní, dospel k záveru, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keď na
jednej strane neakceptoval návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výzvami v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách zo skoršieho obdobia s vágnym a neudržateľným odôvodnením, že by sa vykonaním
týchto dôkazov zmarila podstata a účel predmetného ustanovenia a na druhej strane žalobu pre absenciu
vecnej legitimácie zamietol predovšetkým z dôvodu, že žalobca predložil iba také výzvy, ktoré náležitosti
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nespĺňajú. Naviac, dôvodne v tejto súvislosti žalobca namieta i to, že
súd prvej inštancie mu svojim postupom neumožnil v plnom rozsahu realizáciu jeho práv súvisiacich s
dokazovaním tým, že strany neoboznámil s tým, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie.
10. V súvislosti s otázkou splnenia zákonných predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky
uplatnenej podanou žalobou tiež odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že (tak ako to
namieta žalobca v odvolaní) nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vychádzal, keď platnosť postúpenia
pohľadávky podmienil dodržaním (akýchsi) obsahových náležitostí výzvy žalovaným v zmysle ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Z citovaného ustanovenia totiž žiadna takáto podmienka nevyplýva a preto ani
súd nie je oprávnený vyhodnotiť za platné iba také postúpenie pohľadávky, ktorému predchádzala výzva
obsahujúca údaje vymienené súdom bez opory v platnej právnej úprave. Na druhej strane, odvolací
súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s argumentáciou žalobcu, opierajúcou sa aj o



rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo/210/2001, že súd
nie je oprávnený skúmať platnosť postúpenia pohľadávky. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
totiž v danom spore nie je možné aplikovať z dôvodu odlišného skutkového základu, pričom o potrebe
skúmania platnosti postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru (o aký ide aj v danej veci) z
hľadiska ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, niet pochýb aj vzhľadom na ustálenú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.1.2011,
sp. zn. 5 Cdo 129/2010)
11. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nesprávnom výklade i
aplikácii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré prvoinštančnému súdu opodstatnene v
odvolaní vytýka aj žalobca, považuje odvolací súd za vhodné poukázať na to, že pokiaľ ide o postúpenie
pohľadávky banky na iný subjekt, obsahu ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
zodpovedá iba taký výklad (ako to konštatuje aj ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít - porov.
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010, s ktorou sa
plne stotožňuje aj odvolací súd), že pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou postačuje, ak je dlžník
so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku v omeškaní nepretržité viac než 90 dní a bankou
bol na riadne splnenie jeho zameškaného dlhu v minulosti (pred postúpením pohľadávky) vyzvaný. Z
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách síce výslovne nevyplýva a nemožno z neho ani so zreteľom
na jeho účel a zmysel (ktorým je okrem ochrany dlžníka poskytovanej v rámci bankového tajomstva
tiež zvýšená ochrana dlžníka zabezpečená poskytnutím dodatočnej lehoty na nápravu jeho porušenia
povinnosti) vyvodiť, že by bola banka povinná po doručení jednej výzvy v zmysle tohto ustanovenia
doručovať dlžníkovi aj ďalšie výzvy, ktoré by boli podmienkou platného postúpenia pohľadávky, avšak
nie je vylúčené a nie je ani v rozpore so zmyslom a účelom citovaného ustanovenia, aby výziev
na splnenie dlhu bolo viacero. Pokiaľ v preskúmavanej veci za tohto stavu žalobca navrhol vykonať
dokazovanie obsahom predchádzajúcich výziev žalovaným na splnenie dlhu, nemožno nájsť žiadnu
prekážku, ktorá by vykonaniu takéhoto dokazovania bránila, naviac za stavu, keď súd prvej inštancie
doposiaľ predložené listiny zjavne nepovažuje za dostatočné na preukázanie splnenia predpokladov
postúpenia pohľadávky a žalobcu v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o spôsob
doručenia výzva na splnenie dlhu žalovaným, v tejto súvislosti odvolací súd na doplnenie poukazuje na
to, že tak, ako žalobca tvrdí aj v odvolaní, v danom prípade treba považovať za dostatočné, ak sa tieto
výzvy dostali do dispozície žalovaných a nie je nevyhnutné, aby boli žalovanými aj (fyzicky) prevzaté.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie neoboznámením o sporných a
nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci (§ 181 ods. 2 C.s.p.) a
nevykonaním dokazovania listinami navrhovanými žalobcom (ďalšími výzvami na splnenie dlhu)
znemožnil žalobcovi výkon jeho procesných práv do tej miery, že bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces, pričom vzniknuté nedostatky nemožno napraviť v odvolacom konaní, a zároveň
vec nesprávne právne posúdil a preto nevykonal ďalšie dôkazy, odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (391
ods. 1 C.s.p.), v ktorom spor riadne prejedná, v súlade s ust. § 181 ods. 2 C.s.p.
oboznámi obe strany sporu o tom, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré nie a tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci a ak to bude možné
(a žalobca zotrvá na svojom dôkaznom návrhu) vykoná žalobcom navrhované dokazovanie ďalšími
výzvami Slovenskej sporiteľne, a.s. na splnenie dlhu, nanovo ustáli skutkový stav veci, na základe
ktorého opätovne posúdi vecnú opodstatnenosť podanej žaloby, vychádzajúc tiež z toho, že ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nekladie osobitné požiadavky na obsahové náležitosti na výzvu
dlžníkovi, ktorý je v omeškaní, a opätovne; po náležitom posúdení uplatnených nárokov podľa právnych
predpisov o ochrane spotrebiteľa; rozhodne vo veci samej.
13. Pre úplnosť záverom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že za opodstatnené považoval
aj odvolanie žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Dôvodne
totiž žalovaní v odvolaní namietli, že v konaní boli zastúpení a ich zástupcovi vznikli vecné náklady (na
cestovné), ktoré žiadali priznať, a preto nemožno považovať za správne ani rozhodnutie o trovách, podľa
ktorého žalovaní nemajú nárok na náhradu trov konania. O trovách konania na súde prvej inštancie však
bude rozhodnuté spolu s novým rozhodnutím vo veci samej, a preto je neúčelné a nadbytočné otázkou
nároku na náhradu trov konania sa zaoberať podrobnejšie.
14. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o
veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).