Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/2/2019 z 26. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. novembra 2019, sp. zn. 9Co/2/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7111231423.2 Krajský súd Košice | 9Co/2/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7111231423.2 | 2019-11-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/08c42a74-5eb6-4c45-80ef-0526b3641629 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7111231423.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111231423
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7111231423.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členov
senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcu: Y. O., I.. X. X. XXXX, Z. O. G.
B. K., T. Č.. XX, zast. JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti
žalovanej: SR - v mene ktorej vystupuje Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. č.13, Bratislava,
o náhradu škody, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp.
zn. 14C/17/2012 zo 17. 05. 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.884,10 eur a vo výroku,
ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.

M e n í rozsudok vo výroku o priznaní úroku 9,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 1.884,10 eur
od 22. 10. 2011 až do zaplatenia tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznáva vo vzťahu k žalovanej nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi 1.884,10 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.884,10 eur od 22. 10.
2011 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 37.682 eur s 9,25 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 37.682 eur od 01. 05. 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom
nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu vo výške 1.884,10 eur so zvýšením na 20 - násobok (37.682 eur)
z dôvodu opakovaného nezákonného rozhodnutia o väzbe trvajúcej od od 15. 11.2010 do 28.1.2011.

3. Vychádzal zo zistenia, že uznesením OO PZ Čaňa ČVS: ORP-1318/ČA-KS-2010 zo dňa 15. 11. 2010
bolo začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona a zároveň uznesením zo dňa 19. 11. 2010 sp. zn. OTp/470/2010
sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obvineného Y. O. do väzby. Väzba u obvineného začala
plynúť dňa 15.11.2010. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 11 2010 sp. zn. 4Tpo/68/2010
zamietol sťažnosť obvineného Y. O., nezistil žiadne pochybenie v rozhodnutí okresného súdu, pokiaľ
ide o výrok o začatí plynutia väzby a miesta výkonu väzby ani v súvislosti s námietkou sťažovateľa
o dodržaní lehôt a sťažnosť obvineného považoval za nedôvodnú. Uznesením zo dňa 28. 01. 2011
Okresná prokuratúra Košice-okolie sp. zn. 2Pv/820/10 rozhodla v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) Trestného



poriadku o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi, pretože skutok, pre ktorý sa vedie trestné
stíhanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením zo dňa 28. 01. 2011
Okresná prokuratúra Košice-okolie pod sp. zn. 2Pv/820/10-18 rozhodla o prepustení Y. O. na slobodu.
Dňa 18. 04. 2011 podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Listom zo dňa 11. 10. 2011
žalovaná oznámila žalobcovi, že neboli vo veci splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu
škody spôsobenej výkonom verejnej moci, preto Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo žiadosť žalobcu
ako nedôvodnú.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1 písm. c), § 8 ods. 5 písm. a), § 8 ods. 6 písm. a), § 17
ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. s prihliadnutím na ust. § 412/2002 Z.z. (správne č 412/2012 Z.z. -
poznámka odvolacieho súdu), prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.884,10 eur predstavujúcej náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe z dôvodu, že uznesením Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 28. 01. 2011 bolo trestné
stíhanie voči žalobcovi zastavené, lebo skutok nie je trestným činom, je dôvodný, žalobcovi vzniklo právo
na náhradu škody za 47 dní strávených vo väzbe v roku 2010 a 28 dní v roku 2011.

5. Argumentácia žalovanej, podľa ktorej si žalobca väzbu zavinil sám podľa záveru súdu prvej inštancie
neobstojí. Poukázal na to, že požitie alkoholu a vulgárne nadávky nemôžu byť dôvodom väzby. K
tvrdeniu, že dôvodom väzby bola obava z toho, že žalobca bude pokračovať v trestnej činnosti,
konštatoval, že žalobca si väzbu nemohol zaviniť sám, keďže k jeho vzatiu do väzby došlo na základe
trestného oznámenia matky, v ktorom uviedla, že sa jej žalobca vyhráža, pričom neskôr sa ukázalo,
že trestné oznámenie bolo v skutočnosti motivované tým, že matka žalobcu nemala rada jeho družku
a chcela, aby sa podrobil protialkoholickej liečbe. Dospel k záveru, že uznesenie zo dňa 28. 01. 2011
jednoznačne svedčí o tom, že žalobca si nezavinil väzbu sám. K osobe žalobcu konštatoval, že ide o
osobu v minulosti viackrát trestne stíhanú, 8 - krát súdne trestanú, v posledných 15 rokoch sa dopustil
podobného trestného činu voči poškodenej matke a bol odsúdený v konaniach vedených pred Okresným
súdom Košice - okolie pod sp. zn. 4T/130/2004 a 3T/167/2005 a bol vo výkone trestu odňatia slobody
pre trestný čin vraždy.

