Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/358/2016 z 6. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 6. novembra 2017, sp. zn. 16Cob/358/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3614202235.2 Krajský súd Trenčín | 16Cob/358/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3614202235.2 | 2017-11-06 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa5367e1-9c8e-4a5d-8fe9-9677875c638f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3614202235.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/358/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614202235
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3614202235.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop
843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika,
IČ 264 29 705, proti žalovanej K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.. O. XXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie
sumy 1.106,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske
č.k. 5Cb/35/2014-73 zo dňa 26. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola vo zvyšku žalobu
zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi nárok na náhrada trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie konanie v časti zmenkového úroku 0, 19 % denne zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že žalobca sa proti žalovanej domáhal podľa čl. 4
ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie) zaplatenia zmenkovej sumy 1.106,91
eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, 6
% úroku z omeškania ročne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny
a trov konania.

2. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3,
článku 25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o
príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel
I). Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963
Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom
6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného
remitenta bolo v Slovenskej republike. Indosamentom sa do právneho vzťahu dostal cudzí prvok, čo však
nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie nariadil v právnej veci pojednávanie,
nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania a zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali.



3. Pred začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne.
Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný
petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil.

4. Súd prvej inštancie vec prejednal na pojednávaní dňa 26.04.2016 v neprítomnosti účastníkov konania
podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

5. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej
len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená žalovanou na rad prvého zmenkového
veriteľa, ktorým bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. Zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka)
s doložkami "bez protestu" a "na zaplatenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". V pravom hornom
rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o úvere 402400286. Zo zmluvy o úvere č.
402400286 zo dňa 08.03.2010 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila
so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 700 eur, ktorý spolu s poplatkom vo výške 680 eur predstavoval sumu 1.380 eur. Žalovaná
potvrdila prevzatie poskytnutého úveru. Úver sa zaviazala splácať v 12-tich mesačných splátkach po
115 eur počnúc dňom 12.04.2010. Zmluva neobsahuje RPMN. V bode 14 všeobecných podmienok
úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na
zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vystavil dlžník zmenku,
v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej sumy. V bode 17 všeobecných
podmienok bolo uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať podľa Obchodného zákonníka,
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, a zmluva sa uzatvára podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Z pripojeného exekučného spisu
sp.zn. 5Er/876/2012 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. ako oprávnený
uplatnil proti žalovanej ako povinnej exekúciu o vymoženie sumy 1.406,91 eur
s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku. Exekučné
konanie bolo zastavené.

6. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere č. 402400286 zo dňa 08.03.2010 je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. IČO:
35807598 a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá v čase podpísania zmluvy nebola podnikateľom, pričom
nemala v úmysle a ani nepoužil úver na výkon zamestnania, ale len pre osobnú potrebu, nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, je spotrebiteľom. V danom prípade bol úver
poskytnutý na súkromný účel a nie na podnikanie. V pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ.
Nespotrebiteľský úver musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže
zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise
zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke.

7. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 14, označený ako dohoda o vyplnení
zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh.

8. Poukázal na to, že v bode 17 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany
dohodli v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom a táto zmluva sa uzatvára ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods.2
Obchodného zákonníka. Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol



jednostranne formulovaný právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom v úmysle obísť ustanovenia
chrániace spotrebiteľa, či už v zákone
o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskeho zákonníka. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola
individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/
Občianskeho zákonníka a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o
výške úroku z úveru, najmä o výške RPMN
a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie
v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/,
i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch platného a
účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorá má za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez
poplatkov.

9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. 402400286 zo dňa 08.03.2010 je
koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok
je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a práva a výhody
veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Preto nemohlo žalobcovi ako veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008 konštatoval, že na základe absolútne
neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky. Právo na
vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so
spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm.
a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods.
5 cit. zákona neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku
v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011,
to neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné
ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval
súd prvej inštancie dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53
ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá pre nesplnenie záväzku pripúšťa
možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy úroku 0,25% denne
ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
§ 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza
len zo všeobecných podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol
dlžník nijakým spôsobom ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/
Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ
povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950
Zb). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie
zmenky v rozpore s tým čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky neplatná, čo má taký istý dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto
okolností vôbec nevzniklo veriteľovi ako remitentovi právo na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka
sa vôbec nestala zmenkou.

10. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal
zmenku s takto vysokým úrokom nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobými
mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu.
Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo
zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla
byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo právo
previesť práva a povinnosti z neplatnej zmenky na žalobcu.

11. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým



spôsobom a súd prvej inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci
reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu
v každom štádiu konania (a v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či
sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať
právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
ESD C-419/2011 z 14.3.2013 alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek
tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného
papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom
prípade z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť ochranu
spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje
mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu v
postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat legi
priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval
právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa.

12. Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by
táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej
zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková
prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce
formálne v rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola,
kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník.
Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od
ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo
svojom náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je
spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické
znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať. Vo všeobecnej rovine možno
súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v oblasti záväzkových vzťahov.
Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo
jednotlivca, alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý
autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10).

13. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy nevznikli.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že
v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej
únie, a to čl. 5 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a
je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v súlade
s čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani
žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté
dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov,
dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa
k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie
v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom
č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu neexistovala
žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo
veci. V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej



príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania (koncentračná zásada podľa čl.
5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl.
5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné
námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd
samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa
§ 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd učinil, ide o
porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala,
pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na
základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku
platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať
ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť.
V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008,
sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo
1839/2000, rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.02.2014 sp. zn. 13C/88/2013, rozsudok
OS Revúca zo dňa 06.03.2014 sp. zn. 3C/8153/2013, rozsudok OS Martin zo dňa 11.02.2014 sp. zn.
8C/198/2013 a rozsudok OS Nitra zo dňa 03.02.2010 sp. zn. 5Co/16/2010. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo
na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

17. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy



vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového a žalobu v napadnutej časti zamietol a
účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo
odôvodnil
v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré
v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

21. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania,
a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada
v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú
námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako
súčasti práva na spravodlivý proces.

22. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

23. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

24. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa
v konaní žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej
inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4
Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania
s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky
než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr.
so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť
sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné
dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za
správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej
je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj
keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť
konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali
exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol
v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek



formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok
založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva,
šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala
byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné
vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka
k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou
aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho
štátu a spravidla je vyjadrené
v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať
za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam
o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe
dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa
Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov,
ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo
aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

25. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje
za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6,
7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.
Nariadením pojednávania súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom.

26. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5
ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaná nereagovala. Po
zadovážení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie tieto listiny
oboznámil na pojednávaní dňa 26.04.2016 spolu s poučením podľa § 120 O.s.p. Účastníkov konania
riadne a včas oboznámil
s termínom pojednávania. Na pojednávaní poskytol poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Pripojením
listín bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne
významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol.

27. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo o
prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné ho
využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 08.03.2010 žalovaná zmenku, na
líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 402400286. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

28. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol
v súlade s následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek
okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách



možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

29. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len "vnútroštátny súd") je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.

30. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len "Súdny dvor") vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: "Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom". Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
"oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za "všeobecný komunitárny súd", ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

31. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

32. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zabezpečovaciu zmenku, nemožno posudzovať práva a
povinnosti zo zmenky oddelene od základného záväzkového vzťahu v danom prípade od úverovej
zmluvy. Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej
kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech
spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože
takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.

33. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

34. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
"vydá rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o



úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a
tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy
na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán
sporu.

35. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

36. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

37. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

38. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel
k záveru o absolútnej neplatnosti dojednania zmenkového úroku podľa § 39 Obč. zákonníka. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na zaplatenie zmenkového úroku, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva
právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

39. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaná si pred súdom prvej inštancie náhradu
trov konania neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie jej náhradu trov konania správne
nepriznal.

40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku,
ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 C.s.p. účinného od 01.07.2016 potvrdil.

41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).