6. Pri rozhodovaní o výške náhrady škody vychádzal z nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2009 vo výške 744 eur, za rok 2010 vo výške 769 eur. Keďže v roku 2010
žalobca strávil 47 dní vo väzbe, v roku 2011 strávil 28 dní vo väzbe, za dni strávené vo väzbe v roku 2010
priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 1.166,40 eur a za dni v roku 2011 vo výške 717,70, spolu vo výške
1.884,10 eur. Prihliadajúc na všetky uvedené skutočnosti, pri zohľadnení, že väzba predstavuje vždy
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho súkromný život, mal
za dôvodné priznať žalobcovi minimálnu zákonnú náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacu s nezákonným
rozhodnutím o väzbe podľa § 17 ods. 4 v spojení s § 8 ods. 5 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

7. Uzavrel, že žalobca nepreukázal ďalší intenzívnejší zásah do jeho cti, dobrej povesti a dôstojnosti,
ktorý by bol v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, konštatujúc, že ľudia v obci žalobcu vnímali ako
človeka, ktorý bol v minulosti odsúdený a konkrétnu väzbu podľa výpovede svedkov ani nevnímali.
Žalobca je dlhodobo nezamestnaný, ani neprejavil záujem o prácu, priateľka potvrdila, že tak vo vzťahu
k nej, ako aj vo vzťahu k ľuďom v obci sa nič nezmenilo a so žalobcom udržiava kontakt. Pri hodnotení
následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby (žalobcu) vychádzal z
toho, že samotné držania vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu, do práva na
súkromie, výkon väzby spôsobí stres, neistotu, úzkosť a pod. Stotožnil sa s vyjadrením žalobcu, že väzba
najzásadnejším a nezvratným spôsobom zasahuje do práv slobody a oprávnených záujmov jednotlivca.
Nezákonnou väzbou bolo zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti, rodinného, súkromného, spoločenského
života žalobcu a medializácia prípadu takýto zásah ešte len znásobila.

8. O povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania rozhodol s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zák. č.
514/2003 Z.z. vychádzajúc zo záveru, že ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 - mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Keďže oznámenie žalovanej o vybavení žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11. 10. 2010, doručenej žalovanej 21. 04.
2011, pričom žiadosti nebolo vyhovené, žalovaná sa do omeškania dostala od nasledujúceho dňa po



uplynutí 6 mesiacov od doručenia žiadosti žalobcu, t.j. od 22. 10. 2011, preto priznal žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 9,25 % ročne z priznanej sumy od 22. 10. 2011.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Mal za to, že žalobca bol v konaní úspešný
iba čiastočne, preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Dopĺňacím rozsudkom sp. zn, 14C/17/2012 zo dňa 10. 10. 2018 rozhodol o povinnosti žalobcu
zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 78 eur, ktoré vznikli zavinením žalobcu, v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z § 225 ods. 1, 2 C.s.p. rozhodol o náhrade trov
konania spočívajúcich v hotových výdavkoch spojených s účasťou povereného zástupcu žalovanej na
pojednávaniach v dňoch 11. 09. 2013 a 06. 11. 2013, keďže v oboch prípadoch išlo o pojednávania, na
ktorých sa žalobca bez ospravedlnenia nezúčastnil, boli preto bez prejednania veci odročené.

11. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca i žalovaná. Žalobca napadol rozsudok vo
výroku, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá a vo výroku o trovách konania z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. Navrhol napadnuté výroky zmeniť, uložiť žalovanej povinnosť
zaplatiť mu sumu 35.797,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 35.797,90
eur od 22. 10. 2011 do zaplatenia a nahradiť všetky trovy konania vo výške 100 % z prisúdenej sumy.
Namietal, že vzatím do väzby utrpela nielen jeho povesť, ale aj dôstojnosť a česť, keďže bol vzatý do
väzby nezákonne. V poslednej dobe sa snažil viesť riadny život, pokúšal sa napraviť chyby, ktoré v
minulosti urobil, čo sa mu až dovtedy darilo. Poukázal na výpoveď družky, z ktorej vyplynulo, že ho ľudia
v dedine majú radi a vždy, keď ho o to požiadali, im prišiel pomôcť, čo je znakom nepochybne o tom, že
si uvedomil nesprávnosť svojho predchádzajúceho konania. Konštatoval, že vzatím do väzby boli jeho
všetky snahy zmarené a musel po prepustení začínať budovanie svojej dobrej povesti odznova. Súd
teda nevzal do úvahy jeho snahy viesť riadny život a budovať si povesť slušného človeka, zameral sa
až príliš úzkostlivo na jeho predchádzajúce pochybenia. Zdôrazňoval, že i keď bol v minulosti trestaný,
vzatie do väzby bez toho, aby skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, spáchal, mu spôsobil rovnaké
negatívne následky, ako niekomu, kto ešte nebol trestaný. Poukazoval na doterajšiu rozhodovaciu
činnosť NS SR, z ktorej vyplýva, že pri posudzovaní miery ujmy, ktorá bola osobe spôsobená, nie
sú rozhodujúce pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v
danom mieste a v čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Takýto náhľad mal zvoliť aj súd pri
svojom rozhodovaní a aj na základe neho posúdiť, aká ujma mu bola nezákonnou väzbou spôsobená.
Zdôrazňoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v ním požadovanej výške by bolo
podľa neho neklamným znakom pre všetkých, že v tomto prípade sa stal obeťou pochybenia on a
zároveň by to bol signál do budúcna, že nemôže byť na ňom vykonaná väzba len z dôvodu, že už
bol v minulosti odsúdený bez toho, aby boli zakaždým podrobne skúmané dôvody jej nevyhnutnosti.
Poukazoval na to, že okrem vyššie uvedených negatívnych dopadov utrpel aj po zdravotnej stránke,
bol v extrémnom psychickom vypätí, ktoré bolo spôsobené pocitmi silnej úzkosti, strachu a beznádeje
zmiešanými s pocitom krivdy, ba až hnevu zo vzatia do väzby pre niečo, čo neurobil. Mal za to, že jeho
tvrdenia podporuje aj svedok V. L.. Následky a veľkosť spôsobenej ujmy zvýrazňuje aj to, že o tejto
veci bola informovaná široká verejnosť prostredníctvom televízie a dennej tlače, čo malo nepochybne
výrazný dopad na jeho povesť a nazeranie spoločnosti na neho. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie
nesprávne interpretoval právnu normu obsiahnutú v § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva,
že jediným predpokladom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je už to, že iba samotné
konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V jeho prípade bolo jednoznačne
preukázané, že konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením nie je, preto mu súd mal
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v oveľa vyššej sume. Poukazoval na satisfakčný
charakter nemajetkovej ujmy, zdôrazňujúc, že výška priznanej náhrady má byť pre poškodenú osobu
nielen dostatočným zadosťučinením, ale má zároveň túto „osobu očistiť“ v očiach iných osôb. Musí by
primeraná zásahu a jeho okolnostiam, čo v tomto prípade priznaná náhrada nespĺňa, lebo väzba osoby
spôsobuje mimoriadne hrubý a závažný zásah do viacerých základných ľudských
práv. Ďalej poukazoval aj na preventívno sankčnú funkciu náhrady nemajetkovej ujmy. Za nesprávny
považoval rozsudok vo výroku o trovách konania z dôvodu, že zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.)
treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku,
pri potrebe rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce, pričom za základ sa považuje rozhodnutie,
že do jeho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je len potom druhotná a nadväzujúca. Súd mu preto mal



priznať právo na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. V tejto súvislosti poukazoval
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 z 13. 12. 2017.

12. Žalovaná napadla rozsudok vo výroku, ktorým žalobe bolo vyhovené z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f), h) C.s.p. Žiadala, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol s poukazom na
ust. § 390 C.s.p. a rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania
zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Zdôrazňovala, že odôvodnenie rozsudku je takmer totožné, ako odôvodnenie prvého rozhodnutia,
ktoré bolo odvolacím súdom zrušené. Bola toho názoru, že súd prvej inštancie nielen, že nerešpektoval
záväzný právny názor odvolacieho súdu, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia
je takmer totožné, nevyporiadal sa ani s odvolacími námietkami, či už žalobcu alebo žalovanej a
svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia pritom spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie podľa príslušných
ustanovení C.s.p., nevykonal listinné dôkazy predložené ňou na pojednávaní 11. 09. 2013, dôkazy ňou
predložené ako prílohy podania zo dňa 19. 02. 2014, nevykonal listinné dôkazy predložené ako prílohy
podania dňa 12. 11. 2014 (žaloba a zápisnice z pojednávaní z konania vedeného na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 15C/346/2011, v ktorom si žalobca voči nej uplatňuje právo na náhradu škody
v súvislosti s väzbou vykonanom v predchádzajúcom trestnom konaní, v ktorom bol taktiež obvinený
zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania voči svojej matke), nevykonal navrhnutý dôkaz
výsluchom svedka W. Z., hoci tohto svedka opakovane na pojednávanie predvolával, tento sa ale
pojednávania opakovane nezúčastnil. Povinnosťou súdu bolo riadne odôvodniť a uviesť, z ktorých
dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná a z akého
dôvodu. Za nesprávnu považoval argumentáciu súdu vo vzťahu k námietke, že žalobca si zavinil väzbu
sám, poukazujúc na to, že totožné odôvodnenie ohľadom posúdenia podmienky upravenej v § 8 ods. 6
písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol súd prvej inštancie aj vo svojom skoršom rozsudku, proti ktorému
podala odvolanie a poukazovala na konkrétne skutočnosti a konanie žalobcu, ktoré odôvodňovali
jeho vzatie do väzby. Námietkami uvedeným v odvolaní sa však ani krajský súd nijakým spôsobom
nevyporiadal a k otázke existencie zavinenia na vzatí do väzby neprijal nejaký záver. Poukazovala
na to, že žalobca bol vzatý do väzby z dôvodu upraveného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda
z dôvodu, že v rozhodnom čase existovala dôvodná obava, že žalobca bude pokračovať trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým
hrozil. Táto dôvodná obava vyplývala jednak z toho, že žalobca bol v predchádzajúcom živote 3-krát
právoplatne odsúdený za trestný čin spočívajúci vo vyhrážaní usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví alebo
inou ťažkou ujmou, z toho 2 - krát bola poškodenou práve matka žalobcu, s ktorou navyše v čase
predmetného trestného stíhania žil v spoločnej domácnosti. Považovala za nepochybné, že v čase
vydania rozhodnutia o vzatí do väzby vzhľadom na vtedajšie správanie žalobcu skutočne existovala
dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať a teda bolo dané
aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby. Podľa jej názoru pre posúdenie zavinenia väzby
poškodeným je potrebné nasmerovať pozornosť ku skutočnostiam, ktoré väzbe predchádzali, nie ktoré
po väzbe nasledovali. Pokiaľ by odvolací súd sa nestotožnil s prednesenou argumentáciou ohľadom
naplnenia podmienky upravenej v § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho by malo
dôjsť k zamietnutiu žaloby, poukazovala na nevyhnutnosť aplikácie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. pri
posudzovaní uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže počas konania poukazovala
na to, že s prihliadnutím na život žalobcu, na prostredie, v ktorom žije, ako aj na predchádzajúce trestné
stíhania a odsúdenia je nevyhnutné vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy aplikovať znenie
§ 17 ods. 2 cit. zák. a konštatovanie porušenia práva považovať za dostatočnú formu zadosťučinenia.
Zdôrazňovala, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nijakým spôsobom nevyplýva, ako sa
súd s touto prednesenou argumentáciou vyporiadal. Bola toho názoru, že z vykonaného dokazovania,
ako aj zo záverov prijatých súdom vyplýva, že žalobca nepreukázal zníženie svojej cti a dôstojnosti v jeho
osobnom a rodinnom živote, nepreukázal ani zníženie jeho vážnosti v spoločnosti a v pracovnom živote v
príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou a jeho tvrdenia tak zostali v konaní dôkazmi nepodložené. Keďže
žalobca vznik nemajetkovej ujmy a existenciu negatívnych dôsledkov v súvislosti s výkonom väzby
nepreukázal, súd mal dospieť k záveru, že už mu bola poskytnutá určitá forma satisfakcie, a to v podobe
existujúceho rozhodnutia o zastavení trestného konania, pričom táto satisfakcia sa javí vzhľadom
na vykonané dokazovanie, ako dostatočná. Žalobca bol povinný preukázať existenciu negatívnych
dôsledkov podľa kritérií upravených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Opakovane zdôrazňovala,
že žalobca nepreukázal následky v oblasti súkromného života a spoločenského uplatnenia za stavu,
keď sám súd konštatoval, že žalobca nepreukázal ďalší intenzívnejší zásah do cti dobrej povesti a



dôstojnosti. Mala za to, že k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej v peniazoch nedošlo. Napokon
namietala nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval ust. § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31. 12. 2012. Namietala, že zák. č. 412/2012 Z.z. neobsahuje
prechodné a záverečné ustanovenia o aplikácii nového znenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.
vo vzťahu k doteraz prijatej právnej úprave, preto je potrebné vychádzať z toho, že nepravá spätná
retroaktivita je v danom prípade prípustná. Pokiaľ by zákonodarca mienil nepripustiť ani nepravú spätnú
retroaktivitu právnych noriem, výslovne by to upravil v prechodných a záverečných ustanoveniach vo
vykonanej novele zákona. Za nesprávny považovala výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým
žalobcovi bol priznaný úrok z omeškania, poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo
14. 03. 2013, ktorý už judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a s uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

13. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla odvolanie žalobcu ako nedôvodné
zamietnuť, poukazujúc na to, že vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške
podala odvolanie, považovala akékoľvek vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcu v časti o priznanej výške
nemajetkovej ujmy za irelevantné a vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu obsiahnutých v odvolaní o závažnosti
zásahu do jeho práv a spôsobeným následkom, v plnom rozsahu odkazovala na svoje podanie -
odvolanie. Nestotožnila sa s tendenčnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k výroku o trovách konania.
Považovala za nesprávny záver žalobcu, ak za podstatné pre určenie úspechu v predmetnom konaní v
tejto časti považoval rozhodnutie o tom, že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Bola toho názoru,
že za základ pre trovy konania aj v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy má súd zohľadniť
výšku nároku uplatneného v žalobe, pretože opačný záver je v zjavnom rozpore s pravidlami formálnej
logiky a vzhľadom na absentujúcu právnu úpravu ho považuje za ústavne neudržateľný. Takéto závery
zjavne nerešpektujú zásadu úspechu, ktorá sa aplikuje pri rozhodovaní o trovách. Aj v danom prípade
podľa nej je potrebné žalobcu zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu z dôvodu, aby sa nedomáhal
nárokov, ktoré sú zjavne nedôvodné a ich výška je neopodstatnená.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol potvrdiť rozsudok v I. výroku (vo výroku,
ktorým žalobe bolo vyhovené), zmeniť rozsudok v zamietavom výroku tak, aby žalovaná bola povinná
zaplatiť mu 35.797,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 35.797,90 eur od
22. 10. 2011 do zaplatenia, zmeniť rozsudok vo výroku o trovách konania, priznať mu náhradu trov
konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom
na ním podané odvolanie považoval odvolanie žalovanej za nedôvodné. Súd prvej inštancie podľa neho
postupoval správne, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru o existencii jeho nároku na
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhodol
nesprávne, čo bolo aj dôvodom pre podanie odvolania z jeho strany. Nesúhlasil s názorom žalovanej
uvedeným v odvolaní poukazujúc na to, že väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. musí byť
založený na obave, že v prípade nevzatia do väzby spácha v blízkej budúcnosti trestný čin Táto obava
však musí byť prítomná počas celého trvania väzby a musí smerovať do budúcnosti. Dôvodnosť tzv.
preventívnej väzby nie je možné zakladať iba na tom, že v minulosti spáchal trestný čin a v takomto
prípade musí existovať obava vychádzajúca z konkrétnych skutočností v prítomnosti, že v prípade
nevzatia do väzby trestný čin ešte spácha. O zavinení väzby možno hovoriť len v takých prípadoch, kedy
napr. dôjde k zastaveniu trestného stíhania kvôli zániku trestnosti činu z dôvodu účinnej ľútosti alebo ak
je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že poškodený nedá súhlas na trestné stíhanie. O zavinení väzby
v prípade, ak je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na
postúpenie veci, nemôže byť ani reči a to obzvlášť v prípade, ak od začiatku spáchanie trestného činu
popieral a na svoje vzatie do väzby svojím konaním v čase spáchania skutku a bezprostredne po ňom
nedal žiadny dôvod. Prístup, aký prezentuje žalovaná by viedol k tomu, že hocikedy môže byť na ňom
vykonaná väzba už len z toho dôvodu, že bol v minulosti odsúdený. Tvrdenie žalovanej o tom, že si väzbu
zavinil sám, považoval za potrebné dôrazne odmietnuť. Nestotožnil sa ani s názorom, že mu nemala
byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo samotné konštatovanie porušenie práva v
podobe zastavenia trestného stíhania je dostatočnou formou zadosťučinenia. Tvrdenie žalovanej, že
väzbou mu nespôsobila žiadne negatívne následky, je v priamom rozpore s jeho výpoveďou, ako aj s
výpoveďou svedka V.Y. L., na ktorú odkazoval už vo svojom odvolaní proti tomuto rozsudku. Poukazoval
na to, že pri posudzovaní miery ujmy, ktorá bola spôsobená nezákonnou väzbou, nie sú rozhodujúce
pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase



vnímala aj každá iná fyzická osoba. Je teda zrejmé, že aj v tejto časti odvolanie žalovanej je nedôvodné
a jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikol.

15. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že trvá v plnom rozsahu na
podanom odvolaní, ako aj na dôvodoch, ktoré uviedol. Trvá na tom, že jeho odvolacia námietka voči
výroku o trovách prvoinštančného konania je dôvodná. Súd neprihliadol na samotnú povahu konania,
ako aj na to, že výška plnenia závisela výlučne od posúdenia súdu, ktoré nemohol nijakým spôsobom
predvídať. K argumentácii o ústavnej neudržateľnosti tohto jeho právneho názoru poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn. I.ÚS 56/2017.

16. Žalobca osobitným písomným podaním z 03. 09. 2018, doručeným súdu prvej inštancie 04. 09.
2018 uviedol, že pri prvom aj druhom rozsudku OS Košice - okolie sa opäť zástupkyňa NS SR odvolala,
hoci prvé odvolanie išlo na KS v Košiciach, ten rozsudok OS potvrdil a odškodné vo výške 1.729,82
eur priznal. Napriek tomu zástupkyňa podala dovolanie na NS SR, o ktorom do dnešného dňa nebolo
rozhodnuté. Stále argumentuje jeho minulosťou, nie tým, že väzba bola nezákonná. Nezaujíma ju ani
to, že vo väzbe sa nachádzal v rizikovom prostredí, pričom musel pravidelne užívať švajčiarsky liek na
silnú depresiu. Z dôvodu, že počas celej väzby bol pod psychickým nátlakom, pretože väzni vedeli o jeho
spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, čo potvrdil aj bývalý generálny riaditeľ ZVJS. V ďalšej
časti písomného podania uviedol „chronológiu objasnenosti v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom
konaní, ktoré podľa neho priamo súvisia na rizikové prostredie väzby a odškodné“. Za zvláštny argument
považoval tvrdenie, že za zadosťučinenie môže považovať to, že z väzby bol prepustený a neodsúdený,
tento argument by vôbec v Štrasburgu neobstál. K tomuto podaniu pripojil žiadosť MS SR, týkajúcu sa
konania vo veci 15C/346/2011, list z 01. 07. 2016, ktorým mu bol oznámený dôvod, prečo nepristúpil
žalovaný k úhrade priznanej náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo veci sp. zn. 15C/346/2011
Okresného súdu Košice I, ako aj ďalšie listiny (oznámenie Ústavného súdu SR o odložení podania z
19. 06. 2017, kópiu podania z 19. 06. 2017, odpoveď na list adresovaný politickej strane Most Híd,
potvrdenie o výsluchu svedka na Prezídiu Policajného zboru Národnej kriminálnej agentúre, Národnej
proti zločineckej jednotky expozitúra Východ, predvolanie svedka na pojednávaní pred Krajským súdom
v Nitre dňa 29. 06. 2010).

17. Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu a list žalobcu z 03. 09. 2018 boli žalovanej
doručené 10. 10. 2018.

18. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

19. Výrok dopĺňacieho rozsudku, ktorým žalobca bol zaviazaný zaplatiť žalovanému trovy konania
vo výške 78 eur vzniknuté zavinením žalobcu sp. zn. 14C/17/2012 z 10. 10. 2018 nebol napadnutý
odvolaním, nadobudol právoplatnosť 08. 12. 2018, preto nemohol byť predmetom odvolacieho
prieskumu.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a
§ 380 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
a žalovanej je čiastočne dôvodné, žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania a žalovanej vo
vzťahu k rozhodnutiu o úroku z omeškania.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. 11. 2019 o 09.45 hod. v poj.
miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa
20. 11. 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 C.s.p.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku, ktorým
žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá a žalovanou uvádzané odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku,
ktorým bolo žalobe vyhovené, nie sú naplnené.

23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy hodnotil podľa §
191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil



svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv, ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené a
vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
C.s.p. potvrdil.

24. Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je daná zodpovednosť
žalovanej vyplývajúca z § 8 zák. č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, t.j. za vznik
nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv žalobcu.

26. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu u rozhodnutia o väzbe nie je zrušenie rozhodnutia o väzbe
pre jeho nezákonnosť, ale výsledok trestného stíhania a záver ktorého nie je taký, že obvinená osoba sa
skutku, ktorý sa jej kládol za vinu, dopustila. Zodpovednosť štátu v takomto prípade je namieste posúdiť
rovnocenne k tomu, ako by k zásahu do práv väzobnej stíhanej osoby došlo nezákonným rozhodnutím.
Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. nie je totiž porušenie právnej
povinnosti, rozhodujúcou je skutočnosť, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom.
K uvedenému názoru je možné dospieť aj zo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Mcdo
15/2009 z 18. 10. 2010.

27. V danom prípade uznesením Okresnej prokuratúry Košice - okolie sp. zn. 2Pv 820/10-20 z 28.
01. 2011 bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania v intenciách § 215 ods. 1 písm. b) Tr.
poriadku z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, čo znamená, že
tento výsledok trestného konania je možné považovať za výsledok, z ktorého vyplýva aj nezákonnosť
rozhodnutia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Pokiaľ
žalovaná v priebehu konania aj v odvolaní opakovane poukazovala na dôvody väzby v tom zmysle, že
bol to žalobca, ktorý si väzbu mal zaviniť sám, odvolací súd má za to, že táto argumentácia nebola
relevantnou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na úvahu, ako by sa malo posudzovať zavinenie
konkrétnej osoby vo vzťahu k väzbe, ako k nej dospel Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí Pl.ÚS
11/10 zo 06. 09. 2011: „Termín zavinenie je treba vykladať v súlade s Dohovorom bez ohľadu na to, ako
s týmto termínom pracuje zákonodarca, judikatúra a doktrína. Tento termín by mal byť chápaný v zmysle
„spôsobenia si“ či „zavdania príčiny“, malo by sa jednať o prípady, kedy si poškodený skutočne spôsobil
vzatie do väzby sám a odškodnenie by sa javilo rozporným s princípom spravodlivosti. Pri posudzovaní
toho, či si poškodený privodil alebo neprivodil väzbu sám, musí súd posudzujúci túto okolnosť vychádzať
z toho, že zmyslom spoločnosti formovanej v demokraticky právny štát európskeho typu je umožniť
jedincovi jeho všestranný a čo možný najširší rozvoj. Limitom tohto rozvoja je autonómny priestor
ostatných členov spoločnosti, ktorý aj oni môžu využívať v súlade so svojimi hodnotovými preferenciami.
Pokiaľ štát do autonómnej sféry zasahuje reštriktívnym spôsobom, robí tak (mal by tak robiť) v ideálnom
prípade iba vtedy, keď je to nutné k ochrane spoločenského usporiadania zaručujúceho jednotlivcovi
(jednotlivcom) práve túto autonómiu.

28. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené, treba hľadať v článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine. Predovšetkým
v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým zasiahli do práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zodpovednosti
za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, zbaviť.
Nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenia, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (NS SR v rozhodnutí z 18. 08. 2010 sp. zn. 4Mcdo/15/2009).
Uvedený názor podľa odvolacieho súdu platí aj pre posudzovanie zákonnosti väzby, ak trestné stíhanie
bolo zastavené, lebo skutok nie je trestným činom.

29. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu,
že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci, neobstojí tvrdenie žalovanej, že žalobca si zavinil väzbu sám, lebo dôvodom vzatia do väzby



bol predpoklad, že ponechaním obvineného na slobode by tento mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti. Z obsahu odôvodnenia uznesenia, ktorým trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené
(uznesenie Okresnej prokuratúry Košice - okolie sp. zn. 2Pv 820/10-20 z 28. 01. 2011) vyplýva záver, že
z psychologického aspektu nemožno považovať výpoveď poškodenej za vierohodnú, pričom obdobný
záver vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 3T/167/05-172 z 27. 09.
2006, v ktorom je uvedené, že výpovede poškodenej (matky žalobcu) nie je možné z psychologického
hľadiska považovať za vierohodné. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd s prihliadnutím aj na
názor uvedený v rozhodnutí Ústavného súdu ČR a v rozhodnutí NS SR, vyššie citovaných v tomto
rozsudku, dospel k záveru o nepreukázaní tvrdenia žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám. Preto
posúdenie základného predpokladu zodpovednosti štátu - žalovanej súdom prvej inštancie bolo správne.
Námietka nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k tomuto argumentu správnou nebola a nebola
správnou ani vo vzťahu k žalovanou tvrdenej neexistencii predpokladu pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal dôvodne.

30. Za nedôvodnú odvolací súd považuje námietku žalovanej o nevykonaní listinných dôkazov. Vo
vzťahu k námietke o nevykonaní listinných dôkazov predložených žalovanou na pojednávaní 11. 09.
2013 nie je správna vzhľadom na to, že ňou predložené dôkazy v kópii boli doručené zástupcovi žalobcu
na pojednávaní dňa 11. 09. 2013, zo strany žalobcu uvedené dôkazy neboli spochybnené, preto postup
súdu prvej inštancie pokiaľ osobitne na pojednávaní neoboznámil tieto listinné dôkazy, nie je v rozpore
s § 204 C.s.p.

31. Nevykonanie dôkazov - oboznámenie listín, ktoré tvorili prílohu k podaniu z 19. 02. 2014 a z 12. 11.
2014 podľa záveru odvolacieho súdu nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko tieto
listinné dôkazy neboli rozhodujúce pre posúdenie (ne)dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, keďže
súd prvej inštancie akcentoval pri posudzovaní predmetnej veci skutočnosť, že žalobca bol viackrát
trestne stíhaný a aj odsúdený, ktorú skutočnosť žalovaná preukazovala listinnými dôkazmi tvoriacimi
prílohu k podaniu z 19. 02. 2014. Vo vzťahu k listinným dôkazom pripájaným k podaniu z 12. 11.
2014 odvolací súd uvádza, že ani tieto neboli podstatné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca spolu so žalobou predložil uznesenie Okresnej prokuratúry Košice - okolie
sp. zn. 1Pv 776/09-21 z 26. 01. 2010 o zastavení trestného stíhania žalobcu, preto je nepochybné,
že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, pričom uvedené uznesenie sa týkalo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15C/346/2011 (žalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody nemajetkovú ujmu). Navyše svedkyňa Z. Y., výsluch ktorej bol obsahom žalovanou predloženej
zápisnice o pojednávaní z 11. 04. 2013 (príloha k podaniu z 12. 11. 2014) bola vypočutá súdom prvej
inštancie aj v predmetnej veci, a to na pojednávaní dňa 19. 11. 2014, ako to vyplýva z obsahu zápisnice
o pojednávaní (č.l. spisu 146).

32. Pri náhrade výšky nemajetkovej ujmy správne súd prvej inštancie vychádzal z § 17 ods. 4 zák. č.
514/2003 Z.z., najmenej 1/30 z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky, ktorá v roku 2009 predstavovala 744 eur a v roku 2010 sumu 769 eur.

33. Judikatúra Ústavného súdu SR začleňuje pod princíp právneho štátu aj zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia práva a s tým spojenú požiadavku ochrany nadobudnutých práv. Podľa
právneho názoru Ústavného súdu ČSFR; "Princípy právneho štátu, právnej istoty, ktoré možno vyvodiť
z požiadavky demokratického usporiadania štátu, vyžadujú každý ústavne možný prípad retroaktivity
zakotviť expressis verbis v ústave, resp. v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté
práva boli riadne chránené, "(PL. ÚS 78/92, č. 15 SuaN, s. 77).

34. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR: S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko
súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv t.j., nikomu nemožno odňať jeho riadnym
spôsobom nadobudnuté práva neskoršie vydaným právnym predpisom. Je neprípustné odňať
nadobudnuté práva resp. ich obmedziť ex tune t.j. do minulosti. Táto požiadavka ako imanentná súčasť
právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a istoty ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné. (PL. ÚS 16/95, č. 6/95 ZNaUÚS, s. 49).

35. V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich
ustanovení možno odvodiť z článku 1 Ústavy SR, podľa ktorého je SR právnym štátom. K znakom



právneho štátu patrí požiadavka právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou
čoho je aj zákaz spätného retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov resp. ich ustanovení.

36. V podmienkach demokratického štátu platí, že právny predpis resp. jeho ustanovenia pôsobia do
budúcnosti a nie do minulosti.

37. Ústavný súd pri posudzovaní pôsobnosti právnych predpisov vychádza zo zásady, že ten, kto konal
na základe dôvery v platný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS
36/95, č. 3/96 ZNaUÚS, s. 50-51).

38. Podľa názoru Ústavného súdu vysloveného v rozhodnutí (PL ÚS 38/99), "ako z pohľadu tzv. pravej,
tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by
preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a pro futuro) len zlepšovať. "

39. Z rozhodnutia Ústavného súdu vyplýva, že tzv. nepravá retroaktivita je v rozpore s Ústavou pokiaľ
ruší alebo zhoršuje nadobudnuté práva.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené, nebolo možné prihliadať na odvolaciu námietku, v zmysle ktorej súd
bol povinný vychádzať z ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z v platnom znení ku dňu rozhodovania,
keďže žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle cit. §17 zák. č. 514/2003 Z.z. za obdobie pred
novelou cit. zák. vykonanou zák. č. 412/2012 Z.z. Odvolací súd poznamenáva, že ust. § 17 ods. 4 cit.
zák. v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2013 pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy odkazuje na zák.
č. 215/2006 Z.z., ktorý v § 6 stanovuje iba najvyššiu prípustnú hranicu výšky odškodnenia (50-násobok
minimálnej mzdy), ktorá v predmetnej veci nebola prekročená.

41. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby
(žalobcu) správne súd vychádzal z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne
dopady do slobody pohybu, do práva na súkromie atď. Výkon väzby ďalej spôsobí stres, neistotu, úzkosť
a pod.

42. V danom prípade súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol
k všeobecnej závažnosti vzniku ujmy, ako aj k okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo,
zohľadnil relevantné kritériá pre posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy uvedenej v tejto forme a výške
zadosťučinenia.

43. Za nedôvodné je potrebné považovať odvolacie námietky žalobcu, ktorými sa domáhal priznania
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 37.682 eur, lebo žalobca počas celého konania nepreukázal
skutočnosti odôvodňujúce zvýšenie tejto nemajetkovej ujmy, t.j. nepreukázaný zásah okrem zásahu do
osobnej sféry (negatívne dopady neoprávneného držania vo väzby do slobody pohybu, do práva na
súkromie). Pri zohľadnení výšky priznanej sumy v počte dní väzby (1.884,10 eur za 75 dní) je zrejmé, že
bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 25,12 eur za jeden deň väzby. Takto určená suma
podľa názoru odvolacieho súdu je primeraná zásahu v osobnej sfére žalobcu, pri hodnotení negatívneho
dopadu do slobody pohybu, práva na súkromie, stres, neistota, úzkosť za čas neoprávneného držania
vo väzbe.

44. Dôvodná je však odvolacia námietka žalovanej o pochybení súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobcovi
priznal úroky z omeškania z priznanej sumy za obdobie od 22. 10. 2011.

45. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia. Až uplynutím lehoty na splnenie sa dostáva dlžník do
omeškania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo 14. 03. 2012).

46. Obdobný názor vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Co/15/1997 z 24. 06. 1998, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v zošite 3/2000 pod č. R 45/2000.

47. V danom prípade rozhodnutie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu doposiaľ
nie je právoplatné (je predmetom tohto odvolacieho konania), preto lehota na plnenie žalovanej začne



plynúť až právoplatnosťou rozsudku, preto žalovaná sa doposiaľ nedostala do omeškania s plnením
dlhu.

48. Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť úrok
z omeškania z prisúdenej istiny nie je správny, preto ho odvolací súd v súlade s § 388 C.s.p. zmenil tak,
že žalobu v tejto časti zamietol.

49. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie správne vychádzal z ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
Jeho záver, že žalobca bol v konaní úspešný iba čiastočne je však nesprávny.

50. Základným kritériom rozhodovania o nároku na náhradu trov konania je zásada úspechu v spore
(§ 255 C.s.p.). Táto zásada sa uplatňuje aj na konanie, v ktorom výška plnenia závisí od úvahy súdu.
Je však potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. U žalôb, predmetom ktorých je náhrada
nemajetkovej ujmy je základom to, že do práv žalujúcej strany bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej
ujmy je nadväzujúca, druhotná (Komentár k Civilnému sporovému poriadku, nakl. C.H.Beck, 2016, str.
926). Uvedenou zásadou sa súd prvej inštancie neriadil, preto svoje rozhodnutie založil na nesprávnom
právnom závere, že žalobca bol v konaní úspešný iba čiastočne.

51. V predmetnej veci, keďže rozhodnutie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 1.884,10 eur s prisl. bolo potvrdené, napriek tomu, že bol potvrdený aj rozsudok vo výroku,
ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, je potrebné mať za to, že do práva žalobcu bolo
zasiahnuté, teda žalobca bol v konaní úspešný. Skutočnosť, že žalobe o zaplatenie nemajetkovej ujmy
nebolo vyhovené v celom rozsahu, t.j. že bola priznaná iba časť z uplatneného nároku, nie je rozhodujúca
pre posúdenie úspechu vo veci, keďže výška nemajetkovej ujmy je nadväzujúca, druhotná. Súd prvej
inštancie preto nesprávne postupoval, ak uvedenú skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov
konania.

52. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania v súlade s § 388
C.s.p. tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu. O výške tejto
náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.), zohľadňujúc ust. § 251 C.s.p.

53. Pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy. Priznanie plnej
náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech veci“, keďže v tej sa skúma, čo do právneho základu, nie do výšky priznaného nároku.

54. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2
C.s.p. V danom prípade žalobca aj žalovaná boli úspešní v odvolacom konaní iba čiastočne, žalobca v
súvislosti s výrokom o trovách konania, žalovaná v súvislosti s výrokom o úroku z omeškania. Odvolaniu
žalobcu proti výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a odvolaniu žalovanej proti
výroku, ktorým žalobe bolo čiastočne vyhovené, nebolo vyhovené v tejto časti, strany sporu v odvolacom
konaní neboli úspešné. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).